 |
| Zachytený "kódovaný" list v zrkadle v rukách Cesare Borgiu |
Neoficiálnu synopsu tejto zaujímavej scény z hľadiska hlavných postáv môžeme uviesť podľa web stránky [7] asi nasledovne:
Rodrigo (Borgia) vyslal Cesareho ako žoldniera, aby všetko ukončil, pretože ešte Cesaremu stále nezveril velenie pápežskej armády. Pascala (dvojitý špión) prebudí Rufio (tajný radca a osobný špión Cateriny Sforza). On a Caterina zariaďuju všetko potrebné na úder. Cesare a Micheletto práve v čas unikli pasci a utrpeli len menšie zranenia.
Rufio znovu navštívil Michelettov úkryt, aby doručil Pascalovi správu, tentoraz spal vrah práve tam! (Rufio musel chcieť tohto špióna "s laním pohľadom" zabitého, nie?). Nie je vôbec prekvapením, že Micheletto začal svojho nového priateľa podozrievať.
Hoci Micheletto bol nevzdelaný, mal fotografickú pamäť. Bez toho, aby Pascal vedel, si stihol “prečítať” správu a pred Cesareho ju aj napísal na papier. Cesare zistil, že to bol kód a povedal Michelettovi aby od Pascala získal knihu, ktorá im umožní ho prelomiť.
Micheletto nechcel za žiadnu cenu prezradiť Cesaremu, odkiaľ tú správu získal. V histórii ich vzťahu si nemyslím, že by Micheletto niekedy vôbec povedal Cesaremu “nie”. Mladý Borgia bol v pomykove.
Micheletto sa taktiež zdá sa, zdráhal veriť tomu, žeby ho Pascal mohol po celú dobu zrádzať. Tieto rozpaky sú taktiež novotou pre charakter Micheletta. On bol vždy typom človeka “čo najprv zabíja a až potom sa vôbec pýta”. Lojálny sluha prinesie Cesaremu kópiu diela Catullus a odhodlane sa pustia do dešifrovania. Napokon je jasné, že obsah správy sa rozhodne týka krvnej pomsty Sforzov voči Borgiovcom.
Cesare teraz rozhodne trvá na tom, že on vie odkiaľ tento list pochádza. Micheletto pripustil, že je od “Chlapca, ktorého som si vzal do mojej postele.” Cesare ho opravil, že to nebol chlapec, ale “špión”.
 |
| Cesare a Micheletto dešifrujú list |
Z hľadiska dejín kryptológie je pravdepodobnosť, že táto scéna sa aj naozaj odohrala, veľmi malá. Síce je pravda, že ako prvú zmienku o použití jednoduchej kódovej knihy môžeme považovať spôsob šifrovania navrhovaný ako v poradí piaty v pojednaní Opus novum florenťana Jacopa Silvestriho z roku 1526, čo však je až o štvrťstoročie neskôr. Jedinou zmienkou, v ktorej ako hlavní protagonisti vystupujú šifry a postava Cateriny Sforza, ktorú som doposiaľ dokázal dohľadať, je jej súrny list pre pápeža a ktorý mal osobne odovzdať istý Tommaso da Forlí, komorník alebo hudobník vo Vatikáne. Samozrejme toto posolstvo nebolo nakazené morom (ako sa nám to snažili vsugerovať tvorcovia seriálu v 6. epizóde III. série), ale napustené prudkým jedom. Keď sa ju podarilo zajať, našli u nej medzi receptmi aj na prípravu jedu s oneskoreným účinkom, ktorý bol označený zašifrovaným nadpisom: Kfnfnpo B Tfrmknf. (Bohužiaľ zistiť význam týchto písmen sa mi doposiaľ nepodarilo). Vzhľadom na uvedené skutočnosti je tu preto na mieste aj otázka vhodnosti použitia umeleckej invencie tvorcov seriálu.
Je jasné, že diplomatickú korešpondenciu, ktorú si navzájom posielali pápežskí nunciovia z hlavných miest sveta a Rím nachádzame najmä vo Vatikánskych tajných archívoch ako ústrednom archíve Svätej Stolice. Najmä takáto korešpondencia často určenému príjemcovi prichádzala zapísaná tajným písmom resp. kryptografiou, metódou pomocou ktorej bola správa prevedená tak, že vo väčšine prípadov iba jej adresát dokázal získať informácie, ktoré prenášala. Toto sa vykonávalo rôznymi spôsobmi. Najrozšírenejší spôsob transformácie sa nazýval substitúcia, kedy "otvorené" písmená správy sa zamieňali za iné písmená, čísla alebo symboly pomocou šifrovej abecedy alebo viacerých za sebou nasledujúcich abecied (v oveľa zložitejších systémoch). Počas modernej doby sa väčšinou používali kódy: knihy obsahujúce tisíce slov, viet, slabík, ktorým boli istým spôsobom priradené abecedné alebo číselné šifrové skupiny. Archívy medzi svojimi vzácnymi historickými zbierkami ukrývajú ako poklad šifrované texty, ktoré boli následne dešifrované resp. v niektorých vzácnych prípadoch originálne kódové knihy, kľúče k dešifrovaniu "tajného" textu. Pôvod najstarších šifrovaných textov nachádzajúcich sa vo Vatikánskych tajných archívoch môžeme datovať do prvej polovice 14. storočia. Počnúc od 15. storočia sa začal používať nový systém, ktorého princíp sa nachádza na polceste medzi kódom a kódovou knihou a ktorý využíva šifrovaciu abecedu a zoznam mien, slov a slabík, presne tak ako malý slovníček. Tento “zmiešaný” systém, ktorý sa obvykle písal na veľké skladané listy papiera, sa nazýval ‘nomenklátor’. Preto v nich nájdeme aj niektoré pôvodné nomenklátory z doby pontifikátu pápeža Alexandra VI. Borgiu a kópiu renomovaného pojednania De componendis cifris, ktorého autorom bol Leon Battista Alberti, významný humanista, ktorý položil základy polyalfabetickej substitúcie, spočívajúcej v použití dvoch alebo viacerých šifrových abecied, vďaka vynálezu šifrovacieho disku. Medzi najznámejších a najskúsenejších kryptológov z ranomoderného obdobia patrili tí, ktorí pracovali pre rímsku Kúriu, kde bol v polovici 15. storočia vytvorený úrad tzv. “Segretario della Cifra - Tajomníka pre šifry”.
 |
| Nomenklátor a na ňom Cardanova mriežka |
V fonde Borghese - Fondo Borghese, kde sa nachádza mimoriadne vzácna zbierka “politických” dokumentov tejto rodiny, výskumníci našli rozličné Cardanove mriežky, listy z tvrdého papiera, ktoré mávali vystrihnuté malé obdĺžnikovité otvory a do ktorých mohol šifrant zapisovať tajnú správu. Takže sa text dal čítať jej príjemcom, ktorý by mal použiť rovnakú mriežku akú použil odosielateľ.
Pápežov nomenklátor
V období medzi 27. a 31. decembrom roku 1494 francúzske vojenské jednotky vtrhli do Ríma pod velením kráľa Karola VIII., ktorý bol odhodlaný poraziť Alexandra VI., ktorý stál v ceste jeho plánom na dobytie Neapolského kráľovstva. Pápež, obávajúc sa najhoršieho dňa 7. januára 1495 spolu s malou skupinou kardinálov našiel útočisko v pevnosti Castel S. Angelo, do ktorej sa dostal cez tzv. “Passetto di Borgo”, dlhý vnútorný koridor stále spájajúci Vatikánsky mestský štát s Castel S. Angelo. Alexander VI. mal následne všetky drahocennosti kúrie premiestniť do pevnosti spolu s jeho najdôležitejšími dokumentami: medzi ktoré určite patril aj veľké papierové bifólium používané pri diplomatickej korešpondencii pápeža s apoštolským nunciom v Španielsku, donom Francescom Despratsom. Odvtedy tento podstatný pracovný nástroj pre dešifrovanie a zostavovanie šifrovaných diplomatických depeší zostával uložený v Archíve v Castel S. Angelo a časom sa na sklonku 18. storočia konečne dostal do Tajných vatikánskych Archívov.
 |
| Časť nomenklátora pápeža Alexandra VI. |
Nomenklátor obsahuje rozličné kryptografické systémy: dve rozdielne substitučné šifrové abecedy, spolu s treťou substitučnou voľbou pre samotné samohlásky; mriežka prikladaná na tri riadky textu obsahujúce slovesá, zámená a určité a neurčité členy spolu s ich substitučnými symbolmi: napríklad písmeno gréckej abecedy lambda (?), pre slová “byť ticho”; spätne písané “c” (?) pre slovo “jazdenie”; a konečne rad slov a fráz, usporiadaných do troch stĺpcov (pravdepodobne najčastejšie sa vyskytujúcich, naj“delikátnejších”, naj“tajnejších”) ktorými boli nahradené mená v prvom stĺpci a pomocou slabík v druhom a treťom stĺpci; takže napr. číslo 23 nahradzovalo slovo “pappa” (pápež), 46 “facto d’arme” (ozbrojený konflikt), “cc” znamenalo “pápežova dcéra”, “gu” - “pápežove deti”, “nu” - “Florenťania”, “no” - “Benátčania” a tak ďalej. Mimoriadne utajenie kódových kníh ktoré sa často ničili tak, aby po nich neostala žiadna stopa a neustále sa vydávali nové, nám stále bráni tomu, aby sme správne prečítali niektoré depeše, ktorých osudom je preto zostať navždy tajomstvom.
Čo sa týka presnosti historických faktov zobrazovaných v spomínanom seriáli o Borgiovcoch len malé postrehy. Z rôznych historických prác a románov autorov ako je F. Gregorovius, Clemente Fusero a M. Belonciová sa dozvedáme skôr to, že v porovnaní s "renesančnými" spoločenskými spôsobmi ako sa vysporiadať s nepriateľmi sa nijako nevymykali dobovým zvyklostiam - v spoločnosti, ktorá bola popretkávaná sieťou intríg, spiknutí a vrážd. Ako príklad veľmi skresleného obrazu o postavách kráľovien minulosti môže poslúžiť taká Alžbeta I. (Tudorová), ktorá toho mala na svedomí podstatne viac než všetci Borgiovci dokopy (hlavne vďaka výkonnej sieti tajných agentov jej šedej eminencie sira Francisa Walsinghama, pritom sa paradoxne ako o krvilačnej hovorí skôr o jej nevlastnej sestre a predchodkyni Márii). Keďže Borgiovci nakoniec vo svojich plánoch na zjednotenie Talianska pod pápežskou vládou zlyhali a ich protivníkom sa postupne podarilo rozšíriť fámy a povesti o hrôzunaháňajúcich a krvilačných orgiách a zasiať ich do povedomia mnohých generácií (podobne ako sa to stalo aj cisárovi Tibériovi ktorému významní antickí rímski historici ako Suetonius a Tacitus pripísali jeho hrôzostrašné a krvilačné popravy a páchanie sexuálnych zvráteností, čo neskôr vyvrátili nemecký historik Ernst Kornemann, spisovateľ Wilhelm Gollub a najmä americký historik-amatér Thomas Spencer Jerome, ktorý kúpil Tibériovu vilu Castello na ostrove Capri a zaslúžil sa o umiestneníe pamätnej tabule) všetko v snahe takto ich odkaz úplne zdiskreditovať. Najmä Lucrezia Borgia, preslávená svojou krásou a pôvabom, má zlú povesť travičky a intrigánky z veľkej časti nezaslúžene. V čase vpádu francúzskeho kráľa Karola VIII. do Talianska bola manželkou Giovanniho Sforzu, ktorého pápež Alexander VI. už nepotreboval. Preto sa zasadil o jeho anuláciu, ku ktorého naplneniu údajne nikdy nedošlo, čo bola i samotná Lukrécia ochotná odprisahať. Z početných incestných stykov ju začal obviňovať mimo iných aj práve ohrdnutý a urazený Sforza, ako odplatu. Nadôvažok z veľkej časti bola v tej dobe skôr obeťou mocenských ambícií svojho brata (Cesara) a čiastočne aj otca, než by sa týchto krvavých ťahov na mocensko-politickej šachovnici renesančného Talianska iniciatívne zúčastňovala. Jej charakter sa plne prejavil až po smrti jej otca a brata v poslednom, napokon šťastnom manželstve vo Ferrare. Tu sa Lukrécia mala veľmi ochotne a rada obrátiť chrbtom k ťaživej rímskej minulosti a po boku predtým ovdoveného kniežaťa Alfonza d'Este, ktorého najväčšou vášňou bola vojenská stratégia, predovšetkým vojenské delostrelectvo, bola vo Ferrare považovaná pospolitým ľudom aj básnikmi Titom Strozzim a jeho synom Ercolem ale hlavne Ariostom za vzor cnostnej a krásnej ženy. Venovala sa charitatívnej činnosti v rámci ktorej podporovala mestskú chudobu - chorých, siroty a vdovy. Platí neustále, že aj takto sa píše a prepisuje história.
Literatúra:
- Článok Jacopo Silvestri a jeho dielo o kryptografii,
- Fusero, Clemente: Cesare Borgia, Bratislava, Obzor, 1971, s. 99-100,
- Súkromná e-mailová korešpondencia s Mgr. Jozefom M. Kollárom, 05.06.2013,
- Ennenová, Edith: Ženy ve středověku, Praha: Argo, 2001, 1. Vyd., 338s. - s. 205-207,
- Prause, G.: Orgie cisára Tibéria, Bratislava: Epocha, 1. vyd. 228s. - s. 16-17,
- Anglická Wikipédia, Heslo Vatican Secret Archives, 06.06.2013,
- Neoficiálna stránka seriálu The Borgias, The Borgias Recap: “Tears of Blood”, 06.06.2013,
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára