Turínske plátno, jedna z najkontroverznejších relikvií kresťanstva, fascinuje ľudí už stáročia. Mnohí veria, že ide o plátno, do ktorého bolo zabalené telo Ježiša Krista po ukrižovaní, s odtlačkami jeho tváre a tela. Iní ho považujú za stredoveký podvod. Nový objav v dokumentoch zo 14. storočia, konkrétne v diele normanského učenca Nicole Oresme, prináša čerstvý pohľad na túto záhadu. Poďme sa pozrieť, ako tento nález mení naše chápanie histórie plátna a čo nám hovorí o viere, skepticizme a hľadaní pravdy v stredoveku.
Čo je Turínske plátno?
Pre tých, ktorí o plátne ešte nepočuli, ide o kúsok ľanovej tkaniny s rozmermi približne 4,4 x 1,1 metra, na ktorom sú viditeľné odtlačky mužského tela, vrátane tváre, rúk a nôh, spolu s krvavými škvrnami. Mnohí veriaci ho považujú za posvätnú relikviu, ktorá zachytáva obraz Krista. Plátno je dnes uchovávané v Turíne v Taliansku, no jeho história je plná záhad a sporov.
Prvýkrát sa plátno objavilo v polovici 14. storočia v malej dedinke Lirey v regióne Champagne vo Francúzsku. Už vtedy vyvolalo vášnivé diskusie: bolo skutočne relikviou alebo len umelecky vytvoreným obrazom? V roku 1988 uhlíkové datovanie ukázalo, že plátno pochádza z obdobia medzi rokmi 1260 a 1390, čo podporilo teóriu, že ide o stredoveký artefakt. No nový objav posúva príbeh ešte ďalej do minulosti.
Objav Nicole Oresme: Najstarší dôkaz o pochybnostiach
Až donedávna sa za najstarší písomný dôkaz o Turínskom plátne považovali dokumenty z rokov 1389–1390, ktoré opisovali spor o jeho vystavovanie v Lirey. Tieto dokumenty, vrátane listu od pápeža Klementa VII. a memoranda od biskupa Pierra d’Arcis, naznačovali, že plátno bolo považované za „umelo namaľovaný“ obraz, nie za pravú relikviu. No nový výskum od Nicolasa Sarzeauda odhalil ešte starší odkaz v diele Nicole Oresme, učenca a biskupa zo 14. storočia.
Oresme, známy svojím racionálnym prístupom k nevysvetliteľným javom, písal o Turínskom plátne v traktáte nazvanom Problemata, ktorý vznikol pravdepodobne medzi rokmi 1370 a 1382. V tomto texte označuje plátno za „zjavný príklad klerikálneho podvodu“ a kritizuje duchovenstvo, ktoré podľa neho klamalo veriacich, aby získalo dary pre svoje kostoly. Tento odkaz je teraz najstarším známym písomným dôkazom o plátne a potvrdzuje, že už v 14. storočí bolo považované za podozrivé.
Čo sa dialo v Lirey?
Príbeh plátna sa začal okolo rokov 1355–1356, keď ho Geoffroy I. de Charny, francúzsky rytier, umiestnil do kostola v Lirey, ktorý sám založil. Plátno bolo vystavené ako relikvia, údajne s odtlačkami Kristovho tela, a priťahovalo pútnikov, ktorí verili v jeho zázračnú moc. Biskup Henri de Poitiers však zorganizoval vyšetrovanie a dospel k záveru, že plátno je podvod – umelo vytvorený obraz, na ktorom boli zinscenované falošné zázraky, aby prilákali davy.
Po tomto odhalení bolo plátno odstránené a ukryté. Až v roku 1389 sa Geoffroy II. de Charny, syn Geoffroya I., pokúsil obnoviť jeho vystavovanie. Tentoraz ho prezentoval ako „obraz alebo reprezentáciu“ plátna, nie ako skutočnú relikviu, aby získal povolenie od pápeža. Napriek tomu biskup Pierre d’Arcis naďalej protestoval, tvrdiac, že kanonici v Lirey zavádzajú veriacich, aby verili v jeho autenticitu.
Oresme a skepticizmus v stredoveku
Nicole Oresme nebol len kňazom, ale aj významným učencov, ktorý študoval na Parížskej univerzite a venoval sa matematike, fyzike a filozofii. Jeho prístup k mirabiliám – nevysvetliteľným javom – bol pozoruhodne moderný. Namiesto pripisovania zázrakov božským alebo démonickým silám hľadal racionálne vysvetlenia. V prípade Turínskeho plátna ho použil ako príklad, ako môžu klerici šíriť falošné presvedčenia, aby profitovali.
Oresmeho skepticizmus odrážal širší trend v scholastike 14. storočia, ktorá kládla dôraz na rozum a overovanie tvrdení. Používal päť kritérií na hodnotenie svedectiev: počet svedkov, ich spoľahlivosť, priamosť ich skúsenosti, kritický odstup a súlad s rozumom. Tento prístup ho viedol k tomu, že spochybnil nielen plátno, ale aj iné populárne viery, ktoré neboli podložené dôkazmi.
Čo to znamená pre nás dnes?
Tento objav je fascinujúci z viacerých dôvodov. Po prvé, potvrdzuje, že pochybnosti o autenticite Turínskeho plátna nie sú moderným výmyslom, ale siahajú až do jeho prvých dní. Už v 14. storočí ho učenci ako Oresme považovali za podvod, čo podporuje výsledky uhlíkového datovania z roku 1988. Po druhé, ukazuje, ako dôležitú úlohu zohrávali učenci v stredoveku pri odhaľovaní nepravdivých tvrdení, čím formovali diskusiu o viere a pravde.
Pre veriacich aj skeptikov je Turínske plátno naďalej zdrojom fascinácie. Pre niektorých je symbolom viery, pre iných umeleckým dielom, ktoré odráža stredovekú zbožnosť a kreativitu. Bez ohľadu na to, kde stojíte v tejto debate, Oresmeho text nám pripomína, že hľadanie pravdy je nadčasové – a že aj v stredoveku ľudia kládli otázky, skúšali dôkazy a spochybňovali to, čo im bolo predložené.
Záver: Tajomstvo, ktoré pretrváva
Turínske plátno zostáva jednou z najväčších záhad histórie. Nový objav od Nicole Oresme pridáva do jeho príbehu ďalšiu vrstvu, ktorá nám ukazuje, ako hlboko boli pochybnosti o jeho autenticite zakorenené už v 14. storočí. Zároveň nám pripomína, že pravda je často zložitá a vyžaduje odvahu klásť otázky – či už v stredoveku, alebo dnes.
Ak vás táto téma zaujala, odporúčam prečítať si celý článok od Nicolasa Sarzeauda v Journal of Medieval History. A čo si myslíte vy? Je Turínske plátno posvätnou relikviou, alebo majstrovským podvodom? Napíšte svoje názory do komentárov!
