sobota, 24. septembra 2011

Ako sa kardinál Korec mýlil

Keď som bol mladší, a vo viere veľmi "smädný" mladý muž, veľmi rád som si čítal v publikáciách nášho prvého slovenského "biskupa v montérkach", Jeho eminencie, Jána Chryzostoma Kardinála Korca (1924- ). Je jednou z najvýraznejších osobností nášho cirkevného, ale i verejného života. Toto miesto si vydobyl svojou neochvejnou láskou k pravde a spravodlivosti, ktorú prejavoval v časoch, keď za to hrozilo prenasledovanie a žalárovanie. Otec kardinál sa narodil dňa 22.1.1924 v Bošanoch. V r. 1939 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, k jezuitom. Po štúdiách bol vysvätený za kňaza. Až do uväznenia pracoval vo viacerých robotníckych zamestnaniach. Jeho kalvária sa začala povestnou nocou z 13. na 14. apríla 1950, keď boli na Slovensku zlikvidované všetky kláštory Istý čas robil nočného strážnika až kým ho 11. marca 1960 nezaistili a 21. mája neodsúdili za velezradu na 12 rokov väzenia. Rok 1968 aj pre neho, ako pre mnoho iných, znamenal oslobodenie, ale nie slobodu. Až do dôchodku (1984) bol ustavične v tieni tajnej polície, ŠtB, ktorý sa rozplynul až v novembri 1989. V januári 1990 sa stal rektorom seminára v Bratislave a 6. februára ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za sídelného biskupa v Nitre a vo Vatikáne bol slávnostne kreovaný dňa 28.6.1991 na kardinála. Za tohto svojho pohnutého a neúnavnou činnosťou nabitého života stihol kardinál Korec napísať úžasne mnoho kníh, článkov, úvah, listov, ktoré sa publikovali rozličným spôsobom tu i v zahraničí a po celý čas mocne pôsobili na veriacich a všetkých ľudí dobrej vôle, burcovali ich do zápasu o slobodu a povzbudzovali všetkých, aby dôverovali v Boha a vytrvali.

Osvietenstvo a Voltaire
V mnohých týchto knihách a článkoch sa kardinál Korec venuje aj dejinám Cirkvi, ich zhodnoteniu z hľadiska jeho kresťanského chápania zmyslu historických udalostí vo svetle jednej z najväčších - narodeniu, životu, potupnej smrti na kríži a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. O "svetlách" antickej civilizácie aj o temnej stránke otroctva. Ako kresťanstvo pôsobilo v živote Cirkvi, v jej raných začiatkoch, počas tristoročného prenasledovania pohanskou Rímskou ríšou. Po jej páde uprostred jej trosiek vychovávala z barbarských kmeňov a plemien, z ktorých povstali mnohí svätci a učenci na univerzitách a tak napĺňala svet duchom evanjelia. V ďalších statiach svojho diela o dejinách Cirkvi sa zaoberá veľmi pomenej dobrým ovocím, ktoré prinášal už humanizmus a renesancia v 15.storoči, reformácia v 16. storočí a osvietenstvo v 17. a 18. storočí. Zväčša je jeho rozbor týchto dejinných fenoménov veľmi jednostranný a ponúka len málo podnetov na dialóg s predstaviteľmi týchto myšlienkových smerov. Ani raz nespomína prúd liberálneho katolicizmu, ktorý sa pokúšal práve o takýto spôsob komunikácie s modernou dobou. Mená ako Abbé Gregoire, Lamennais a iní otcovi Kardinálovi nestoja ani za zmienku. Liberálny katolicizmus, aby sme si rozumeli, myslíme pod ním ten, ktorý pozdvihol svoj hlas hlavne za revolúcie roku 1830 vo Francúzsku, sa síce vyhol tomu, aby sa stotožnil so všeobecným demokratickým hnutím tej doby, avšak tým, že sa chopil parlamentných a publicistických možností, ktoré konstitučný štát cirkvi ponúkal, urýchlil a uľahčil vrastanie katolicizmu do demokracie. Liberálny v zmysle politickom, a nie dogmatickom, zdôrazňoval oproti rovnostárskym tendenciám svojej doby hodnotu slobody a snažil sa postaviť hrádzu rastúcej moci štátu. Videl politický dualizmus revolúcie a ostro rozlišoval svoj postoj k myšlienkam roku 1789 a 1793; zatiaľ čo zavrhoval jakobínsky štát, veril, že koncept ľudských práv zaručuje aj cirkevné slobody. Postavil tak, rovnako ako liberalizmus, proti štátu jednotlivca a spoločnosť; vytvoril tým možnosť, aby sa cirkev potom, čo bol zlomený jej zväzok s absolútnym štátom domohla svojich niekdajších práv v rámci demokratickej spoločnosti. Vráťme sa však k osvietenstvu a jeho tvrdej kritike z kardinálovho pera. Najviac sa z nej ušlo snáď najznámejšiemu filozofovi tohto ideového smeru, a to François-Marie Arouetovi, Voltairovi (1694-1778).
V knihe Cirkev v zápase stáročí ako aj v novšej knižke Čo nepoznáme z histórie, II. diel, s. 45-46, kde to opakuje, však nesprávne pripisuje Voltairovi nenávisť voči kresťanstvu. A nadôvažok sa nepresne a v konečnom dôsledku mylne vyjadruje o obsahu jeho diela Filozofický slovník (Dictionnaire philosophique). Nesprávne totiž pripisuje Voltairovej sarkastickej invencii pasáž o vzniku inkvizície v Rajskej záhrade. Citujem:
"Prvým inkvizítorom bol podľa neho Boh, ktorý predvolal na vypočúvanie Adama: 'Adam, kde si?' Voltaire potom pokračuje: 'Kožené rúcho, čo Boh urobil Adamovi a Eve, poslúžilo za model pre žltú kazajku, ktorú svätá inkvizícia navliekla kacírom. Pravda, tento argument dokazuje, že Boh bol prvým krajčírom... Lenže takisto je zrejmé, že bol aj prvým inkvizítorom... Adama pozbavil všetkých nehnuteľností, ktoré vlastnil v raji... Takto sa práve správala inkvizícia a celé kráľovstvo obdivovalo Prozreteľnosť! ...Obluda má pristrihnuté pazúry a zbrúsené zuby, ale ešte dýcha!"
Lenže Voltaire bol o inkvizícii, jej vzniku, pôsobení a štruktúre a vplyve na slobodu myslenia na tú dobu (18. storočie) dobre informovaný. Pretože vychádzal z francúzskeho prekladu Manuel des Inquisiteurs, Abbého Morelleta, čo bol známy spis Directorium Inquisitorium určený pre inkvizítorov pochádzajúci od dominikánskeho mnícha a inkvizítora Nicholasa Eymerica. V jeho predslove diskutoval prípad upálenia staručkého jezuitu Gabriela Malagridu, kde došlo k zaujímavej veci, a to že jezuiti, ktorí predtým schvaľovali inkvizíciu, teraz s ňou nesúhlasili a jansenisti, ktorí boli proti nej, súhlasia s jej použitím proti jezuitom. Abbé ako prekladateľ sa prehlasuje za "priateľa jezuitov" a mimo iného píše, že: "ak maximá Inkvizície tu odhalené sa ukazujú ako odolávajúce racionalite a humanite to nie je chybou prekladateľa." Práve v tomto diele Abbé Morellet pridal k úryvkom z Eymerica popis o počiatkoch portugalskej inkvizície, ktorá sa odvíjala od historického pojednania Luisa de Páramo, prvého katolíckeho historika inkvizície. Práve ten v úvode svojho diela pripisuje Bohu úlohu prvého Veľkého Inkvizítora. Luis de Páramo, kanonik z Leonu a sicílsky inkvizítor v rokoch 1584 až 1605. Páramo publikoval svoj spis O pôvode a vývoji Úradu Svätej Inkvizície a o jej Dôstojnosti a Úspešnosti v dvoch zväzkoch v r. 1598. Prvý názov jeho I. zväzku napríklad zohľadňuje hriech Adama a druhý názov vypovedá o inkvizičnom postupe pomocou ktorého Boh postupuje proti Adamovi a ako toto utvára vzor akým spôsobom má postupovať aj Sväté Offícium:
"Boh sa preto stal prvým a najväčším učiteľom Inkvizítorov heretickej neprávosti, On sám im poskytol príklad spravodlivého a právneho potrestania."
Takže ako sme ukázali týmto citátom, Voltaire si o Inkvizícii nemusel niečo pikantné, zaujímavé a hlavne nehistorické vyfabulovať. Zdrojom svojej brilantnej a duchaplnej satiry o tejto téme je vlastne prvý katolícky historik inkvizícií. Ďalej sa otec kardinál o Voltairovi vyjadruje ako o človeku, ktorý pozná len "všetky klebety, tárania, polopravdy a lži". Práve naopak, sám Volaire hlavne čo sa týka problematiky Inkvizície čerpá zo jemu dostupných historických spisov. Voltaire neútočil satirou, románovou fikciou, filozofiou a históriou na kresťanstvo ako také. Veď aj d'Alembert vo svojom hesle o kresťanstve v osvietenskej Encyklopédií píše:
Kresťanstvo je intolerantné výhradne v tom, že do svojho spoločenstva neprijíma stúpencov iných náboženstiev, avšak vôbec nehovorí, že sa majú prenasledovať. Fanatizmus je neresť jednotlivcov, a nie kresťanstva. To je svojou povahou rovnako vzdialené zúrivosti fanatizmu ako hlúpym strachom poverčivcov.
Ani katolícky apologéta by to lepšie nevyjadril. Osvietenskí filozofi teda apriori neboli voči kresťanstvu, iba proti dobovo podmienenému vplyvu a moci jeho niektorých fanatických prívržencov. Preto aj Voltaire vo svojich spisoch priam vášnivo útočil proti fanatizmu, bigotnosti a občianskej intolerancii, ktoré vždy existovali v ľudských spoločnostiach či už starovekých a pohanských alebo kresťanských tej doby a moderných, diktátorských. Najviac sa jeho pozornosť upriamovala na niekoľko špecifických prípadov náboženskej perzekúcie, s ktorými bol dôverne oboznámený a jeho uvedomenie vnútorného mechanizmu fungovania Inkvizície bol výsledkom jeho intenzívneho štúdia práce Abbého Morelleta. Počet týchto prípadov je dobre známy, boli to najmä prípady pánov Calasa, Sirvena a rytiera de la Barré. Ale hlavným stimulom, ktorý Voltaira viedol k hlbšej znalosti postupov inkvizícií bol už vyššie zmienený prípad Gabriela Malagridu a aký mal tento prípad vplyv na Morelleta.
V r. 1759 ako súčasť svojej krutej kampane proti Jezuitskému rádu Markíz de Pombal, Najvyšší správca Portugalského kráľovstva, vyhnal Jezuitov z Portugalska a z portugalských území Latinskej Ameriky, mnohých z nich dal uväzniť a ďalších nechal vyšetrovať portugalskou Inkvizíciou, ktorú následne zneužil ako politický tribunál. Medzi jezuitmi popravenými v r. 1761 bol aj nám známy Gabriel Malagrida, bývalý misionár v Brazílii a muž, ktorý bol považovaný prostým ľudom za svätca. Poprava Malagridu, doprevádzaná spolu s detailným portrétom portugalskej inkvizície v indickom meste Goa od Dellona, spustila značné verejné znechutenie a odsúdenie vo zvyšku Európy. V ten istý rok ako bol upálený Malagrida napr. Juan Luc Poggi publikoval v Janove báseň "Apoteóza Otca Malagridu, jezuitu ... obeseného a upáleného v Lisabone na auto-de-fé dňa 20. septembra 1761." V Paríži roku 1763 bola uverejnená tragédia Pierra de Longchampsa s tromi dejstvami pod názvom Malagrida. Voltaire sám napísal "Kázanie Rabbiho Akibu", údajne predneseného v Smyrne 20. novembra 1761, v ktorom vložil do úst blízkovýchodného židovského predstaviteľa silné odsúdenie Malagridovej popravy. Podrobnosti o prípade čerpal z francúzskeho prekladu obvinení vznesených voči Malagridovi, preto do svojho fiktívneho kázania zahŕňa hlasitý protest a účinnú obžalobu všetkých foriem náboženského prenasledovania, a v závere prichádza s prekrásnou modlitbou k Bohu:
Ó Adonai, ty, ktorý si stvoril nás všetkých a nepraješ si žiadnu pohromu pre svoje stvorenia! Ó Bože, náš spoločný Otče, Boh milosrdenstva daj nech na tvojej maličkej zemeguli, na tomto najmenšom z tvojich svetov, neboli žiadni fanatici ani perzekútori.
Takže nie je vôbec pravdou, žeby sa Voltaire nebol vôbec zaujímal o tragický osud tohto staručkého jezuitu a ani slovkom sa o ňom nezmienil. Poďme si v stručnosti predstaviť podmienky európskej spoločnosti z hľadiska miery slobody a tolerancie, ktorú vtedajšia doba poskytovala, a snáď pochopíme, (hlavne my katolíci!) prečo voči nej tak nekompromisne vystupoval Voltaire
Vtedajšia "inkvizičná" Európa bola v mnohom spolčená s Európou mučenia. Represívne vyšetrovacie postupy sa dokonca uplatňovali v akciách inkvizície proti "tolerancii" hlásanej osvietenskými filozofmi. Od 13. do 18. storočia zostáva "útrpný výsluch" legálnym právnym dokazovacím prostriedkom u súdov svetských ako aj cirkevných, aj keď jeho používanie je obmedzené súborom predpisov. V naj kresťanskejšom Francúzsku je reaktualizované trestným poriadkom z r. 1670, odrážajúcom posledné problémy Ľudovíta XIV., ktorý o rok skôr (1669) obmedzil platnosť ediktu nantského. Pod náporom "osvietených" názorov je v roku 1780 zrušený predbežný výsluch, ostatne už používaný len veľmi zriedkavo. Bude potrebné počkať na edikt z mája 1788, aby bol zrušený výsluch "záverečný". Táto inkvizičná procedúra je predovšetkým rímskokatolíckeho pôvodu. Až do Kódexu kanonického práva z r. 1917 nebude oficiálne odmietnutá. Nemalo by nás teda natoľko prekvapovať, ak nájdeme obhajobu mučenia všeobecne, aj keď trebárs doplnenú nutnými obmedzeniami, v 17. storočí v texte kardinála de Lugo. Toto ospravedlnenie sa opiera o "cirkevný" jazyk tolerancie: z dvoch ziel je potrebné voliť to menšie: takže, utrpenie, ktoré prípadne podstúpi obeť, je menšie než škoda spôsobená nepotrestaním zločinov! Čo vonkoncom nespochybňuje ani svätý Alfonz z Liguori (18. storočie), aj keď presadzuje nutné obmedzenie útrpného práva.
Vzhľadom k týmto okolnostiam nevyznieva heslo "Mučenie", s ktorým otec kardinál Korec vo svojich publikáciách vôbec nepolemizuje a pre istotu ho ani nespomenie, (veď načo!), z Voltairova Filozofického slovníka vôbec prehnané. Po afére Calas, v ktorej obeť, obvinená z vraždy syna pomýšľajúceho na konverziu na katolícku vieru, bola umučená toulouským súdnym dvorom, tu máme ďalší prípad - rytiera de la Barré, rovnako umučeného sudcami z Abbeville za to, že neprejavil náležitú úctu prichádzajúcej procesií. Obratný "filozof" síce na inom mieste z obidvoch prípadov priam majstrovsky žurnalisticky vyťažil náramnú senzáciu, vo svojom slovníkovom hesle sa však uspokojuje s dvomi poznámkami, ktoré by mali veriaceho katolíka tnúť do svedomia. Prvá poznámka:
"Táto príhoda sa nestala v trinástom alebo v štrnástom storočí, ale v osemnástom... Až do roku 1700 boli Rusi všeobecne považovaní za barbarov; (...) my nimi sme ešte v roku 1769."
To je rok, kedy boli prepustení poslední protestantskí väzni z veže Constance v Aigues-Mortes, zatiaľ čo poslední "náboženskí" galejníci sa mali vrátiť z nútených prác až v r. 1775. Voltaire sa má na pozore, aby toto tabu nepripomenul. Druhá poznámka:
"Veľmi divné je, že v židovských knihách (rozumej v Starom zákone - pozn.) sa o útrpnom výsluchu nikde nehovorí."
Čo, ako musíme poctivo dodať, tolerantnému filozofovi nijak nebráni, aby vyjadril svoj antisemitizmus okľukou cez heslo Ľudožrúti, kde hovorí o "najodpornejšom národe pod slnkom".
Záverom si treba uvedomiť, že od dôb Locka bol Voltaire najosvietenejším filozofom tolerancie. Spolu s mnohými inými autormi dokonale, lepšie než Rousseau a až do sedemdesiatych rokov 18. storočia, vyjadruje nesúmerateľnú vzdialenosť deliacu intelektuálnu debatu od spoločensko-politickej praxe vlád. Vlád rovnako si neistých svojou autoritou ako štátne cirkvi, ktoré formovali a chránili politické systémy. V "temnej" Európe i v jej osvietenskej dvojičke je pojem tolerancie natoľko flexibilný, že umožňuje všetky vadné výpovede a znesie všetky protirečenia.

Použité pramene:

  1. Ján Ch. Kardinál Korec SJ, Cirkev v zápase stáročí, Bratislava: LÚČ, 2008, III.vyd., 488s.
  2. Ján Ch. Kardinál Korec SJ, Čo nepoznáme z histórie 1., Bratislava: LÚČ, 2010, I.vyd., 352s.
  3. Ján Ch. Kardinál Korec SJ, Čo nepoznáme z histórie 2., Bratislava: LÚČ, 2011, I.vyd., 280s.
  4. Peters, E.: Inquisition, Free Press, Berkeley and California: University of California Press, 1989, 362pp.,
  5. Plongeron, B.: Zrození republikánského křesťanství, Brno: CDK, 2000, Ed. Historia Ecclesiastica, sv.3, 116s.,
  6. Maier, H.: Revoluce a Církev - K dějinám počátku křesťanské demokracie, Brno: CDK, 1999, 280s.,

2 komentáre:

  1. Myslim, ze pohlad na Voltaira je nespravny a pokryveny. Ked Kardinal Korec tvrdi, ze Voltaire nenavidi krestanstvo nie je daleko od pravdy. Autor je pozitivny voci Voltairovi a mal by sa pozerat na veci viac z neutralneho hladiskam aby tato pozitivnost nepresla v slepotu.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. S prvou vetou sa da suhlasit a preto som napisal aj tento clanok. Rovnako si ho idealizuju a glorifikuju vsetko co napisal proti vtedajsej podobe krestanstva, dnesni dedici osvietenstva, sekularni humanisti, rovnako ho zbytocne negativne ociernuju (ultra)konzervativni katolici. Voltaire bol samozrejme deista a ku katolickej dogmatike sa staval skepticky a kriticky a ako vsetky ludske bytosti zijuce v urcitom case a priestore, zil a spoluvytvaral historicko-kulturne ovzdusie kritiky ancien regime, v ktorom vystupovalo aj do znacnej miery s nim spate vyssie duchovenstvo bol aj on dietatom svojej doby. Kedze som katolik tak som v nom chcel korigovat tento az prilis negativny obraz Voltaira, ako pripadovu studiu som si zvolil v nasich kruhoch velmi rozsirene priblizenie jeho diela zo strany nasho najznamejsieho pana kardinala. Preto som vyzdvihol niektore pozitivnejsie prispevky Voltaira avsak bez toho, aby som zakryval jeho zjavne limity. Z tohto hladiska teda vase obavy o moj zrak nie su namieste:)

      Odstrániť