Súdny proces s Johannom Juniusom
Bambergský biskupský kancelár dr. Georg Haan sa pokúsil zmierniť čarodejnícke procesy, pretože patril k umiernenej politicko-náboženskej frakcii a pravdepodobne bol synom údajnej čarodejnice, Anny Haanovej, manželky vplyvného občana mesta Mergentheim, Hansa Haana, ktorá bola ako jedna z prvých obvinená z malefícia, a to obávaným sudcom Balthasarom Nussom (1545-1618), ktorý mal na svedomí 276 obetí počas troch rokov v kniežacom opátstve vo Fulde. Nakoniec, aj vďaka písomnému odvolaniu rodiny Haanových, doručenému na Reichskammergericht tzv."ríšsky komorový súd" v Speyeri, bol tento katan uväznený a po niekoľkoročných mocenských zápasoch poza oponu - bol napokon za svoje zločiny popravený sťatím. Ale aj napriek svojmu vysokému postaveniu v meste sa dr. Haan ocitol medzi tými, ktorých udali ako obdivovateľov čarodejníc. Roku 1628 ho upálili spolu s manželkou a dcérou...Je to až nepochopiteľné, pretože sám cisár Ferdinand II. poslal do mesta svoje striktné nariadenie všetkých prepustiť , pretože
"ich väzenie bolo porušením všetkých ríšskych zákonov, a to sa nesmie tolerovať".Pri krutom mučení Haan udal mešťanostu a päť ďalších významných mešťanov, ktorých tiež upálili zaživa. Medzi nimi bol aj Johannes Junius, ktorý zastával funkciu bürgermeistra (mešťanostu) od roku 1608 až do roku 1628, keď ho uväznili. Krátko predtým upálili jeho ženu. Pri súdnom procese, ktorý prebiehal od 28. júna až do 7.júla 1628, bol podľa zachovaného protokolu zo súdneho procesu, Junius podrobený výsluchu najprv bez mučenia, konfrontovaný s výpoveďami dr. Georga Haana a slúžky Ellse Hoppfenovej, neskôr bol bez mučenia znovu vyzvaný, aby sa priznal. Keďže sa nepriznával, bolo rozhodnuté pristúpiť k mučeniu. Toto pozostávalo z nasadenia palečnice, ktorej účinky Junius prestál, za ňou nasledovala španielska čižma, ktorú taktiež priam zázrakom zniesol bez toho, aby sa priznal. Po tomto čiastočnom mučiacom postupe ho vyzliekli a prezeraním zisťovali prítomnosť tzv. signum diabolicum (v tej dobe sa verilo, že je to známka toho, že sám Pán temnôt, diabol si ho označil za svojho prisluhovača). Po starostlivom skúmaní sa na pravej strane našlo na jeho tele modravé znamienko v tvare ďatelinového lístka, ktoré následne trikrát prepichli, aby sa zistilo, či obžalovaný necíti bolesť a netečie pri tom žiadna krv. Tak aj bolo. Ako posledný mučiarenský nástroj bolo nasadené vyväzovanie bez závažia (tzv. strappado), ale ani vtedy sa Június nepriznal. Stále tvrdil, že ho Boh neopustí a že nevie nič o čarodejníctve. Ale keď sa tento postup opakoval, pričom sudcovia naňho neustále naliehali, aby sa priznal a tak uľavil svojej úbohej duši a kládli mu sugestívne otázky: Kedy poprvýkrát stretol diabla, v akej podobe to bolo, kedy sa mal zriecť Všemohúceho Boha, podstúpením "krstu" v mene zlého ducha, aké dostal "krstné meno", či mal svojho démona, succuba s ktorým páchal sexuálne orgie atď atď. po 7 dňoch neustáleho mučenia a trápenia menoval svojich komplicov, s ktorými sa údajne účastnil čarodejníckeho sabatu, a to biskupského kancelára Dr. Haana, mešťanostu Neudeckera a ďalších 24 osôb. Napokon sa zmienil o tom, že nemá dobrý zrak a preto nemohol rozoznať viac ľudí.
Po tomto zdĺhavom niekoľkodňovom úmornom maratóne tortúry mu teraz sudcovia poskytli viacej času na premýšľanie. Dňa 7. júla ho prinútili podobne krutým mučením "spomenúť" si, že asi pred dvoma mesiacmi, v deň, keď sa konala istá poprava, bol na čarodejníckom tanci pri Čiernom kríži, kde sa všetkým prítomným ukázal sám Belzebub a jednoznačne im do očí povedal, že musia všetci spolu zhorieť na tomto mieste, a posmieval sa a podpichoval prítomných. Junius ďalej menoval ďalšie štyri údajné čarodejnice. Po mesiaci v tuhom väzení Drudenhausu spečatil svoj osud tým, že sa priznal k úmyslu zabiť pomocou sivého prášku svojho najmladšieho syna, obidve dcéry, ku ktorým ho zvádzala jeho sukuba, k povinnosti občas s ňou súložiť a zo znesväcovania hostie tým, že po prijímaní ho jej podával.
Junius, predtým, než ho upálili na hranici, prepašoval z väzenia svojej dcére moták, v ktorom jasne uvádza, že je nevinný a že ho k priznaniu prinútili krutým mučením:
Nevinný som prišiel do väzenia, nevinného ma mučili, nevinný musím zomrieť. Pretože ktokoľvek sa dostane do väzenia pre bosorákov, musí sa stať čarodejníkom, alebo ho dovtedy mučia, kým v hlave niečo nevymyslí a - Bože zľutuj sa - on si spomenie na niečo. (...) Teraz, moje najdrahšie dieťa, Ti tu predkladám všetky moje činy a priznanie, pre ktoré musím zomrieť. A sú to všetko číre lži a výmysly. A tak mi Boh pomáhaj, pretože toto všetko som bol prinútený povedať pod hrozbou ďalšieho mučenia, ktorým som už prešiel. Pretože sa nikdy nevzdajú mučenia, kým sa človek neprizná; hoci pobožný, musí byť bosorák. Nikto neunikne, aj keby bol gróf.Junius naliehal na dcéru, aby zhromaždila čo najviac peňazí, koľko len môže, a odišla z mesta z dôvodu vlastnej bezpečnosti pod zámienkou, že sa vydáva na púť. Podpísal sa: "Dobrú noc, pretože Tvoj otec Johannes Junius Ťa viac neuvidí."
Na okraj listu dopísal:
"Drahé dieťa, šiesti odrazu svedčili proti mne: kancelár, Neudecker, Zaner, Hoffmeister, Ursel, Ellse Hoppfenová - všetci falošne, z povinnosti, ako mi povedali a prosili ma o odpustenie v Božom mene predtým, ako ich popravili. Nič zlé nemôžu na mňa povedať. Boli prinútení to povedať, práve ako ja sám."Majetkové zisky z lovu na čarodejnice
V apríli 1631, keď prenasledovanie v Bambersku pomaly utíchalo, vo väzení pre čarodejnice ešte stále držali dvadsaťdva väzňov, vrátane biskupovho hospodárskeho správcu. Ich celkový majetok, ktorý už bol skonfiškovaný, narástol na sumu 222 000 zlatých. Tieto peniaze natiekli do vreciek jeho kniežacej milosti, biskupa Gottfrieda, ktorý už zhabal 500 000 zlatých od upálených čarodejníc a čarodejníkov. Podľa biskupských archívnych prameňov k tým, čo takto chtiac-nechtiac "prispeli" do kniežacko-biskupskej pokladnice, patrili:
Georg Neudecker - 100 000 zlatých, Barbara Schleuchová - 2 000 zlatých, Christina Miltenbergerová - 9000 až 10000 zlatých, Caspar Corner, richtár Munchsbergu - 9000 až 10000 zlatých a Wolfgang Hoffmeister, pokladník mesta Bamberg - 50000 zlatých.
Prípad Doroty Flockovej
Dorota Flocková (1608-1630) bola manželkou bohatého mešťana Georga Heinricha Flocka, ktorý ako mnohí významní mešťania Bambergu ušiel. Ich najčastejšími útočiskami boli České kráľovstvo, pápežský Rím alebo dvor cisára Svätej rímskej ríše v Rezne (Regensburg). Náš hrdina urobil tak nedobrovoľne preto, že jeho manželku obvinili z čarodejníctva a dňa 16. decembra uväznili (v tom čase bola 6 mesiacov tehotná). Rozhodol sa, že urobí všetko, aby svoju milovanú ženu oslobodil z rúk krvilačnej justície. Preto dorazil až do Viedne a snažil sa tam získať odvolanie voči týmto nespravodlivým súdnym postupom v Bambergu na tzv. Reichshofrat ("Najvyššom ríšskom odvolacom súde"). V prvých dňoch marca roku 1630 Dorotka priviedla na svet dievčatko, ktoré jej bolo po 5 týždňoch odobraté a dané do opatery mešťanostovi Pankrácovi Lorenzovi. Medzičasom, dňa 23. apríla 1630, jej manžel získal od najvyššieho ríšskeho súdneho orgánu ochranný príkaz podpísaný samotným cisárom Ferdinandom II., ale tento list bambergský vládca, knieža-biskup Gottfried ignoroval a napísal odpoveď, v ktorom odmieta obžalovanú Dorotheu prepustiť. Na toto stanovisko kniežaťa-biskupa Gottfrieda najvyšší ríšsky súd vo Viedni vydáva ďalšie nariadenie, s ešte väčším naliehaním a právnou silou, rovnako podpísaný cisárom, aby obžalovaná bola okamžite prepustená na slobodu a všetky obvinenia proti nej boli stiahnuté. Medzitým sa však stalo to, čo sa bolo konalo pri týchto čarodejníckych procesoch vždy. Dorota Flocková sa v mučiarni priznala k niekoľkonásobnému zvedeniu k čarodejníckym praktikám pred niekoľkými rokmi a jej pokušiteľom mal byť mladý študent, ktorý v tom čase prebýval v dome jej otca. Tento študent sa jej mal neskôr priznať, že je diabol a ona ho mala následne prijať ako svojho duchovného pána. Vo svojej "výpovedi" pod útrpným právom pripustila, že znesväcovala hostie, čo v takýchto prípadoch znamenalo istý dôvod pre odsúdenie na smrť. Rovnako pod tlakom neznesiteľných múk obvinila aj iných občanov Bambergu. Dňa 14. mája 1630 bola napokon Dorota Flocková odsúdená na trest smrti. Predtým než ju upálili na hranici ako nebezpečnú "čarodejnicu" bola bez zjavného dôvodu kruto a nemilosrdne ešte raz mučená rozpáleným železom, pričom jej boli žeravými kliešťami odštiknuté obidve prsia.
Rastúci odpor
Podozrivých tiež veľmi radi sudcovia zavierali na šesť hodín do klady z vnútornej strany obitej dlhými železnými hrotmi. Okolo krku im uťahovali povraz, kým sa im nezarezal až do kostí. Nútili ich jesť solené haringy a odmietli im dať vodu, alebo museli kľačať na modlitebnom kľačadle upravenom ostrými drevenými kolíkmi, ktoré trčali dohora. Pod pazuchami a v slabinách ich opaľovali horiacimi pierkami často namočenými do síry. Topili ich v kadiach s ľadovou alebo vriacou vodou, do ktorej pridávali vápno - neďaleko Zeilu roku 1630 takto pri mučení zabili šesť ľudí. Keďže sa po odsúdení údajných čarodejníc a čarodejníkov, ešte pred upálením používali osobitné a veľmi kruté tresty, ako boli napríklad useknutie pravej ruky, ženám uštiknutie pŕs žeravými kliešťami. Takéto barbarské útrapy však ľudia čoskoro podrobili kritike.
Jezuita Heinrich Turck z Paderbornu, ktorý bol spovedníkom nešťastných údajných čarodejníc, odsúdených na smrť, sa vyjadril veľmi jasne:
Niektorí ľudia začali veľmi súcítiť s nešťastnými obeťami a vynorili sa vážne pochybnosti, či početní ľudia, ktorí zahynuli v plameňoch a podstúpili takú hroznú smrť, boli naozaj vinní. V skutočnosti si mnohí ľudia mysleli, že táto "liečba" ľudských bytostí, ktoré boli vykúpené drahou krvou Krista, bola krutá a viac než barbarská.Radný Dumler, ktorý ušiel z Bambergu, potom čo aj jeho tehotnú ženu hrozne mučili a napokon upálili, povedal pri svojej audiencií cisárovi:
Ľudia namietajú, že nie je možné, aby boli všetci Bamberčania súdení spravodlivo.Navrhol tiež zastaviť konfiškácie majetku obvinených osôb.
Iný muž, ktorý ušiel z Drudenhausu, predložil cisárovi prosbu Barbary Schwartzovej, ktorá strávila tri roky v temnici a osemkrát ju mučili bez toho, aby sa priznala. Dokonca jezuitský spovedník Wilhelm Lamormain (1570-1648), osobný spovedník cisára, odmietol mu udeliť rozhrešenie, ak v Bambergu neobmedzí výstrelky a poukázal na nespokojnosť verejnej mienky, ak bude aj naďalej nečinný v tejto veci. Ferdinand II. si preto vyžiadal bamberské súdne protokoly, aby starostlivo preskúmal stav veci. Zakázal konfiškácie majetku väzňov, trval na tom, že základom žalôb (obvykle zlovoľné klebety) by malo byť ich verejné prednesenie vo všetkých budúcich súdnych procesoch a že obvinení by mohli mať obhajcu.
Postoj pápeža k čarodejníckym procesom v Nemecku
Veľmi naliehavou a pálčivou zostáva samozrejme otázka, do akej miery o týchto protičarodejníckych hrôzach a krvavých súdnych excesoch, ktoré boli páchané v strednej Európe v mene kresťanského Boha, vedeli "ochrancovia viery" v Ríme ba samotný pápež. Podľa súčasného historického výskumu, ktorý vychádza z len pred nedávnom otvorených súdnych ákt Rímskeho Svätého Offícia, bola znalosť príčin a následkov v rozsahu toho o čo v Nemecku v skutočnosti išlo vo veci čarodejníctva rímskej kúrie pod vedením vtedajšieho pápeža Urbana VIII. (Maffeo Barberini; 1623-44), veľmi jasne nedostatočná. Z politického hľadiska bol pápež priateľom Francúzskeho kráľovstva, a preto pontifik stál jasne v opozícii voči dynastii Habsburgovcov v Španielsku a v Svätej rímskej ríši. Z pomedzi jeho poradcov sa Ríme nenašiel takmer nik, kto by pomery v Nemecku naozaj poznal. Nunciovia, ktorí sa nachádzali v Kolíne a vo Viedni mu len veľmi zriedka poskytovali správy o štátom sponzorovaných čarodejníckych procesoch a keď tak len vtedy, ak boli priamo ohrozené cirkevné záujmy. Naviac Rím bol príliš ďaleko na to, aby poskytol bezprostrednú pomoc v jednotlivých prípadoch a z hľadiska súdnej kompetencie pápežstvo nemalo žiadne právo intervenovať v rámci vedenia svetskej justície v Ríši. V takýchto prípadoch, ako sme videli v prípade Doroty Flockovej a ako ešte uvidíme, mali obžalovaní oveľa účinnejšie nástroje a to boli písomné alebo osobné apelácie na Reichskammergericht tzv."ríšsky komorový súd" v Speyeri alebo na najvyššiu súdnu inštanciu v Ríši - Reichshofrat ("Najvyšší ríšsky odvolací súd") vo Viedni, ak samozrejme mali obžalovaní alebo ich príbuzní vo všeobecnosti možnosť podať odvolanie.
Prekvapivé rozuzlenie
Aj keď by sme mohli byť presvedčení na základe doterajších poznatkov o postoji vysokého cirkevného establišmentu o opaku, tak je vecou historických faktov, že pápež predsalen intervenoval. Pretože jej manžel popri sťažnosti na vedenie procesu, ktorú poslal na Reichshofrat do Viedne, poslal taktiež cez viedenského nuncia, Pallotta, ktorého o tejto nešťastnej záležitosti informoval, svoju apeláciu aj do Ríma. Už dňa 20. apríla roku 1630 pápež Urban VIII. nadiktoval pápežský dekrét, ktorým priaznivo intervenoval vo veci Doroty Flockovej. Tento list bol poslaný kuriérom dňa 16.mája 1630 z Norimbergu do Bambergu. Kuriér dorazil do Bambergu 17. mája, o štvrť na sedem ráno. V oficiálnom zápise je uvedené: členovia mestského magistrátu sa stretli v piatok, o trištvrte na šesť, dňa 17.mája 1630 v "Drudenhaus" aby znovu prečítali rozsudok obžalovanej. Takže, aby sme si to zhrnuli je zrejmé, že pápež Urban VIII., nielenže v r. 1635 označil všetkých tzv. čarodejníckych biskupov, za "zelótov", čo bolo faktické odsúdenie celého ich "bohumilého" podniku s čarodejníckou hystériou, ale sa v konečnom dôsledku zamiešal do svetskej justície, kde on ako v tej dobe obyčajný "duchovný vodca" kresťanského Západu, nemal žiadne kompetencie. Napriek tomu ako sme videli na prípade Doroty Flockovej, nepomohol jej ani príkaz na prepustenie od samotného cisára Ríše, takže knieža-biskup Gottfried v tejto svojej zaslepenosti nedbal na nič a na nikoho a tvrdohlavo ju nechal bez milosti kruto mučiť a nemilosrdne popraviť. Tento škandál samozrejme zašiel až príliš ďaleko. Ríšsky najvyšší odvolací súd odmietol nechať len tak toto neslýchane otvorené postavenie sa na odpor voči najvyššej autorite v Ríši zo strany kniežaťa-biskupa v Bambergu a dosiahol dohodu v ktorej bolo stanovené, že séria škandálnych čarodejníckych procesov v menovanom biskupstve bola nakoniec zastavená. Roku 1630 tu upálili dvadsaťštyri údajných čarodejníc, nasledujúci rok už ani jednu. Dôvody prečo sa táto krvavá honba na čarodejnice konečne v r. 1632 definitívne skončila boli samozrejme rôzne. Prispelo k tomu to, že rástol odpor obyvateľstva, ktoré sa spasilo útekom do iných oblastí Ríše, čiastočne aj pre úmrtie suffragánneho biskupa Fornera v lete roku 1631 a čiastočne aj kvôli postupu vojenských síl švédskeho kráľa Gustáva II. Adolfa, ktorý v septembri toho roku obsadil Lipsko a v neposlednom rade k tomu prispela smrť kniežaťa-biskupa Gottfrieda v r. 1632. Jeden z najväčších honov na čarodejnice v Nemecku tak dospel ku svojmu koncu.
Záver
Toto samozrejme neznamenalo koniec čarodejníckej hystérie v Nemecku a ani žeby pápež na túto žalostnú situáciu na týchto územiach rezignoval. Po bitke pri Lipsku roku 1631 vyhnala švédska armáda mnohých cirkevno-svetských vládcov, kniežat-biskupov, ktorí riadili hon na čarodejnice, z ich panstiev, vrátane arcibiskupa z Mohuča, našich "starých známych" biskupov z Bambergu, Wurzburgu, Wormsu, Speyera, ako aj opáta z Fuldy. Tí hľadali útočisko v Kolíne, kde sa podujali obnoviť honbu na čarodejnice. Do roku 1636 dosiahlo prenasledovanie taký vrchol, že pápež poslal v rámci mierovej delegácie, ktorú viedol kardinál Ginetti, aj prísediaceho konzultora Posvätného Offícia, Rímskej inkvizície, Francesca Albizziho (1593-1684), známeho odporcu krutých a nelegálnych postupov pri inkvizičných procesoch s čarodejnicami, aby s týmito hrôzami hneď a zaraz skoncovali. Ako si poznamenal vo svojom denníku:
Našim očiam sa naskytlo hrozné divadlo. Mimo hradieb mnohých miest a dedín sme videli početné hranice, ku ktorým boli pripútané mnohé nešťastnice a upaľované ako bosorky.Nastala síce dlhá prestávka, ale i tak posledná poprava sa konala v Kolíne nad Rýnom roku 1655...
(pokračovanie)
Použitá a odporúčaná literatúra:
- Nigel Cawthorne, Bosorky a čarodejnice. Dejiny prenasledovania, Bratislava, SPN – Mladé letá, 2008,
- Francek, J.: Čarodějnické příběhy, Praha: Paseka, 2005, Odborný úvod: Petr Kreuz,
- Rainer Decker, Witchcraft and the Papacy: An Account Drawing on the Formerly Secret Records of the Roman Inquisition, Charlotteswille&London: University of Virginia Press, ISBN 978-0-8139-2747-3, 256pp.
- Wolfgang Behringer, Witches and Witch-Hunts: A Global History, Malden, MA: Polity Press, ISBN: 978-0745627182, 338pp.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára