piatok, 7. januára 2011

Inkvizícia

Ak sa pokúsime vžiť do zmýšľania ľudí vo feudálnom období uvidíme, že vzťah medzi posvätným a profánnym je taký, že každá odchýlka od náboženskej doktríny má aj v každodennom živote nedozerný význam. Uvedieme často citovaný príklad: to, že katari popierali platnosť prísahy, útočilo na samotnú podstatu feudálneho života, ktorý pozostával zo zmlúv medzi jedným a druhým človekom a zakladal sa práve na hodnote prísahy. Preto si každá heréza vyslúžila všeobecné zavrhnutie; rušila totiž hlboko zakorenenú dohodu, na ktorej sa podieľala celá spoločnosť, a táto negácia mala v očiach tých, ktorí boli jej svedkami, extrémnu závažnosť. Každé nešťastie duchovného typu sa zdalo v tomto kontexte oveľa závažnejšie ako nejaká fyzická nehoda. ...
V mnohých súvislostiach bola inkvizícia obrannou reakciou spoočnosti, v očiach ktorej bolo zachovávanie viery, či už právom, alebo neprávom, tak isto dôležité ako udržiavanie telesného zdravia v súčasnosti. Tu sa môžeme hmatateľne presvedčiť o tom, čo odlišuje jednu epochu od druhej, sú to rozdiely v kritériách a v hodnotovom rebríčku. A elementárnou podmienkou histórie je zohľadňovať tieto rozdiely, ba dokonca ich aj rešpektovať, lebo inak sa historik zmení na sudcu. ...
Inkvizícia znamená vyšetrovanie. V 12. storočí Abélard vyhlásil, že život bádateľa, mysliteľa prebieha v „ustavičnom vyšetrovaní“ a v jeho výroku sa neskrýva nič, čo by zaváňalo kacírstvom alebo pripomínalo útlak. Toto slovo začína nadobúdať právny  zmysel vtedy, keď v roku 1184 pápež Lucius III. vo Verone vyzval biskupov, aby sa aktívne pričinili o pátranie po kacíroch a zhodnotili tak šírenie zla v diecézach. Predniesol to však len ako presné odporúčanie, týkajúce sa uplatňovania práva, ktoré mal biskup odnepamäti, a to práva na vyobcovanie kacíra. Mohol ho dokonca „exterminovať“ (čiže vypudiť, vypovedať ex-terminis, mimo hraníc daného územia). Kacírstvo sa vtedy rozmáhalo najmä v južnom Francúzsku a v Taliansku. Je známe, že najpočetnejšiu skupinu tvorili tí, čo sami seba označovali menom catharoi, teda čistí. Katarské učenie možno zhrnúť vyjadrením, že táto doktrína spočívala v absolútnom dualizme: hmotný svet je dielom zlého boha a dobrý boh stvoril jedine duše. Z tohto vyplýva, že všetko, čo smeruje k ďalšiemu rozmnožovaniu, je odsúdeniahodné a manželstvo zvlášť. Najčistejší stúpenci tohto učenia vidia v samovražde najvyšší stupeň dokonalosti. Tak ako všetky sekty, a zásluhou novodobých siekt možno tento jav ľahko pochopiť, aj katari sa začali veľmi rýchlo štiepiť. V obdobe, v akej sa katarské učenie rozšírilo v Lombardii, v provensálskych a languedockých krajoch, bolo náboženstvom s dvoma stupňami: dokonalí veľmi prísne dodržiavali doktrínu, čo znamenalo absolútnu sexuálnu zdržanlivosť, zákaz viesť boj a skladať prísahu, prísny pôst. Ostatní, teda jednoduchí veriaci, sa popritom správali viac-menej tak, ako uznali za vhodné. Podmienka ich spásy spočívala v rozhrešení (consolamentum), ktoré museli prijať pred smrťou z rúk dokonalej osoby.
Nech sa to zdá akokoľvek zvláštne, prvý, kto mal v úmysle proti heretikom množiacim sa na jeho panstve podniknúť vojenskú výpravu, bol sám gróf z Toulouse Raymond V. V liste, ktorý zaslal opátovi v Citeaux, vykresľuje rozsah herézy v tých najtmavších farbách: „Hnijúca morová rana kacírstva sa tak veľmi rozšírila, že väčšina tých, čo sa oddávajú kacírstvu, je presvedčená, že tým vzdáva poctu Bohu... Kacírsky mor nešetrí ani tých, čo sa zasvätili kňažskej službe, a rozkladá ich presvedčenie. Sväté miesta v kostoloch, ktoré sa odnepamäti uctievali, zrazu ležia ladom a chátrajú.Kacíri popierajú krst, nenávidia Eucharistiu, pohŕdajú pokáním, odmietajú stvorenie človeka a zmŕtvychvstanie tela a rušia všetky cirkevné sviatosti. Je to hrozné čo i len vysloviť, no zašli tak ďaleko, zavádzajú dva princípy.“ Katari ako všetky ostatné heretické hnutia totiž popierajú Kristovo vtelenie, no toto popieranie ženú do krajnosti v tom, že vyznávajú ohavnosť kríža.
Keď však Raymonda V. z Toulouse vystriedal jeho syn Raymond VI., ten sa už k heretikom správal úplne inak ako jeho otec. Mnohí spomedzi poddaných ho obviňovali, že ich uprednostňuje. Keď za ním v roku 1208 vyslal pápež svojho legáta Pierra de Castelnau, Raymond ho poslal späť s hrozbami, ktoré našli odozvu, pretože o dva dni neskôr bol tento legát zavraždený. Vtedy začal pápež Inocent III. kázať o nevyhnutnosti krížovej výpravy a vyzývať feudálov Francúzska aj z iných krajín, aby sa chopili zbraní a bojovali proti grófovi z Toulouse a ďalším juhofrancúzskym heretikom.
Vojna bola vyhlásnená, no napriek tomu, čo sa často hovorí alebo píše, či už boli heretici dokonalí, alebo prostí veriaci, do tej chvíle nežili predsa v ilegalite. Cestovali a kázali doslova za bieleho dňa, a práve cez deň sa množili stretnutia a debaty s tými, ktorí sa pokúšali priviesť ich k pravej viere, najmä s mníchmi zo žobravých reholí, ktorých Dominik Guzmán povolal kázať svätú náuku a praktizovať úplnú chudobu a ktorí sa v roku 1215 stali bratmi kazateľmi. Stretnutia, na ktoré pozýval heretikov, a verejné diskusie, ktoré sa odohrávali vo Fanjeaux, teda priamo v strede albigénskeho juhu, a ktoré sa neskôr preslávili, potvrdzujú, že napriek vyšetrovaniu nariadenom niektorými biskupmi, heretici nemali nijakú potrebu sa skrývať, a najmä nie v krajoch Languedocu, kde sa tešili účinnej ochrane juhofrancúzskych zemepánov. Prirodzene, všetko sa zmenilo vtedy, keď sa rozhodlo o nevyhnutnosti vojny. Ešte citeľnejšia zmena nastala, keď v roku 1231, čiže o dvadsať rokov neskôr, založil pápež Gregor IX. inkvizíciu.
Zásluhy za jej vznik patria pápežovi Gregorovi IX., a nie svätému Dominikovi, ako sa to často nepodložene tvrdí. Keď Gregor IX. rozhodol o ustanovení cirkevného tribunálu, ktorého jediným cieľom malo byť pátranie po heretikoch a ich súdenie, Dominik bol už desať rokov mŕtvy.
Stotožnenie dominikánov s inkvizíciou zapríčinil fakt, že ten istý pápež Gregor IX. poveril vtedy veľmi populárnych bratov kazateľov spravovaním inkvizície. Už od roku 1233 im však pridelil na výpomoc provinciála iných žobravých reholí, predstaveného minoritov. Františkáni potom vykonávali funkciu inkvizítorov predovšetkým v Taliansku, no podaktorí aj vo Francúzsku, ako napríklad Thierry de Saint-Thibéry, ktorého brutálne zavraždili v roku 1242 v Avignonnete, v rovnakom čase ako jeho spolupracovníka dominikána Guillauma Arnauda.
Obyvatelia južného Francúzska napriek všeobecne vžitému presvedčeniu neboli jediní, ktorých v 13.storočí drvilo bremeno inkvizície. Najdramatickejšie udalosti, ktoré mali za následok najviac obetí, sa totiž odohrali v Burgundsku, v kraji Champagne, ako aj na severe Francúzska, kde na kacírov poľoval obávaný a smutne preslávený Róbert le Bourge. Bol to bývalý kacír, ktorý konvertoval, a v tom má pôvod jeho prezývka „bourge“ (jeho pravé meno bolo Róbert le Petit, teda Malý). Po obrátení vstúpil do rehole bratov kazateľov a v roku 1233 ho vymenovali do funkcie inkvizítora. Krátko potom v Charité-sur-Loire nariadil popravy, ktoré vzbudili protesty zo strany viacerých arcibiskupov, a nie hocakých: medzi nimi sa nachádzali arcibiskupi z Remeša, Sensu a Bourges. V roku 1234 ho pápež zbavil právomocí, ale v nasledujúcom roku mu ich vrátil. Znovu sa teda pustil do svojho obludného diela a počet heretikov, ktorých dal upáliť po nezmyselnom záťahu v mestách Chalons-sur-Marne, Cambrai, Péronne, Douai a Lille, sa odhaduje na päťdesiat. V roku 1239 v obci Mont-Aimé (v kraji Champagne) sa podľa výpovede očitého svedka Aubriho z Trois Fontaines na strašnej hranici ocitlo stoosemdesiattri obetí ako výsledok obrovskej razie, ktorá sa konala počas trhov v Provins. Potom, veľmi pravdepodobne od roku 1241, Roberta le Burgea funkcie zbavili. Je možné, že ho aj odsúdili na doživotné väzenie, ale to sa presne nedokázalo.
Inkvizícia sa takisto rozmáhala aj na juhu Francúzska, v niektorých prípadoch energickým spôsobom, ako napríklad v meste Carcasonne, kde si tamojší inkvizítor Ferrier vyslúžil prezývku „kladivo na kacírov“. Guillaume z Puylarensu, ktorý uvádza vo veľkej väčšine presné údaje, spomína dvesto heretikov, ktorých upálili v dedinke Montségur potom, ako dobyvatelia donútili kapitulovať obyvateľov hradu, kam sa uchýlili vrahovia inkvizítorov z Avignonnetu. Napriek tomu, že vzhľadom na „montségurskú hranicu“ vládne neistota, na túto tému sa v dnešných časoch popísalo množstvo kníh. Z nich však histórii neprináša veľkú hodnotu nič, najmä po prácach Yva Dosata. Naopak, veľa vieme o hranici v Berlaigues pri meste Agens, kde v roku 1249 veľmi krátko pred smrťou dal gróf z Toulouse Raymond VII. upáliť približne osemdesiat heretikov. Nepotrebujeme sa tu zaťažovať s prehnaným videním, s akým niektorí spisovatelia vykresľujú inkvizíciu; viac sa totiž spoliehajú na vlastnú predstavivosť a neberú do úvahy dokumentárne zdroje. Trest, ktorý sa vo väčšine prípadov na heretikov uvaľuje, je žalár, teda väzenie (rozlišuje sa „úzky žalár“ či temnica, čo označuje väzenie v pravom slova zmysle a „voľný žalár“, čo znamená, že potrestaný sa musí zdržiavať na jednom mieste pod dozorom inkvizície). Ešte častejším trestom je odsúdenie na vykonanie púte alebo na nosenie pláteného kríža prišitého na vrchnom odeve. Tam, kde sa súdne záznamy zachovali, napríklad v Toulouse z obdobia rokov 1245-1246, možno konštatovať, že inkvizítori odsudzovali na trest väzenia priemerne v jednom prípade z deviatich a na trest upálením jednom prípade z pätnástich. Ostatných obvinených buď prepustili na slobodu, alebo na nich súd uvalil ľahšie tresty.
Ale o to napokon nejde. Výčitka adresovaná inkvizícii už od 18 storočia stelesňuje pokrok, ktorý historik musí zdôrazniť, lebo táto výčitka sa vznáša proti samotnému princípu súdov vyrieknutých v mene viery. Viera sa nám javí ako fenomén, ktorý už pre svoju podstatu musí unikať akémukoľvek vonkajšiemu či právnemu obmedzeniu.
Skutočnosť je taká, že podľa veriaceho človeka, a drvivá väčšina ľudí bola v stredoveku veriaca, má Cirkev plné právo na to, aby vykonávala súdnu moc. Ako strážkyni viery jej toto právo vždy priznávali tí, ktorí prostredníctvom krstu náležia do lona Cirkvi. Preto sa napríklad všeobecne uznávali také sankcie, ako vyobcovanie alebo interdikt. Vyobcovať znamená vylúčiť mimo spoločenstva veriacich toho, kto sa nespráva podľa pravidiel, čo zaviedla Cirkev ako spoločnosť. Vyobcovanie je „vylúčenie z hry“, ktoré sa všade uskutočňuje vtedy, keď niekto podvádza, zrádza či neakceptuje pravidlá nejakej spoločnosti, klubu alebo strany a pritom si nárokuje, že do nej patrí. Interdikt náležal k rovnakej línii cirkevných sankcií: na spôsob všeobecnej exkomunikácie postihoval celé územia alebo mestá, aby prinútil k poslušnosti toho, kto bol za mesto či územie zodpovedný, čiže feudála – pána, kráľa, ba i opáta. Tento spôsob uvalenia kliatby na spoločnosť veriacich predstavoval najúčinnejší prostriedok, ktorým sa dalo dosiahnuť, aby sa vinník polepšil, alebo interdikt mal za následok pozastavenie všetkých náboženských obradov. Zvony prestali zvoniť, nevysluhovali sa sviatosti, nevykonávali sa obrady (pohreby či svatby), zásluhou čoho sa život pre obyvateľov stával doslova neznesiteľným.
Vojna proti juhofrancúzskym heretikom a založenie inkvizície však urobili rázny koniec cirkevným sankciám, lebo oba postupy predpokladajú utiekanie sa k sile, k dočasnej moci a k „ramenu svetskej moci“. V Cirkvi to bola nevídaná skutočnosť a nová tendencia, ktorú sa pokúsili právne podložiť a ospravedlniť znalci cirkevného práva v 14. a 15. storočí a ktorá sa závažne prehlbovala v 16. storočí. Pápeži Inocent III. a Gregor IX., ktorí majú na svedomí tieto dve opatrenia, patria k postavám, o ktorých školské učebnice dejepisu zvyknú hovoriť ako o „veľkých  pápežoch stredoveku“. Je dôležité poznamenať, že jeden, ako aj druhý boli zapálenými zástancami rímskeho práva. Je známe, ako renesancia rímskeho práva a jeho štúdia, predovšetkým na Bolonskej univerzite, postupne prenikala do cirkevného práva, aj keď ním neprenikla absolútnym spôsobom ako občianskou spoločnosťou v neskoršom období, v 17. storočí alebo ešte neskôr. Jeho vplyv však bol rozhodne hlboký. Pod týmto vplyvom „dekretisti“, teda tí, ktorí sa zaoberali cirkevným právom, začali mieriť k autoritárskemu mysleniu a k nastoleniu centralizovanej zvrchovanosti.
Navzdory tomu, že evanjelium je vzhľadom na oddelenie moci absolútne jednoznačné, Inocent III. i Gregor IX. sa utiekali k svetskému, aby zachovali duchovno. Inak povedané, zvolili si schodnejšiu cestu a azda nikdy v dejinách schodnejšie riešenie neukázalo lepšie svoju pravú tvár: že je riešením, ktoré otvára dvere novým a obávaným ťažkostiam. Pochopiteľne, ani jeden, ani druhý nemohli odhadnúť následky svojich rozhodnutí. Diktovala ich netrpezlivosť a úzkostlivé hľadanie okamžitého účinku, ktoré dokonale protirečia duchu evanjelií, ale v podtóne aj sklon k autoritárstvu, ktorú nevyhnutne rozvíja uplatňovanie rímskeho práva. Jeden aj druhý boli síce veľkými osobnosťami, ale o úprimnosti ich náboženskej horlivosti preto ešte nemusíme pochybovať: medzi veľkým množstvom zvlášť rozmanitých tendencií, ktoré si za cieľ stanovovali priviesť k evanjeliovej chudobe Cirkev, ktorá to v tých časoch súrne potrebovala, práve Inocent III. dokázal rozpoznať ozajstný zápal Dominika Guzmana alebo Františka z Assisi. Čo sa týka Gregora IX., nebudeme preháňať, ak v ňom budeme vidieť skutočného priekopníka v slobode zmýšľania. V tom istom roku 1231, keď založil inkvizíciu, bulou Parens scientiarum potvrdil a sformuloval privilégiá parížskej univerzity a zaistil jej nezávislosť od kráľa a takisto od biskupov alebo ich tajomníkov – skrátka, definoval a uznal slobodu filozofického a vedeckého bádania. Urobil tak bodku za dvoma rokmi nepokojov a štrajkov, počas ktorých parížski študenti a ich profesori protestovali proti kráľovnej Blanke Kastílskej a jej mladučkému synovi Ľudovítovi IX. Panovníkov prinútil k tomu, aby bez reptania a v plnom rozsahu znova zaviedli do platnosti privilégiá, vďaka ktorým univerzitní študenti a profesori nepodliehali kráľovskej justícii.
Tu môžeme vidieť zjavný príklad dvojznačnosti dejín. Pomerne ťažko sa dajú rozlíšiť „dobrí“ od „zlých“.
Dokonca ja založenie inkvizície prinieslo do konkrétneho života istý pozitívny prvok. Procedúru obvinenia nahradila procedúrou vyšetrovania. Predovšetkým však zaviedla zákonitú spravodlivosť v čase, keď ľudový živel nezaobchádzal s heretikmi v rukavičkách. Predtým heretici v mnohých prípadoch podstupovali tie najhoršie tresty  pričinením laickej justície alebo rozvášneného davu. Aby sme sa o tom presvedčili, stačí pripomenúť, že v roku 1022 dal kráľ Róbert II. Pobožný upáliť v Orleánse štrnásť heretikov, laikov i členov kléru. Aj inde v mnohých museli zasahovať biskupi, aby vytrhli z rúk rozvášneného davu ľudí, ktorých dav považoval za kacírov. Mal s tým skúsenosť aj Pierre Abélard, pretože i jeho v Soissonse v roku 1121 privítal pohoršený dav spŕškou kameňov. Pár rokov pred tým sa stalo, že biskup toho istého mesta odsúdil niekoľkých kacírov na trest väzenia, no buriči, ktorí biskupovi vyčítali jeho „ochabnutosť v kňazskom povolaní“, ich z väzenia vytiahli a zavliekli  na horiacu hranicu. Znova a znova sa ľudia dopúšťali násilných činov a je známe, ako dokonca za vlády Filipa II. Augusta bolo v Troyes v roku 1200 upálených osem katarov, kým o čosi neskôr, v roku 1209, kráľ uvalil rovnaký trest na niekoľkých žiakov Amauryho z Béne. Na ten istý trest odsúdil rozzúrený dav kacíra Pierra z Bruys, ktorý v juhofrancúzskom mestečku Saint-Gilles-du-Gard verejne spálil krucifix.
Zrejme sa nedalo zabrániť, aby sa skôr či neskôr nezačali zakladať stále súdne tribunály. Tieto súdy však boli poznačené mimoriadnou drsnosťou, ktorú zapríčinila renesancia rímskeho práva. Justiniánske kodifikácie totiž v prípade heretikov nariaďovali smrť. Aby tieto kodifikácie znova ožili, Fridrich II. Štaufský, ktorý sa stal nemeckým cisárom, v roku 1224 vyhlasuje nové cisárske kodifikácie. V tých sa po prvý raz výslovne stanovuje, že zatvrdlivý heretik má podstúpiť trest smrti upálením. A tak to, čo je v inkvizícii najhanebnejšie, splodili isté opatrenia, o ktoré sa v čase jej vzniku zaslúžil ten cisár, ktorého často s nadšením niektorí považovali za predchodcu „osvieteného monarchu“, hoci on sám bol skeptik a neskôr ho pápež exkomunikoval.
Je však fakt, že pápež odobril trest smrti upálením a v prípade chronického odpadlíka (pozn. Chronický odpadlík je zatvrdilý kacír, ktorý po prvom vyznaní svojho omylu znova upadá do herézy. Do rúk „svetskej spravodlivosti“ možno zveriť iba takéhoto odpadlíka, čo je zjemnelým výrazom pre skutočnosť, že svetská autorita je poverená, aby ho poslala na hranicu) ako legálny postup zaviedol použitie „ramena svetskej moci“. Tým pápež ešte väčšmi zdôrazňoval účinok cisárskeho zákonodárstva a oficiálne uznával právo svetskej moci na prenasledovanie heretikov. Pod vplyvom cisárskeho zákonodárstva bolo v 13. storočí oficiálne povolené i mučenie po tom, čo sa už skúšobne praktizovalo.
Netrvalo dlho a aparát zákonov proti herézam sa obrátil prostredníctvom svetskej moci proti pápežskej duchovnej moci. Za vlády Filipa IV. Pekného sa obvinenia namierené proti Bonifácovi VIII., Bernardovi Saissetovi, templárskej reholi a Guichardovi de Troyes opierali o právomoc prenasledovať heretikov, akú mal kráľ. Zmätok medzi duchovným a svetským ešte nikdy predtým tak veľmi nehral do karát svetskej oblasti. Nie je naším úmyslom, aby sme pripomínali ostatné následky: v 14. storoči sa inkvizícia nachádzala už úplne v rukách kráľov a cisárov a zapríčinila smrť toľkých obetí, že to s 13. storočím nedá ani len porovnať. V Španielsku veci zašli tak ďaleko, že inkvizíciu zneužívali proti Židom a Maurom, čo je úplne odvrátilo od jej pôvodného určenia. Možno totiž povedať, že slúžila na vnútorné účely: mala prísť na stopu heretikom, teda tým, ktorí patrili do Cirkvi, ale obracali sa proti nej. Preto v 13. storočí španielsky kráľ Ferdinand II. Aragónsky (bratranec Ľudovíta Svätého, neskôr takisto vyhlásený za svätého) inkvizíciu odmietol.  V jeho kráľovstve sa kacíri nenachádzali a on sám sa vyhlasoval za „kráľa troch náboženstiev“ (kresťanského, židovského a moslimského). Toto vyhlásenie predpokladá úplne iné zmýšľanie, ako v časoch rímsko-nemeckého cisára Karola V. alebo Filipa II.!
Z knihy Pernoud, Régine. Mýty a fakty. (Bodka za stredovekom).
 Bratislava:LÚČ, 2005. 160s.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára