nedeľa, 29. mája 2011

Niekoľko poznámok k článku o rímskej inkvizícii a honoch na čarodejnice

Skôr, než som stihol dokončiť svoj článok o honoch na čarodejnice a postoji rímskej inkvizície, už dávnejšie som sa zaujímal o tieto historické udalosti vo svetle nových informácií, ktoré pochádzajú z tajných vatikánskych archívov, otvorených pre vedecké skúmanie r. 1998. Po krátkom vyhľadávaní podkladov pre môj dlhší článok som sa dostal k zjavne apologeticky naladenému príspevku PhDr. Radomíra Malého, ultrakonzervatívneho katolíckeho historika s názvom Římská inkvizice pomáhala obviněným z čarodějnictví, v ktorom sa autor zaoberá práve touto dejinnou epochou. Keďže po jeho prečítaní som dospel k presvedčeniu, že ju neuvádza komplexne a vyvážene, ale v niektorých podstatných veciach sú skutočnosti úplne iné, ako sa v ňom uvádza. V tomto článku sa tvrdí nasledovné:
"V renezanci 15. a 16. stol., kdy čarodějnické procesy byly stále častější, došlo k upálení několika čarodějnic i v papežském Římě. Souzeny byly světskými soudci. Poslední poprava pro údajné styky s ďáblem a čarodějnictví se konala v Římě r. 1525. Měly být upáleny ještě další ženy, ale zasáhl papež Klement VII. a rozsudky zrušil. Od té doby v Církevním státě již žádná čarodějnice nebyla popravena."
O renesančných inkvizítoroch a nimi vedených procesoch sa v poslednej dobe dosiahli značné pokroky v získavaní nových faktov, a zhrnutím tohto historického výskumu je kniha Michaela M. TavuzzihoRenaissance Inquisitors: Dominican Inquisitors and Inquisitorial Districts in Northern Italy 1474–1527Leiden: Brill, 2007. xiv + 286 pp. index. . ISBN: 978-90-04-16094-1. V nej sa v kap. Witch-hunters (slov. Lovci čarodejníc), na str. 197-8, dozvedáme, že v období od r. 1450 až do r. 1523 bolo vedených zo strany dominikánskych inkvizítorov, na základe splnomocnenia niekoľkých pápežov niekoľko stoviek procesov s čarodejnicami a čarodejníkmi, pričom bolo pri nich upálených do tisícky obetí. Hlavne si treba uvedomiť, že títo inkvizítori boli cirkevní a minimálne v dvoch prípadoch, kde viedli procesy, a to vo Val Camonica, v oblasti okolo jazera Como v r. 1518-21 a v Sondrio v r. 1523 sa voči škandalóznemu vedeniu týchto procesov postavila svetská moc v osobe podestá (slov. primátora) mesta Brescia, kde sa boli konali ba dokonca vicedóža benátskej republiky a člen váženej a obávanej Rady desiatich Luca Tron hovoril v listoch otvorene, že "celé je to nezmysel". Veď nik podľa jeho zdravého úsudku by nemohol lietať na metle na vrch Monte Tonale a páchať tam také neslýchané skutky, aké sa pripisovali obetiam, ktoré od nich vynucovali inkvizítori kladením sugestívnych otázok a použitím mučenia. Benátska Rada Desiatich nakoniec v r. 1521 zastavila tieto procesy, aj napriek protestom pápeža Leva X.  v bréve - liste datovanom 15. februára 1521 cez svojho nuncia v Benátskej republike. Nakoniec 12. apríla toho istého roku aj nuncius akceptoval rozhodnutie svetských autorít v Benátkach zastaviť tieto procesy. Môžeme sa len domnievať o dôvodoch prečo tomu tak bolo. Je veľmi pravdepodobné, že pápež mal ďaleko nebezpečnejšie problémy - ostrý zápas s reformátorom Martinom Lutherom a jeho nasledovníkmi v Nemecku, takže sa rozhodol, že je lepšie nerobiť si ďalších politických nepriateľov z Benátok. Alebo bol zamestnaný vojnou, ktorá vypukla medzi cisárom svätej rímskej ríše Karolom V. a francúzskym kráľom Františkom I. a ktorá zasiahla vo veľkej miere horné Taliansko. Odhliadnuc od príčin, prečo sa tak pápež rozhodol, je jasné, že Rada Desiatich pozastavila všetky súdne procesy s čarodejnicami v 27. júla 1521 a tým de fakto ukončila aktivitu špeciálneho cirkevného inkvizítora, vysvetľujúc že "súčasné udalosti" si toto opatrenie vyžadovali. Týmto rozhodnutím prakticky skončil jeden z posledných veľkých honov na čarodejnice v Taliansku.
Čo sa týka tvrdenia, že v Cirkevnom štáte nebola od r. 1525 upálená žiadna údajná čarodejnica, ak sa pozrieme do relevantných kníh (pozri Decker, R.: Witchcraft and Papacy, Charlottesville: University of Virginia Press, 2008,  xv+262 pp.), ktoré sa danej historickej epoche venujú, môžeme ľahko zistiť, že v skutočnosti došlo k poslednému upáleniu v Ríme r. 1572. Predtým ešte došlo k upaleniu "čarodejníkov" - mužov napríklad aj v r. 1543 a v r. 1549 a o desat rokov neskôr potvrdila Suprema - Sväté Officium, ktorému predsedal fanaticky tvrdý pápež Caraffa, Pavol IV. rozsudok smrti nad tromi "čarodejnicami", ktory vyniesol biskup z Bologne a dominikánsky inkvizítor, ďalšie dve boli odsúdene na zrieknutie sa svojich bludov verejne v kajúcnom oblečení na namesti pred svedkami ich "zlocinov". Čo sa týka procesu s čarodejnicami konajúceho sa v r. 1572 môžeme uviesť, že pápež sv. Pius V., keď si nechal previesť k sebe do Ríma súdne aktá spolu s obžalovanými údajnými čarodejnicami, znovu potvrdil rozsudok smrti nad štyrmi ženami, ktorý vyniesol biskup z Neapola. Čo sa týka pozitívnej úlohy Inštrukcie, ktorú vydalo Sväté Offícium by som s väčšinou uvedených viet mohol aj súhlasiť, ale by som niekoľko skutočností chcel uviesť na pravú mieru. Je teda pravdou, že Sacra congregatio Romanae et universalis Inquisitionis sa horúčkovito snažila, aby pomaly, ale isto prestali svetské či v menšej miere cirkevné súdy, hlavne na územiach v dosahu jej pôsobnosti s najkrutejšími praktikami pri súdnom vyšetrovaní čarodejníc,  inštrukciu zostavenú pravdepodobne medzi rokmi 1593 až 1603, právnikom, guvernérom Ríma, druhým mužom pápežského štátu, a neskorším biskupom vo Faenze, Giuliom Monterenzim, (na čo sa prišlo len nedávno, dovtedy sa za autora tejto inštrukcie dlho považoval kardinál Desiderio Scaglia (1568-1639), ktory spísal často čítanú príručku pre inkvizítorov, ktorá je ohľadne vedenia čarodejníckych procesov taktiež velmi opatrná) s nazvom Instructio pro formandis processibus in causis Strigum, Sortilegiorum, et maleficorum
Čo sa týka spomínaných procesov, proti používaniu neľudských praktík nekontrolovaného mučenia a bezdôvodného väznenia a proti ktorým zakročovali inkvizítori vysielaní pápežským Rímom, o údajných exkomunikáciách zlých svetských sudcov a ich pánov nie je v serióznej literatúre ani zmienky. Neviem, odkiaľ má autor takúto vedomosť, zrejme od samotného Hesemanna, ktorý sa "preslávil" aj publikačnou činnosťou na tému UFO, ako údajných medzigalaktických návštev mimozemských civilizácii na Zemi, tak podľa môjho úsudku je veľmi nepravdepodobné, žeby tieto fakty opomenuli historici ako Rainer Decker spomenúť. To však nie je "až také" do očí bijúce, ako to, ako sa autor pokúša popisovať udalosti spojené s čarodejníckym procesom, ktorý sa odohral v Savognine, nachádzajúcom sa medzi švajčiarskym mestom Chur a St. Moritz v rokoch 1711-12. Išlo o veľmi chúlostivý prípad, kde boli pred svetským súdom z "diabolského čarodejníctva" obvinené štyri dievčatá, dve staršie vo veku 11 a 10 rokov a ostatné dve boli ešte mladšie. V snahe zachrániť tieto deti sa miestny kňaz obrátil na cirkevného inkvizítora, dominikána, ktorý sídlil v meste Como. Ten v liste píše, že podľa predpisov cirkevnej inkvizičnej procedúry by mali byť všetky dievčatá poučené vo viere katechézou, a nemalo by sa veriť udaniam tých, ktorí ich údajne videli na čarodejníckom sabate. Rovnako by mali slobodne a bez nátlaku vypovedať o svojich chybách a hriechoch a musí sa im prejaviť milosrdenstvo; malo by im byť dopriate odvolanie a mala by sa stiahnuť ich exkomunikácia, teda nie svetských sudcov, ale tých obžalovaných nevinných dievčat. A svetským sudcom len odporúčal, teda nehrozil im žiadnou exkomunikáciou, aby dve najstaršie boli potrestane len mierne...a ponúkal sa, ak by si "páni sudcovia" želali zveriť tie staršie jemu, tak by si ich prevzal a prišiel si po ne čo najskôr. Ako píše historik Rainer Decker vo svojej knihe na str. 156, zdá sa, že dve mladšie dievčatká boli ušetrené, ale osud ďalších dvoch bol zaznamenaný miestnym farárom vo farskom registri úmrtí nasledovne (nasledujúca pasáž je veľmi emotívna a pre slabšie povahy odkazujem, pripravte sa na niečo otrasné):
"24. december 1711:...Sudcovia rozhodli kvôli ich nízkemu veku nenechať ich zomrieť rukami kata na šibenici a dať ich rodičom na výber z dvoch možností: buď zobrať svoje deti mimo krajinu a pri svojom návrate poskytnúť úradom oficiálne prehlásenie, že sú mŕtve alebo nechať ich zomrieť tak, že ich otrávia v ich vlastnej domovine. Rodičia si zvolili druhú možnosť a tak jedna z dvoch dievčat, Mária Barbara (11 ročná), zomrela otrávením ... 22. februára 1712. Desaťročná Caterina, dcéra Pietra Ceriora...[taktiež] zomrela otrávením. Po tom čo požila otrávený nápoj, žila ešte dva mesiace a tak sa rodičia rozhodli, že jej ho dajú ešte raz....Počas jej dlhotrvajúcej a veľmi bolestivej smrti bola veľmi trpezlivá a oddaná vôli nášho Pána."
Vždy, keď sa dostanem k tomuto tristnému a veľmi srdcervúcemu popisu de facto príkazu justičnej vraždy pre rodičov a sledujem ich ochotu vykonať takéto niečo na svojich vlastných maličkých deťoch, nikdy sa neubránim dojatiu a slzám súcitu a znechutenia.:( Neslýchaná krutosť rodičov, ktorá sa prejavila v ich ochote otráviť svoje dcéry namiesto toho aby s nimi emigrovali, nám poskytuje určité náznaky rodinného rozpoloženia. Panika spojená s hlboko zakoreneným strachom z čarodejníctva stále v rovnakej miere hlboko ovplyvňovala mysle sudcov a jednoduchého ľudu a viedla k démonizácii ich vlastných detí, voči ktorej aj inkvizícia mnoho nezmohla.
Záverom by som len chcel pripomenúť, že ak už dochádzame v histórii k miestam a k skutočnostiam, ktoré trošku v priaznivejšom svetle ukazujú rímsku inkvizíciu, nemali by sme však zamlčiavať alebo úmyselne obchádzať aj tie fakty, ktoré ukazujú aj čierne škvrny na tele Cirkvi, ako je pôsobenie pápežskej inkvizície v období renesancie v Taliansku a aj upálenia niekoľkých údajných čarodejníc, ktoré sa udiali v prvých rokoch pôsobenia rímskej inkvizície.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára