Tanner publikoval dvadsať kníh, z ktorých väčšina bola známa ostrými výpadmi voči protestantizmu a bola namierená proti všetkým nepriateľom jezuitského rádu. Jedným z jeho najväčších úspechov bolo prijatie španielskej molinistickej teológie na sever od Álp. V jednom z dvoch svojich pojednaní o astronómii Tanner blahoželal Galileimu ako matematikovi, i keď on osobne myšlienku heliocentrického vesmíru zjavne odmietal. Kráter na mesiaci Tannerus (šírka 56.4 južne, dĺžka 22.0 východne) bol pomenovaný na počesť tohto ingolštadtského profesora.
Čarodejníctvo hralo v Tannerových spisoch menšiu úlohu. Tejto téme sa vyhýbal často zámerne, nikdy sa nezmieňujúc o čarodejniciach, keď rozoberal také veci ako falošné zázraky, modloslužbu alebo magickú moc cirkevných zvonov. Tanner samozrejme pri niekoľkých príležitostiach prelomil toto mlčanie. I keď bol žiakom Gregora z Valencie a poznal bavorského jezuitu Jakoba Gretsera, ktorí obaja boli otvorení obhajcovia honov na čarodejnice, on sám sa už veľmi skoro vo svojej kariére dištancoval od ich myšlienok. Počas verejnej dišputácie s protestantskými teológmi v roku 1601 Tanner zaútočil na protestanta Jakoba Heilbronnera, ktorý odsúdil kabalistu Johanna Pistoria (Niddanusa) ako čarodejníka. V svojom spise Astrologia sacra (Posvätná astrológia; Ingolstadt, 1615) odmietol astrológiu ako blasfemický, rúhavý nezmysel, kým bránil Johannesa Trithemia voči obvineniam z mágie. Keď tak konal, otvorene sa postavil voči dvom iným prominentným jezuitským učencom sv. Robertovi Bellarminovi a Martínovi Del Riovi.
Tanner na vrchole svojej kariéry zahrnul kritickú rozpravu o čarodejníckych procesoch vo svojej najvýznamnejšej práci Universa theologia scholastica, speculativa, practica (Úplná scholastická teológia, špekulatívna a praktická; Ingolstadt, prelom rokov 1626/1627) a monumentálna zbierka komentárov k dielu Tomáša Akvinského. Tento text bol založený na dnes stratenom pojednaní o honoch na čarodejnice, ktoré mal napísať v roku 1602 pre bavorskú vládu. Tanner sa k tejto téme pravdepodobne vrátil aj preto, že práve na sever od Bavorska mali práve v roku 1626 vypuknúť s doposiaľ neslýchanou intenzitou hony na čarodejnice. Friedrich Spee v hojnej miere citoval Tannerov text o čarodejníckych procesoch. Kým Speeova brilantná polemika bola ostrá a plná osobného sentimentu, Tannerova kritika bola odmeraná a dôkladne prepracovaná. Obidvaja boli skeptickí ohľadne odhaľovacích schopností sudcov a obaja odmietali myšlienku, že Boh by nedovolil, aby ako čarodejnice a čarodejníci boli odsudzovaní nevinní. Tanner pripustil možnosť, že čarodejnícke sabaty sa konali, ale bol skeptický ohľadne “duchovných dôkazov”, pretože démoni by mohli na seba vziať podobu kohokoľvek (to jest, veril, že sudcovia si nemohli byť istí, či osoba údajne videná na čarodejníckom sabate aj skutočne tam bola). Napriek tomu Tanner v základe prijímal denunciácie komplicov odsúdenými čarodejnicami ako nepriamy dôkaz. Samozrejme podozriví by mali vyšetrovaní iba ak tri čarodejnice, ktoré boli odsúdené a ktoré sa čestne a svedomito kajali zo svojich zločinov, denuncovali tú istú osobu slobodne a nezávisle a ak voči tejto osobe jestoval podporný dôkaz. Denunciácie voči osobám s dobrou povesťou by mali byť ignorované. Tanner bol mimoriadne opatrný, ale nedospel až k Speeovmu totálnemu odmietnutiu denunciácií ako dôkazného materiálu.
Tanner naliehal na kniežatá, aby netrestali žiadne čarodejnice, ktoré sa skutočne obrátia a odvolajú svoj pakt s diablom, predtým, než začalo kriminálne súdne stíhanie voči nim. Jeho myšlienky ohľadom postihovania čarodejníctva zrejme odporovali tým, ktoré zastávali démonológovia a lovci čarodejníc. Tanner veril, že duchovné prostriedky sú omnoho účinnejšie ako kriminálne postupy: modlitby, procesie a použitie relikvií a posvätených amuletov boli dostatočné na odvrátenie moci démonov. Najlepším spôsobom ako vyhladiť čarodejníctvo bolo posilniť verejný poriadok a morálku. Tanner sa pokúsil znovu spiritualizovať zločin čarodejníctva: Čarodejnice sa mali znovu prinavrátiť, získať späť do Cirkvi, nemali byť zabíjané. Jeho spolubrat jezuita Spee sa síce stále prikláňal k démonológii, ale je veľmi pravdepodobné, že Spee v čarodejnice už vôbec neveril. To je pravdepodobne aj dôvod, prečo ignoroval Tannerovu “spiritualizáciu” čarodejníctva.
Použitá a odporúčaná literatúra:
Behringer, Wolfgang. 1992. “Zur Haltung Adam Tanners in der Hexenfrage.” Pp. 161–183 in Vom Unfug des Hexen-Processes. Edited by Hartmut Lehmann and Otto Ulbricht. Wiesbaden: Harrassowitz.
Dillinger, Johannes. 2000. “Adam Tanner und Friedrich Spee: Zwei Gegner der Hexenverfolgung aus dem Jesuitenorden.” Spee Jahrbuch 6: 31–58.
Lurz, Wilhelm. 1932. Adam Tanner und die Gnadenstreitigkeiten des 17. Jahrhunderts. Breslau: Müller und Seiffert.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára