Bol "Temný vek" naozaj taký temný?

Táto otázka často zaznieva počas kritizovania kresťanstva ako hlavného vinníka a myslí sa to často z hľadiska počtu inovatívnych myšlienok a vedecko-kultúrneho pokroku.
Termín "Temný vek" pochádza z latinského saeculum obscurum, poprvýkrát použitý pre obdobie stredoveku známym cirkevným historikom Cesare Baroniom v r. 1602.  Baronius, podobne ako väčšina intelektuálov považoval stredoveké obdobie - približne 500-1500 AD - za obdobie temnoty a obskúrnosti, zväčša kvôli (v jeho dobe) nedostatku dokumentárnych prameňov z ktorých by historik mohol čerpať. Termín sa taktiež začal používať ako hodnotový úsudok o celom období; odsúdenie vnímaných zlých dopadov nadvlády Cirkvi v tomto období.  V dôsledku čoho sa často stále používa ako synonymum pre "stredoveký" al. "stredovek" a v populárnom vnímaní sa spája s obrazom povery, potlačenia vedy a skúmania, upaľovania čarodejníc a heretikov, presvedčenia v Zem ako plochú dosku a predrenesančnú nevzdelanosť.

Historici po systematickejšom štúdiu tohto obdobia v 20. storočí v súčasnosti zistili, že väčšina z týchto populárnych obrazov je úplne chybná. Tzv. "Protičarodejnícka hystéria" v skutočnosti prebiehala až po stredoveku a  bola v podstate zaležitosťou ranomodernej éry, vyvrcholiac v sedemnástom storočí a celá myšlienka, že Cirkev vyučovala, že zem je plochá doska je mýtom vyfabrikovaný románopiscom z devätnásteho storočia.  Toto hlbšie pochopenie stredoveku ako obdobia veľkého odhodlania, rozmanitosti a intelektuálnej aktivity, zvlášť po veľkom znovuoživení starovekej učenosti počas renesancie dvanásteho storočia, je iba malým začiatkom ktorý sa nedostal do všeobecného povedomia verejnosti, ale historikmi bol a je uznávaný už niekoľko desaťročí.

V dôsledku čoho sa dnes termín "Temný vek" používa najmä v akademickej oblasti na označovanie celého obdobia stredoveku už len zriedkavo.  Samozrejme stále sa niekedy používa na označenie obdobia prvých storočí, po katastrofickom páde západnej Rímskej ríše. Tento pád v Západnej Európe vyústil do politického rozdelenia, konca  rozsiahleho obchodu na dlhé vzdialenosti, rozpad verejnej infraštruktúry a degradácia schopnosti konštruovať veľké budovy a vyrábať zložitú architektúru. Taktiež dochádza počas týchto niekoľkých storočí v Európe k barbarským vpádom a vojnám, ktoré ešte viac narušili každodenný rytmus života a spôsobili masívny úpadok v školstve a učenosti.

Ako argumentuje Bryan Ward-Perkins vo svojej knihe The Fall of Rome and the End of Civilisation (2005) archeologické porovnanie nálezov z neskoršieho rímskeho obdobia a podobných artefaktov zo šiesteho al. siedmeho storočia ukázalo do akej veľkej miery upadla európska materiálna kultúra.  Továrensky vyrábaná , hromadne produkovaná keramika, ktorá bývala exportným tovarom až do najvzdialenejších kútov ríše bola nahradená hrubou, podomácky vyrábanou.  Dôkazy o luxusnom tovare predávanom na ďaleké vzdialenosti takmer úplne zmizli zo záznamov, až na nálezy z pohrebísk vtedajšej spoločenskej elity.  Učenosť nezmizla úplne a to len vďaka učeniu Cirkvi, že "pohanská" filozofia bola sama o sebe hodná štúdia a byť zachovaná. Ale mnoho znalostí sa v tomto období zmätku stratilo.  Napríklad sa nám zachovala korešpondencia z 9. storočia medzi dvomi mníchmi, kde navzájom diskutujú o matematických problémoch, ktoré v dnešných očiach vyzerajú úplne elementárne, ale v tej dobe to bola "špička" protovedeckej zvedavosti.

Ale mnohými spôsobmi tento úpadok zasial semienka svojho vlastného znovuoživenia.  S pádom obchodovania na veľké vzdialenosti, dopravnej infraštruktúry a obrovských trhov, keď Rímska ríša padla boli miestne komunity prinútené stať sa viac sebestačnými. Technológie a farmárske metódy, ktoré znižovali náročnosť práce a zvyšovali výnosy sa stávali potrebnými čoraz viac a v období  medzi 500 a 1200 n.l. zaznamenávame prijatie zmien, ktoré zrevolucionizovali poľnohospodársku výrobu. Prijatie konského jarma a podkov zefektívnili orbu a širšie využitie ťažkého odlievanej radlice, pluhu znamenalo to, že pôda v plodných severoeurópskych oblastiach sa mohla poprvýkrát využiť na poľnohospodársku výrobu.  Po celej Európe sa začali stavať vodné mlyny, zmechanizujúc tak nielen výrobu múky, ale taktiež  mnoho iných procesov ktoré sa predtým vykonávali ručne. Táto mechanizácia sa rozšírila aj na využitie veterných mlynov a došlo napokon aj k vynálezu bočných vodných mlynov a množstva iných postupov vylepšených týmito novými strojmi vrátane takých ako počínajúc rezaním muriva až po ovládaním bucharov a mechanizovaných kováčskych mechov.

Výsledný vzostup na úrovni výroby a životných štandardov vďaka týmto technológiám spolu s koncom invazívnych vĺn a väčšou politickou stabilitou vydláždil cestu pre ďalšie rozmach v neskorom stredoveku. Kontakty so židovskými a moslimskými učencami v Španielsku znamenal objavenie sa spisov Aristotela, Ptolemaia, Archimeda a mnohých ostatných preložených do latinčiny a ich návrat na Západ.  V tom istom období sa v Európe začali objavovať prvé univerzity, čo znamenalo ustanovenie celoeurópskej siete učenosti.  Toto stredoveké znovuoživenie  znamenalo taktiež ďalšie technologické inovácie, hlavné stredoveké objavy napr. boli mechanické hodiny, okuliare, účinné zbrane na báze pušného prachu a tlačiarenský lis.

Preto obdobie často nazývané "temným vekom", ktoré nebolo až tak "temným" ako sa niekedy verilo sa dnes  nahliada ako na  obdobie vitality, zmeny a rastu, ranomoderné obdobie, na ktoré sa často odkazuje ako na Temný vek s určitosťou bolo obdobím úpadku, územného rozdrobovania a kolapsu.  Ale Európa raného stredoveku sa z tohto dna relatívne rýchlo spamätala a vystúpila na cestu významného oživenia a dlhého obdobia rastu a inovácií, ktoré malo položiť základy moderného sveta.