streda, 1. februára 2012

Citát dňa - Inkvizícia z pohľadu histórie a teológie

Španielska inkvizícia a iné stredoveké inkvizície, ktoré boli realizované Katolíckou cirkvou v rôznych časoch, sú často zle chápané ako príklady katolíckej krutosti, "nebiblickej" metódy "donucovania" nekatolíkov k obráteniu. Veci sa však majú inak.
Po prvé, inkvizície (a ani zámer Katolíckej cirkvi) neboli na to, aby niekoho "donucovali" stať sa katolíkom. Skôr boli prostriedkom na zisťovanie, či ľudia, ktorí navonok boli vyznávajúci katolíci, sa skutočne úprimne pridŕžajú viery, alebo tajne praktizujú falošné náboženstvo, smrteľný zločin proti štátu (v kráľovstvách ako Francúzsko, Španielsko a na území dnešného Talianska). Po druhé, inkvizícia (vo význame súdne vyšetrovanie) nebola výmyslom Katolíckej cirkvi. V samotnom Písme Svätom - Starom a Novom zákone sú položené základy a určité "predpisy" na vykonávanie náboženskej inkvizície a samotné právnické formulácie a systém tajných denunciantov a svetského "inkvizítora", ktorý mal v rámci svojej funkcie právomoci vyšetrovateľa a sudcu a konal na základe podnetu pochádzajú z pohanského Ríma.
Pápež Ján Pavol II. verejne prosil Boha o odpustenie za excesy a krutosť, ktorú niektorí katolíci spáchali v mene Cirkvi počas rozličných katolíckych inkvizícií a Katolícka cirkev vždy trvala na tom a učila, že nikto nesmie byť ani nemal byť donútený prijať Krista a Cirkev. Ale napriek hriechom spáchaným katolíkmi v tejto oblasti je dôležité uvedomiť si, že zámer a, ak bolo potrebné, realizácia náboženskej inkvizície (opäť vo význame súdne vyšetrovanie) boli stanovené zčasti niektorými pasážami samotného Písma, nie Katolíckou cirkvou.
Ale k tomu, čo sme povedali, je tiež rozhodujúce uvedomiť si, že kresťania sú povolaní žiť podľa Kristovho zákona lásky (porov. Mt 22, 37-40). To znamená, že sa musíme usilovať žiť tak, aby sme prejavili úctu a vľúdnosť všetkým ľuďom a vyhýbali sa dokonca i zdanlivému násiliu (porov. Jak 1, 5-8.19-21; 2, 1-7; 4, 1-10; 1 Pt 1, 13 - 25; 2 Pt 2, 1-22; Jud 3-13; 1 Jn 1, 5-10; 2, 1-11.18.27; 4, 1-6; 2 Jn 7-11; 3 Jn 9-10). Toto je dôvod, prečo je problematika inkvizície taká bolestná.
V decembri 1999 vydala medzinárodná cirkevná teologická komisia dlhý dokument pod názvom Spomienka a zmierenie: Cirkev a chyby minulosti k problematike hriechov spáchaných katolíkmi v mene viery (v anglickom jazyku dostupný na MEMORY AND RECONCILIATION: THE CHURCH AND THE FAULTS OF THE PAST).Jeden obzvlášť dôležitý úryvok zasahuje do jadra problematiky inkvizície:
"Zisťovanie chýb minulosti, ktoré majú byť napravené, v sebe zahŕňa predovšetkým správne historické posúdenie, ktoré je tiež základom teologického hodnotenia. Musíme si klásť otázku: Čo sa presne stalo? Čo presne bolo povedané a urobené? A len keď sú tieto otázky adekvátne zodpovedané cez dôkladnú historickú analýzu, potom sa môžeme pýtať, či to, čo sa stalo, čo bolo povedané alebo sa vykonalo, môže byť chápané v zhode s evanjeliom a ak nemôže, či by to synovia a dcéry Cirkvi, ktorí konali takýmto spôsobom, pripustili, ak zvážime kontext, v ktorom konali. Len keď jestvuje morálna istota, že to, čo bolo vykonané v protiklade s evanjeliom v mene Cirkvi niektorými jej synmi a dcérami, by nimi mohlo byť chápané ako také konanie. ktorého sa mali vyvarovať, môže to mať význam pre Cirkev dneška, aby odčinila škody za chyby minulosti."
Vzťah medzi "historickými" a "teologickými úsudkami" je preto komplexný, ako aj nevyhnutný a vymedzujúci. Z tohto dôvodu je nevyhnutné sa o to pokúsiť bez klamstiev na jednej alebo druhej strane. To, čomu by sme sa mali vyhnúť, je apologetika, ktorá hľadá odôvodnenie všetkého a nezaslúžene stanovenie obvinení, založené na historicky neobhájiteľnom posudzovaní zodpovednosti. Ján Pavol II. odvolávajúc sa na historicko-teologické zhodnotenie skutkov inkvizície, uviedol:
"Magistérium Cirkvi zaiste nemá v úmysle vykonať akt prirodzenej etiky, ktorým je prosba o odpustenie, bez toho, že by najskôr nebolo presne informované, pokiaľ ide o okolnosti danej doby. Ale zároveň sa nemôže spoliehať na obrazy minulosti uvádzané verejnou mienkou, keďže tieto sú veľmi emočné, čo marí pokojný a objektívny výskum... Toto je dôvod, prečo prvý krok pozostáva v pýtaní sa historikov, a nie v riadení sa mienkou prirodzenej etiky, ktorá by prekročila rozsah svojej pôsobnosti, v ponuke pomoci k rekonštrukcii, tak presnej ako je to len možné, udalostí, zvykov, mentality danej doby vo svetle historického kontextu epochy."
Komisia taktiež dodala nasledujúcu poznámku:
"Ako vždy, dokázanie historickej pravdy prostredníctvom historicko-kritického výskumu je smerodajné. Po tom, ako sa dokážu takéto činy, bude nevyhnutné zhodnotiť ich duchovnú a morálnu hodnotu, ako aj ich objektívny význam. Len takto bude možné vyhnúť sa každej forme vymyslenej predstavy a dosiahnuť spravodlivú kritickú predstavu schopnú - vo svetle viery - priniesť ovocie obrátenia a obnovy. 'Z týchto bolestných chvíľ minulosti si môžeme zobrať ponaučenie do budúcnosti, viesť všetkých kresťanov, aby sa úplne pridržiavali vznešenej zásady uvedenej Koncilom: Pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne.' (porov. Dignitatis Humanae 1)."
Majúc na pamäti prosbu Cirkvi o odpustenie za hriešne alebo neprimerané skutky katolíkov, ktoré sa stali počas rozličných inkvizícií, nám nasledujúce biblické úryvky pomôžu poukázať na podstatu rozhodnutí Cirkvi v rozličných časoch svojich dejín používať vyšetrovacie metódy v boji proti herézam. Nezabudnime tiež na to, že sám Kristus použil silu, keď vyhnal peňazomencov z chrámu a poprevracal ich stoly (porov. Mk 11, 15 - 17), ale taktiež napomínal svojich učeníkov, aby s neveriacimi jednali láskyplne, no nepoddajne.
z knihy Patrick Madrid, Kde je to v Biblii?, Bratislava: Redemptoristi, 2010, I. vyd. 176s. - s.158-163

  • Mt 18, 15 - 18: "Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi."
  • Dt 17, 2 - 7: "Ak sa nájde u teba v niektorom tvojom bydlisku, ktoré ti dá Pán, tvoj Boh, muž alebo žena, ktorí urobia, čo je zlé v očiach Pána, tvojho Boha, a prestúpia jeho zmluvu, ak pôjdu a budú slúžiť iným bohom a budú sa im klaňať: slnku, mesiacu alebo celému nebeskému voju, čo som neprikázal, a ak vec oznámia tebe, ty to vypočuješ a dôkladne preskúmaš a ak zistíš, že je to pravda, že sa taká ohavnosť stala v Izraeli, muža alebo ženu, čo spáchali tú ohavnú vec, vyvedieš k bránam svojho mesta a ukameňuješ ich na smrť. Ten, kto má zomrieť, zahynie na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov. Nikoho nech neusmrcujú, keď proti nemu svedčí iba jeden svedok. Svedkovia nech prví položia naň ruky, aby ho zabili, potom ostatní z ľudu, a tak odstrániš zlo zo svojho stredu."
  • Mt 10, 12-15: "Keď vojdete do domu, pozdravte ho! Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám. A keby vás niekto neprijal, ani vaše slová nevypočul, z takého domu alebo aj mesta odíďte a straste si prach z nôh. Veru, hovorím vám: Krajine Sodomčanov a Gomorčanov bude v deň súdu ľahšie ako takému mestu."
  • Mk 6, 11: "Ale keby vás na niektorom mieste neprijali, ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim."
  • Nm 25, 1-8: "Keď sa Izrael zdržiaval v Setime, oddal sa smilstvu s Moabkami. Ony volali ľud na svoje obety, ktoré prinášali svojim bohom, a ľud sa zúčastňoval na ich hodoch, klaňal sa ich bohom, a takto Izrael slúžil Bélfegorovi. Tu vybúšil Pánov hnev proti Izraelovi. Pán povedal Mojžišovi: "Zober všetkých zvodcov ľudu a povešaj ich kvôli Pánovi oproti slnku, aby sa hrozný Pánov hnev odvrátil od Izraela." A Mojžiš rozkázal všetkým izraelským náčelníkom: "Každý nech zabije svojich ľudí, ktorí sa oddali Bélfegorovi!" A tu práve prišiel jeden z Izraelitov k svojim súkmeňovcom a viedol si Madiánčanku pred Mojžišovými očami a pred očami celej pospolitosti Izraelových synov, ktorí nariekali pred vchodom do stánku zjavenia. Keď to zbadal Finés, syn Eleazara, syna veľkňaza Árona, vstal zo stredu pospolitosti, vzal do ruky kopiu, šiel za Izraelitom až do skrytého oddelenia stanu a oboch - Izraelitu i ženu - razom prebodol cez pohlavné ústroje. Tu sa razom odvrátila nákaza od Izraelitov."

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára