Počty vrážd v stredoveku podľa Stevena Pinkera

Počty vrážd v stredoveku podľa Stevena Pinkera

Vo veľmi problematickej pasáži knihy Stevena Pinkera ‘The Better Angels of our Nature’ profesor vyzdvihuje skutočnosť, že počty vrážd od 13. storočia mali po celej Európe prudko klesať. Toto tvrdí opierajúc sa o prácu sociológov a historikov ako sú Ted Robert Gurr a Carl I. Hammer, ktorá ukazuje, že počty vrážd behom storočí značne poklesli – Anglicko v 14. storočí bolo približne 95% násilnejšie ako súčasná doba. Aké závery z tohto prijíma Pinker? Zdá sa, že pretláča niečo z teórie Norberta Eliasa, ktorá tvrdí, že nastal civilizačný proces. Stredovekí ľudia boli hrubí, zvierací a nedokonalí v zošľachťujúcich zvykoch. Podľa Pinkera:

‘Počas niekoľkých storočí, začínajúc v 11. alebo 12. a dospievajúc v 17. a 18. Európania čoraz viac obmedzovali svoje impulzy, anticipovali dlhodobejšie dôsledky svojich činov a brali do úvahy myšlienky a pocity iných ľudí. Kultúra cti - ochota vykonať odplatu—ustúpila kultúre dôstojnosti—ochote ovládať vlastné emócie.’

Naproti tomu podľa Pinkera:

‘Ľudia v stredoveku boli jedným slovom neotesaní. Počet odporúčaní v knihách spoločenskej etikety týkajúcich sa eliminácie telesných výlučkov: Neznečisťujte schody, chodby, záchody alebo závesy na stenách močom alebo inými výkalmi. • Neuľavujte si pred dámami alebo pred dvermi či oknami na dvorských komorách. • Nešmýkajte sa zo zadu dopredu na stoličke, ak sa pokúšate vypustiť plyn. • Nedotýkajte sa svojich intímnych partií pod svojimi šatami s vašimi holými rukami. • S nikým si nepodávajte ruky keď dotyční cikajú alebo kakajú. • Nerobte hluk keď vypúšťate plyn. • Nesťahujte si oblečenie pred inými ľuďmi ako prípravu pred defekáciou, alebo si ho potom nevyťahujte…..V európskom stredoveku bola taktiež menej diskrétna aj sexuálna aktivita. Ľudia boli nahí na verejnosti oveľa častejšie a páry podnikali iba povrchné opatrenia aby udržali pohlavný styk v súkromí. Prostitútky otvorene ponúkali svoje služby; v mnohých anglických mestách sa vykričaná oblasť nazývala Gropecunt Lane. Muži mohli hovoriť o svojich sexuálnych dobrodružstvách so svojimi deťmi a mužov nelegitímny potomok sa mohol pomiešať s jeho legitímnymi.‘

Teraz znovu v tomto bode ešte raz musím prísť na obranu úbohých ponižovaných stredovekých ľudí. Na rozdiel od Stevena Pinkera som pravidelným divákom rôznych televíznych show odohrávajúcich sa v spoločenských zariadeniach na stretávanie sa mladých ľudí holdujúcich alkoholickým a psychotropným látkam na diskotékach, v reštauráciách, pohostinstvách (najznámejšie sú ‘Maury Povich’ v USA a vo Veľkej Británii je známa ‘Jeremy Kyle Show’) a tiež som sa v minulosti zúčastnil niekoľkých početných záťahov v našich puboch. Všetky tieto hrubé praktiky vypichnuté Pinkerom sú preukázateľne prítomné – jeden by mohol povedať všadeprítomné - v modernej spoločnosti, preto očierňovať našich predkov za ich prejavovanie dáva iba malý zmysel. Pravdepodobne Pinker potrebuje stráviť menej času v mestskom, sofistikovanom prostredí Cambridge Massachusetts a viac času niekde na miestach ako je Calton Glasgow. Potom by možno nevkladal až príliš dôvery do woodoo podobným vlastnostiam tzv.‘kruhu empatie’ Petra Singera.

Takže čo robiť s Pinkerovými historickými údajmi? Dobre, od začiatku by som očakával, že uvidím pokles v počtoch vrážd počas storočí zo štyroch dôvodov. Zaprvé v spoločnosti sa mal postupne zvyšovať centralizovaná moc v štáte a ustanoviť monopol na násilie. Podruhé súdne dvory sa stali oveľa účinnejšie ako východiská pre ukončenie sporov a tým pádom vytvárali použitie násilia nepotrebným. Po tretie chodenie do školy a výučba zaviedli väčšie zcivilnenie – pravdepodobne sa to počíta ako ‘civilizačný proces’? Po štvrté v súčasnosti je oveľa ťažšie zabiť ľudí vďaka modernej medicíne a službám na pohotovosti. Zranenia, ktoré v minulosti mohli byť smrteľné a mali za následok vraždu dnes končia ako ťažké telesné postihnutie*. Sobotňajšia noc v Newcastle, ktorá mohla v minulých storočiach viesť ku krvavému kúpeľu dnes jednoducho skončí tak, že pohotovosť je prepchatá agresívnymi opilcami. Preto by nemalo byť prekvapujúce, ak by počty vrážd boli vyššie pred tým, než sa tieto premenné vyvinuli – skôr by bolo prekvapením, ak by boli nižšie.

Predtým než sa pozriem bližšie na Pinkerove čísla mal by som poukázať na to, ako sa počítajú ukazovatele počtu vrážd, ako číslo n pripadajúce na 100 000 z populácie ročne. V základe zoberiete počet vrážd a delíte ho veľkosťou populácie (povedzme stredovekého Norwichu). Následne to vynásobíte 100 000, čím dostanete ukazovateľ počtu vrážd. Pinker prebral niektoré počty od Gurra, ktoré ukazujú ukazovateľ počtu vrážd v stredovekom Londýne ukazujúci počty vrážd od okolo 50 na 100 000 počas 14. a 15. storočia (dnešné číslo je viac ako 1,8 na 100 000). Cituje číslo prevzaté od Carla Hammera, ukazujúce, že počet vrážd v Oxforde 14. storočia bolo 110 na 100 000 ktoré je prekvapujúco vysoké ak uvážime, aké je to v súčasnosti zaspaté a civilizované miesto (tento počet vrážd - vypočítaný na základe 36 prípadov vraždy medzi rokmi 1342 a 1348 - je podobný počtu vrážd vykonaných drogovým kartelom pustošiacim Ciudad Juarez v Mexiku).

Sú tieto čísla presné? Tu prichádzame k mnohým problémom. Mohli ste si všimnúť, že počty vrážd sú veľmi závislé od štatistiky populácie. Michael Prestwich o tom diskutuje v práci 'Plantagenet England 1225-1360' (s. 507-508). Jeden odhad, ktorý cituje, je že Londýn v prvej polovici štrnásteho storočia mal pomer počtu vrážd medzi 5,2 a 3,6 prípadov na 10 000 (čo je totožné s 52 na 100 000 a 36 na 100 000 čo znamená, že Londýn bol rovnako násilný ako súčasné New Orleans). Samozrejme tento odhad bol založený na populácií Londýna, ktorá bola 35 000 až 50 000. Takže je zväčša jasné, že tieto odhady sú nesprávne. Napríklad je jasné, že budovanie hustých osídlení okolo Cheapside bolo rozšírené od konca 14. storočia – na úrovniach nepresahujúcich znovu až do roku 1600, keď populácia vrátane predmestí bola 100000-200000. Podľa Prestwicha odhady o mestskej populácií v súčasnosti dosahujú vyššie hodnoty od 107 900 do 176 000. Pri populácii 100 000 pomer počtu vrážd by mohol byť 1.8 na 10 000 (18 na 100 000). Toto by mohlo ukazovať, že pomer počtu vrážd v Londýne je ekvivalentný so súčasnou Atlantou alebo Pittsburghom. Mierne vyššie odhady populácie by mohli ukázať, že pomer počtu vrážd sa zhoduje so súčasnými údajmi v Bostone okolo rieky Charles od kancelárie Stephena Pinkera – čo sa zdá nepravdepodobné. Ak sme korektní, potom otázka ktorú by sme mohli zodpovedať je, prečo naše súčasné mestá sú oveľa nebezpečnejšie než podobné mestá vo veku porovnateľného bezprávia** ?

A čo pomer vrážd v Mexiku a v Oxforde? Prestwich hovorí, že vysoké číslo sa môže vysvetliť skutočnosťou, že Hammer, aby prišiel so svojou štatistikou, použil na to záznamy koronerov. Na rozdiel od prítomnosti tieto správy obsahujú okolnosti úmrtia a nerozlišujú medzi vraždou, zabitím alebo náhodnou smrťou – preto môžete skončiť s extrémne širokým rozsahom možných pomerov***. Vzhľadom na nedostatok údajov – sa zdá, že Pinker siahol po najvyššom pomere, aby podporil svoju hypotézu. Naviac takéto záznamy pokrývajú iba obdobie niekoľko málo rokov a môžu reflektovať jednu izolovanú vlnu zločinu ****.

Akékoľvek závery založené na takejto malej štatistike, ktorú máme, musia byť preto len predbežné a potenciálne nebezpečné. Tak napríklad podľa Prestwicha záznamy ukazujú, že tu existovali ‘len tri krádeže v Norwichi v roku 1313, oproti 703 v Bedforde, v štáte Indiana (mesto podobnej veľkosti), v roku 1975’. Bolo by určite zlé prečítať si túto štatistiku a rozhodnúť sa napísať knihu pod názvom ‘The terrible daemons of our nature - Hrozní démoni našej povahy’ ukazujúcu pohľad na kriminalitu západnej kultúry – najmä od 14. štrnásteho storočia bolo ohlasovanie zločinu pravdepodobne menej vítané.

*Toto je pravdepodobne najdôležitejší bod. Napríklad Randolph Roth, autor knihy American Homicide tvrdí, že vďaka modernej medicíne-pohotovosti, traumatologickej chirurgii, antibiotikám a starostlivosti o postihnutých—traja zo štyroch ľudí zavraždených pred rokom 1850 by v súčasnosti pravdepodobne prežili.

**Problém ako násilná bola stredoveká spoločnosť je závažne obmedzený nedostatkom dôkazov. Existujú alternatívne interpretácie ako napríklad kniha Phillipy Maddern ‘Violence and Social Order: East Anglia 1422-1442’, v ktorej tvrdí, že údajne násilná krajina vo Východnej Anglii (vtedajšia najurbanizovanejšia oblasť Anglicka) bola v skutočnosti významne bez kriminálneho násilia a že tento model by mal byť aplikovaný na zvyšok krajiny.

***Ako príklad ťažkostí s týmto prístupom môže poslúžiť jediný zachovaný rad záznamov koronerov pre druhé najväčšie mesto v Anglicku Norwich z rokov 1263 až 1268. Tento dokumentuje 36 prípadov, 14 z nich bolo zdá sa náhodnou smrťou alebo lúpežným prepadnutím. Pri 5 je záver omnoho nejasný – buď porota rozhodla, že smrť bola náhodná alebo podozrivý bol očistený svedeckými výpoveďami. Toto ponecháva 17 možných prípadov vraždy počas 5 rokov – miera ktorá by sa mala klasifikovať ako zabitie. Ak to boli všetko vraždy priemerný pomer na rok pri danej veľkosti populácie 17 000 by mohol byť 20 na 100 000 – pomer podobný tomu vo Philadelphii v roku 2010. Ak bola polovica prípadov vraždami, pomer by mohol byť 10, čo je číslo mierne menšie než v Bostone.

****Oxford bol v stredoveku bezpochyby násilným miestom. Z 29 správ koronerov, ktoré sa zachovali pre obdobie rokov 1297-1322, 13 sú vraždy spáchané univerzitnými učencami. Útoky na občanov mesta boli niekedy podporované a dokonca vedené predstaviteľmi univerzity. Napríklad v roku 1526 dozorca univerzity zorganizoval vzburu, pri ktorej študenti zaútočili na mnoho občanov mesta a vydrancovali ich domy. V roku 1355 pri príležitosti oslavy, ktorá sa stala známa ako tzv. ‘St Scholastica’s Day riot - nepokoje na deň sv. Školastiky’ dišputa v taverne prerástla do krčmovovej bitky, ktorá prebiehala ďalšie tri dni. Začala tým, že skupine študentov v krčme blízko Carfaxu sa nepáčila kvalita vína, ktorou boli obslúžení. Krčmár im mal nadať ‘tupým a drzým jazykom’ pomocná obsluha im ‘hodila víno a nádobu na hlavu’. Mestskí ľudia potom nepremeškali svoju príležitosť ozbrojiť sa s lukmi a šípmi a zaútočili na študentov. Skupiny akademikov a občanov mesta sa stretli v uliciach a boli zapálené univerzitné siene. Šesť študentov a univerzitných profesorov bolo zabitých.