nedeľa, 8. septembra 2013

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie - IV. Kapitola - CIRKEV, Obdobie 800-1200 n.l.

IV. KAPITOLA
CIRKEV, Obdobie 800-1200 n.l.


Otázka čarodejníctva namiesto toho, aby s prichádzajúcimi storočiami postupne vymizla sa stávala čoraz viac diskutovanou, pravdepodobne pretože sa začali množiť herézy a mnohé z heretických praktík boli previazané s kúzelníctvom.
Preto postupne nachádzame Cirkev rozpoznávajúcu toto zlo a zaobchádzajúcu s ním adekvátne podľa jeho závažnosti.

Pred rokom 800 teologickí spisovatelia sa sami zaoberali väčšinou diabolským aspektom kúzelníctva, bez dotýkania sa, okrem niekoľkých prípadov, otázkou zázračnej moci čarodejníc, ale spolu s nástupom deviateho storočia prišla v náhľade cirkevných spisovateľov týkajúceho sa čarodejníctva  zmena. Od tejto doby vidíme rozbor a vysvetľovanie rozličných magických účinkov, hoci ešte tieto skutky neboli pripisované výlučne moci Satana.

Agobard, veľký biskup z Lyonu (zomrel v roku 841) napísal v roku 820, že v jeho diecéze každý verí v možnosť privolávania búrky čarodejnicou, že všetci ľudia bez ohľadu na pôvod a stav veria v krajinu zvanú Magonia, odkiaľ prichádzali lode z oblakov a odnášali so sebou úrodu zničenú krupobitím[114], tzv. tempestarii, ako boli tieto kúzelníčky nazývané, boli platené Magoniánčanmi za vytváranie búrky. Agobard zastáva názor, že len Boh a Jeho služobníci dokážu vytvoriť búrky, preto prisluhovači Satana nemajú túto moc; avšak táto viera bola neskôr prekonaná. Agobard uzatvára svoj výklad s vyhlásením: "Kresťania teraz veria takým bláznivým veciam, ktorým by predtým ani žiadny pohan neveril."[115]

Zaujímavé vyjasnenie tejto otázky čarodejníctva bolo uvedené v karolínskom období v prácach dvoch spisovateľov, Rabanusa Maura a Hinkmara. Rabanus Maurus, opát z Fuldy a neskôr arcibiskup v Mainzi, v roku 845, napísal knihu De Universo, v ktorej sa úzko pridržiaval spracovania jeho predchodcu, Izidora zo Sevilly, týkajúceho sa tzv. strigy.[116]

[114] P, L. CIV, 147.
[115] Id., 148, 158.
[116] Schmitz, op. clt., 738.

Akokoľvek prijal náhľad prijímaný v tom čase celou Cirkvou, že pohanskí bohovia boli démonmi a bol naliehavý vo svojich požiadavkách, že Mojžišovský ortieľ proti čarodejniciam a vešticiam mal byť vykonaný v celej svojej prísnosti.[117]

Hinkmar, arcibiskup Remeša, bol v roku 860 povolaný k rozriešeniu otázky, predloženej počas rozvodového súdneho konania medzi kráľom Lotharom II. a Teutbergou, a to či ženy dokážu pomocou čarodejníctva vzbudiť lásku medzi mužmi a ženami a nenávisť medzi manželmi. Vo svojom pojednaní Hinkmar ukazuje, že bol presvedčený, že také veci sa dajú dosiahnuť a to pomocou spojenia ľudí a démonov a ďalej cituje príklady v jeho diecézy. Hovorí o zlách spáchaných čarodejnicami (strigae), "talia sunt etiam genera daemonum qui tantum . . . de quibiis aliqua nostri tempore acta dicere poteramus, nisi ea brevitatis compendio transiremus."[118] Vypočítava spôsoby pomocou ktorých môže byť vykonané zlo ; použitie kostí mŕtvych, vlákien, rastlín, jedla, atď. Skutočnosť, že také umenia existujú, je pre biskupa znamením príchodu Antikrista. S ohľadom na moc čarodejníc hovorí: "Alii carminibus a strigiis fascinati et quasi enerves effecti reperti sunt."[119]

Učenie Cirkvi v desiatom a jedenástom storočí sa dá zozbierať z niekoľko prác opáta Regina z Prumu (zomr. 915) a Burcharda, biskupa z Wormsu (zomr. 1025). Tieto dve systematické zbierky kanonického práva mali veľký vplyv na neskoršie zbierky a poskytujú jasnú myšlienku o cirkevnom učení ohľadne takého ťažkého problému ako čarodejníctvo. Kniha opáta Reginona napísaná v roku 906 na podnet arcibiskupa Ratboda z Trieru, obsahuje rady týkajúce sa vizitácie diecézy; z veľkej časti ju tvorí zbierka starovekých kánonov rozličných synod a pápežských dekrétov.

[117] P. L. OX, Raban. Mauri. Operum, p. II, 1095-1110.

[118] P. L. CXXV. 716-725.

[119] Id.. 717.

Medzi rozličnými bodmi vzťahujúcimi sa k cirkevnej disciplíne sa dajú nájsť myšlienky opáta ohľadne viery v čarodejnice. Hovorí o zlách spôsobených čarodejnicami, ako sú zničenie úrody, vytváranie búrok, spôsobovanie lásky a nenávisti, atď. a jasne verí v realitu kúzelníctva za ktorého praktizovanie predpisuje sedem rokov pokánia.
Reginonova kniha má pre nás väčší význam, pretože je to nastarší autentický dokument týkajúci sa nočných letov žien, ktoré sa neskôr stali jednou z dôležitých výpovedí pri priznaniach čarodejníc. Tento dokument je vložený do jeho práce ako známy "Canon episcopi" chybne pripisovaný koncilu v  Ancyre (Ankare) z roku 314. Obsahuje exhortáciu určenú biskupom, ktorá znie zčasti nasledovne: "Biskupi a ich pomocníci sa musia z celej svojej moci snažiť  vyhladiť zo svojich diecéz škodlivé umenia veštenia a kúzelníctva, ktoré boli vynájdené diablom; vždy keď nájdu muža alebo človeka oddávajúceho sa tejto neresti, musia vykázať takéto osoby von z diecézy."
Po prinesení dôkazov, aby sa ukázalo, koľko starej pohanskej viery v mágiu ešte stále zostáva medzi ľuďmi, ktorí sa mali stať kresťanmi, kánon pokračuje: "Ešte dnes existujú isté skazené ženy, ktoré zvedené lsťou a trikmi diabla, veria a prehlasujú, že v nočných hodinách spolu s Dianou, pohanskou bohyňou alebo s Herodias a v spoločnosti s nespočetne ďalšími ženami, jazdia na istých zvieratách, môžu, pod rúškom noci preklenúť mnoho krajín a hovoria, že musia vo všetkom poslúchať rozkazy ich kráľovnej.
A tieto žena, ktoré takto odpadli od viery, nielenže sa sami zruinovali, ale stiahli so sebou mnohých ďalších do ničoty neviery ....
Preto kňazi v kostoloch im zverených musia kázať božiemu ľudu so všetkou vážnosťou a poučiť ich, že všetky tieto veci sú ničím a nie sú od Ducha Božieho, ale od zlého ducha, ktorý vštepuje falošné myšlienky do myslí a srdcí veriacich. Satan, ktorý môže na seba zobrať podobu anjela svetla, schopný priamo zajať myseľ niektorej ženy a podriadiť si ju prostredníctvom jej neviery, meniaci sa na všetky druhy foriem, vyčarováva v snoch pred dušou, ktorú má vo svojej moci, hneď veselé scény, potom smutné, následne známe, potom neznáme osoby ; a obeť verí, že všetky tieto vízie nie sú iba imaginárne, ale reálne a aktuálne. . . . Preto sa musí vyhlásiť všetkým ľuďom, že ktokoľvek, kto takýmto veciam verí stratil pravú vieru; a ktokoľvek stratí pravú vieru patrí nie Bohu, ale diablovi. Podľa Pána je stojí napísané, že všetky veci boli Ním stvorené; preto ktokoľvek verí, že akékoľvek stvorenie sa dá premeniť na lepšiu alebo horšiu formu alebo do akejkoľvek inej formy, okrem pomoci Stvoriteľa samotného, takáto osoba je bez pochyby neveriaci a horší než pohan."[120]

Z predchádzajúcich citátov bolo jasné, že v tej dobe Cirkev považovala nočné lety žien za ilúziu, ale zastávala stanovisko, že žena sa mohla oddať diablovi a dobrovoľne vstúpiť do jeho služieb, takto sa stať odpadlíkom a hodným trestu.[121]

Približne o sto rokov neskôr Burchard z Wormsu (z. 1025) napísal svoje dielo s názvom Collectarium Canonum resp. Decretum v dvadsiatich knihách, kompilát ustanovení cirkevného práva a morálnej teológie prebratých z prác jeho predchodcov, zo spisov cirkevných Otcov, penitenciálov, dekrétov koncilov a pápežov a zo Sv. Písma. Dve časti tejto veľkej práce majú špeciálny význam v spojení s našou problematikou: Kniha X, De incantatoribus et auguribus a kniha XIX, Corrector resp. Medicus, penitenciál.

[120]P. L. CXXXII, 352; Soldan-Heppe, Geschichte der Hexenprozesse, I, 130.

[121]Si aliqua est, quae se dicat cum daemonum turba in similitudine mulierum transfonnata atris noctibus equitare super quasdam beetias et in eorum coneortio adnumeratam esse, baec talis omnimodis ex parochia eiiciatur.

Tieto dve knihy do určitej miery popisujú čarodejnícku poveru stále sa rozvíjajúcu medzi germánskym ľudom a spojenú so starými pohanskými ideami. niha X. stelesňuje prácu Reginona ku ktorému sú pridané citáty od sv. Augustína a Rabana Maura; v jednom bode Burchard nesúhlasí s Reginonom, menovite v ohľade na existenciu tzv. tempestarii. Burchard zastáva názor, že čarodejnice nemôžu ovplyvňovať búrky a priraďuje trest pre tých, ktorí zastávajú takúto vieru. S ohľadom na iné skutky čarodejníc, ako je krádež majetku suseda pomocou magických formulí, zabíjanie domácich zvierat pohľadom, zničenie úrody, atď., Burchard nie je múdrejší než iní v jeho dobe, ale vyslovuje sa kladne k tomu, že žiadna kúzelníčka nemôže ovplyvniť myseľ človeka magickými umeniami, meniť lásku na nenávisť alebo naopak, ani premieňať ľudí na zvieratá. Táto desiata kniha bola vtelená do prác Iva a Graciána a stala sa súčasťou neskoršej kanonickej literatúry; ale devätnásta kniha, v ktorej sú spomenuté nočné lety a viera v ne prísne napomenutá, sa nikdy nestala súčasťou cirkevného práva. Preto bolo možné, keď sa v štrnástom a pätnástom storočí otázka nočných letov stala dôležitou, pre teológov spĺňala všetky námietky prebraté z Canon Episcopi s vysvetlením, že čarodejnice v ich dobe už viac nelietajú v spoločnosti Diany alebo Herodias, ale boli nového druhu, lietajúce s pomocou démonov a že neboli a nemohli spadať pod trest vynášaný v Canon Episcopi, pretože neexistovali, keď bol zostavený Canon.

Na začiatku dvanásteho storočia Ivo z Chartres (z. 1115) začlenil väčšinu z Burchardovej desiatej knihy do svojej vlastnej knihy s názvom Panormia (Kniha VIII) a v jeho Decretal (Kniha XI).[122] Na týchto stranách sa nachádzajú pramene spomínajúce metamorfózu ľudí do zvierat, let žien v spoločnosti s Dianou resp. Herodias, atď., ktoré Ivo považuje za výplody predstavivosti.

[122] P. L. CLXI, Panormia, lib. VIII; Decreti, p. XI.

Napriek tomu však verí, že niektoré osoby s pomocou diabla dokážu vytvoriť búrky a rozrušiť mysle ľudí, ale to sa dá dosiahnuť iba s dopustením Božím.[123] To čo má pre nás väčšiu dôležitosť je skutočnosť, že Ivo je prvý spisovateľ kladúci dôraz na vplyv kúzelníctva resp. čarodejníctva na naplnenie manželstva a hovoriaci o "impotentia ex maleficio", čo tvorí starovekú podstatu viery v čarodejníctvo. Bolo to toto dotknutie sa jednej zo sviatostí čo pravdepodobne vzbudilo pozornosť cirkevných autorít a povolali ďalej toľké množstvo aktívnej legislatívy, inak by nebolo možné, že kanonisti a teológovia mohli mať viac menej čo to povedať o problematike.
Preto keď na manželské puto, vždy Cirkvou tak úzkostlivo chránené, bolo takýmto spôsobom zaútočené a také množstvo žiadostí o rozvod z dôvodu "causa impotentiae ex maleficio", pre Cirkev nezostávalo nič iné, len čeliť problému a definovať jej pozíciu. Ivo, tlmočiaci učenie Cirkvi hovorí, že keď sa dá preukázať, že impotencia je výsledkom čarodejníctva alebo kúzelníctva, muž a žena sa môžu oddeliť a znovu vziať.[124] Táto doktrína bola zahrnutá do kánonického práva a učenie zotrvávalo po celé storočia ako Cirkev zastávala vieru v realitu mágie a táto otázka rozvodu kvôli "impotentia ex maleficio" sa stávala čoraz častejšie diskutovanou. Táto otázka bola riešená rovnakým spôsobom podľa veľkých teológov neskoršej doby, z ktorých môžu byť spomenutí Peter Lombardský,[125]William z Paríža,[126] Albert Veľký,[127] sv. Tomáš Akvinský,[128] pápež Inocent V,[129] Ján Duns Scotus,[130] Peter of Aquila,[131] John Trithemius,[132] a Bartholomeo de Spina.[133]

[123] P. L. CLXI, lib. VIII.

[124] P. L. CLXI, Panor. lib. VI, cap. 117. "Si per sortiarias atque maleficias occulto, sed numquam injusto Dei judicio permittente et diabolo praeparante, concubitus non sequitur . . . separari valebant."

[125] Petri Lombardi, Sentent, lib. IV, dist. 34.

[126] Guilielmi Alverni, Opera Omnia, lib. II, 970, 1106.

[127] Alberti Magni, Compendium theologicae veritatis Comment. IV Sent. Dist. XXXIV, art. 9.

[128] Thomae Aquinatis, Comment IV, dist. XXIV, ques. 1.

[129] Innocentii V pont. max. ex ordine Praedicatorum assumpti, in IV Libros Sententiarum commentaria, lib. IV, dist. XXIV, art. 4.

[130] Johannis Duns Scotus, Quaestiones in Petri Lombardi Libros Sent, lib. IV, dist. 34.

[131] Tetrus de Aquila, Super quatuor libros magistri Sententiarum, lib. IV. dist. 34.

[132] Hansen, Quellen, op. cit., 294.

[133] Id..329.

Títo spisovatelia súhlasili, že rozluka by mala byť povolená len v takých prípadoch, ak sa dotyčné osoby sami chovajú ponížene pred Bohom, postia sa, modlia sa a podrobia sa exorcizmu.

Okrem vyššie spomenutých kníh tu je Graciánov dekrét, obsiahla zbierka kanonických zákonov, ktorá bola dokončená v Bologni okolo roku 1140 a ktorá označuje začiatok nového právneho vývoja v Cirkvi. Tento dekrét, ktorého prvá časť je vtelená do tzv. Corpus Juris Canonici, požíva veľkú autoritu a vďaka jeho prijatiu kanonickou školou je vysoko vážený ako prameň cirkevného práva. Gracián zozbiera rozličné vyhlásenia o mágických praktikách v časti Causa XXVI, quaestiones 1-6, v ktorej hovorí o veštení, zaklínaní, jasnovidectve, čarodejníctve, za ktorých vykonávanie je trest exkomunikácia. "Si quis ariolos, aruspices, vel incantatores obseruauerit . . . anathema sit."[134] "Sortileges velut Christi inimicos, districta ultione corrigere."[135] "Excommunicetur clericus, monachus, laicus divinationes, vel augurias vel sortes secutus."[136]

Abelard (z. 1142) ktorý mal taký obrovský vplyv na filozofov a teológov trinásteho storočia, priamo nič nenapísal ohľadne magických praktík, ale tvrdí, že diabol má obsiahlu znalosť a že Boh mu dovoľuje pokúšať ľudí, naznačujúcu im mnoho ilúzií; on tiež hovorí, že kúzelníci v Egypte v čase  Mojžiša vytvorili mnoho divov.[137]

[134] Gratian, Decretum Gratiani emendatum et notationibus illiutratum. Rome, 1582, II, C. XXVI, qu. 6, c. 1.

[135] Id., c. 8.

[136] Id., c. 2.

[137] P. L. CLXXVIII, Petri Abelardi, P. II. Sermones, cap. IV, 647.

Taký významný učenec ako Ján zo Salisbury (z. 1180), najčítanejší študent klasickej literatúry vyprodukovanej v stredoveku a žiak Abelarda otvorene prejavil vieru v realitu čarodejníctva, ktorú zastával spolu s celým kresťanským svetom.
V jeho veľkej práci Polycraticus zostavenej v rokoch 1156-1159, popisuje problematiku snového života a nočných letov žien so skutočne kritickým duchom, ale vyhlasuje, že nie je žiadna pochybnosť o realite čarodejníctva a hovorí, že on sám v mladosti mal byť zasvätený s nutnou krizmou kúzelníckym kňazom.
Maleficium, podľa neho rovnako ako pre sv. Augustína a Izidora bolo vykonané pomocou "pestifera familiaritas daemonum et hominum. "[138] S ohľadom na možnosť vytvárania počasia, nasleduje v názoroch svojich predchodcov "Magi qui Domino permittente elementa concutiunt, ventura, plerumque pronunciant, turbant mentes hominum."

Rovnaký postoj sa ukazuje aj pri ďalšom učencovi tej doby Petrovi z Blois (z. 1180), ktorý vyhlasuje oproti interpretácii snov, avšak hovorí, že isté ženy vďaka vnuknutiu diabla vytvárajú pozemské a materiálne obrazy aby sužovali svojich nepriateľov alebo rozvášňovali ich milovaných.[139]

Tzv. Magister Sententiarum, Peter Lombardský (z. okolo 1160-64) sa zmieňuje o problematike v Sentenciách. V knihe II. hovorí, že Boh dovoľuje diablovi, aby použil magické umenia za účelom varovať veriacich a skúšať spravodlivých, ako aj že Boh poskytuje moc diablovi na to, aby pokúšal ľudí.[140]

V tomto období nevidíme žiadne pápežské dekréty, ktoré by sa vyslovovali o problematike, ale niektorí pápeži v listoch biskupom alebo opátom sa zmieňovali o praxi kúzelníctva a čarodejníctva a požadovali oprávnené potrestanie takýchto ziel.

[138] P. L. CXCIX. Polycraticus, lib. II, cap. XXVII.

[139] P. L. CCVII, 190.

[140] Petri Lombardi, Sentent. Lib. II, dist. 6, 7.

Preto Lev IV. napísal v roku 849 biskupom Británie, že čarodejnice a veštice by mali byť trestané anatémou, kliatbou,[141] a v roku 890 Štefan V. hrozil odopretím svätého prijímania všetkým tým, ktorí vyhľadávali pomoc diabla a taktiež odporúčal svojim radcom uviesť do praxe Božie slová Mojžišovi: "Čarodejnicu nenecháš nažive."[142] Lev VII. medzi rokmi 937 a 939 napísal biskupom Nemecka ohľadne zaklínačov a čarodejníc, že by mali byť potrestané, avšak nevyhladené podľa mojžišovského zákona, ale by sa na nich malo naliehať, aby sa vzdali svojich zlých praktík a vrátili sa späť do Cirkvi.[143] Veľký Gregor VII. napísal v roku 1080 Haraldovi z Dánska, nech už viac netoleruje medzi jeho ľuďmi príšernú poveru, podľa ktorej kresťanskí kňazi alebo skazené ženy boli považované za zodpovedné za zlé počasie, búrky, neplodné roky alebo vypuknutia moru.[144]

Cirkevné synody prevzali otázku čarodejníctva a podľa nej uzákonili niektoré kánony; podľa uváženia rozličných miest v ktorých sa tieto koncily konali vidíme, ako rozšírená bola takáto prax. Deviate storočie sa začalo írskou synodou (800), ktorá vyhlásila, že akýkoľvek kresťan, ktorý verí v existenciu čarodejníc alebo ten, ktor vedie iných, aby tomu verili by mal byť daný do kliatby, anatematizovaný.[145] Vo Wormse (829) franskí biskupi vyhlásili, že boli spáchané mnohé zlé skutky, medzi ktoré patrili kúzelníctvo, jasnovidectvo, travičstvo a čarodejníctvo a že s osobami takto konajúcimi by sa malo zaobchádzať bez zľutovania.[146] Na synode v Pávii (850) ktorej predsedal arcibiskup Angilbert z Milána, talianskí biskupi tvrdili, že magické umenia boli v Taliansku na vzostupe a synoda nariadila, aby ženy, ktoré praktizujú čarodejníctvo, by mali trpieť najtvrdší trest a len na ich smrteľných posteliach, po vykonaní skúšky, mali by prijatí znovu do spoločenstva Cirkvi.[147]

[141] P. L. CXV, 668; Oratian, op. cit., C. XXVI, qu. 5, c. 7.
[142] Langen, Geschichte der Romischen Kirche, III, 293.
[143] Mansi, op. cit, XVIII, 878.
[144] Jaffé, Regesta Pontificum Romanorum. Berlin, 1851. II, 413.
[145] Haddan a Stubbs, Councils and Ecclesiastical Documents relating to Great Britain and Ireland. Oxford, 1869-78. II, 329.
[146] Mansi, op. cit, XIV, 529.
[147] Hefele-Leclercq, op. cit., Tom IV, p. I, 186.

V tom istom roku synoda v Ríme vyhlásila, že ženy, ktoré očarovávajú iných, aby milovali alebo nenávideli alebo zariaďujú ich smrť by mali byť kruto potrestané.[148] Arcibiskup Hincmar z Remeša v roku 859 povolal koncil do Mét, ktorý nariaďoval smrť pre všetkých vykonávateľov čarodejníckeho umenia: "impios de terra perdere . . . veneficos, sacrileges non sinere vivere."[149] Bishop Herard z Tours (855) vyhlásil, že kúzelníci, tempestarii a zaklínači by mali vykonávať verejné pokánie.[150] V roku 895 biskupi na synode z Triburu povolaní kráľom Arnulfom nariadili, že každý muž alebo žena, ktorá spôsobuje škodu pomocou jedu, rastlín alebo mágie by mal byť potrestaný ako vrah s dvojitou pokutou.[151] Koncil v južnom Taliansku, konajúci sa v neurčenej dobe a na neurčenom mieste, prehlásil, že umenia mágie a jasnovidectva by mali byť zničené.[152]

Anglicko na tejto práci malo taktiež svoj podiel. V roku 1009 koncil konajúci sa v Enhame pod patronátom kráľa Ethelreda vyhlásil, že zaklínači, mágovia a čarodejnice by mali byť vyhnaní z kráľovstva.[153]

V Španielsku koncil v Coyaca (1050) nariadil exkomunikáciu pre všetkých tých, ktorí praktizujú čarodejníctvo alebo mágiu.[154] V roku 1090 koncil v Čechách varoval veriacich nech sa neuchyľujú k mágom v časoch úzkosti alebo choroby, ale predpisoval iba spoveď a pokánie s abstinenciou od opakovania prečinu. V roku 1092 koncil v Szaboles v Uhorsku dovolil biskupovi potrestať čarodejnice tak ako to on považoval za vhodné — "meretrices et strigae, secundum quod episcopo visum fuerit, tali modo dijudicentur."[155]


[148] Id., 189.

[149] Id.. 215.

[150] P. L. CXXI, 764, "de maleflcis, incantatoribus, divinis . . . tempestariis et de mulieribus veneficis et quae diversa fingunt portenta at
prohibeantur et publica poenitentia multentur."

[151] Hefele-Leclercq, op. cit.,IV, p. I, 695.

[152] Mansi, op. cit., 18a, 433.

[153] Hefele-Leclercq, op. cit., IV, p. II, 914.

[154] Id., 1064.

[155] Mansi, op. cit., XX, 777.

Biskup Otto z Bambergu v roku 1124 zvolal koncil do Pomoranska, na ktorom zakázal kresťanom uchyľovať sa k čarodejníctvu alebo sa dopytovať jasnovidcov.[156]

Na ďalší rok koncil v Londýne vyhlásil za exkomunikovaných tých, ktorí sa uchyľujú k pomoci od čarodejníc a kúzelníkov. "Sortileges, ariolos et auguria quaeque sectantes, eisque consentientes, excommunicari praecipimus, perpetuaque notamus infamia."[157] Koncil v Rouen (1190) taktiež vyhlásil exkomunikáciu nad všetkými travičmi a čarodejnicami.[158]
Počas týchto storočí bola legislatíva Cirkvi, súdiac podľa vynášaných trestov, extrémne mierna, hoci penitenciály sa trochu menili v dĺžke doby, v rámci ktorej kúzelník alebo vykonávateľ čarodejníctva bol nútený konať pokánie. Prvý dôležitý penitenciál tej doby je penitenciál Halitgara, biskupa z Cambrai, napísaný medzi rokmi 817 a 831. Väčšina z nich bola založená na starších penitenciáloch a pre nás má hodnotu len štvrtá kniha. V dvadsiatom piatom kánone čítame, že tí, ktorí vyhľadávajú veštcov alebo iných používajúcich magické umenia musia konať pokánie počas päťdesiatich dní.[159] A znovu,"tí, ktorí používajú zaklínania budú oddelení od Cirkvi."[160] "Kresťania nebudú slúžiť tradíciám pohanov ani nemajú používať čary."[161]

Korektor Burcharda, na ktorého bolo odkazované, nariaďuje, že pri spovedi mali byť každému penitentovi položené nasledovné otázky: Veríte, že niektorí ľudia môžu vytvoriť búrky alebo zmeniť mysle a srdcia ľudí? Veríte, že existujú ženy, ktoré vďaka svojej magickej moci môžu zmeniť lásku  na nenávisť, nenávisť na lásku a pomocou ich čarodejníctva kradnúť a škodiť majetkom iných?

[156] M. G. H. Leg. VI, 263.

[157] Mansi., op. cit., XXI, 332.

[158] Hefele, Konziliengeschichte, V, 665; Mansi, XXI, 581.

[159] Schmitz, op. cit., V, 727.

[160] Ibid.

[161] Ibid.

Veríte, že isté ženy lietajú po nociach v spoločnosti diablov, ktorým sú povinné slúžiť? Veríte, že isté ženy sú zvyknuté veriť, že vy spolu s diablami, v tichu noci, bývate zdvíhaní do oblakov a bojujete s inými a že zraňujete iných and bývate nimi zraňovaní?" Ak penitent odpovedal na tieto otázky kladne,bol mu udelené vhodné pokánie v trvaní jedného roka". V knihe X je taktiež vypočet špeciálnych praktík spolu s patričnými trestami. "Ktokoľvek, kto by uviedol do svojho domu kúzelníkov, pokánie päť rokov". "Zaklínači a kúzelníci musia byť vyhľadávaní ako nepriatelia Krista a tvrdo potrestaní. Ak biskup, kňaz alebo dekan sa radí s kúzelníkmi, musí byť degradovaný a uväznený v kláštore, aby tam konal večné pokánie. Zaklínači, čarodejnice, vyvolávači búrky alebo tí, ktorí vyvolávajú démonov aby tak rušili ľudské mysle, musia byť plne potrestaní. Ktokoľvek kto vykonáva nočné obety démonom alebo ich vyvolávajú, mali by byť tvrdo potrestané. Žena, ktorá vykonáva diabolské zaklínania musí konať pokánie rok alebo tri razy po štyridsať dní. Biskupi by mali inštruovať ľudí ohľadne zhubných diel diabla a ak nájdu mužov a ženy oddávajúcich sa takým dielam, musia ich vyhnať z farnosti, pretože sú vedení zajatím diabla.
Ak akákoľvek žena hovorí, že dokáže meniť lásku na nenávisť alebo že chodí v noci lietať s inými ženami, nech je odvedená mimo farnosti."[163]

Pozícia Cirkvi na konci dvanásteho storočia môže byť stručne zhrnutá nasledovne: V skorších storočiach bola proti samotnej viere v čarodejníctvo, proti ktorej Cirkev hromžila svojimi nariadeniami; už citované šetrenia ukazujú s dostatočnou jasnosťou, že jej pozícia voči tejto otázke sa dá popísať ako nedôverčivosť; Ona preto zakazovala svojim deťom veriť v možnosť alebo realitu takéhoto javu.

[162] P. L. CXL, 950-1014. Credidisti quod multae mulieres retro Satanam conversae credunt, ut, januis clausis, exire posse et terrarum
spatia pertransire valere, atď.

[163] Ibid.

Zrejme po deviatom storočí ako sa zdá v jej vyhláseniach prevážila postupná zmena — Cirkev zdá sa prijala realitu čarodejníctva a vydala svoje zákazy proti jej praktizovaniu pravovernými. Pripustila, že osoby pod vplyvom diabla boli schopné vykonať mnoho škôd; sformulovala isté zákony ohľadne manželstva a rozluky, ale tresty predpísané pre vykonávateľov magického umenia, boli ako celok mimoriadne mierne a vo všeobecnosti sa dá povedať, že Cirkev zdá sa nedokázala zápasiť s rastúcou poverou.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára