Keď spravodlivosť podlieha amnestii: Súdny epilóg Ružomberského drancovania (1919 – 1921)

 Úvod

Dvanásty október 1919 sa nezapísal do histórie Ružomberka len ako deň násilných výtržností, ale aj ako moment, kedy sa emócie verejnosti stali nekontrolovateľnou politickou silou. Po násilnom odvlečení farára a poslanca Andreja Hlinku po jeho návrate z Paríža, vyvrcholil hnev ľudovej strany v drancovaní, ktorého dôsledky sa tiahli až do roku 1921. Z dobového pohľadu, zaznamenaného napríklad v Lidových novinách, prináša súdny proces detailný obraz o tom, ako politická amnestia a verejný tlak formovali vymožiteľnosť práva v mladej republike.

Hnev ľudu a politická agitácia

Dobová tlač nešetrila kritikou smerom k ľudovej strane, pričom poukazovala na to, že dav sa stal nástrojom agitátorov. Útoky neboli náhodné, ale cielené proti obyvateľom, ktorí neboli „toho istého vyznania“ alebo boli vnímaní ako politickí oponenti Hlinku.

Najbrutálnejší útok sa odohral v dome továrnika Ondreja Jančeka, kde bola škoda obrovská. Svedectvá hovoria o vandalizme, rabovaní a ponižovaní. Pani Jančekovú museli dokonca nútiť kľaknúť si a prosiť o milosť. V dome inžiniera Jána Burjana, vnímaného ako centrum agitácie proti Hlinkovi, bola škoda taktiež značná (odhadom 2 700 K).

Trestné činy z nenávisti

Je dôležité zdôrazniť, že drancovanie malo aj prvky náboženskej a národnostnej nenávisti. Hlavný obžalovaný, obuvník Andrej Sliacký-Černák, bol opísaný ako negramotný a notorický alkoholik, avšak jeho konanie bolo politicky motivované. Inžinierovi Burjanovi sa vyhrážal smrťou: „Zabil si Hlinku! Aj teba zabijem!“ Ešte závažnejší bol útok na tesárskeho majstra Juraja Sutorisa, ktorého Sliacký napadol s krikom: „Luteránsky pes!“ Len preto, že bol evanjelik. Sutorisa potom zbitého odviedli na mestský dom.

Proces pred Bratislavskou sedriou v roku 1921

Súdne pojednávanie delegovanej Bratislavskej sedrie prebiehalo v Ružomberku od 13. do 15. apríla 1921. Pred súdom stálo približne 30 obžalovaných, z toho 18 mladistvých.

Kľúčový moment nastal hneď na úvod. Prezidentský dekrét z roku 1920 udelil amnestiu na politické delikty, ako bolo poburovanie proti národnosti alebo vyhrážanie sa prezidentovi. Vďaka tejto amnestii bola okamžite oslobodená Kristína Hlinková, čo ukázalo, že politická klíma už zmenila prístup k týmto udalostiam.

Obhajoba, vedená drakonickým argumentom advokáta dra Štefčeka, poukazovala na „politický ráz celej udalosti a na poprevratové zmýšľanie ľudu“ a tvrdila, že na lavici obžalovaných by mali sedieť tí, ktorí ich k nepokojom podnietili – vojaci, a tí, čo Hlinku v noci odvliekli.

Výrok a spravodlivosť

Napriek rétorike obhajoby a amnestii na politické delikty, súd uznal 15 z 30 obžalovaných vinnými z prečinu verejného násilia a lúpeže.

Kľúčové rozsudky vynesené 15. apríla 1921:

1. Andrej Sliacký-Černák: Odsúdený na 4 mesiace väzenia a pokutu 200 K za verejné násilie a nebezpečné vyhrážanie.

2. Ján Floch Páleník, Peter Zvada a Štefan Papúch: Odsúdení taktiež na 4 mesiace väzenia.

Súd odmietol žiadosť o podmienečné odsúdenie, argumentujúc, že „verejný záujem si vyžaduje, aby si vinníci svoje tresty odsedeli.“

Paradoxne, súd potvrdil to, čo noviny naznačovali: hlavní iniciátori a podnecovateia nepokojov, ako bývalý tajomník ľudovej strany František Unger (ktorý utiekol do Poľska) a Mariška Sliacka (ktorá poburovala proti republike a utiekla do Maďarska), unikli trestu úplne.

Záver

Ružomberské drancovanie a jeho súdny epilóg sú historickou štúdiou o tom, ako sa v turbulentnom období mladej republiky politická lojalita a amnestia mohli stať silnejšími nástrojmi než trestný zákon. Zatiaľ čo malí páchatelia pykali za škody a násilie, skutoční politickí podnecovateia unikli spravodlivosti, čo vrhá tieň na efektivitu a nestrannosť súdnictva v povojnovom období.