streda, 19. októbra 2011

MAX - Stalinov agent proti Trockému, Titovi a Vatikánu


Josif Romualdovič Grigulevič (s krycími menami MAX, ARTUR a DAKS), pseudonym Teodoro B. Castro, litovský žid, s predchádzajúcimi skúsenosťami predovšetkým v oblasti sabotáží a atentátov. Behom občianskej vojny v Španielsku cvičil sabotérov, zohral hlavnú úlohu v operáciách s cieľom zavraždiť Trockého v Mexiku a viedol vojnovú nelegálnu rezidentúru v Argentíne, ktorá sa špecializovala na ničenie lodí a nákladov určených pre Nemecko. 
Koncom roka 1949 Grigulevič a jeho žena Laura Araujo Aguilar (mexická nelegálka LUISA) vybudovali nelegálnu rezidentúru v Ríme. Grigulevič sa vydával za Teodora Castra, nemanželského syna jednej zosnulej (a bezdetnej) kostarickej osobnosti, a začal podnikať v importe a exporte, čo vlastne krylo jeho špionážnu činnosť. 
V Ríme pokračoval v svojej diplomatickej kariére. Dňa 14. mája 1952 predložil svoje poverovacie listiny splnomocneného veľvyslanca a namestníka ministra Kostariky v Ríme talianskému prezidentovi Luigimu Eimaudimu. Taktiež tu velmi dobre vychádzal s americkým velvyslancom Ellsworthom Bunkerom a jeho zástupcom Clairom Boothe Lucom a úspešne ovplyvňoval i kostarického nuncia vo Vatikáne - Giulia Pacelliho, bratranca pápeža Pia XII. Grigulevič mal u pápeža celkovo pätnásť audiencii. Rovnako sa priatelil s jedným z predných talianských povojnových politikov, kresťanským demokratom Alcidom de Gasperim (premiér v rokoch 1945-53), ktorý mu dokonca daroval fotoaparát s venovaním "Na výraz nášho priateľstva".
Mal taktiež zohrať jednu z úloh v novo pripravovanej a jednej z najdômyselnejších akcií - plán MGB (Ministerstvo Gosudarstvennoj Bezopasnosti - sovietske Ministerstvo štátnej bezpečnosti, 1946-54) na zavraždenie Josifa Broza Tita, juhoslávskeho vodcu a nepriateľa J.V. Stalina číslo jeden. Keďže Kostarika nemala v Belehrade žiadne diplomatické zastúpenie, Grigulevič mohol tiež obsadiť miesto veľvyslanca v Juhoslávii, ktorý tu však priamo nesídlil. Vo februári 1953 MGB hlásilo Stalinovi:
"Pri plnení svojich diplomatických povinností v druhej polovici roka 1952 MAX dvakrát navštívil Juhosláviu, kde bol veľmi dobre prijatý. Mal tu prístup do skupiny blízkej Titovým spolupracovníkom a dostal prísľub osobnej audiencie u Tita. Postavenie, v akom je dnes MAKS, umožňuje využitie jeho schopností pre aktivne opatrenia proti Titovi."
Grigulevič na seba dobrovoľne vzal úlohu atentátnika. Na počiatku februára 1953, pri tajnej schôdzke s veliacimi dôstojníkmi MGB vo Viedni, navrhol štyri možné spôsoby, ako odstrániť "Vranu" (krycie meno pre J. Tita v spisoch MGB):
1. Behom audiencie u Tita vystreknúť zo spreja ukrytého v Grigulevičovom odeve smrteľnú dávku vírusov infikovaných zápalom pľúc. (Grigulevič by bol predtým očkovaný protilátkou.)2. Získať pozvanie na recepciu, ktorú pri príležitosti Titovej návštevy Londýna bude poriadať juhoslávsky veľvyslanec, s ktorým má Grigulevič priateľské vzťahy. Grigulevič tam pištoľou s tlmičom zastrelí Tita, potom použije slzný plyn, čo spôsobí paniku a umožní mu to uniknúť.3. Použiť predchádzajúcu metódu pri diplomatickej recepcii v Belehrade.4. Darovať Titovi šperky v nevinne vypadajúcej kazete, ktorá by po otvorení vypustila smrteľne jedovatý plyn.
Centrála MGB Griguleviča požiadala, aby tieto plány rozpracoval do väčších podrobností. Medzitým sama uistila Stalina, že nie je pochýb o tom, že je "MAX vďaka svojim osobným kvalitám a skúsenostiam v špionážnej práci schopný takúto misiu vykonať". Samotný Grigulevič mal pripravený aj list na rozlúčku venovaný svojej mexickej manželke, ktorý mal byť zverejnený a použitý k posilneniu jeho latinskoamerickému krytiu v prípade, že by bol pri pokuse o atentát zatknutý alebo zabitý. Dňa 1. marca 1953 MGB Stalinovi hlásilo, že MAX Tita bohužiaľ ešte "neodpravil". Toto znepokojujúce hlásenie, ktoré Stalin čítal okolo polnoci, mohlo byť posledným dokumentom, ktorý videl, než ho v ranných hodinách 2. marca postihol ďalší, tentoraz osudný záchvat mŕtvice. Tri roky po Stalinovej smrti boli plány na atentát zrušené. V roku 1956 začal v časopise Life publikovať svoje pamäti ohľadne NKVD a Stalina predvojnový sovietsky zbeh Alexander Orlov, ale aj keď o nich a Grigulevičovej kariére agenta vedel veľa, nič neprezradil. A ako zareagovali zmätené kostarické ministerstvo zahraničia a rímsky diplomatický zbor? Pre nich sa Grigulevič a jeho žena proste vyparili. Podľa KGB -tj. spisu, ktorý o ňom viedla, sa západným spravodajským službám zrejme nepodarilo identifikovať Griguleviča ako zmiznutého Teodora Castra. A ako sa nášmu "agentovi a atentátnikovi" darilo v domovine? Získal doktorát a v roku 1958 sa stal hlavným vedeckým bádateľom v Etnografickom inštitúte sovietskej Akadémie vied; začal nový život ako spisovateľ a odborník na Latinskú Ameriku, etnografiu a náboženstvo a bol tiež podpredsedom Spoločnosti sovietsko-kubánskeho priateľstva a Spoločnosti sovietsko-venezuelského priateľstva. Niektoré práce I.R.Griguleviča: Grigulevič, I.R.: Myateznhaya Tserkov v Latinskoi Amerike, Moskva: Nauka, 1972 Grigulevič, I.R.: Dějiny inkvizice, Praha: Svoboda, 1973 - 387 s. (II.vydanie 1982 - 388 s.) Grigulevič, I.R.: Khristianstvo i Rus, Moskva: Nauka, 1988 Grigulevič, I.R.-Koslov, S.Y.: Contemporary ethnic and racial problems, Moskva: Progress Publishers, 1977 Grigulevič, Lavretskij, J. [Grigulevič, I. R.]: La Iglesia y Sociedad en América Latina, 2. vydanie, Moskva: Academia de Ciencias de la URSS, 1983

Z knihy Andrew, Ch., Mitrochin, V.: Mitrochinův archiv, Neznámé špionážní operace KGB, Praha: Academia, 2001.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára