Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie - III. Kapitola - CIRKEV, Obdobie 1-800 n.l.

III. KAPITOLA

CIRKEV, Obdobie 1-800 n.l.

Od najranejších dôb kresťanstva učitelia Cirkvi, na základe Starého a Nového zákona[56] tvrdili resp. učili, že oprávnenie veriť v existenciu zlých duchov a na ich vplyv na ľudské bytosti patrí k zjavenému náboženstvu a že ani možnosť ani realita takéhoto styku sa nedá spochybniť. Cirkevní Otcovia plne súhlasili s presvedčením, považovať démonov za skutočných podnecovateľov mágie. Samozrejme učili, že človek môže byť chránený pred lákadlami, zvodmi zlého ducha vďaka uchýleniu sa k sviatostiam a iným duchovným pomôckam Cirkvi. Na druhú stranu zastávali názor, že človek dokáže dobrovoľne vstúpiť do služby diablovi a vďaka odpadlíctvu vytvoriť pakt s duchom temnoty.
Odpadlíctvo tohto druhu a takéto plné podľahnutie silám a kráľovstvu diabla, ktoré často zachádzalo až k samotnému uctievaniu Satana, utváralo najhoršiu formu herézy a zasluhovalo si kruté potrestanie. Malo by sa pamätať, že európske kresťanstvo po stáročia existovalo vedľa pohanstva; Manicheizmus uviedol uctievanie diabla z Perzie na kresťanský západ a germánske národy si so sebou priniesli vieru v možnosť styku s diablami. Preto falošné predstavy nikdy celkom nezmizli a väčšina z heréz sa zmiešala s poverčivými vierami. Rozmanité kmene, Góti, Frankovia, Sasi po ich konverzii hoci boli nominálne kresťanmi si ešte ponechali mnohé zo svojich pohanských predstáv, medzi ktorými prevažovala ich viera v styk s duchmi.

Pre raných kresťanov bol svet rozdelený medzi Božie kráľovstvo a kráľovstvo Satana.

[56] Lv XX, 27; 1 Kniha kráľov XXVIII, 10;Sk VIII, 9-24; XIII, 8; XVI, 16; XIX, 13, 16.


V pohanskom náboženstve v jeho nádherných rituáloch, jeho tajomných obradoch, oni videli špecifické dielo diabla a boli presvedčení, že mnohé z jeho preslávených divov boli skutočné. Oni si vysvetľovali tento fakt tak, že o svete hovorili ako o plnom zlovoľných démonov, ktorí prenasledovali a klamali ľudstvo, ktorých moc by sa mala prejavovať od najstarších dôb až po dni Nového zákona a že medzi pohanmi boli títo duchovia uctievaní ako božstvá. Táto doktrína bola posilnená neoplatonickou školou, ktorá učila, že bezprostredné objekty zbožnej úcty pohanov boli duchmi konečnej moci a nedokonalej morálky, anjelmi alebo ako sa vtedy označovali, démonmi, ktorí vystupovali ako sprostredkovatelia, mediátori medzi Bohom a človekom.
Toto slovo "démon", ktoré medzi pohanmi znamenalo iba ducha podriadeného božstvu, bolo prevzaté kresťanmi, z ktorých mnohí boli buď Židmi alebo Grékmi, žijúcimi medzi tými, ktorí vyznávali niektoré resp. iné zo starších orientálnych náboženstiev, aby predstavovali diabla.

Postoj ranej Cirkvi voči tejto otázke mágie a kúzelníctva sa dá zistiť zo spisov Otcov. Prednicejskí Otcovia sa nezaoberali s témou mágie v jej rozmanitých fázach, ale sami sa zaujímali hlavne o vzťah medzi diablom a idolatriou, modloslužbou a o moc Satana nad ľudskými bytosťami. Poskytli nám popis nielen vier a modloslužobné praktík ich doby, ale taktiež náhľady, ktoré boli zastávané a vyučované Cirkvou rešpektujúcou povahu démonov, obmedzenia ich činnosti a spôsob akým podvádzajú ľudí. Sv. Pavol učí, že spojenie démonov s uctievaním modiel je realita, "veci, ktoré pohania obetujú, oni obetujú démonom a nie Bohu".[57] On taktiež hovorí o čarodejníctve ako o skutkoch tela.[58] Barnabáš v liste nabáda svojich čitateľov aby išli cestou spasenia, hovoriac o dvoch cestách, jednej vo svetle, kde sa nachádzajú anjeli Boží, druhej v temnote, kde sú Satanovi anjeli.

[57] 1 Kor X, 20.
[58] Gal V, 19, 20.

Pisateľ následne detailne vysvetľuje; na ceste temnoty alebo večnej smrti sa nachádzajú všetci tí, ktoré spôsobujú, že ľudia strácajú svoje duše, činy medzi ktoré patria vražda, idolatria, pýcha, otrava, mágia[59], ktoré treba nenávidieť a vyhýbať sa im s najväčšou opatrnosťou. Autor Hermovho pastiera radí kresťanom nebáť sa diabla, ak zostanú v bázni Božej a budú sa jej pridŕžať, zvíťazia nad diablom, pretože nebude mať nad nimi žiadnu moc. Pokračuje: "Bázeň z Boha, sa budete obávať skutkov diabla, modloslužby, veštenia, atď. a budete sa pred nimi strániť."[60]
Neskôr Tacián napísal Grékom, že často tí, ktorí sú chorí alebo zamilovaní alebo tí, ktorí sa vďaka nenávisti prajú pomstiť prijímajú démonov za pomocníkov. Títo démoni pomocou svojich umení premieňajú ľudí a odvádzajú ich od zbožnej vďaky Bohu a zvedú ich aby dôverovali viac rastlinám a korienkom.[61] Tertulián sa vo svojom pojednaní o duši pýta "Čo by sme mohli povedať o mágii? Zaisto poviem že to je podvod. Je to mnohoraký škodca mysle, ničiteľ našej spásy a našej duše jedným mihnutím oka." Znovu hovorí, že ťažko existuje čo i len jedna ľudská bytosť, ktorú by nebol navštívil démon a mnohým je veľmi dobre známe, že predčasné a násilné úmrtia, ktoré ľudia pripisujú nešťastným náhodám sú v skutočnosti spôsobované démonmi.[62] Irenej píšúci v druhom storočí hovorí o lektvaroch a nápojoch lásky dávaných ženám heretikom Markusom.[63] Hippolytus, citovaný Origenom vo svojom spise Contra Haereses, hovorí o magických praktikách a ukazuje ich spojenie s herézou, pretože, ako hovorí "hereziarchovia, prekvapení umením kúzelníkov sa ich pokúšajú napodobniť."

[59]Barnabas, Epistula XVIII-XXI, ed II. Funk, Patres Apostolici.

[60] Hermas, Mandatum XII. ed II Funk, op. cit.

[61] P. G. VI. 826, 839.

[62] Corpus Scriptorum Ecclesiasticorum Latinorum, Leipzig, 1890. Vol. XX, De Anima, 391.

[63] P. G. VII, Contra Haereses, 1. I, Cap. 13, De Marci praestigiis et nefariis artibus.

Poskytuje mnoho príkladov umenia mágov, pretože si želá varovať mnohých, aby sa nedali oklamať umením mágov.[64]

Atanázius vyhlasuje, že znak kríža spôsobí, že zmiznú ilúzie diabla a hovorí, že ak si to niekto želá vyskúšať nech príde priamo medzi klamy diabla a podvody mágie a použije znak kríža, potom bude vidieť, ako rýchlo diabli zmiznú a kúzla mágie zostanú ochudobnené o ich zvyčajnú moc.[65] Sv. Ján Chryzostom taktiež hovorí o moci démonov posadnúť ľudské bytosti vďaka dopusteniu Božiemu, ktorých moc slúži na potrestanie skazených a ospravodlivenie dobrých.[66]

Sv. Augustín, na ktorého sa často v neskorších storočiach odkazovalo, mal mnoho čo povedať ohľadne povahy a moci démonov. Podľa neho o nich musíme veriť, že sú to duchovia ochotní spáchať škodu, celkom zbavenú spravodlivosti, spuchnutí pýchou, prefíkaní v klame, prebývajúci v ovzduší ako vo väzení. Tyranizujú mnohých ľudí, ktorí sú nehodní podieľať sa na pravom náboženstve.[67] Vyhlasuje magické umenie za bezbožné pretože je závislé od pomoci zlých duchov.[68] V XXI. knihe pojednania Boží štát píše, že diabli zvádzajú ľudí buď naplnením ich sŕdc s tajomným jedom alebo objavením sa pod priateľskou maskou a takýmto spôsobom niekoľkých z nich urobiť svojich učeníkov, ktorí sa vzápätí stali inštruktormi mnohých. Hľa takýto je pôvod mágie a mágov. Opantávajú srdcia ľudí a sú hlavne pyšní z tohto posadnutia, keď sa sami premieňajú na anjelov svetla. Mnoho vecí je preto ich dielom a týmto ich skutkom by sme sa mali starostlivejšie vyhýbať pretože ich uznávame za veľmi prekvapivé.[69]

[64] P. G. XVI, l. IV. cap. XXVIII.

[65] Id. XXV. Oratio de Incarnatione Verbi, l. I, 119.

[66] S. Chrysostomi, Opera, Paris, 1839, Vol. II, 290, 306.

[67] Augustín, op. cit., lib. VIII, c. 22.

[68] Id., c. 19.

[69] Augustín, op. cit, lib. XXI, c. 6.

Čo sa týka premeny osôb na zvieratá, ktorá sa neskôr stala dôležitou časťou čarodejníctva Augustín vraví, že o nej počul od spoľahlivej autority, ale že si myslí, ak skutočne démoni konajú tieto veci, nevytvárajú skutočné hmotné veci, ale len menia vzhľad vecí tak, že sa zdajú takými, aké skutočne nie sú.[70]

Ďalším spisovateľom stojacim za zmienku zaoberajúcim sa otázkou mágie a čarodejníctva bol Izidor zo Sevily, ktorý v roku 630 napísal encyclopedické dielo pod názvom Počiatky alebo Etymologiae, ktoré je kompendiom znalostí jeho doby a malo najväčší dopad na historickú literatúru neskorého stredoveku. V tejto knihe píše o ženách, ktorá sa zaväzujú slúžiť Satanovi, ktoré kradnú deti a ktoré zaklínadlami a kúzlami robia škodu svojim susedom. Taktiež sa zmieňuje o ženách, ktoré dokážu vyvolávať búrky a ktoré sa buď samotné alebo iných môžu premeniť na zvieratá.[71]

Ďalším zdrojom informácií sú spisy pápežov. Pápež Euzébius v roku 309 píše, že vrahovia, čarodejnice, zlodeji, atď., neboli pripustení ako žalobci alebo svedkovia pri procesoch.[72] V roku 494 pápež Gelázius I. písal biskupom z Lukánie, že negramotné osoby, kúzelníci a posadnutí neboli pripúšťaní do posvätného stavu.[73] Pápež Gregor I. v apríli roku 595, napísal diakonovi Cypriánovi zo Syrakúz ohľadne jeho predchodcu Maximiliána, ktorý ako sa hovorilo mal byť poškvrnený čarodejníctvom, nariaďujúc Cypriánovi prijať silné opatrenia proti povere. V júli 599 napísal biskupovi Januáriovi zo Sardínie aby vysliedil veštcov, kúzelníkov a uctievačov modiel a otvorene kázal proti nim. Ak ktokoľvek napriek varovaniu zotrvával pri používaní takýchto umení, ak bol otrokom mal byť potrestaný zbičovaním ; ak slobodným, mal konať pokánie.[74]


[70] Id., XVIII, c. 18.
[71] P. L. LXXXII, 811.
[72] Id. VII, 1110.
[73] Thiel, Epistolae Romanorum Pontificum Genuinae, Braunsberg, 1898, I, 492.
[74] M. G. H. Gregor I. papae, Registrum Epistolarum, II, 183, 185.

O dva roky neskôr ten istý pápež napísal notárovi Hadriánovi z Palerma, aby usilovne vyhľadával zaklínačov a kúzelníkov a iných nepriateľov Krista a prísne ich potrestal "Studii enim tui sit, sollicite (incantatores et sortileges) quaerere, et quoscumque huiusmodi Christi inimicos inveneris districta ultione corrigere."[75] V roku 716 pápež Gregor II. inštruoval svojho nuncia v Bavorsku aby postupoval s veľkou prísnosťou proti jasnovidcom, čarodejniciam a augurom.[76]

Praktika vyvolávania zlého ducha pri magických rituáloch, prevažujúca medzi pohanmi, bola nakoniec prijatá aj mnohými kresťanmi, takže nachádzame Cirkev legislatívne sa vymedzujúcu voči čarodejníctvu a s ním spojenými praktikami, mágiou a čarodejníctvom.
Otázka čarodejníctva bola poprvýkrát uvedená na cirkevných synodách už v roku 300, keď synoda v Elvire nariadila  "aby ktokoľvek, kto pomocou čarodejníctva zabil iného človeka, nemohol prijať v hodine smrti sväté prijímanie. ", "Si quis maleficio interficiat alterum, eo quod sine idololatria perficere scelus non potuit, nec in finem impertiendam illi esse communionem."[77] Východná synoda v Ancyre (314) hrozila pokáním v dĺžke päť rokov jasnovidcom a tým, ktorí využívali magické liečebné prípravky.[78] Druhá orientálna synoda tentoraz konajúca sa v Laodicaei (375) vyhlásila za exkomunikovaných kňazov a klerikov, ktorí používali ligatúry resp. amulety a zakazovali im stať sa mágmi, zaklínačmi alebo astrológmi.[79]
Od piateho storočia sa konalo ešte viac synôd a v mnohých z ich rozhodnutiach nachádzame ustanovenia týkajúce sa čarodejníctva alebo kúzelníctva. Zaznamenávame, že koncil v Arles (z roku 443 resp. 452) zakázal adoráciu stromov, polí a prameňov.[80]

[75] Id. Epis. II, p. II, 302.
[76] Mansi, Collectio Amplissima Conciliorum, Paris, 1901, XII, 257.
[77] Hefele-Leclercq, Histoire des Conciles, Tom. I, p. 1, 225.
[78] Id., op. cit., 324.
[79] Id., op. cit, I, p. II, 1018.
[80] Mansi op. cit. TL 9St

Provinciálny koncil vo Vannes v Bretónsku (465) a koncil v Agde v Languedocu (506) vyhlásil exkomunikáciu proti klerikom a laikom, ktorí hľadali pomoc u čarodejníc.[81] Koncily v Orleans a Anxerre (511, 533, 541, 573, 603) boli čo sa týka jasnovidcov rovnako striktné[82] Provinciálny koncil v Eluze (551) určil, aby  čarodejnice alebo kúzelníčky, ak boli z vyššieho stavu boli exkomunikované ak boli otrokmi, mali byť zbičovaní magistrátom[83] Koncil v Tours (567) zakázal uctievanie určitých skál, stromov alebo fontán a podobných pohanských povier.[84] Diecézne synody v Auxerre (578), Narbonne (589), Rheims (624 resp. 630)[85], Rouen (650) zakázali používanie kúzelníctva, tzv. sortes sanctorum (žreby, lósy svätých)[86] a poverčivé slávenie prvého januárového dňa.
Synoda v Brage v Španielsku (563) nariadila, že ak ktokoľvek veril, že diabol môže z vlastnej moci vytvoriť hrom, blesk, búrky, suchot ako učil Priscilián, mal byť daný do kliatby.[87] Koncil v Tolede (633) nariadil aby každý klerik, ktorý sa pýtal na niečo veštcov alebo čarodejnice, mal byť zosadený a uväznený v kláštore aby konal doživotne pokánie.[88] Druhý koncil v tom istom meste (693) nariadil, aby biskupi a kňazi povinne vykoreňovali zvyšky pohanstva, ktoré pozostávalo z vytvárania kúziel a praktikovania mágie; ak v tejto činnosti neboli horliví, mali byť zosadení a na rok exkomunikovaní. Laické osoby, ktoré sa sami oddávali magickým praktikám mali zaplatiť tri libry zlata, ale ak boli chudobného stavu, mali dostať 100 úderov bičom.[89]

[81] Id., VII, 955; VIII, 332.
[82] Hefele-Leclercq, op. cit., II, p. II, 1014.
[83] Id., Ill, p. I, 166.
[84] Id., 191.
[85] Id., 214-221; 228-230; 260-264.
[86] Tzv. sortes sanctorum  spočívalo v otváraní Biblie alebo diel Cirkevných Otcov a zobratí prvého verša na ktorom spočinulo oko ako odpovede na otázku.
[87] Helefe-Leclercq, op. cit, III, p. I, 177.
[88] Id., 271.
[89] Hefele-Leclercq, op. cit. III, par. I, 583.

Východná synoda v Trullo (692) nariadila, aby bol ktokoľvek dopytujúci sa mága ohľadne budúcnosti potrestaný na šesť rokov pokánia ; tá istá synoda taktiež zakázala slávenie tzv. Brumálií a všetkých pohanských zvykov.[90] Posledná synoda v siedmom storočí zaoberajúca sa skúmanou problematikou sa konala v Berghamsteade, v Anglicku (697). Táto synoda nariadila, že ktokoľvek kto obetoval diablovi, mal mu byť skonfiškovaný majetok, ak bol otrok, mal zaplatiť šesť solidov alebo mal byť zbičovaný.[91]

Koncil zvolaný do Ríma pápežom Gregorom II. v roku 721 nariadil exkomunikovať tých, ktorí sa dopytovali jasnovidcov resp. čarodejníc alebo tých ktorí nosia amulety.[92] Druhý koncil Ríme  roku 743 zakázal všetky pohanské sviatky vrátane Brumalií (názov pre rímsku slávnosť Saturnálií) nosenie amuletov a ligatúr, veštenie, kúzelníctvo a podobné povery.[93] Synoda z Liftiny (743 resp. 745) zakázala nosenie amuletov a ligatúr.[94] Bonifác z Kolína (745) rozkázal aby akýkoľvek kňaz alebo klerik, ktorý používal jasnovidectvo, veštenie alebo ligatúry mal dostať kanonické potrestanie.[95] Podľa koncilu vo Wormse (786) mali byť jasnovidci a mágovia otrokmi Cirkvi.[96] V predchádzajúcom roku synody v Paderborne a Attigny vyhlásili, že tí, ktorí oklamaní diablom, verili v pohanské povery, boli čarodejnicami a keď takéto osoby jedli ľudské mäso alebo spôsobovali, aby ho jedli iní, mali byť odsúdené k smrti.[97] V roku 789 synoda v Aachene kňazom a klerikom zakázala magické praktiky podľa kánonov z Laodicaei.[98] Najtvrdšou legislatívou tohto obdobia bol edikt Karola Veľkého vydaný v období medzi rokmi 790 a 799, odovzdávajúci do rúk Cirkvi rozhodovanie vo veci poverčivých praktík a nariaďoval aby arcikňaz každej diecézy vyšetril všetkých tých, ktorí boli obvinení z čarodejníctva a uväznil ich až dovtedy, kým sa nepriznajú a nesľúbia, že sa polepšia.[99]


[89] Hefele-Leclercq, op. cit, III, par. I, 583.
[90] Id., 570.
[91] Id., 589.
[92] Mansi, op. cit, XII, 261.
[93] Hefele-Leclercq, op. cit., III, p. II, 852.
[94] Id., 838.
[95] Mansi, XII, 386.
[96] Hefele-Leclercq, III, p. II, 994.
[97] Id., 992.
[98] Id., 1027-1034.
[99] Hansen, Zauberwahn, Inquisition and Hexenproxess im Mittelalter nnd die Entstehung der grossen Hexen verfolgung. Leipsic, 1900, 66.

Karol Veľký pri svojich pokusoch pokresťančiť Sasko odsúdil na smrť toho, kto zabíjal čarodejnice a jedol ich, kým na druhú stranu, jasnovidci a kúzelníci mali stať otrokmi Cirkvi.[100] Bavorské synody v Beisbachu, Freisingu a Salzburgu (799-800) nariadili, aby všetci mágovia a čarodejnice rovnako ako tzv. tempestarii (privolávači zlého počasia) boli uväznení arcikňazom a mučení až dovtedy, kým sa nepriznajú, ale ich život mal byť ušetrený.[101]

Penitenciály v tomto období rozdeľovali čarodejnice do dvoch veľkých skupín, tzv. malefici a tzv. tempestarii. Do prvej triedy patrili tí, ktorí pomocou svojich prípravkov zraňovali alebo zabíjali: "aleficio interimere, decipere, perdere, occidere, maleficio partum decipere, maleficium esse pro amore, pro inlecebroso amore dare, veneficio uti, alicujus amoris gratia."[102] Pri takýchto osobách pokánie trvalo sedem rokov, ale ak taktiež obetovali démonom, pokánie bolo desať rokov. Druhá skupina, tzv. tempestarii alebo immissores tempestatum, ktorých poslaním bolo spôsobovať veľké spustošenie pomocou dažďových a krúpových búrok, bola taktiež odsudzovaná na sedem ročné pokánie.

Z diel, ktoré sú známe ako Rímske penitenciály, sme získali predstavu o trestoch vynášaných nad vykonávateľmi zakázaných umení. Takže: "ak ktokoľvek naruší mysle ľudí pomocou vyvolania diabla, mal by konať pokánie päť rokov o chlebe a vode."[103] Znovu: "ak ktokoľvek spôsobí inému smrť pomocou čarodejníctva, mal by konať sedem rokov pokánie, z ktorých tri o chlebe a vode."[104]


[100] M. G. H., op. cit., 23. Divinos et sortilegos ecclesiis et sacerdotibus dare constituimus.
[101] Hefele-Leclercq, op. cit., Ill, p. II, 1101; 1237; 1255.
[102] Hansen, op. cit., 145.
[103] Schmitz, Die Bussbucher und die Bussdisciplin der Kirche, Mayence, 1883. 303.
[104] Schmitz, op. cit., 307.


"Nech ktokoľvek, kto je privolávačom víchric (immissor tempestatum) dostane sedemročný trest pokánia."[105] "Hocikto, používajúci ligatúry, tri roky pokánia o chlebe a vode."[106] Arundelský penitenciál mal zaujímavú klauzulu týkajúcu sa kradnutia mlieka, atď. pomocou čarovania: "Ktokoľvek, kto kradne mlieko alebo med od iných pomocou zaklínania alebo čarodejníctva, mal by konať tri roky tvrdého pokánia."[107] "Za impotenciu škodlivou mágiou tzv. impotentia ex maleficio spôsobenú ženou, sedem rokov pokánia."[108]

Penitenciály anglosaskej skupiny predstavujú tie, zostavené Teodorom z Canterbury, Bedom a Egbertom, prezývaným. Títo traja súhlasili vo väčšine bodov týkajúcich sa praktiky čarodejníctva a nariadených úkonov kajúcnosti. Preto: "tí, ktorí obetujú démonom malé veci, pokánie jeden rok, pri väčších veciach, desať rokov."[109] "Ak žena robí čary zaklínaním, pokánie jeden rok alebo štyridsať dní podľa závažnosti prečinu. "[110] "Vyvolávači výchrice by mali konať pokánie sedem rokov."[111] "Ak žena položí svoje dieťa na strechu alebo na pec aby ho vyliečila, pokánie päť rokov."[112]"Ak ktokoľvek verí, že bol unesený v noci čarodejnicami a lietal, pokánie dva roky."[113]

[105] Id, 308. Penitentiale Valicellanum I.
[106] Id., 312.
[107] Id., 459. Penitentiale Arundel.
[108] Id., 460.
[109] Id., 537.
[110] Ibid.
[111] Id., 577. Penitentiale Egberti.
[112] Id., 581.
[113] Id., 460.

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie - II. Kapitola - POČIATKY A VÝVOJ ČARODEJNÍCTVA

II. KAPITOLA  

POČIATKY A VÝVOJ ČARODEJNÍCTVA 

Málo vecí je tak neškodných ako poverčivá viera ľahko implantovaná v ľudských mysliach. Prechádza z jednej rasy na druhú, je prenášaná z generácie na generáciu; sama osebe sa postupne adaptuje do každej formy náboženstva a hoci prenasledovanie potláča jej vonkajšie prejavy, pokračuje sa v jej opatrovaní v tajnosti, všetko pravdepodobne vážnejšie, pretože je to protiprávne. Tieto vyhlásenia sú obzvlášť pravdivé o okultných umeniach, ktoré majú taký vplyv a skutky starovekých ľudí rovnako ako nad tými z neskorších dôb. Od najstarších období, o ktorých máme záznamy, tu existovali vykonávatelia mágie, vybavení schopnosťami veštenia, mocou nad prírodnými zákonmi a so stykom s duchovným svetom. Títo vykonávatelia okultizmu, čarodejnice z neskorších dôb, sa dajú nájsť medzi Babylóncami, Egypťanmi, Peržanmi a Hebrejmi rovnako ak medzi Grékmi a Rimanmi; zlí duchovia, ktorých ovládali sa považovali za buď nadprirodzeného pôvodu ako sa verilo medzi Babylóncami alebo duše zavrhnutých hľadajúce odplatu, ako tvrdili Egypťania.
Bariéry oddeľujúce materiálny od duchovného sveta boli považované za krehké a komunikácia medzi nimi bola tak častá, že nevyvolávala žiadne  komentáre. Preto stredoveká viera v možnosť styku medzi ľuďmi a démonmi iba odrážala vieru, ktorá tu už predtým stáročia existovala. "Asýrčania mali svoju Lil a Lilith, Galovia svoju Dusiu, duchov oboch pohlaví . . . kým velšské legendy zo stredoveku ukazovali neprerušené pokračovanie viery medzi keltskými kmeňmi. Židia mali svoje legendy o Lilith, prvej žene Adama a matky veľkého množstva démonov. Uctievanie héroov v Grécku pozostávalo väčšinou z takéhto styku a jednoduchšie rímske náboženstvo malo svojich Faunov a Sylvánky, ktoré podľa sv. Augustína sa všeobecne nazývali incubi." [28]

Čarodejníctvo a mágia, ako ukazujú existujúce záznamy, hrala významnú úlohu v Babylone a Egypte. Kódex Chammurappiho (2000 pr. n.l.) nariaďoval ordál vodou pre človeka obvineného z čarodejníctva a pre jeho žalobcu. Ak sa obvinený utopil, jeho majetok išiel žalobcovi; ak sa zachránil, žalobca bol odsúdený na smrť a jeho majetok išiel obžalovanému.[29] Veľký dôraz bol kladený na silu slov, vyslovenie skrytého mena alebo púha existencia mena na amulete alebo na kameni. O mágii sa predpokladalo, že je triumfom intelektu nad hmotou, slovo bolo kľúčom k mystériám materiálneho sveta; ak sa vyslovilo meno zlovoľného vplyvu, bola uvoľnená jeho moc; ak bolo vyslovené meno benevolentného božstva, vyšla sila na zničenie protivníka.[30] Ďalšou prevažujúcou predstavou bola tá, o zámene; to jest, osoba mala byť ovplyvnená kúzlom, spočívajúcim vo vymene za jeho podobu, všeobecne vyrobenú z vosku, pri ktorej sa vypovedali zaklínania. Magický kruh používaný takmer univerzálne bol imitovanou stenou proti zlým duchom zvonka a pochádzal z Chaldei pod názvom usurtu, vyrobený posypaním vápnom a múkou.[31] Tie isté predstavy zdá sa pretrvávali v magických praktikách všetkých ľudí z predkresťanských ako aj kresťanských dôb, hoci sa nedá povedať, že by jeden systém mágie národa závisel na druhom.
Popri Babylóne bol popredným centrom mágie Egypt; v historických prameňoch sa našli exorcizmy proti všetkým druhom nemocí a staroveká Egyptská literatúra oplýva zmienkami na okultné umenie.[32] Už v Egypte sa mágia zdá sa používala tak, že bola hlavne medicinálneho charakteru a nepraktizovala sa na konanie zla.

[28] Lea, op. cit., Vol. Ill, 383; Augustine, De Civitate Dei, XIV, c. 23.
[29] Arendzen, Cath. Ency., XI.; art.. Occult Arts.
[30] Ibid.
[31] Ibid.
[32] Ibid.

Egyptská legenda hovorí o mágovi Teta, ktorý vykonával zázraky pred Cheopsom (3800 B. C.) a grécka tradícia vraví o Nectanebusovi, posledným domorodým kráľom Egypta (358 pr. n.l.) ako o najväčšom z mágov.[33]

Židia boli pevnými veriacimi v mágiu, čo sa dá preukázať striktnými zákonmi proti nej a varovaniami prorokov.[34] Hebrejci mali mnohé triedy ľudí praktizujúcich medzi ktoré patrili At alebo záklínač; Asšaf - kúzelník; Ob alebo Baal Ob, zhovárač so zlými duchmi (čarodejnica z Endoru bola Baalath Ob) ; Chober Chaber, pracovník s kúzlami a ligatúrami a mnohí iní.[35] Napriek zákazom, židovská mágia prekvitala, najmä práve pred narodením Krista, kým Origenes dosvedčuje, že v jeho dobe sa na privolávanie démonov hľadelo ako na špecificky židovské a že tieto privolávania mali byť vykonávané v hebrejčine a zo Šalamúnových kníh.[36]

Árijské rasy z Ázie boli trochu menej oddané magickým praktikám než semitské rasy, až Peržania, po ich dobytí Chaldejskej ríše, absorbovali magické praktiky rovnako ako aj iné chaldejské vlastnosti. Indovia boli pôvodne od tejto praktiky oslobodení, ale neskôr ju prijali a Yatudhana alebo čarodejník z Véd, sa zdá mal schopnosti prakticky rovnaké ako mal stredoveký kúzelník; dokázal pomocou mágie spôsobovať smrť jeho nepriateľov, ničil ich úrodu a stáda a pomocou očarovaných podobizní (figúrok) vytváral nemoc alebo iné zlá.[37]


[33] Arendzen, Cath. Ency., XI, Art, Occult Arts.

[34] Dt XVIII, 10; Mich V, 11.

[35] Lea, op. cit., 388.

[36] Arendzen, loc. cit.; Migne P. O., XIII, 1757.

[37] Lea, op. cit. III, 387.

V Európe boli Gréci, Rimania, Germáni a Kelti všetci vykonávatelia vo väčšej či menšej miere magických umení. Najprv grécka mágia zväčša pozostávala v pripisovaní nadprirodzenej moci neživým veciam; mali malú potrebu vyvolávať zlých duchov, ani nechápali rozdiel medzi nedovolenými prostriedkami na nesprávne výsledky, keďže ich bohovia boli náchylnými na všetky slabosti smrteľníkov a zrejme neboli ani pripravení použiť ich moc, nerešpektujúc spravodlivosť a morálku. Goetická mágia — vyvolávanie zlých duchov na nesprávne účely - vysvetľuje to, že takéto praktiky boli pripisované krétskym Daktylám, Medei, Kirké a Hekaté.[38] Posledne menovaná, hoci pôvodne cudzie božstvo, bola patrónkou čarodejníc a predstavovala koncentrovanú podstatu čarodejníctva. Úctievanie Hekaté bolo v Grécku univerzálne, hoci rituály sa v rozličných častiach krajiny odlišovali. Jej sochy boli postavené pred domy, na krížnych cestách a podobne. Hekaté bola vyhľadávaná pre svoje orákulá. Keď cuzdie prvky staré náboženstvo takmer zničili, Hekaté stále vlastnila svoje práva a bola často vyvolávaná dokonca aj cudzincami. Ona bola prevažne ohavná, hoci jej zjav sa podľa okolností menil a mohlo by sa o nej povedať že ním pripomínala oveľa typickejšie neskorší vývoj čarodejnice než tie z jej doby.

Gréci považovali čarodejnice z Tesálie za najvznešenejšie a posadnuté najväčším poznaním. Boli skúsenými vo vyrábaní magických hojivých mastí, pri používaní jedov a v modelovaní podobizní. Boli taktiež menej škaredé než Hekaté, ale nie menej obávané, najmä na základe ich praktiky používania tela mŕtvych na svoje odvary a nápoje lásky.
Grécke čarodejníctvo získalo nové impulzy za časov perzských vojen, pretože s Dareom a Xerxom boli uvedené magické praktiky Zoroastriánov. Neskôr po gréckych inváziách do Perzie a Asýrie, chaldejské myslenie ovplyvnilo Grécko do tej miery, že slovo chaldejec sa stalo synonymom pre mága alebo kúzelníka.

[38] Odyss., X, 211-396; Ovid., Metam., VII. 365-367.

Spolu s týmto zahraničným obsadením helénskej pôdy sa čarodejnica stala oveľa nebezpečnejšou, pretože sústreďovala svoju zlovoľnosť na jeden objekt a takto sa stala nástrojom súkromnej pomsty a sily škodlivej spoločnému dobru. Táto zmena v starovekej koncepcii čarodejnice bola dostatočne prirodzená preto v Chaldejsku ženy preberali na seba poprednú úlohu v praktizovaní najhorších druhov mágie. Trošku po troške sa grécke čarodejníctvo stávalo tak zložitým, že obsiahlo všetko populárne spájané so slovom, vrátane úplného chápania halucinácií, snov, veštieb rovnako ako znalostí o využívaní voskových figúrok, užitočných jedov a narkotík. Čarodejníctvo bolo príliš úzko spojené s náboženstvom, aby sa stretlo s väčším odporom a kritikou a hoci existovali proti nej niektoré zákony, grécka čarodejnica sa len málo obávala prenasledovania a jej stredoveká sestra mohla celkom dobre považovať dni Helady za svoj zlatý vek.
Rimania, podobne ako Gréci, niektoré prvky zo svojho čarodejníctva importovali zo zahraničia; tiež ako v Grécku vlastnosti čarodejnice boli v istých ohľadoch identické s tými, ktoré mala bohyňa. Bohovia z nižšieho sveta predstavovali spojenie medzi oslavami kňaza a zaklínaniami čarodejnice boli chvíľu pre zbožných objektami úcty, taktiež boli obvyklými zdrojmi mágovej moci. Lucanova čarodejnica Erichtho vykonáva svoje kúzla pomocou lebiek a telesných pozostatkov mŕtvych, prechádza sa medzi náhrobnými kameňmi, z ktorých berie ich tiene.[39] Horaciove postavy čarodejnice Canidia a Sagana si hľadajú moc u rovnakého zdroja a popis ich zlých činov veľmi pripomína to, čo sa pripisovalo čarodejniciam o šestnásť storočí neskôr. Vo všetkých narážkach na rímske kúzelníctvo sú vyvolávané božstvá pekelné a rituály sa slávia v noci.[39] Vosková podobizeň napádanej osoby, podobná indickému, egyptskému a gréckemu kúzelníctvu dostáva v Ríme tvar, v ktorom sa dá nájsť aj v stredoveku.

[39] Lucan, Pharsalia, VI, 507-528; 534-537; 567-569.
[40] Horace. Satires, I, VIII; Epod, V.

Aby bola do obeti zanesená smrteľná choroba, do zodpovedajúcej časti podobizne bol vpichnutý špendlík; ak mala byť úplne vyplenená nevyliečiteľnou chorobou, figúrka bola modelovaná spolu so zariekavaním pred ohňom.[41] Musíme zdôrazniť, že takýmto mágom bola takmer vždy stará žena, tzv. saga, strix resp. volatica, zodpovedajúca babizni, ktorá si v stredovekej Európe čarodejníctvo takmer zmonopolizovala. Mužský kúzelník v Ríme, podobne ako jeho moderný nasledovník, mal moc premeniť sa na vlka a bol teda predobrazom vlkodlakov, ktorí tvorili pitoresknú črtu v dejinách čarodejníctva.[42] Prevažovali nápoje lásky a kúzla na vyvolanie túžby a čarodejnice získavali svoje schopnosti pri používaní jedov, ktorých umenie sa postupne stávalo čoraz viac rozšíreným v praxi ako sa dá ukázať z mnohých zákonov ustanovených proti travičom. Keďže sa morálka v rámci rímskych zákonov skôr vynucovala na základe spoločenských a nie náboženských motívov, čarodejníctvo bolo zakázaná len do tej miery, keď narušovalo blaho štátu a dokonca keď neskôr boli určité druhy mágie zakázané, stále sa nepovažovalo za protiprávne použiť isté magické rituály na vyliečenie choroby alebo zachránenie úrody.
Ako rástol vplyv gréckeho myslenia na rímsky život rímska predstava o čarodejníctve sa modifikovala. Cez Grécko prišla orientálna mágia a tým pádom egyptské čarodejnice boli v Ríme viac ctené a často vyhľadávané. Je nemožné určiť, kedy začala byť Diana považovaná za kráľovnú čarodejníc, zastávajúc podobnú pozíciu akú mala Hekaté v Grécku, ale fragment datovaný do 9. storočia ju popisuje ako prítomnú na čarodejníckom Sabate.[43]

Cisári zastávali vo veci čarodejníctva rozličné pohľady a hoci oficiálne mnohí z nich mágiu zakazovali, ale neoficiálne neboli sami proti použitiu takých praktík.

[41] Ovid, Amor., III, VII, 29-34; Horace, Sat, I., VIII., 29-32, 42-43.
[42] Augustine, op. cit., XVIII, c. 18.
[43] P. L., CXXXII, 352.

Temnejšie praktiky mágie samozrejme boli represívne potláčané s nemilosrdnou krutosťou ako napr. vykonávanie nočných rituálov s cieľom očarovať kohokoľvek  sa trestalo najkrutejšími trestami známymi v rímskom práve: ukrižovaním a hodením šelmám.[44] Spolu s triumfom kresťanstva sa značne rozšíril okruh zakázaných praktík. Konštantín v roku 319 hrozil upálením haruspexom, ktorí prekračovali prah domu iného len pod zámienkou priateľstva. Konštans išiel o jeden krok ďalej než jeho predchodca a vydal veľký počet zákonov určených k zničeniu pohanského kultu, ale predovšetkým vykoreniť mágiu. Vyhlásil, že keďže kúzelníci boli nepriateľmi ľudského pokolenia, mali by byť mučení v takej miere zodpovedajúcej ich zločinu.[45] Počas krátkych vládnutí Juliána Apostaty a Joviána profitovali kúzelníci a veštci z priazne prvého a tolerancie druhého. Valentinián I. a jeho brat Valens prijali opatrenia na rýchle zničenie pohanstva. V roku 364 Valentinián zakázal nočné zhromaždenia, magické obrady a obetovanie démonom; v roku 373 v súlade s jeho bratom nastolil prenasledovanie voči veštcom.[46] Nasledujúci cisári sledovali rovnaké pravidlo a v roku 409 Honorius nariadil všetkým "matematikom" (astrológom) opustiť Rím a mestá impéria, ich knihy spáliť a prisahať vernosť kresťanskému náboženstvu. Aj keď tieto zákony neboli presadzované prísne a rímske impérium bolo rozdelené medzi barbarské kmene bez toho, aby zo sŕdc ľudu bola vykorenená ich viera vo veštenie alebo ich viera v mágiu, rozlišujúc len malej miere v kulte bohov a odsúdené premeniť sa v budúcnosti na kult démonov.

[44] Livy, XXXIX, 41; Tacit. Annal., II, 32; IV, 22, 52; XVI, 28-31; Seneca, Quest. Natural., IV, c. 7; LL., XII Tab., VIII.

[45] Maury, La Magie et l'Astrologie dans l'Antiquité et au Moyen Age, Paris, 1862, Vol. III.

[46] Beugnot, Histoire de la destruction du paganisme en Occident Paris, 1824, II, 235.

Barbari si priniesli so sebou svoje povery, ku ktorým ochotne pridávali také ktoré našli medzi svojimi novými poddanými, už Ostrogóti, ktorí okupovali Taliansko sa čoskoro stali tak porímštení, že prijali a vynucovali rímske zákony proti mágii. Vizigóti, ktorí sa usadili v Akvitánii a Španielsku hoci boli menej civilizovaní než východná vetva, boli taktiež ovplyvnení rímskou legislatívou a ich náčelníci opakovane vydávali zákony namierené proti zakázaným praktikám mágie. Tresty samozrejme boli menej tvrdé než aké vynášali Rimania. Obvyklým trestom pre tých, ktorí vyvolávali démonov resp. vytvárali búrky alebo používali kúzla na škodenie ľuďom a dobytku dostalo 200 rán bičom alebo boli vyholení a následne uväznení. Takéto ustanovenia zostávali zákonom španielskeho poloostrova až do štrnásteho storočia.[47]

Druidizmus ako sa zdá už bol náboženstvom Keltov, keď sa usadili v Gálii a druidizmus v súlade so všetkými polyteistickými náboženstvami pridal do svojho jednoduchého učenia magické rituály.[47] O magických praktikách tohto ľudu je známe len málo, okrem toho, že mali veľký rešpekt k vešteniu a k používaniu imela; ich druidkám sa dostávalo veľkej úcty a ľudia verili, že môžu vyvolávať a utišovať búrky.[48]

Zo všetkých nájazdníkov do západnej Európy sa ako poslední mali naučiť od podmanených ľudí veciam magických umení germánske kmene pretože pravdepodobne u žiadnej inej rasy netvorilo nadprirodzeno takú veľkú časť každodenného života. V značnej miere bolo praktizované veštenie, duchovne obdarené bytosti dokázali predpovedať budúcnosť pomocou jasnovidectva resp. zaklínadiel; tzv. Vala resp. vedma bola uctievaná ako nadčlovek.[49] Nórske ságy poskytujú jasnú predstavu o dôležitej úlohe, ktorú kúzelníci resp. mágovia zohrávali v germánskych krajoch pri Balte."

[47] M. G. H., LL.; Wisigoth, II, IV, 1; VI, 4.

[48] Cauzons. La Magie et la Sorcellerie en France, Paris, 1909, II, 60.

[49] Duruy, Historie des Romains, Paris, 1883; III, 118.

[50] Grimm, op. cit. III, 1028; Tacitus, Germania, VIII.

[51] Saxo Grammaticus, I, 25; II, 50; V, 48. Translated by Elton, London, 1894.

Nápoje vyvolávajúce vášne a lásku, netečnosť alebo nenávisť patrili medzi časté zdroje nórskej mágie. Vyvolávanie zlých duchov bolo ponechané na ženy, všeobecne známe ako "jazdkyne noci", rovnaká predstava týkajúca sa čarodejníc, ktorú nachádzame prevažne v štrnástom a pätnástom storočí. V najstaršom texte Sálskeho zákonníka, ktorý nevykazuje žiadnu stopu po kresťanskom vplyve, jediná zmienka o kúzelníctve je pokuta osemdesiat solov vynútená za zavolanie ženskej čarodejnice alebo za poznačenie muža ako toho, čo nosí čarodejnici kotol. Jednou z najhrôzostrašnejších schopností germánskej čarodejnice rovnako ako aj jej rímskej sestry bol jej kanibalizmus, ktorý sa spomína v Sálskom zákonníku a v legislatíve Karola Veľkého.
Záležitosť týkajúca sa tzv. trolla alebo nočných zhromaždení čarodejníc, kde oni tancovali a spievali a pripravovali svoje magické nápoje, bol zvyčajnou povinosťou týchto múdrych žien, najmä na deň 1. mája (Noc sv. Walpurgy, Valpuržina noc), ktorá bola veľkým festivalom pohanstva.[52] Táto predstava sa neskôr vyvinula na čarodejnícky Sabat, čo bol prvok spoločný poverám mnohých rás, pôvod ktorého sa nedá pripísať žiadnemu inému ľudu.

Vykonávanie čarodejníctva bolo považované týmito barbarmi za neslávne a podradné, aj keď púhe oddávanie sa mu v pohanských časoch nebolo trestným činom a tresty boli vynášané iba pri poškodení takto spáchaných osobe alebo na majetku. Kodifikované zákony barbarov nikdy nenariaďovali trest smrti, univerzálnym potrestaním za tento zločin boli pokuty. Ako sme uviedli vyššie, najstarší kódex Sálskeho práva neposkytuje žiadny všeobecný trest za čarodejníctvo. Ripuarijský zákonník považuje za vhodný trest za vraždu vykonanú čarodejníctvom, rovnako ako akékoľvek iné vraždu, zaplatenie všeobecným poplatkom,tzv. wergild za škody takto vyvolané uvádza pokutu 100 solov, ktorému sa možno vyhnúť očistením sa prísažnými vyhláseniami šiestich svedkov." Ďalšie trestné kódexy o tejto veci mlčia.


[52] M. G. H., LL. Salic. Tit, XIV.
[53] Grimm, op. cit. III, 1044, 1050.

V anglických dejinách vo vágnom a všeobecnom zmysle niečo veľmi staré; samotné angl. slovo witchcraft - čarodejníctvo sa datuje do doby Anglo-Sasov, ale predstava nie je jasne zadefinovaná v mysliach obyčajných angličanov až do začiatku tvrdej legislatívy o tématike v pätnástom storočí. Samozrejme už v siedmom storočí Teodor z Tarzu uvalil tresty pokánia na mágov a kúzelníkov a zákony počínajúc Alfrédom Veľkým sa o ňom často zmieňovali." Z týchto pasáží sa dá odvodiť význam slova witch - čarodejnica konkrétne je to tá, ktorá používa kúzla a čary a ktorej pomáhajú zlí duchovia pri presadzovaní istých cieľov. Nič sa ešte nepovedalo o premieňaní čarodejníc do iných podôb ani neexistovala žiadna zmienka o pakte so Satanom ani žiadna narážka na nočné stretnutia alebo Sabaty. Tieto predstavy, ktoré už prevažovali v Európe, dorazili do Anglicka v štrnástom storočí.

Taká bola viera a praktiky národov, s ktorými mala Cirkev čo do činenia pri svojej snahe vyhladiť pohanstvo a kúzelníctvo. Ako ďaleko zasahuje moc diabla v konkrétnych prípadoch a má dopad na človeka a viditeľné prejavy prírody, je otázka, ktorá zamestnávala teológov od najstarších dôb až dodnes, samotná Cirkev sa však ešte o tejto veci s konečnou platnosťou nevyslovila.
Samozrejme odvtedy čo sa väčšina z heréz premiešala s poverčivými predstavami pastieri Cirkvi rovnako ako koncily boli prinútení niekedy vykonať opatrenia proti heretickému učeniu, proti mágii a kúzelníctvu, proti populárnej povere a proti pohanským a polopohanským vieram. Akej povahy boli tieto opatrenia bude ukázané v nasledujúcich kapitolách.

[54] M. G. H., LL. Salic. Tit, XXII.

[55] Thorpe, Ancient Laws and Institutes of England, London, 1840, I, 41. Wright, A Contemporary Narrative of the Proceedings Against Dame Alice Kyteler. London, 1843, introd. I-III.

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie - I. Kapitola - DEFINÍCIE A POPISY

I. KAPITOLA

DEFINÍCIE A POPISY 

Čarodejníctvo, táto temná a tragická praktika, ktorá zaplnila tak veľa stránok histórie neslýchanými skutkami, je rovnako univerzálnou a pretrvávajúcou ako náboženský inštinkt sám. Len letmá zmienka o ňom postačuje na to, aby vyvolala búrku kontroverzie — bola to skutočnosť alebo púhy klam? V predkresťanských dobách sa tomu všeobecne verilo, toto pretrvalo až do kresťanských dôb a dokonca v našej dnešnej dobe je neustále nejakým spôsobom zastávaná veľkým počtom osôb, aj keď náš postoj voči tomu je zväčša skeptický. Pre väčšinu osôb, takých ktoré tvrdia o existencii alebo dokonca možnosti čarodejníctva namáhajúcich sa pod bremenom dôkazov, ktoré ono nemôže bez veľkých ťažkostí podporiť. Takáto viera sa v súčasnosti považuje za monštruóznu, absurdnú, abnormálnu a otázka je zvyčajne zmietnutá zo stola vysmievajúcim sa mlčaním a ľútosťou pre bláznivého jednotlivca, ktorý mal takú trúfalosť poukázať na jej reálnosť. Predtým než pristúpime k skúmaniu zvolenej témy mali by sme odložiť nabok náš skepticizmus 20. storočia, našu znalosť vedy, medicíny, prírody a jej zákonov; musíme pristupovať k historickej ceste predmetnej tématiky dôverčivým, nekritickým postojom obdobia, v ktorom sa jav najčastejšie vyskytoval, stredoveku.

Bolo vyslovené presvedčenie, že mnoho ľudí v prítomnej dobe sa oddáva čarodejníckemu kultu, aj keď nie menovite, prinajmenšom v realite. Aby sme odhalili túto pravdu je potrebné len čítať časopisy. Tisíce stránok bolo zaplnených ukážkami okultizmu, špiritizmu, vyvolávanie duchov pri stole, seansy, atď., čo sú všetko iba odlišné prejavy starej idey čarodejníctva, pretože základný princíp celého tohoto je rovnaký — neodolateľná príťažlivosť voči určitej moci, ktorá nie je prirodzená.

Ak osoby, ktoré vyznávajú toto presvedčenie by mali žiť v stredoveku bezpochyby by boli považované za čarodejnice a upálené na hranici! Alebo znovu, ak skúmame fikciu dnešnej doby, nachádzame mnoho poviedok zaoberajúcich sa s tým, čo bolo niekedy v minulosti považované za čiernu mágiu, ale dnes je známe ako nekromancia, hypnotizmus, dvojitá a trojitá osobnosť — znovu rovnaká idea. Ešte ďalší fenomén, týkajúci sa posadnutia diablom, ktorý nie je vecou len minulosti, dokazuje existenciu toho, čo tvorilo podstatu čarodejníctva — osobný styk so zlým duchom. S takýmito skúsenosťami sa často stretávajú misionári a to nielen v Číne, Indii, Afrike, ale aj v tých najcivilizovanejších krajinách.[1]

Predtým než preberieme otázku postoja Cirkvi voči matérii čarodejníctva, je nutné získať jasnejšiu predstavu nielen o tejto praktike, ale aj o všetkých s ňou spojených umeniach kúzelníctva a mágie. Mnoho spisovateľov, najmä počas stredoveku, používali tieto pojmy ako synonymá, preto my si musíme jasne definovať každý z nich samostatne.

Od najstarších dôb bolo čarodejníctvo považované za kriminálny styk so zlými duchmi, aby sa pomocou neho dosiahlo nejakého nadľudského činu, všeobecne zlého.
"Maleficium est magiae species, qua quis ope daemonis alteri damnum parat."[2] Podstatným prvkom v čarodejníctve je maleficium, urobenie škody telám a majetku našim blížnymi za pomoci zlých duchov alebo cudzích síl odvodených od styku s týmito duchmi.[3] Druhým dôležitým faktorom je vytvorenie paktu s diablom, kde pakt môže byť vyjadrený vonkajším súhlasom alebo je tichý.
Ak tento pakt s diablom je nedostačujúci, žiadne čarodejníctvo neexistuje.[4]

[1] Nevius, Devil Possession and Allied Themes, 73-93; Nineteenth Century Oct., 1880, Demoniacal Possession in India.

[2] Delrio, Disquisitionum Magicarum, libri sex. Cologne, 1617, lib. III, 353.

[3] Gregorii de Valentia. Commentariorum Theologicorum Tomus Tertius, Ingolstadt, 1603. Dist., VI; Quaes., XIII, 1947.

[4] Valentia, op. cit., 1944.

Mágia sa odlišuje od čarodejníctva v tom, že "Je to umenie resp. spôsob tvorenia pomocou kreatívnej sily, účinkov tak zázračných a tak mimoriadnych, že vzťah medzi účinkom a príčinou prekonáva inteligenciu človeka."[5] To, čo charakterizuje magický účinok a odlišuje ho od zázraku je za ním diabol a je vytvorený pôsobením zlého.[6]

Kúzelníctvo sa len mierne odlišuje od čarodejníctva; je definované ako "moc vykonávania nadprirodzených vecí za pomoci pekelných síl a v dôsledku paktu s diablom. Je to obsiahnutie okultných vied povýšené diablom na najvyšší stupeň moci." [7]

Z vyššie uvedených definícií budeme vidieť, že čarodejníctvo, mágia a kúzelníctvo sa všetky zaoberajú vytváraním efektov ktoré sa nachádzajú za normálnymi schopnosťami človeka pomocou činiteľov, ktoré nie sú božie, preto je prirodzené, že predovšetkým tí spisovatelia, žijúci pred 15. storočím, robili len malý resp. žiadny rozdiel pri používaní týchto termínov. Keďže praktiky charakteristické pre čarodejníctvo sú definované najjasnejšie, ďalších niekoľko stránok sa budeme venovať tak trochu detailnejšiemu vysvetleniu hlavných nekalých praktík pripisovaných čarodejniciam. Už bolo povedané, že dôležitý faktor v čarodejníctve je diabolský pakt alebo prinajlepšom vzývanie na zásah zlého ducha. Táto pomoc sa zvyčajne volá na to, aby došlo k smrti nejakej osoby alebo privolaniu mŕtveho alebo vzbudeniu lásky v tých, ktorí sú objektom túžby alebo k privolaniu nejakého nešťastia na nepriateľov, rivalov alebo utláčateľov. V tradičnej predreformačnej viere rovnako ako aj v časoch po reformácii, čarodejnice ktoré mali uzavrieť pakt so Satanom popritom mali súčasne zavrhnúť kresťanské náboženstvo, navštevovať čarodejnícky "Sabat", preukazovať božskú úctu diablovi

[5] Encyclopedie Theologique, Dictionnaire des Sciences Occultes. Paris, 1852. Art. Magie et Magiciennes, II, 24.
[6] Ibid.
[7] Encyclopedie Theologique, series III, XX, 1106.


a na oplátku dostávať od neho isté výnimočné schopnosti ako napr. lietať vzduchom na metle, prekročenie mora v site, vziať na seba odlišné podoby and mať k dispozícii škriatka, impa resp. familiára ochotného a schopného vykonať akúkoľvek službu, ktorá bude potrebná vykonať na ich zločinné zámery.[8] Ak obrátime našu pozornosť od praktiky k samotnej vykonávateľke, čarodejnici, zistíme, že táto idea podstúpila vo význame niekoľko zmien. Aj keď sa jej atribúty menia spolu so sociálnym temperamentom a náboženskými ideami jej uctievačov a prenasledovateľov, ale stredoveké kresťanstvo jej poskytuje konečný tvar, v ktorom sa dnes všeobecne pozná. Naša moderná interpretácia slova čarodejnica bola v období staroveku neznáma. Židia používali slovo PjtS^^Q (Me khash sheph) maleficus, eskamotér, travič, ktorý Septuaginta a Josephus prekladá pharmakos, ten ktorý mieša lieky, slovo používané rovnako pre obidve pohlavia. Tento staroveký význam bol taktiež obyčajne používaný doslovne Rimanmi a používal sa aj počas prvých niekoľko storočí kresťanskej éry. Po nejakej dobe sa slovo čarodejnica začalo používať výlučne na ženské pohlavie a v dvanástom storočí bola čarodejnica definovaná ako "žena v dobrovoľnom alebo vynútenom spojení s démonom"[9] s pomocou moci ktorého dokáže vytvárať zázraky a byť prenášaná vzduchom na "Sabat," ale ešte tu nebola otázka formálneho paktu. Od tejto doby taktiež sa čarodejnica postupne stávala staršou, špatnejšou a obyčajnejšou meaner a od štrnásteho storočia typ odhalených čarodejníc sa menil len v detailoch. Popis Reginalda Scotta, spísaný v roku 1643, sa dá považovať za typický: "Čarodejnice sú všeobecne staré, krivé, zamračené, bledé, slepačie a plné vrások; chudobné, zachmúrené, poverčivé; v ktorých pripravených mysliach diabol mal získať vhodné bývanie. Sú chudé a deformované, vykazujúce melanchóliu v ich tvárach k hrôze všetkých, ktorí ich vidia.

[8] Thurston, Catholic Encyclopedia, XV; art., Witchcraft
[9] Nevius, Demon Possession and Allied Themes. New Tork, 1896. 310.

Sú hašterivé, nadávajú, šialeníad, diabolské."[10] Glanvil, riadny kaplán Karola II. píše: "Čarodejnicou je taká, ktorá môže konať alebo sa zdá konať čudné veci, ktoré sú za hranicami umenia ľudskej moci a obyčajnej prírody za pomoci spolčenia sa so zlými duchmi. Čarodejnica spôsobuje, ale nie je principiálne účinná, len sa to zdá, ale Duch vykonáva div, niekedy ihneď, ako pri premiestneniach a posadnutostiach, niekedy využitím čarodejnice ako nástroja. A tieto veci sú vykonané vďaka sile zmluvy resp. spoločného paktu medzi čarodejnicou a zlým duchom."[11] Starostlivé porovnanie faktov ukazuje, že otázka formálneho paktu, podpísaného čarodejnicou svojou krvou, je nastolená až v trinástom storočí, ale stáva sa všeobecne akceptovanou počas štrnásteho a pätnásteho storočia.[12] K tomuto konceptu atribútov čarodejnice prispeli aj excesy rozličných heretikov, gnostikov, manichejcov, valdénskych, ktorí boli tak oddaní poverčivým praktikám, že čarodejníctvo sa začalo považovať Cirkvou za najhoršiu formu herézy, čo poskytuje možné vysvetlenie tvrdosti s ktorou mužovia Cirkvi  prenasledovali všetky čarodejnice, bez ohľadu na ich vek alebo postavenie. Tento postreh bude rozoberaný v nasledujúcej kapitole.

V čitateľovi môže natískať zaujímavá otázka: "Prečo bývalo čarodejníctvo vo všeobecnosti obmedzené na ženy?" "Na jedného čarodejníka pripadá tisíc čarodejníc" napísal neznámy spisovateľ v dobe vlády Ľudovíta XIII.[13] Počiatky toho by sme mohli vysledovať v tom, že na Východe, kde čarodejníctvo bolo také rozšírené, boli ženy považované za podradné, nie len kvôli slabosti ich prirodzených schopností, ale taktiež kvôli prirodzenému sklonu k špatnosti;

[10] Scott, Discoverie of Witchcraft, London, 1666, 58.
[11] Glanvill, Sadducismus Triumphatus, London, 1726, 70.
[12] Ency. Theol. XX, 581, Magie.
[13] Mlchelet, La Sorciere, Brussels and Leipsic, 1863, introd. VII.

preto hľadali potešenie v magických umeniach. Raní Cirkevní Otcovia odpovedali predpokladajúc slabosť ženského pokolenia, ich vrodenú špatnosť, fakt, že boli vždy zvedavé pokúšať neznámo, vždy náchylné upadnúť do nástrah zlého. Moderný spisovateľ predosiela nasledovné vysvetlenie: "Fyzicky prirodzená konštitúcia žien umocňuje ich orgány predstavivosti viacej vzrušivo na extatické podmienky prorockých resp. nekromantických umení. Pri všetkých príležitostiach náboženského alebo iného intelektuálneho vzrušenia, sa ženy všeobecne ľahšie nalaďujú na potrebný stav pre očakávané nadprirodzené vízie. Ich hysterické povahy sú dostatočným indikátorom pôvodu takýchto halucinácií."[14]

Vysvetlenie poskytnuté Grimmom v jeho knihe "Germánska mytológia - Deutsche Mythologie" sa môže použiť vo všeobecnosti na celé ženské pokolenie. Píše: "Naše najstaršie dejiny pripisovali umenie (čarodejníctva) väčšinou ženám. Dôvod pre to sa dá hľadať vo všetkých vonkajších a vnútorných stavoch. Ženám, nie mužom, boli zverované činnosti spojené s výberom a vytváraním účinných prostriedkov liečby, rovnako ako s prípravou denného jedla; prípravovanie hojivých mastí, tkanie plátna, obväzovanie rán, ich mäkké, nežné ruky to dokázali robiť čo najlepšie; umenie písania a čítania listov a slov sa v stredoveku prenechávalo hlavne ženám. Rušná existencia mužov bola vyplňovaná vojnou, lovom, prácou na poli a holými rukami, ženy mali kvalifikáciu, skúsenosti a dostatočný voľný čas vyhovujúci pre nich na okultnú mágiu. Imaginatívne schopnosti sú vrelšie a viac náchylné v ženách než v mužoch and preto vnútorná, božská moc veštenia bývala pripisované im. Ženy boli kňažkami a veštkyňami; námesačnosť sa stále v súčasnosti najčastejšie vyskytuje u žien. Znovu nazerané z jedného pohľadu, zistíme, že umenie mágie patrilo najmä starým ženám, ktoré, keďže boli "nevhodné" na lásku a prácu, oddávali celý svoj čas a myšlienky tajným umeniam.

[14] Williams, Superstitions of Witchcraft. London, 1865, 57.

Rozprávka, tradícia, znalosť liečebných prostriedkov, chudoba a voľný čas robila zo žien čarodejnice."[15] Po tomto pátraní po pôvode pojmu čarodejnica, by mohlo byť užitočné pre ďalšie pochopenie tématiky, detailne preskúmať hlavné praktiky čarodejníctva, Sabat. Tento bol pravdepodobne najcharakteristickejším prvkom ich kúzelníctiev a zahrňoval veľký počet ich nekalých praktík. Sabat má pravdepodobne pôvod vo Francúzsku resp. Taliansku, hoci o tom nie je žiadna istota. Prvá narážka na jeho existenciu sa vyskytla vo fragmente kanonického práva, nie skôr než v 10. storočí, kde bol považovaný za diabolskú ilúziu. "Niektoré skazené ženy obracajúce sa k Satanovi a zvedené ilúziami a fantáziami démonov veria a vyznávajú, že jazdia v noci s Dianou na istých zvieratách s mnohými ďalšími ženami, prechádzajúc tak mimoriadne veľké vzdialenosti. Bolo by dobré ak by sami zahynuli vo svojej neviere a nesťahovali tak mnohých spolu s nimi. Kvôli nespočetnému množstvu, oklamanému týmto falošným názorom, všetci veria, že je to pravda a takto upadajú do pohanských omylov. ... Všetkým sa dáva na známosť, že ten kto by veril takýmto veciam a ten kto nemá pravú vieru, nie je z Boha, ale patrí diablovi." Táto proklamácia sa pripisuje Koncilu v Ancyre z roku 314, ale nebolo možné ju overiť v jeho výnosoch; nachádza sa v práci Regina z Prumu (zomr.917), bol prijatý kanonistami a vtelený do zbierok Burcharda, Iva a Graciána, známych ako Canon Episcopi resp. Capitidum Episcopi.[16]
Preto Cirkev v desiatom storočí považovala nočné lety za fikciu a odsúdila vieru v ne za heretickú. Samozrejme ruka v ruke s vývojom herézy rástli príbehy o tajných zhromaždeniach, pri ktorých sektári uctievali démona vo forme capa alebo mačky a slávili svoje bezbožné rituály.

[15] Grimm, Deutsche Mythologie, I; 84, 369; 85, 374.
[16] Burchard, Decret, XI, 1. Gratian, Decret., II, XXVII, CV.

Takéto príbehy sa hovorili o kataroch v jedenástom storočí a o ich nasledovníkoch v neskorších dobách.[17] Bizouard píše, že od 8. storočia sa mnoho žien stretávalo v noci, aby tancovali a navštevovali bankety, ale, že pravdepodobne aby prekvapili dôverčivých ľudí a skryli pred dobrými kresťanmi miesto ich stretávok, predstierali, že podnikali cestu rýchlo tak, že lietali vzduchom, jazdiac na zvieratách.[18] V trinástom storočí dominikán Tomáš z Cantimpré hovorí o démonoch, ktorí unášajú ženy, zamieňajúc ich za bezduché podobizne, ktoré sú niekedy pochovávané ako mŕtve.[19] Táto povera bola hlboko zakorenená v ľudovom myslení a keď boli tieto vedmy vypočúvané čo sa týka ich stykov so Satanom, za použitia hrozného mučenia priznali svoje nočné lety. Medzi sudcom a obeťou bola ľahko vystavaná súvislá historka, kombinujúca starovekú populárnu poveru s heretickými stretnutiami a časom to došlo až k tomu, že žiadna výpoveď čarodejnice nebola úplná bez správy o jej účasti na Sabate. Ako sa dá vidieť na svedectvách čarodejníc, detaily o Sabate sa v rôznych krajinách líšili len málo. Prvým skutkom čarodejnice v príprave pred stretnutím bolo zabezpečiť konsekrovanú hostiu vďaka predstieraniu prijímania svätého prijímania a jeho prenášania domov. S ním bola nakŕmená ropucha, ktorá bola následne spálená a jej pozostatky boli zmiešané s krvou nepokrsteného dieťaťa, práškom z rozdrvenej kosti človeka, ktorý mal byť obesený a s istou rastlinou. S touto masťou si čarodejnica potrela dlane svojich rúk alebo svoje zápästie a rúčku na metle, na ktorej bola ihneď prenesená na miesto stretnutia — v Nemecku, Brocken; vo Švédsku Blokula ; vo Francúzsku Ardeny - Ardennes a v Taliansku, miesto blízko Beneventa.

[17] Migne, Patrologia Latina, CIX, 366.
[18] Bizouard, Des Rapports de l'Homme avec le Démon, Paris, 1863, I, 469.
[19] Thomas of Cantimpré, Bonum Universale, lib., II, c. 56.

Existovali dva druhy Sabatu, veľký Sabat, zodpovedajúci prikázaným sviatkom kresťanstva a konajúci sa na vzdialených miestach a malý Sabat pri ktorom bolo málo pomocníkov a ktorý sa usporadúval v dedine alebo na samote.[20] Pri týchto zhromaždeniach sa čarodejnice zberali zo všetkých miest podľa ich vlastného svedectva, niektoré cestovali na metlách, iné jazdili na démonoch v podobe capa, psa alebo iného zvieraťa[21], väčšina z nich so sebou brala nejaký obetný dar, ako bolo napr. nepokrstené dieťa, na uspokojenie svojho majstra Zla.[22] Satan všeobecne slávil grotesknú paródiu svätej omše, kde sa všetko vykonávalo naopak ako pri posvätnom kresťanskom obetovaní — tak napríklad použitá hostia  bola čierna a v tvare trojuholníka; ceremónie boli bezbožné a obscénne. Tento pekelný rituál bol nasledovaný tancom a hodovaním, často banketom a hoci jedli do sýtosti, stále boli neuspokojené. Niekedy sa telíčka detí pálili alebo varili a tuk z nich sa uchoval, aby sa použil pri veštení. V závere stretnutia obvykle Satan svojim zhromaždeným služobníkom predniesol prejav; povedal im, že nemajú žiadne duše, že neexistuje žiadny budúci život,, nebudú chodiť do kostola alebo na spoveď alebo ak tak urobia, musia povedať: "S dovolením nášho majstra." Zaprisahával ich aby konali pokiaľ je možné, čo najviac zla a na nasledujúcom Sabate patričným spôsobom odmení ich usilovnosť alebo potrestá tých, ktorí v neposlušnosti zlyhajú. Mnohé z čarodejníc svedčili o krutých trestoch vynesených ich Pánom a Majstrom na tých, ktorí v jeho uspokojovaní alebo poteche zlyhali.
Tento Sabat bol pre čarodejnicu iba zábava, jej reálna činnosť pozostávala z konania zlých skutkov. Keďže mala svoju dušu a telo úplne odovzdať Satanovi, bola jeho vyvoleným nástrojom pre konanie jeho zločinného plánu.

[20] Bizouard, op. cit., I, 120.

[21] Prierias, De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, Rome, 1575, lib., I, c. XIV, 115.

[22] Ivo, Decretum, XI, c. 56, p. 758. Quicumque nocturna sacrificia daemonum celebraverunt


Táto myšlienka Sabatu a o zlých činoch čarodejníc prevažovala až do osemnásteho storočia a bola jedným z dôvodov pre kruté prenasledovania, ktoré zaplavovali pravidelne Európu. Získali sme jasnú predstavu o moci, ktorú čarodejnica získala od svojho majstra počas nočných zhromaždení, od spisovateľov, ktorí žili na vrchole perzekúcie. Prierias, Majster Posvätného Paláca, ich zhrnul vo svojom pojednaní De Strigimagarum, napísanom v roku 1521.
Napísal: "Čarodejnice za pomocu démonov a vďaka Božiemu dopusteniu sú schopné vyvolať veľké búrky z krúpov, vetra a dažďa.[23] Prinášajú pohromu kobyliek, ktoré ničia úrodu, robia mužov impotentnými a ženy neplodnými a spôsobujú, že kone sa pod svojimi jazdcami stávajú splašené. Môžu nachádzať stratené veci, prinášať lásku alebo nenávisť, spôsobovať ľuďom zlo buď dotykom alebo tajným práškom."[24]  Čarodejniciam bola pripisovaná zvláštna moc, že pri pojedaní na Sabate detí a dobytka, ktorým napokon prinavrátili život. Ako všeobecná vec, tí takto oživení krátko potom umreli. Zabíjanie nepokrstených detí bola jedna zo špeciálnych povinností ktoré im vnútil Satan a mnohé zo starých žien, zamestnávaných ako babice, sa priznali, že mali zabiť značný počet bábätok a využívali ich tuk a kosti v niektorých zo svojich hrôzostrašných zaklínaniach. Keď sa toho babice-čarodejnice zdržali, zasvätili novonarodené deti Satanovi; toto je dôvod prečo osemročne alebo desaťročné deti dokázali očarovať ľudí a vyvolať búrky s krúpami alebo dážďom.[25] Niektoré z týchto detí najmä vo Švédsku, kde stovky a viac sa sami označili za tých, ktorí boli unášaní na Sabat, vypovedali, že keď dorazili na miesto zhromaždenia, vyslovili meno Božie alebo Preblahoslavenej Panny, všetko zmizlo. Také isté svedectvo bolo udávané niektorými zo žien, ktoré podobne hovorili, že dostávali na isté partie tela diabolské znamienko, ktoré ich robilo necitlivými na bolesť.

[23] Prierias, op. cit. lib., III, c. 7, p. 179, 180.

[24] Id., III, c. 9.

[25] Malleus Maleficarum, 1487, P. II, 2, I.

Táto skutočnosť sa v značnej miere využívala pri odsudzovaní podozrivej čarodejnice, pretože ak bol do pokožky vbodnutý špendlík alebo iný ostrý nástroj a necítila žiadnu bolesť, bol to jasný znak, že osoba bola čarodejnica, poznačená diablovou pečaťou.[26] Pri uvažovaní o týchto rozličných zlých skutkoch pripisovaných čarodejnici je ľahké vidieť, ako sám ľudový teror bol hájený pomocou tortúry a prenasledovania. Nikto nikdy naisto nevedel, kto mohol byť čarodejnicou, mohol to byť jemu najbližší a najdrahší, keďže najlepším riešením tejto ťažkosti bolo použiť test. Každé nešťastie a úraz v dedine bol pripisovaný čarodejníctvu. Podozrenie mohlo rýchlo padnúť na nejakú starenu so zlou povahou a ona mohla byť ľahko uväznená a súdená. Následne sa všetci susedia objavili ako žalobci: "jedna mala stratiť kravu, tamtomu bola zničená úroda vinnej révy krúpami, ďalšiemu mal byť celý záhon v záhrade spustošený húsenicami, matka mala stratiť vytúžené dieťa, dvaja milenci sa mali pohádať, muž mal spadnúť jablone a mal si zlomiť krk — a pod presvedčivým vplyvom vyhladovania alebo škripca nešťastná žena si mohla vymyslieť nejakú historku, aby tak vysvetlila každú udalosť, pre ktorú mohla menovať svojich komplicov a vypovedať koho mala stretnúť na Sabatoch, ktoré pravidelne navštevovala."[27] Tento výpočet praktík spojených s čarodejníctvom je dostatočný na získanie všeobecnej predstavy o podmienkach v ktorých Cirkev pôsobila pri svojej snahe o vyhladenie pohanstva a pri nastolení morálneho štandardu.

[26] Nider, Formicarius, Augsburg, 1476; Lib., V, c. 7.
[27] Lea, History of the Inquisition in tbe Middle Ages, New York, 1887, III, 508.

"Nová" knižka o postoji Cirkvi voči čarodejníctvu so zreteľom na jeho historický vývoj

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie 


Autor:

SESTRA ANTOINETTE MARIE PRATT, A. M. Z RÁDU SESTIER NAŠEJ PANEJ Z NAMURU, BELGICKO





DIZERTÁCIA

Doručená Fakulte Filozofie Katolíckej Univerzity v Amerike v rámci čiastkového splnenia požiadaviek na Titul Doktor Filozofie



Washington, D. C.

JÚN 1915



National Capital Press, Inc.

Book Manufacturers

Washington, D. C.



PREDSLOV

Účelom tejto dizertácie je predstaviť v stručnej forme a z katolíckeho pohľadu históriu vývoja čarodejníctva a postoj Cirkvi so zreteľom na túto veľmi diskutovanú a podivnú otázku v rámci prvých sedemnástich storočí. Spracovanie predmetnej tématiky je čisto historické, preto  sa v nej vyhýbame všetkým zmienkam spornej povahy a rovnako aj diskusiám vyvolávajúcim kontroverziu.
Všetky pramene odvolávajúce sa na svetskú legislatívu boli vynechané okrem hŕstky prípadov, kde svetský zákonník poskytoval isté privilégiá v súlade s Cirkvou a cirkevnými tribunálmi.

Autorka dúfa, že táto esej sa nestane nepotrebnou do tej miery, keďže neprišla do styku so žiadnou katolíckou prácou v anglickom jazyku o vybranom aspekte problematiky, zatiaľčo nekatolíckych a antikatolíckych prác je obrovské množstvo. Väčšina z tejto ohromnej knižnej produkcie v angličtine, francúzštine a nemčine je písaných v duchu nepriateľskej kritiky, kým cirkevné dokumenty a pôvodné zdroje, ktoré boli zväčša použité v predkladanej práci a ktoré tvoria inú stránku otázky, sú dostupné len malému počtu študentov a čitateľov dejín.

Samozrejme množstvo historických prameňov otvorené výskumu je impozantné a v dizertácii majúcej obmedzený záber bolo nutné pridržiavať sa niektorých princípov výberu. Preto boli citované za každé obdobie iba názory a svedectvá reprezentatívnych cirkevných spisovateľov a popredných kanonistov. Čo sa týka početných svetských spisovateľov väčšina z nich bola vynechaná a to najmä kvôli povahe tématiky, ktorej východiská smerujú k dôrazu na pozíciu Cirkvi, ale boli využité stanoviská juristov Tenglera, Pegnu a Eemigiusa, ktorí písali z teologického pohľadu.

Pre autorku zostáva vyjadriť srdečné poďakovanie rev. Nicholasovi A. Weberi, S. T. D., Rev. Williamovi Turnerovi, S. T. D., Rev. Patrickovi J.  Cormickovi, Ph. D., za ochotné poskytnutie pomoci pri príprave tejto dizertácie; Dr. Johnovi Footemu z Washingtonu a Br. Jamesovi J. Walshovi z New Yorku, za informácie týkajúce sa účinkov istých drog na myseľ a ďalším priateľom, ktorí boli takí láskaví a venovali mi povzbudenie a radu. Špeciálne by som sa poďakovala profesorovi Georgeovi L. Burrovi z Cornellovej univerzity za láskavé zapozičanie niektorých vzácnych a raných vydaní prác nachádzajúcich sa v Knižnici Andrewa D. Whitea.



OBSAH

I. KAPITOLA

Definície a popisy čarodejníctva 

Definície čarodejníctva, mágie, kúzelníctva — Pôvod slova čarodejnica
— Schopnosti čarodejnice — Popis čarodejnice — Dôvody prečo sa
čarodejníctvo pripisovalo väčšinou ženám — Popisy sabatov a hlavné praktiky čarodejníc.

II. KAPITOLA 

Pôvod a vývoj čarodejníctva 

Univerzálnosť čarodeníctva, kúzelníctva a mágie — Jeho rozšírenie medzi Egypťanmi, Židmi, Peržanmi, Grékmi, Rimanmi,
Germánmi, Keltmi.

III. KAPITOLA

Cirkev, obdobie 1-800 n.l. 

Učenie ranej Cirkvi — Prednicejskí Cirkevní Otcovia a neskorší cirkevní spisovatelia — Edikty a listy pápežov — Synody — Penitenciály.

IV. KAPITOLA

Cirkev, obdobie 800-1200 n.l. 

Nové otázky uvádzané spisovateľmi — Pápežské výnosy a listy — Synody — Penitenciály.

V. KAPITOLA

Cirkev, obdobie 1200-1700 n.l. 

Teologickí spisovatelia — Malleus Maleficarum a jeho vplyv.

VI. KAPITOLA 

Cirkev, obdobie 1200-1700 n.l. (pokračovanie) 

Teologickí spisovatelia — Jezuiti a ich postoj pri perzekúciách čarodejníc.

VII. KAPITOLA

Cirkev, obdobie 1200-1700 n.l. (pokračovanie) 

Výnosy pápežovo — Synody — Penitenciály.


VIII. KAPITOLA

INKVIZÍCIA A PERZEKÚCIA ČARODEJNÍC

Zlúčenie čarodejníctva a herézy — Dnešné učenie Cirkvi týkajúce sa magických praktík.



IX. KAPITOLA

RESUME A ZÁVER

BIBLIOGRAFIA

Register

Šifrované depeše Borgiovcov

Prednedávnom som narazil na pekný príklad využitia témy kryptografie v kreatívnom vytváraní alternatívnej histórie  v jednom dieli "historicko"-dobrodružného seriálu The Borgias, o osudoch neslávne známej údajne "travičskej a vraždiacej" rodiny Borgiovcov v renesančnom Taliansku na prelome 15. a 16. storočia. Presnejšie sa celá táto dramatická scéna odohrala v 3. sérii a v 8. epizóde vysielanej pod názvom Tears of Blood - Krvavé slzy, ak celý seriál podrobne nesledujete, priblížim ju v ďalšom texte. Zrejme tvorcovia použili v tejto špionážnej zápletke, kde sa Cesare Borgia snaží vlastnoručne dešifrovať list "zachytený" jeho osobným "škrtičom a všeobecne majstrom vražedného remesla" Michelettom, v praxi kombináciu zrkadlového písma podľa námetu Leonarda Da Vinci a kódovej knihy, pričom ako jej exemplár bolo pouzitý traktát od rímskeho básnika Catulla.

Zachytený "kódovaný" list v zrkadle v rukách Cesare Borgiu

Neoficiálnu synopsu tejto zaujímavej scény z hľadiska hlavných postáv môžeme uviesť podľa web stránky [7] asi nasledovne:

Rodrigo (Borgia) vyslal Cesareho ako žoldniera, aby všetko ukončil, pretože ešte Cesaremu stále nezveril velenie pápežskej armády.  Pascala (dvojitý špión) prebudí Rufio (tajný radca a osobný špión Cateriny Sforza). On a Caterina zariaďuju všetko potrebné na úder.  Cesare a Micheletto práve v čas unikli pasci a utrpeli len menšie zranenia.
Rufio znovu navštívil Michelettov úkryt, aby doručil Pascalovi správu, tentoraz spal vrah práve tam! (Rufio musel chcieť tohto špióna "s laním pohľadom" zabitého, nie?).  Nie je vôbec prekvapením, že Micheletto začal svojho nového priateľa podozrievať.
Hoci Micheletto bol nevzdelaný, mal fotografickú pamäť.  Bez toho, aby Pascal vedel, si stihol “prečítať” správu a  pred Cesareho ju aj napísal na papier. Cesare zistil, že to bol kód a povedal Michelettovi aby od Pascala získal knihu, ktorá im umožní ho prelomiť.
Micheletto nechcel za žiadnu cenu prezradiť Cesaremu, odkiaľ tú správu získal. V histórii ich vzťahu si nemyslím, že by Micheletto niekedy vôbec povedal Cesaremu “nie”.  Mladý Borgia bol v pomykove.
Micheletto sa taktiež zdá sa, zdráhal veriť tomu, žeby ho Pascal mohol po celú dobu zrádzať. Tieto rozpaky sú taktiež novotou pre charakter Micheletta.  On bol vždy typom človeka  “čo najprv zabíja a až potom sa vôbec pýta”.  Lojálny sluha prinesie Cesaremu kópiu diela Catullus a odhodlane sa pustia do dešifrovania. Napokon je jasné, že obsah správy sa rozhodne týka krvnej pomsty Sforzov voči Borgiovcom.
Cesare teraz rozhodne trvá na tom, že on vie odkiaľ tento list pochádza. Micheletto pripustil, že je od “Chlapca, ktorého som si vzal do mojej postele.”  Cesare ho opravil, že to nebol chlapec, ale “špión”.

Cesare a Micheletto dešifrujú list

Z hľadiska dejín kryptológie je pravdepodobnosť, že táto scéna sa aj naozaj odohrala, veľmi malá. Síce je pravda, že ako prvú zmienku o použití jednoduchej kódovej knihy môžeme považovať spôsob šifrovania navrhovaný ako v poradí piaty v pojednaní Opus novum florenťana Jacopa Silvestriho z roku 1526, čo však je až o štvrťstoročie neskôr. Jedinou zmienkou, v ktorej ako hlavní protagonisti vystupujú šifry a postava Cateriny Sforza, ktorú som doposiaľ dokázal dohľadať, je jej súrny list pre pápeža a ktorý mal osobne odovzdať istý Tommaso da Forlí, komorník alebo hudobník vo Vatikáne. Samozrejme toto posolstvo nebolo nakazené morom (ako sa nám to snažili vsugerovať tvorcovia seriálu v 6. epizóde III. série), ale napustené prudkým jedom. Keď sa ju podarilo zajať, našli u nej medzi receptmi aj na prípravu jedu s oneskoreným účinkom, ktorý bol označený zašifrovaným nadpisom: Kfnfnpo B Tfrmknf. (Bohužiaľ zistiť význam týchto písmen sa mi doposiaľ nepodarilo). Vzhľadom na uvedené skutočnosti je tu preto na mieste aj otázka vhodnosti použitia umeleckej invencie tvorcov seriálu.
Je jasné, že diplomatickú korešpondenciu, ktorú si navzájom posielali pápežskí nunciovia z hlavných miest sveta a Rím nachádzame najmä vo Vatikánskych tajných archívoch ako ústrednom archíve Svätej Stolice. Najmä takáto korešpondencia často určenému príjemcovi prichádzala zapísaná tajným písmom resp. kryptografiou, metódou pomocou ktorej bola správa prevedená tak, že vo väčšine prípadov iba jej adresát dokázal získať informácie, ktoré prenášala. Toto sa vykonávalo rôznymi spôsobmi. Najrozšírenejší spôsob transformácie sa nazýval substitúcia, kedy "otvorené" písmená správy sa zamieňali za iné písmená, čísla alebo symboly pomocou šifrovej abecedy alebo viacerých za sebou nasledujúcich abecied (v oveľa zložitejších systémoch). Počas modernej doby sa väčšinou používali kódy: knihy obsahujúce tisíce slov, viet, slabík, ktorým boli istým spôsobom priradené abecedné alebo číselné šifrové skupiny. Archívy medzi svojimi vzácnymi historickými zbierkami ukrývajú ako poklad šifrované texty, ktoré boli následne dešifrované resp. v niektorých vzácnych prípadoch originálne kódové knihy, kľúče k dešifrovaniu "tajného" textu. Pôvod najstarších šifrovaných textov nachádzajúcich sa vo Vatikánskych tajných archívoch môžeme datovať do prvej polovice 14. storočia. Počnúc od 15. storočia sa začal používať nový systém, ktorého princíp sa nachádza na polceste medzi kódom a kódovou knihou a ktorý využíva šifrovaciu abecedu a zoznam mien, slov a slabík, presne tak ako malý slovníček. Tento “zmiešaný” systém, ktorý sa obvykle písal na veľké skladané listy papiera, sa nazýval ‘nomenklátor’. Preto v nich nájdeme aj niektoré pôvodné nomenklátory z doby pontifikátu pápeža Alexandra VI. Borgiu a kópiu renomovaného pojednania De componendis cifris, ktorého autorom bol Leon Battista Alberti, významný humanista, ktorý položil základy polyalfabetickej substitúcie, spočívajúcej v použití dvoch alebo viacerých šifrových abecied, vďaka vynálezu šifrovacieho disku. Medzi najznámejších a najskúsenejších kryptológov z ranomoderného obdobia patrili tí, ktorí pracovali pre rímsku Kúriu, kde bol v polovici 15. storočia vytvorený úrad tzv. “Segretario della Cifra - Tajomníka pre šifry”.

Nomenklátor a na ňom Cardanova mriežka

V fonde Borghese - Fondo Borghese, kde sa nachádza mimoriadne vzácna zbierka “politických” dokumentov tejto rodiny, výskumníci našli rozličné  Cardanove mriežky, listy z tvrdého papiera, ktoré mávali vystrihnuté malé obdĺžnikovité otvory a do ktorých mohol šifrant zapisovať tajnú správu. Takže sa text dal čítať jej príjemcom, ktorý by mal použiť rovnakú mriežku akú použil odosielateľ.

Pápežov nomenklátor

V období medzi 27. a 31. decembrom roku 1494 francúzske vojenské jednotky vtrhli do Ríma pod velením kráľa Karola VIII., ktorý bol odhodlaný poraziť Alexandra VI., ktorý stál v ceste jeho plánom na dobytie Neapolského kráľovstva. Pápež, obávajúc sa najhoršieho dňa 7. januára 1495 spolu s malou skupinou kardinálov našiel útočisko v pevnosti Castel S. Angelo, do ktorej sa dostal cez tzv. “Passetto di Borgo”, dlhý vnútorný koridor stále spájajúci Vatikánsky mestský štát s Castel S. Angelo. Alexander VI. mal následne všetky drahocennosti kúrie premiestniť do pevnosti spolu s jeho najdôležitejšími dokumentami: medzi ktoré určite patril aj veľké papierové bifólium používané pri diplomatickej korešpondencii pápeža s apoštolským nunciom v Španielsku, donom Francescom Despratsom. Odvtedy tento podstatný pracovný nástroj pre dešifrovanie a zostavovanie šifrovaných diplomatických depeší zostával uložený v Archíve v Castel S. Angelo a časom sa na sklonku 18. storočia konečne dostal do Tajných vatikánskych Archívov.

Časť nomenklátora pápeža Alexandra VI.

Nomenklátor obsahuje rozličné kryptografické systémy: dve rozdielne substitučné šifrové abecedy, spolu s treťou substitučnou voľbou pre samotné samohlásky; mriežka prikladaná na tri riadky textu obsahujúce slovesá, zámená a určité a neurčité členy spolu s ich substitučnými symbolmi: napríklad písmeno gréckej abecedy lambda (?), pre slová “byť ticho”; spätne písané “c” (?) pre slovo “jazdenie”; a konečne rad slov a fráz, usporiadaných do troch stĺpcov (pravdepodobne najčastejšie sa vyskytujúcich, naj“delikátnejších”, naj“tajnejších”) ktorými boli nahradené mená v prvom stĺpci a pomocou slabík v druhom a treťom stĺpci; takže napr. číslo 23 nahradzovalo slovo “pappa” (pápež), 46 “facto d’arme” (ozbrojený konflikt), “cc” znamenalo “pápežova dcéra”, “gu” - “pápežove deti”, “nu” - “Florenťania”, “no” - “Benátčania” a tak ďalej. Mimoriadne utajenie kódových kníh ktoré sa často ničili tak, aby po nich neostala žiadna stopa a neustále sa vydávali nové, nám stále bráni tomu, aby sme správne prečítali niektoré depeše, ktorých osudom je preto zostať navždy tajomstvom.
Čo sa týka presnosti historických faktov zobrazovaných v spomínanom seriáli o Borgiovcoch len malé postrehy. Z rôznych historických prác a románov autorov ako je F. Gregorovius, Clemente Fusero a M. Belonciová sa dozvedáme skôr to, že v porovnaní s "renesančnými" spoločenskými spôsobmi ako sa vysporiadať s nepriateľmi sa nijako nevymykali dobovým zvyklostiam - v spoločnosti, ktorá bola popretkávaná sieťou intríg, spiknutí a vrážd. Ako príklad veľmi  skresleného obrazu o postavách kráľovien minulosti môže poslúžiť taká Alžbeta I. (Tudorová), ktorá toho mala na svedomí podstatne viac než všetci Borgiovci dokopy (hlavne vďaka výkonnej sieti tajných agentov jej šedej eminencie sira Francisa Walsinghama, pritom sa paradoxne ako o krvilačnej hovorí skôr o jej nevlastnej sestre a predchodkyni Márii). Keďže Borgiovci nakoniec vo svojich plánoch na zjednotenie Talianska pod pápežskou vládou zlyhali a ich protivníkom sa postupne podarilo rozšíriť fámy a povesti o hrôzunaháňajúcich a krvilačných orgiách a zasiať ich do povedomia mnohých generácií (podobne ako sa to stalo aj cisárovi Tibériovi ktorému významní antickí rímski historici ako Suetonius a Tacitus pripísali jeho hrôzostrašné a krvilačné popravy a páchanie sexuálnych zvráteností, čo neskôr vyvrátili nemecký historik Ernst Kornemann, spisovateľ Wilhelm Gollub a najmä americký historik-amatér Thomas Spencer Jerome, ktorý kúpil Tibériovu vilu Castello na ostrove Capri a zaslúžil sa o umiestneníe pamätnej tabule) všetko v snahe takto ich odkaz úplne zdiskreditovať. Najmä Lucrezia Borgia, preslávená svojou krásou a pôvabom, má zlú povesť travičky a intrigánky z veľkej časti nezaslúžene. V čase vpádu francúzskeho kráľa Karola VIII. do Talianska bola manželkou Giovanniho Sforzu, ktorého pápež Alexander VI. už nepotreboval. Preto sa zasadil o jeho anuláciu, ku ktorého naplneniu údajne nikdy nedošlo, čo bola i samotná Lukrécia ochotná odprisahať. Z početných incestných stykov ju začal obviňovať mimo iných aj práve ohrdnutý a urazený Sforza, ako odplatu. Nadôvažok z veľkej časti bola v tej dobe skôr obeťou mocenských ambícií svojho brata (Cesara) a čiastočne aj otca, než by sa týchto krvavých ťahov na mocensko-politickej šachovnici renesančného Talianska iniciatívne zúčastňovala. Jej charakter sa plne prejavil až po smrti jej otca a brata v poslednom, napokon šťastnom manželstve vo Ferrare. Tu sa Lukrécia mala veľmi ochotne a rada obrátiť chrbtom k ťaživej rímskej minulosti a po boku predtým ovdoveného kniežaťa Alfonza d'Este, ktorého najväčšou vášňou bola vojenská stratégia, predovšetkým vojenské delostrelectvo, bola vo Ferrare považovaná pospolitým ľudom aj básnikmi Titom Strozzim a jeho synom Ercolem ale hlavne Ariostom za vzor cnostnej a krásnej ženy. Venovala sa charitatívnej činnosti v rámci ktorej podporovala mestskú chudobu - chorých, siroty a vdovy. Platí neustále, že aj takto sa píše a prepisuje história.


Literatúra:

1. Článok Jacopo Silvestri a jeho dielo o kryptografii, 
2. Fusero, Clemente: Cesare Borgia, Bratislava, Obzor, 1971, s. 99-100,
3. Súkromná e-mailová korešpondencia s Mgr. Jozefom M. Kollárom, 05.06.2013,
4. Ennenová, Edith: Ženy ve středověku, Praha: Argo, 2001, 1. Vyd., 338s. - s. 205-207,
5. Prause, G.: Orgie cisára Tibéria, Bratislava: Epocha, 1. vyd. 228s. - s. 16-17,
6. Anglická Wikipédia, Heslo Vatican Secret Archives, 06.06.2013,
7. Neoficiálna stránka seriálu The Borgias, The Borgias Recap: “Tears of Blood”, 06.06.2013,

Doplnenie - Silvestri

V článku Jacopo Silvestri a jeho dielo o kryptografii som doplnil niektoré údaje, predovšetkým o prvom známom popise jednoduchej kódovej knihy zostavenej zo základných latinských gramatických tvarov do formy tabuľky skladajúcej sa z viacerých stĺpcov, obrázok mriežky a prvý slovenský preklad úvodnej strany Opus novum...