Evolúcia a teória informácie

Počul som mnoho kritikov evolúcie tvrdiť, že pre všetko na čo máme dôkazy je len tzv. mikroevolúcia a táto by mala znamenať len znižovanie genetickej informácie oproti jej zvyšovaniu. Tak napríklad existoval pôvodný "druh" medveďa, ktorý - vďaka mutáciám, geografickému oddeleniu a odlišným tlakom prostredia ktorým tieto rozličné populácie tohto druhu čelili - sa v dnešnom svete rozvinul na rozličné druhy medveďov ako sú grizzly, kodiak, polárny medveď. Inými slovami keď sa rôzne skupiny medveďov vzájomne izolovali a tak získali menšiu genetickú výbavu s ktorou mohli žiť, boli tým vyjadrené určité rysy ktoré by sa neprejavili pri väčšej skupine - ako je nedostatok pigmentu na kožušine polárneho medveďa alebo nedostatok určitých génov ktoré umožnili aby ich laby ostali podvyvinutými, ale lepšími pre plávanie.

Považujem za ironické, že toto tvrdenie sa teší priazni prívržencov mladej zeme, keďže je to známa paradigma darwinovskej evolúcie nazvaná alopatická speciácia. To čo títo kritici evolúcie tvrdia je že táto speciácia sa výlučne aplikuje na úroveň rodiny alebo rádu a keďže dovoľuje výlučne iba stratu informácie nie jej zisk, to demonštruje, že inteligentný činiteľ priamo stvoril pôvodné druhy s celou výbavou genetických odchýlok zvláštnych rodov a druhov už na mieste ale ešte neprejavených.

Keďže však všetko pôvode a význame týchto genetických informácii závisí od znalosti aspoň základov teórie informácie, poďme sa pozrieť či sa tento rozpor nevyjasní. Podľa knihy Informácia a pôvod života - Information and the Origin of Life  profesora Bernda-Olafa Küppersa je takýto pohľad na genetické informácie veľkým nepochopením samotných definícií informácie v rámci tejto veľmi dôležitej matematickej disciplíny. Tvrdiť, že tieto scenáre znamenajú stratu informácie je teda nezmyslom. Informácia je, podľa definície, vyjadrením. Ak nie je vyjadrená, nie je to informácia; je to potenciálna informácia (alebo technicky "syntaktická" resp. "Shannonova" informácia). Napríklad reťazec pozostávajúci zo 100 znakov zlátaniny môže mať väčšiu potenciálnu informáciu než reťazec 30 znakov, ktoré tvoria súvislú vetu keďže prvý reťazec obsahuje viac znakov ku ktorým môžeme pripísať nejaký význam. Ale v rámci faktov reťazec 100 znakov zlátaniny nenesie doposiaľ žiadnu informáciu pretože je to nezmyselná zmeť, zatiaľčo reťazec 30 znakov ktorý tvorí súvislú vetu prenáša skutočnú informáciu. Teda ak bezvýznamný reťazec 100 znakov prevedieme na významový reťazec 30 znakov tým že z neho vylúčime 70 znakov, toto bude znamenať vzrast informácie.

Poďme si to ilustrovať na príklade. Ak máme reťazec znakov:

nbdltvewab( sopkhlt&u jsg* pxfädiťsvj,mec nbsjnimv $hfsgvelvd.ecmn

a tento podstúpi mutáciu, takže iba každý tretí znak sa prejaví, táto bude mať za následok nasledovný reťazec:

dva plus päť je sedem

 A teraz podľa kritikov evolúcie - prinajmenšom tých, ktorí argumentujú tak, ako sme naznačili - prvý reťazec obsahuje viac informácie než druhý. Ale to je nesprávne. Prvý reťazec síce má viac znakov ale nemá žiadny význam a preto neprenáša žiadnu informáciu. Na druhej strane, druhý reťazec má význam a prenáša informáciu. Ak prvý reťazec sa premení na druhý, tak ako sme ilustrovali, toto bude znamenať zvýšenie informácie, keďže pochádza z postupnosti znakov ktoré sú bezvýznamu na znakovú postupnosť, ktorá ten význam má.

Potenciálne informácie sú v podstate iba stavebnými blokmi, predtým než sa v skutočnosti usporiadajú v akomkoľvek významovom poradí. Ľubovoľná kombinácia je rovnako pravdepodobná alebo nepravdepodobná ako akákoľvek iná, bez ohľadu na to či majú alebo nemajú význam. Toto neznamená "nič", keďže v konečnom dôsledku sú to skutočné postupnosti stavebných blokov, ale ich sekvencia je irelevantná. Potenciálna informácia môže "niesť" informáciu, ale sama o sebe táto informácia nie je skutočná.

Za týmto sa "schováva" sémantická informácia, v ktorej sa nachádza kód, ktorého význam je pripojený k určitým sekvenciám. Použitím jedného z našich predchádzajúcich príkladov 30 znakov tvoriacich súvislú vetu má väčšiu sémantickú informáciu než 100 znakov hatmatilky, keďže prvý niečo znamená a druhý nie. Ďalšou úrovňou je pragmatická informácia, kde informácia vyvoláva akciu. Zrejme tieto tri dimenzie informácie sú vzájomne poprepájané: pragmatická úroveň predpokladá tú sémantickú, ktorá napokon predpokladá potenciálnu. Naviac, sémantická informácia nemôže existovať sama o sebe bez vyvolania opovede a teda vždy vedie k pragmatickej úrovni. Pointou tohto všetkého je, že títo kritici dávajú rovnítko medzi potenciálnou informáciou na jednej strane a sémantickou resp. pragmatickou informáciou na druhej.

Čo však toto ilustruje je, že skutočná (tj. sémantická alebo pragmatická) informácia vždy vyžaduje kontext. Ak naša bezvýznamová sekvencia 100 znakov stratí 70 znakov a stane sa významovou, súvislou vetou, toto by malo konštituovať zvýšenie informácie. Ak genetická mutácia zabráni syntéze istého druhu proteínu ale jej celkový účinok bude pozitívny, mala by týmto utvárať zvýšenie informácie. Ak mutácia zabráni nejakému menšiemu aspektu v rámci normálneho morfologického vývoja zvieraťa, ale touto zmenou sa zviera stane omoho schopnejším prežiť v jeho partikulárnom prostredí, mohla by konštituovať zvýšenie informácie. Kontext určuje či zmena konštituuje zvýšenie alebo naopak zníženie informácie a vo vyššie zmienených kontextoch, získaný význam alebo vylepšená adaptabilita bunky alebo jednotlivého zvieraťa znamená, že zmeny v konečnom dôsledku priniesli zvýšenie informácie.

Citát dňa

"Pretože sami nechápu prírodné sily a chcú, aby všetci ľudia boli rovnako nechápaví ako oni, neprajú si, aby tieto sily ktokoľvek skúmal, ale chcú, aby sme skôr verili ako vidiečania a nehľadali prirodzené príčiny vecí. My ale hovoríme, že je potrebné u všetkého hľadať príčinu... Títo ľudia však... by prehlásili za bludára každého, kto takýmto spôsobom báda."

Viliam z Conches (1090-po roku 1154)

Citát dňa - Bol generál Radola Gajda sovietským špiónom?

V prosinci se Gajda dostal před Kárný výbor ministerstva národní obrany. Tento orgán uznal některá ze vznesených obvinění včetně špionáže pro Sověty. Novým důkazem byly tři depeše Gillersonovy mise do Moskvy, které v poslední době dešifroval pracovník ministersva zahraničí František Klubíčko.
V telegramu, který přišel do Prahy údajně 24. a 25. října 1920, oznamoval lidový komisař zahraničí Čičerin Gillersonovi: "Ještě se nám nepodařilo vyjasniti si, připouštíme-li příjezd Gajdův do Moskvy... Stykům s ním přikládáme vážný význam. Prosím vás chovati se k těmto vztahům s veškerou pečlivostí... Ovšem je třeba zdržovat ho od cesty na Sibiř. Je třeba vycházeti vstříc jeho levým tendencím..." Dva dny nato Čičerin sdělil: "Obraceti se na Gajdu s pozváním sem jest z naší strany nevhodno. Obrátí-li se však on sám, ...nebudeme míti námitek."
Někteří znalci vyslovili nad pravostí těchto depeší pochyby, jiní je raději důkladně nezkoumali. Gajdovi obhájci tvrdili, že jsou falešné.
Ve zprávě pro ministra z listopadu 1938 uvedl Klubíčko, že telegram ze 24. a 25. října 1920 dešifroval v prosinci 1921, telegram ze 27. října 1920 až v září 1926. První radiogram, který se týkal Gajdy, posílala sovětská mise už 4. září 1920 - a ten se podařilo rozluštit až po skončení aféry, v listopadu 1927. Klubíčko to odůvodnil tím, že klíč Bronia, který k jeho šifrování Rusové použili, byl "velmi obtížný". Rovněž připojil svůj vlastní výklad pozadí Gajdových styků se sovětskými vyzvědači: "Krakověckij mohl, aby se v Moskvě rehabilitoval, zprávy o stycích s Gajdou přehnat. Moskva mohla přehnat výklad depeší Gillersona, ale to obtížně."
Kárný výbor uznal 21. prosince 1926 Gajdu vinným. Zbavil jej hodnosti generála a snížil mu penzi o čtvrtinu. "Generál ruských legií", jak se nyní podepisoval, odpověděl tím, že vstoupil do Národní obce fašistické (NOF). A jeho advokáti požádali odvolací Kárný výbor MNO o přešetření rozsudku.
Zemský trestní soud dospěl 5. března 1927 k závěru, že Kratochvíl a Solověv se dopustili falešného svědectví. Soud jim nařídil, aby věřejně vyhlásili: "Prohlašujeme obvinění svá, že generál Gajda se... ucházel o služby v sovětské armádě a že Krakověckému dodal dvě francouzské knihy vojenské... a nabízel zprávy vojenského rázu z Paříže za nesprávná." Selhal svědek obhajoby Girsa, naopak vynikl svědek obžaloby plukovník Žák.
Odvolací Kárný výbor MNO dospěl 5. dubna ke stejnému závěru. Zprostil Gajdu viny ze špionáže, neboť "nebyl usvědčen". Také souhlasil s odnětím generálské hodnosti, ale penzi mu snížil o symbolické jedno procento. Ministr obrany Udržal na Masarykův nátlak výrok odvolacího výboru odmítl podepsat. Proto byl ustaven nový výbor se čtyřmi generály, který podléhal vlivu Hradu. Mezitím Solověv dostal sovětský pas a v listopadu 1927 odjel do SSSR.
Druhý odvolací výbor přeformuloval Gajdovy viny: nikoliv špionáž pro Sověty, ale politické rejdy, nedisciplinovanost, příprava ke státnímu převratu v roce 1923 a činy proti morálce a dobrému chování. Přitom měl k dispozici také nově dešifrovaný telegram Gillersona ze 6. listopadu 1920: "Gajda odjíždí v nejbližších dnech do Paříže a slibuje dáti do měsíce informace o plánech francouzského generálního štábu." Obhájci sice tvrdili, že je to falzifikát. Vždyť přece generál odjel do Francie už 1. listopadu! Ale jejich námitku nikdo nebral vážně. Tento orgán vyčetl Kratochvílovi styky se sovětskými agenty a skandalizování a zlehčování nepohodlných velitelů podla přání Kominterny. Nakonec dospěl v prosinci 1927 ke stejnému trestu jako Kárný výbor: Zbavil Gajdu generálské hodnosti a snížil mu penzi, navíc ho vyloučil z armády. Výnos MNO ze 17. ledna 1928 rozsudek potvrdil. 

z knihy Pacner, K.: Československo ve zvláštních službách, I. díl, 1914-1939, Praha: THEMIS, 2002, s. 216-217

Veľmi zaujímavé:) - kniha o histórii vedy zdarma

Ak môžem odporučiť, prečítajte si zadarmo úvod a dve kapitoly z vynikajúcej popularizačnej knihy Jamesa Hannama, God's Philosophers alebo Genesis of Science o histórii vedy a vplyve kresťanstva na jej vývoj.
Kniha The Genesis of Science rozpráva neznámy príbeh stredovekej vedy. Ukazuje ako Koperníkov vesmír so slnkom v jeho strede, Keplerova optika a Galileova mechanika získali svoju inšpiráciu a väčšinu z ich podrobností od svojich stredovekých predchodcov. Stretnete sa v nej s fascinujúcimi postavami a vypočujete si ich príbehy, vrátane tragickej milostnej zápletky Abelarda a Heloisy, upálenia astrológa Cecca D’Ascoli, rodinných nešťastí Hieronyma Cardana a inkvizičného procesu s Galileom. Kniha The Genesis of Science vyvracia mnoho mýtov o stredoveku. Ľudia v stredoveku si vôbec nemysleli že zem je plochá doska, ani Kolumbus "nedokázal" že je guľatá. Každý to už vie. Inkvizícia nikoho neupálila za vedecké myšlienky, ba ani Kopernik sa neobával perzekúcie. Žiadny pápež sa nepokúšal zakázať ľudské pitvy alebo číslo nula. Stredovekí myslitelia neboli nekritickými otrokmi ideí Aristotela. Stredovek bol vekom objavov a rýchlych technologických zmien. Napríklad okuliare, mechanické hodiny a vodný mlyn boli všetko vynálezy objavené v 13. storočí v Európe. Myšlienky z ďalekého Východu, ako kníhtlač, strelný prach a kompas boli Európanmi ďalej využívané a zdokonaľované takým spôsobom, na aký samotní Číňania dovtedy neprišli. Historici v súčasnosti úplne odmietajú myšlienku, že veda a náboženstvo mali byť v minulosti v sústavnom vzájomnom konflikte.
Kniha The Genesis of Science ukazuje, ako Cirkev podporovala ale taktiež nastavila hranice pre vedu v stredoveku. Väčšina z najvýznamnejších prispievateľov k rozvoju stredovekej vedy sa stala biskupmi a kardinálmi. Mnoho ľudí v súčasnosti stále verí, že ťažké predmety padajú rýchlejšie než ľahké a že vákuá vysávajú. V knihe The Genesis of Science, sa nielen dozviete pravdu o fyzike, ale tiež ako stredovekí učenci zvrátili falošnú múdrosť starovekého Grécka aby tak položili základy modernej vedy.
Kniha The Genesis of Science je napísaná historikom s univerzitným vzdelaním vo fyzike a histórii na univerzitách v Oxforde a Londýne. Autor má tiež PhD titul z histórie vedy získaný na univerzite v Cambridge. Je založená na vlastnom výskume a taktiež na vysoko váženej akademickej práci popredných svetovo uznávaných historikov stredovekej vedy ako sú David Lindberg, Edward Grant, William A Wallace, Alan Debus, John North, Lynn Thorndike, Anneliese Maier a Lynn White. Toto je prvá história stredovekej vedy určená pre laického čitateľa a poskytuje širokej verejnosti vzrušujúce momenty vo vývoji modernej vedeckej práce.

Citát dňa - Sovietska špionážna misia a československí kryptoanalytici

"Čechoslováci by rádi věděli, jaké informace Rusové do Moskvy posílali a jaké rozkazy odtamtud dostávali. Proto v září 1920 požádali jednoho z nejlepších kryptologů světa Andreho Langieho ze švýcarského Lausanne, aby se pokusil o dešifrování jejich depeší. Legační rada v Bernu Pavel Baráček mu dal zálohu 2250 švýcarských franků, což byl asi dvoutýdenní plat tamního úředníka. Avšak Langie, který se vyznamenal za války, depeše po půl roce vrátil: Bohužel, nemohu je přečíst, klíč se nedá zlomit.
Na podzim 1921 se pokusil o jejich rozlousknutí domácí odborník František Klubíčko. Po pořadě se štábním kapitánem Josefem Růžkem ze zpravodajského oddělení armády našel určitou metodiku k jejich dešifrování. Koncem roku rozluštil první - byly to zprávy ukrajinské mise. Potom měl úspěch i s ruskými telegramy.
"Rozluštěno 143 ruských a 51 ukrajinských depeší v roce 1921, 1922 a 1923," shrnoval rada Klubíčko ve své zprávě 13. listopadu 1938. "Práce přerušeny a obnoveny v létě 1926. V letech 1926-27 rozluštěno dalších 146 depeší. Byly šifrovány několika klíči a každá jiným individuálním heslem a byla tedy každá i po objevení metody problémem sama pro sebe."
Celkem přečetl Klubíčko a jeho kolegové 280 telegramů, jenom asi dvacet nedokázali rozluštit."

z knihy Pacner, K.: Československo ve zvláštních službách, I. díl, 1914-1939, Praha: THEMIS, 2002 - s.187-188

Kresťanstvo bez cirkvi?

Vrátil by som sa v tomto príspevku ešte raz k ťažkostiam mnohých vážne hľadajúcich ľudí v súčasnosti: Nie je náboženstvo niečo vnútorné, len osobné? Prečo nemôže stačiť osobná zbožnosť? Či by nebol prístup k Bohu bez sprostredkujúcej inštitúcie bezprostrednejší a ľahší?
Na to je len jedna odpoveď: Zjavenie Krista bolo pred 2000 rokmi dané raz navždy, a preto sa môže k nám dostať len prostredníctvom ľudí. Boh necháva konať človeka, čo človek vie, lebo ho berie opravdivo vážne. Preto ho považuje za schopného odovzdať ďalej to, čo prevzal od Krista - samozrejme, s Božou pomocou. V liste Rimanom sa hovorí: "Ako môžu počúvať, keď im nikto nekáže?" Len prostredníctvom Cirkvi vieme o Kristovi a bez Cirkvi by bolo kresťanstvo dávno zaniklo.
Jestvuje však ešte aj druhá stránka veci: Viera v Kristovom zmysle je nielen súkromnou záležitosťou srdca. Samozrejme, osobná zbožnosť v kresťanstve nesmie chýbať, ale zdá sa, že niektorí kresťania poznajú zo Svätého písma len vetu: "Keď sa chceš modliť, choď do svojej komôrky." Všetko ostatné však prehliadajú. "Boh a ja" a "To si s Bohom urovnám sám" sú formulácie, na ktoré redukujú svoje kresťanstvo. Z obrazu Kristovho tela však vyplýva, že jeden člen má zodpovednosť aj za ostatných, že nikto nie je vo svojej viere zodpovedný len za seba. Človek je vo všetkých oblastiach odkázaný na druhého. Nezistil snáď už každý, kto sa o to usiluje, že zbožnosť, ktorá sa opiera iba o samú seba, ktorá nedostáva vždy znova povzbudenie a oporu od spoločenstva, sa vyčerpá a natrvalo zakrpatie? Sebaospravedlňovanie:  "Vo svojom srdci som nábožný" je veľmi často len zámienkou pre obmedzenie nábožnosti na nezáväzné minimum. Spoločenské uskutočňovanie viery nie je prekážkou osobného vzťahu k Bohu.
Nestačí však cirkev chápať ani ako neviditeľné, čisto duchovné spoločenstvo ľudí, ktorí veria v Krista. Ako by si potom mohli údy tohto jediného tela navzájom pomáhať? A prečo sa teda má podľa Kristovej vôle uskutočňovať prijatie do spoločenstva viditeľným znakom, krstom? A ako by sa mohli sviatosti vysluhovať bez cirkvi? Ako by sa napr. mohla sláviť Eucharistia bez viditeľnej obce? Okrem toho Kristus dal svojej Cirkvi viditeľné vedenie a autoritu. To všetko má zmysel len vtedy, keď je aj spoločenstvo viditeľné.
Formulácia: "Ja môžem byť aj bez cirkvi dobrým kresťanom" sa zdá byť po tom všetkom pochybná. Veď aj Nový Zákon sa nám odovzdáva skrze cirkev, a kto by sa chcel ako jednotlivec opierať "len o Bibliu", práve ona - a aj moderná biblická veda - ho odkáže na cirkev (porov. Mt 18, 17: Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.).
Zo všetkých týchto úvah vyplýva napokon otázka: Prečo sa Kristus vôbec stal človekom? Prečo sa Boh nezjavuje bezprostredne každému jednotlivcovi? Nuž prečo? To nevieme, vieme len, že Boh vo svojom Zjavení skutočne použil spôsob "vtelenia" a že ho cez celé dejiny zachováva. Cirkev zjavne nie je nič iné ako pokračovanie tohto Kristovho vtelenia. Od tých čias, ako sa nám Boh priblížil natoľko, že sa stal jedným z nás, nesmieme už hľadať v diaľkach nad oblakmi. Ako mohli ľudia Bohočloveka počas jeho pozemského života vidieť a dotýkať sa ho, práve tak je aj spoločenstvo, ktoré založil, viditeľné a hmatateľné. V Kristovom vtelení hovorí Boh "áno" k všetkému ľudskému, a tým zodpovedá človeku ako bytosti z mäsa a krvi, ktorá potrebuje aj to viditeľné. Všetky pokusy budovať výlučne duchovnú cirkev po krátkom čase stroskotajú.
Ak sa hovorí o sviatostiach, znova sa nastoľuje otázka o viditeľných vonkajších prejavoch. O sviatostiach sa hovorí vtedy, keď sa Božia milosť daruje človeku vo viditeľných znakoch. Právom teda možno označiť cirkev za prasviatosť, lebo v nej zostáva Božia milosť človeku viditeľná po všetky časy a sprostredkúva sa mu.
Človek sa vždy znova pokúša urobiť si svoj vlastný "pristrihnutý obraz" o Bohu. "To alebo ono predsa nemôže Boh chcieť, taký nemôže byť." Stále platí: zrieknuť sa všetkých ľudských úvah a ísť jednoducho cestou, ktorú Boh vyznačil. Možno, že Boh nám preto sprostredkúva spásu prostredníctvom druhých ľudí, aby sme mali ustavične pred očami, že sa nikdy nemôžeme spasiť vlastným úsilím.

Citát dňa - MZV I. ČSR a šifry

"Také na Ministerstvu zahraničních věcí pracovalo několik lidí, kteří zabezpečovali šifrové spojení se zastupitelstvími na celém světe. Po řadu let, až do roku 1947, pracoval na šifrovém oddělení MZV jeho vrchní odborný rada pan Otakar Tichý (1890-1947). Jeho spolupracovníkem i oponentem byl pan František Klubíčko, který spolupracoval také s plk. Růžkem. Nedostatek odborné literatury a luštitelských zkušeností jim však bránil v uplatňování nejnovějších poznatků kryptoanalýzy. Odrazilo se to i v pozdější nechuti pana Klubíčka spolupracovat s vojenskými kryptoanalytiky na metodách luštění šifrovacích strojů ENIGMA a HAGELIN. Přesto měli některé jimi navržené ruční šifrovací klíče solidní úroveň. Část vojenských atašé na vyslanectvích v cizině se po 15. březnu 1939 vrátila a odevzdala dokumentaci německým orgánům, část zůstala v zahraničí a zapojila se do protifašistického odboje."

z knihy Janeček, J.: Gentlemani (ne)čtou cizí dopisy, Brno: BONUS A, 1998, (I. vyd.), 176s. - s.45

Citát dňa - Počiatky rádiovej rozviedky v R-U a I. ČSR

Dostali bychom se na zcestí, kdybychom si chtěli vytvořit o armádě představu jen podle Dobrého vojáka Švejka. Právě radiotelegrafie se zde dobře uplatnila. Nejen ve spojení, ale i ve službě zpravodajské (které se tehdy říkalo evidenční kancelář). Ta měla soustavu pevných i pohyblivých naslouchacích stanic, které pečlivě sledovali protivníkovu korespondenci a z její četnosti struktury, slyšitelnosti a z výsledků goniometrických zaměření činila závěry na pohyby a soustřeďování nepřátelských vojsk. Nedala se při tom zmásti ani klamnými signály, které nepřítel vysílal. Kapitán Heřman Pokorný úspěšně luštil ruské šifry pro velitelství 4. rakousko-uherské armády.
Plukovník Hauf a další důstojníci, kteří po převratě budovali československou zpravodajskou službu, měli zájem o rakousko-uherské materiály: zachycené a dešifrované nepřátelské radiotelegramy a o zápisy o vyhodnocení vojenské situace na základě takových telegramů. Podle St. Germainské mírové smlouvy mělo Československo na vydání těchto podkladů právní nárok. Sekční šéf vojenského likvidačního úřadu ve Vídni však mohl československému velvyslanectví jen sdělit, že takové dokumenty východního štábu evidenční kanceláře byly zničeny.
Naslouchací skupině Radiogruppe 7 velel nadporučík ing. Josef Voborník. Konec války ho zastihl v severní Itálii. Radiogruppe 7, která měla s sebou tři přijímače, dostala rozkaz přesunout se z Tridentu do Tyrol, do St. Johann. Trident, i když tehdy patřil Rakousku-Uhersku, zůstával se svými věžičkami, paláci studnami a kostely typicky italským městem. Ing. Voborník a jeho lidé prošli bez valného zájmu kolem Dantova pomníku, kolem přepychového hotelu Imperial Hotel Trento a usadili se ve vlaku. Cesta vedla údolím Adiže na Bolzano a Brixen. Cílem bylo malé městečko jižně od Salcburku, vyhledávané letovisko s nádhernými alpskými scenériemi.
Byl pokročilý podzim. Příroda hýřila paletou pestrých barev. Vojáci v nabitém vlaku se však nekochali její krásou. Stáli i na plošinách, na stupátkách, a kdo se nedostal dovnitř, usadil se na střeše. Ve vagónech se vznášel hustý cigaretový dým a vládlo vzrušení. Sankt Johann? Ani nápad. Když jel vlak nad vysokým srázem, chlapi z Radiogruppe 7 otevřeli okno a všechny tři bedny vyházeli. Za nimi letělo ostatní harampádí, které už není k ničemu vojáku, který se rozhodl skončit válku a jet domů.

z knihy Daneš, J.: Za tajemstvím éteru, Praha: NADAS, 1985 (I. vyd.) 192s. - s.19-20

Citát dňa

Vetva nemôže nikdy pochopiť zmysel celého stromu.

Blaise Pascal (1623-1662)

Citát dňa

V každom človeku je priepasť, ktorú vyplniť môžeme iba Bohom.

Blaise Pascal (1623-1662)

Citát dňa - Veda a náboženstvo z rôznych aspektov

O novom preklade do slovenčiny, zaujímavej a v mnohom podnetnej knižky popredného historika vedy, člena prestížnych vedecko-historických inštitúcií Johna Hedleyho Brooka, Veda a Náboženstvo, Niekoľko historických pohľadov:
(...)
Kniha je pozoruhodná tým, že Brooke sa vyhýba všeobecným tézam o „konflikte“ či „súlade“, ktoré tak často slúžili záujmom istých zoskupení. (Teda aj kresťanských apologétov, ktorých zvádza pokušenie myslieť si, že len kresťanstvo je tým naj a len ono je zodpovedné za zrod modernej vedy, moja pozn.). Jeho cieľom je ukázať diferencovanosť, zložitosť a rozmanitosť vzájomného ovplyvňovania vedy a náboženstva v minulosti i v 20. storočí. Vedu a náboženstvo nemožno chápať ako samostatné, prísne vymedzené entity. Vyžadujú si historický prístup so zmyslom pre posúvanie hraníc, ako aj ochotu uvažovať o kontextoch, v rámci ktorých niektoré konkrétne formy „vedy“ možno využiť aj na náboženské, aj na nenáboženské ciele. Kniha nepredpokladá u čitateľa odbornú prípravu, no napriek tomu mu ponúka rozsiahlu analýzu obdobia od Kopernikovho objavu až po oplodňovanie v skúmavke.
Kniha vyšla v roku 2011 vo vydavateľstve Kalligram. Všetkým záujemcom ju vrelo odporúčam.
 John Hedley Brooke, Veda a náboženstvo: Niekoľko historických pohľadov, Bratislava: Kalligram, 2011, ISBN 978-80-8101-510-6, 440s.

Citát dňa - Sovietské hlasové "scramblery" - telefónne utajovače

Odhliadnuc od kódových kníh a šifrovacích strojov hlavné mocnosti v II. svetovej vojne tiež používali utajovacie hlasové systémy aby tak ochránili svoje citlivé rádiotelefonické komunikácie.
Americké zariadenie A-3, postavené firmou Bell Telephone Laboratories, bolo použité na linke London-Washington. Nanešťastie pre Spojencov bolo prelomené dvomi nemeckými výskumnými tímami. Jeden pracoval pod velením Wehrmachtu ako Vývojová a Testovacia Skupina, Spojovacieho oddelenia - Wa Pruef 7 a iný pracoval pre Ríšsky Poštový úrad.
Nasledovníkom telefónneho utajovača A-3 bolo zariadenie SIGSALY ktoré ponúkalo absolútnu bezpečnosť. Hlavným nedostatkom boli obrovské rozmery zariadenia. Podľa webovej stránky NSA  vážilo 55 ton!
Nemci používali utajovače na podobnom princípe ako A-3, ale nepovažovali ich za bezpečné (zo zrejmých dôvodov). Michael Pröse sa zmieňuje o’’Kleiner Leitungsverzerrer GK III’’ firmy  Siemens & Halske   [Zdroj: Pröse dizertácia ,s. 172]. Počas vojny sa pokúšali vyvinúť bezpečný systém, ale nedospeli k ničomu inému len k prototypom.
Sovietská vláda sa taktiež zaujímala o zabezpečenie svojich hlasových komunikácií. Podľa článku na stránke Agentura na konci 30-tych rokov vyvinuli telefónne utajovacie zariadenie pod názvom EU-2, ktoré používalo hlasovú inverziu. Oveľa bezpečnejší systém bol vyvinutý začiatkom roku 1942 a volal sa Sobol-P.
Nemecké zachycovacie, kryptoanalytické a spravodajské jednotky na Východe tieto rádiotelefonické hovory odposlúchavali a podľa Karrenberga ich od r. 1942 boli odborníci vo Wa Pruef 7 schopní rozkryť. Zdá sa mi, že toto sovietské zariadenie, ktoré Nemci nazvali X, muselo byť EU-2 alebo jedným z jeho modifikácií.
V r.1944 samozrejme bolo uvedené nové utajovacie zariadenie, ktoré sa ukázalo byť neprelomiteľné. Nemci ho nazvali X2. Znovu ak to porovnáme s článkom na webe Agentura, zdá sa že narážajú na Sobol-P. Od skončenia vojny samozrejme ich výskum identifikoval princíp sovietskeho zariadenia a mohli zrekonštruovať niektoré rozhovory.


Viac na: Soviet speech scrambers

Citát dňa - Nemeckí kryptoanalytici a ENIGMA

Počas II. svetovej vojny bola komerčná vezia šifrovacieho stroja ENIGMA používaná Nezávislým chorvátskym štátom vedeným Ante Paveličom a ozbrojenými silami a diplomatickým zborom Švajčiarska. V oboch prípadoch sa o obsah ním zašifrovaných správ zaujímali aj v nacistickom Nemecku.
Čo sa týka Chorvátska bolo potrebné udržovať úzky dohľad naňho ako spojenca na Balkáne. Švajčiarsko na druhú stranu bolo štátom neutrálnym ale keďže mnoho agentov a diplomatických misií operovalo na švajčiarskom území, bolo len prirodzené, že Nemci sa chceli dozvedieť všetky ich tajomstvá.
Chorvátska ENIGMA bola používaná vojenskými ako aj civilnými štátnymi predstaviteľmi a preto sa o jej rozlúštenie pokúšali armádne zachycovacie a kryptoanalytické spravodajské zložky: Inšpektorát 7/VI ako aj OKW/Chi. V oboch prípadoch riešenie spočívalo na vedomosti o vodivých prepojeniach v rotoroch vrátane použitia tzv. ťahákov (angl. cribs, tj. známy otvorený text v šifrovom texte). Tieto veci sa dali ľahko urobiť, keďže Chorváti nemenili ringstellung príliš často. (Ringstellung: Nastavenie prstenca na rotore, poloha vodivého vnútorného prepojenia rotorov relatívne k abecedným prstencom ,Zdroj: Rijmenants, Dirk(2010) 'Enigma Message Procedures Used by the Heer,Luftwaffe and Kriegsmarine', - "Postupy prípravy správ šifrovacieho stroja ENIGMA používané pozemnými, leteckými a námornými vojenskými silami nacistického Nemecka", Cryptologia)
Švajčiarska verzia šifrovacieho stroja ENIGMA sa lúštila len veľmi ťažko pretože vodivé prepoje rotorov sa menilo podľa prijímania strojov. Vojenská šifrová prevádzka nemohla byť rozlúštená kvôli príliš malému počtu správ. Šifrová prevádzka diplomatického zboru samozrejme bola úspešne rozlúštená OKW/Chi a Forschungsamt (Výskumným úradom).
Viac na: German codebreakers vs Enigma

Citát dňa - "Zaslúžilý rádiový umelec"

"Existence ozbrojených sil podmiňuje organizaci vojenské zpravodajské služby. Maďarskou rozvědku založil, organizoval a dlouhá léta řídil rodilý Čech, přesněji však "uhersky cítící český Rakušan", považovaný za nejtalentovanějšího zpravodajce v oboru dešifrovaní a rádiového odposlechu, bývalý podplukovník rakouského generálního štábu
Heřman POKORNÝ:
Během zářijové ofenzívy na východní frontě v roce 1914 prokázal tehdejší kapitán Pokorný vynikající služby velitelství rakouské armády. Za necelé tři dny rozlouskl kód, který užívala carská Stavka pro nejtajnější depeše. Pokorného skupina (nadporučík Marchesetti a podplukovník Zemánek) zpracovávala v nejrušnějších dnech až třicet zachycených radiogramů, přestože ruské vrchní velení často měnilo šifry.
Rakouské velení vyjádřilo své uspokojení s Pokorným při vyřizování služebního postupu - do roku se stal majorem a před koncem války byl již podplukovníkem. Přispěl svým dílem výdatně k výsledku nástupové operace na Sanu, první bitvy o pevnost Przemyšl a střetnutí na řece Stryj.
Po zahájení operací proti Rumunsku se Pokorného skupina přestěhovala do Sofie a zde si její šéf vysloužil titul "zasloužilého rádiového umělce". Na sklonku roku 1917 zastupoval Pokorný zájmy rakouského armádního velení při jednání se sovětskou delegací v Brestu Litevském.
Rozpad rakousko-uherské monarchie Pokorného těžce zasáhl. Stáhl se do ústraní, přerušil staré kontakty a nové nenavazoval. Ani jeho nejbližší známí a spolubojovníci nevědeli, kam se poděl. Koncem roku 1918 projevil o jeho schopnosti zájem generál Alois Podhajský. Dozvěděl se totiž od plukovníka Vitouška, který kdysi s Pokorným studoval na vídeňské Válečné akademii, že se proslulý šifrant usadil s největší pravděpodobností v Maďarsku. Bratislavský zemský velitel tehdy pověřil Vitouška, aby svého spolužáka co nejdříve našel.
Teprve v lednu 1919 se zjistilo, že hledaný se nedávno přestěhoval na svůj statek v Godollo východně od Budapešti. Generál Podhajský okamžitě sedl ke stolu a poslal Pokornému písemnou nabídku. Přišla - jak se říká - pár vteřin po dvanácté, neboť krátce předtím přistoupil na lákavou propozici maďarského generálního: byl povýšen do šlechtického stavu, dostal menší dědičné latifundium v Godollo, stal se nejlépe honorovaným zaměstnancem státního aparátu a nečekal dlouho na generálský patent. Pokorný se svým chlebodárcům odvděčil perfektní prací - do roka položil základy nové zpravodajské organizace a rozšířil její strukturu o zpravodajské expozitury při štábech tzv. brigád pohraniční ostrahy."
z knihy Fárek, F.: Stopy mizí v archivu..., Praha: Vyšehrad, 1975 s.13-15

Citát dňa

Ako sa tráva pod náporom vetra zohýna k zemi, tak sa aj Boh zohýna k nám pod náporom svojej lásky. 

Antoine de Saint Exupéry

Citát dňa

Dali ste už Bohu, čo je Božie? Ak áno, všetko ostatné vám bude pridané.

P.Adam

Citát dňa

O Bohu síce nemôžeme hovoriť priamo tak, že by sme ho “pochopili”, môžeme iba nepriamo “odkazovať “tým, že našu skutočnocť chápeme ako podobenstvo naplnené jeho pôsobením.

Kardinál Walter Kasper

Citát dňa

Moderné vedecké teórie nás privádzajú k pochopeniu stvoriteľa, ktorý koná mimo priestoru a času, ktoré boli tiež ním vytvorené.

J. James

Citát dňa

Kto sa zriekne Boha, ten zháša slnko, aby s fakľou hľadal ďalej.

Morgenstern

Citát dňa - "Teleologický" dôkaz Boha:)

"Teleologický" dôkaz, že Boh existuje: keď z nápojového automatu súčasne vypadnú plechovka od Cocacoly a minca, ktorú ste doňho vhodili.:)

Autorom tohto teologického "bonmotu" bol Arne Beurling (1905-1986), švédsky matematik a kryptológ,  v r. 1940 rekonštruoval mechanizmus a rozlúštil správy, ktoré boli vytvorené prvotnou verziou nemeckého šifrovacieho ďalekopisu Siemens und Halske T52 známeho pod názvom Geheimschreiber, angličanom známy tiež ako Sturgeon (Jeseter). Beurlingovo majstrovstvo pri tom tkvie práve v tom, že mal k dispozícii len ďalekopisné pásky s šifrovaným textom. Nemal nijaký prístup k žiadnemu stroju, žiadnemu otvorenému textu a nič nevedel o logickej konštrukcii  šifrovacieho stroja. Všetko toto musel zrekonštruovať prakticky od nuly a to sa mu podarilo za mimoriadne krátky čas. Vo všeobecnosti sa šifrovací algoritmus T52 považuje za zložitejší než ENIGMA.

Citát dňa

"Keď bol dieťaťom, znepokojil kráľa,
keď bol chlapcom, udivil doktorov,
keď bol mužom, otriasol celým národom a základmi Rímskej ríše.
Nenapísal jedinú knihu, ale do najväčšej knižnice sveta by sa nezmestili tie, ktoré boli napísané o ňom.
Nezložil žiadnu pieseň, ale svojou odpúšťajúcou láskou rozozvučal piesňami chvál viac ako všetci básnici sveta.
Nezaložil školu, ani vedecký ústav, ale všetky školy vzdelaných národov sa nemôžu pochváliť toľkými žiakmi, ako on.
Nezariadil lekársku ordináciu, ale uzdravil viac chorých duší, ako tisíce lekárov chorých tiel.
Nevelil žiadnej armáde, nedobyl železom ani piaď zeme, a predsa žiadny vojvodca nemal toľko dobrovoľníkov ako on.
Mocou svojej lásky, posolstvom evanjelia pretvoril svet.
A tento Ježiš je Spasiteľom sveta a mojím Spasiteľom.
Ak chceš, bude i Tvojím."

Isaac Newton (1643-1727), anglický fyzik

Citát dňa

"Berme veci také aké sú: Nepokúšajme sa ich prekrúcať. Nemôžeme sami vytvárať fakty. Všetky naše túžby ich nezmenia. Musíme ich použiť." 

John Henry kardinál Newman

Španielska inkvizícia

Úloha Španielskej inkvizície v prípadoch čarodejníctva bola oveľa viac obmedzenejšia než ako sa často tvrdí. Aj po založení Svätého Ofícia v Kastílii v 1478 jurisdikcia nad bosorovaním a čarodejníctvom vo veľkej miere zostávala v rukách sekulárnych súdov; Kastílsky dekrét z r. 1500 rozkázal vyšetrovanie bosorovania, ale odkázal túto vec na svetské súdy.Stredoveká pápežská inkvizícia rovnako ponechávala tieto otázky zväčša v svetských rukách takže tu nenastala žiadna zmena politiky. V prvých tridsiatich rokoch jej aktivity kastílska inkvizícia ukázala len malý záujem o bosorovanie (hechicería); na začiatku šestnásteho storočia bola represia tohto prečinu stále normálne v rukách súdov spadajúcich pod iné jurisdikcie (biskupovia a opáti, šľachtici a mestá). Určité typy populárnej povery a celé pole astrológie bolo zle zadefinované oblasti, o ktoré sa zaujímali mnohí učenci a klerici. Astrológia napríklad bola v učebných osnovách - sylaboch univerzity v Salamanke a ostávala na nich až do neskorého šestnásteho storočia, keď sa ju inkvizícia, pobádaná pápežstvom, pokúsila potlačiť ako pavedu.
Inkvizičný Index z roku 1583 podobne ako ten z Ríma zakazoval rozširovanie okultných náuk a veštenia. Kampaň katolíckych autorít proti ľudovým poverám bola širšia, okrajová vzhľadom na záujmy inkvizície v šestnástom storočí ale omnoho významnejšia v sedemnástom storočí, keď v niektorých tribunáloch sa počítal za piaty najčastejší zo všetkých trestných stíhaní. V aragónskej korune, v ktorej začala inkvizícia pôsobiť o trošku neskôr ako v Kastílii, inkvizičné tribunály začali vyšetrovať zločinné čarodejníctvo (brujería) v horských oblastiach od polovice 90.tych rokov 15. storočia, tvrdiac že sa v nich vyskytuje heréza. Stredoveká svetská prax bola taká, že čarodejnice by sa mali upaľovať a inkvizícia tento zvyk spočiatku nasledovala: tribunál v Saragosse upálil jednu v 1498, ďalšiu v 1499 a tri v 1500. Neskoršie sú zaznamenané niektoré prípady výskytu čarodejníc (brujas) tiež v Kastílii, napríklad v Tolede (1513) alebo v Cuenca (1515). Od roku 1520 edikty viery vydané pre Kastíliu a Aragón pridali mágiu, bosorovanie a čarodejníctvo na svoj zoznam previnení z ktorých vyplývala heréza. Samozrejme aj keď sa toho času v Španielsku už publikovalo niekoľko traktátov o čarodejniciach, viera v realitu Sabatu bola stále ďaleko od toho aby bola prijímaná v kruhoch španielskych vzdelancov. V Saragosse v 1521 teológ vyhlásil, že Sabat "bola delúzia, klam a ako taký sa v skutočnosti nemohol konať, preto v ňom nemôže ísť o žiadnu herézu" (Kamen 1997, s.270). Následná zmena politiky Supremy vyvstala z historického zhromaždenia, stretnutia konajúceho sa v Granade v 1526.
Z dôvodu perzekúcie čarodejníc svetskými autoritami v Navarre pred rokom Veľký Inkvizítor Manrique delegoval výbor desiatich aby rozhodol či sa čarodejnice skutočne zúčastňujú na Sabate. V pojednaní do tejto diskusie, ktorí ponúkli na zhromaždení sa hovorilo, že "väčšina juristov sa v tejto oblasti zhoduje s tým že čarodejnice neexistujú" z dôvodov nemožnosti spáchania skutkov, ktorých sa údajne mali dopúšťať. Po tom došlo k hlasovaniu a šiesti z prítomných rozhodli "že čarodejnice skutočne chodia" na Sabat; menšina - štyria hlasovali "že naň chodia iba v ich predstavách" (Kamen 1997, s. 271). Výbor taktiež rozhodol, že kvôli vraždám detí, ku ktorým sa často čarodejnice priznávali a ktoré by celkom dobre mohli byť iluzórne, by mali byť stíhané Inkvizíciou a neodovzdávané svetským autoritám. Ak samozrejme autority mali dôkaz o vražde, mali by postupovať nezávisle od tohto. Výbor sa vo všeobecnosti viac zaujímal o poučenie údajných čarodejníc než aby ich trestal. Perzekúcia a popravy čarodejníc pokračovali ale Suprema v tom hrala veľmi malú úlohu. Rozhodnutia z 1526 boli detailne rozposlané na miestne tribunály a to až na tak vzdialené, ako bola Sardínia. V Navarre bolo napríklad inkvizítorom dané striktné inštrukcie v takýchto prípadoch súdne nepostupovať bez toho aby sa neporadili s Najvyšším koncilom (Supremou) a miestnymi sudcami. Keď došlo v 1538 v Navarre k týmto prípadom invizítorovi Valdeolivasovi bolo nariadené neprijímať výpovede čarodejníc doslovne a "prehovoriť k pospolitému ľudu a vysvetliť mu, že zničenie úrody a iné zlá sú buď zoslané Bohom pre naše hriechy alebo sú výsledkom zlého počasia a že čarodejnice by sa nemali za to obviňovať"(Kamen 1997, 272). V ďalších niekoľko mesiacoch on a jeho kolega súdil a odsúdil k pokániu šesťdesiatštyri čarodejníc v Bilbau a Pamplone; niektoré z nich boli vyšľahané bičom, ale žiadna nezomrela. Aj v ďalších inkvizičných tribunáloch bol pravidlom podobný skepticizmus. Tribunál v Zaragóze v 1535 popravil čarodejnicu, ale po protestoch Supremy už nepopravil žiadne ďalšie čarodejnice počas celého svojho trvania. V roku 1549 inkvizítor v Barcelone, Diego Sarmiento povolil popravu niekoľkých čarodejníc bez toho aby o tom oboznámil svojich nadriadených. Suprema vyslala inkvizítora Franciska Vaca aby to vyšetril a oboznámil ich s celkovou situáciou; vzápätí im poslal jedno z najostrejších odsúdení perzekúcie čarodejníc aké sa nám zachovalo odporúčajúc v ňom oslobodiť všetkých väzňov a vrátiť všetok skonfiškovaný majetok. Inkvizítor Sarmiento bol v 1550 kvôli ignorovaniu nariadení predčasne odvolaný z funkcie (Monter 1990, s.265-267). Po zvyšok jej pôsobenia inkvizícia v Katalánsku nepopravila žiadnu čarodejnicu.
Zrejme počas celého šestnásteho storočia Inkvizícia, ako sa zdá, si dokázala udržať odpor voči perzekúcii čarodejníc. Juana Izquierda, postavená ako obžalovaná pred tribunálom v Tolede v 1591, sa priznala že sa podieľala na rituálnej vražde mnohých detí. Šestnásť svedkov svedčilo, že deti v skutočnosti zomreli náhle a že považovali Izquierdu za čarodejnicu. Čo by v inej európskej krajine priviedlo Izquierdu na hranicu v Španielsku za to isté dostala "len" 200 rán bičom. Jediná výrazná odchýlka z tejto celkom prijateľnej praxe nastala o niekoľko rokov neskôr v Navarre, kde mal tribunál po mnoho rokov odolávať miestnemu tlaku aby sa čarodejnice popravovali (pozri Henningsen 1980). V pozadí za týmto vychýlením stálo to, čo sa odohrávalo nie v Španielsku ale vo Francúzsku. Iba kúsok cez hraničnú čiaru v dedinke Pays de Labourd sudca z Bordeaux Pierre de Lancre viedol na jeseň roku 1609 hrôzostrašný a krutý hon na čarodejnice, počas ktorého údajne popravil približne osemdesiat čarodejníc (ale pravdepodobne len dvanásť, vrátane troch kňazov). Mnoho podozrivých baskických čarodejníc (xorguinas) utieklo cez hranicu do Navarry a vytvorilo tak čarodejnícku paniku na španielskom teritóriu. Inkvizítori z mesta Logrono reagovali tak, že zavreli desiatky xorguinas a dokonca získali povolenie od Supremy (ktorá zjavne zabudla na svoje vlastné smernice) na konfiškáciu ich majetku. Napokon v nedeľu dňa 7. novembra 1610 usporiadali veľké autodafé. Zúčastnilo sa ho päťdesiattri väzňov; dvadsaťdeväť z nich bolo obvinených z čarodejníctva. Šesť čarodejníc bolo upálených na hranici spolu s telami ďalších piatich, ktoré zomreli vo väzení. V marci 1611 Suprema vyslala inkvizítora v Logrono Alonsa de Salazar Frías aby navštívil postihnuté oblasti Navarry, ktorý priniesol so sebou edikt milosti vyzývajúci obyvateľstvo aby sa vyznali zo svojich hriechov. Salazar si vypočul takmer 2000 svedectiev, väčšinou od detí. V priebehu svojej misie Salazar prišiel k záveru, že tieto zločiny boli úplne vymyslené a zaplietol sa do sporov so svojimi staršími kolegami z Logrona, ktorí nikdy nespochybnili realitu všetkých aspektov čarodejníctva.
Pred samotnou Salazarovou misiou si Veľký Inkvizítor vyžiadal od humanistického učenca Pedra de Valencia odborný posudok (consulta). V jeho správe datovanej aprílom roku 1611 bol veľmi opatrný, aby ňou nepoprel realitu čarodejníctva. Samozrejme vyvodzoval v nej, že pri týchto udalostiach v Navarre bol prítomný silný prvok mentálnej choroby (“Obvinené musia byť predtým vyšetrené aby sa zistilo či majú zdravú myseľ”; ich správanie, ako sa vyslovil “je akoby boli skôr bláznivé než heretické” a odporúčal výnimočnú opatrnosť pri zbieraní "dôkazného materiálu, podľa zákona" (Kamen 1997, s.275).
Dňa 29. augusta 1614 Suprema konečne znovupotvrdila svoju politiku z r. 1526, ktorá zostala základnou smernicou pre jej budúcu politiku. Tieto inštrukcie, zostavené z tridsiatich dvoch článkov, odporúčali opatrnosť a miernosť pri všetkých vyšetrovaniach. Hoci Španielska inkvizícia teoreticky stále považovala čarodejníctvo za zločin a nárokovala si mať nad ním jurisdikciu, v praxi odmietala všetky svedectvá o ňom ako delúziu, klam. Teda Španielsko bolo z väčšej časti uchránené od pustošenia spôsobeného perzekúciou čarodejníc, ktoré prevažovali v mnohých oblastiach Európy. Rozhodnutie z r. 1614 bolo samozrejme priaznivé pre obvinených ale Španielsku inkvizíciu to postavilo do dvojznačnej pozície v teórii a v praxi. Teoreticky pripúšťala, že diabolizmus je možný, ale popierala akýkoľvek jeho výskyt. V praxi však odmietala intervenovať v čarodejníckych procesoch a často prepustila jurisdikciu civilným autoritám. Tieto odhodlane pokračovali pri vyšetrovaní všetkých typov povier.

Henry Kamen

Maľba Pedra Barrugueteho, Upaľovanie heretikov (1490),
stvárňujúca auto de fe (akt viery),
  verejnú ceremóniu, pri ktorej Inkvizícia  predvádzala
 usvedčených heretikov svetským autoritám na popravu.
(Erich Lessing/Umelecký zdroj)

Použitá a odporúčaná literatúra:

Caro Baroja, Julio. 1967. Vidas mágicas e Inquisición. 2 vols. Madrid: Taurus.
Henningsen, Gustav. 1980. The Witches’ Advocate: BasqueWitchcraft and the Spanish Inquisition.
Reno: University of Nevada Press.
Kamen, Henry. 1997. The Spanish Inquisition: An Historical Revision. New Haven and London: Yale
University Press.
Lea, Henry Charles. 1906–1907. A History of the Inquisition of Spain. 4 vols. London: Macmillan.
Monter, William. 1990. Frontiers of Heresy: The Spanish Inquisition from the Basque Lands to
Sicily. Cambridge: Cambridge University Press.
Tausiet, María. 2000. Ponzona en los ojos. Brujería y Superstición en Aragón en el siglo XVI.
Zaragoza: Institución Fernando el Católico.

Citát dňa

"Človek, ktorý nič neverí, v skutočnosti nežil, i keby bol hotový obetovať svoj život"

Karl Jaspers

Citát dňa - K honom na čarodejnice a postoji RKC na prelome 16. a 17. storočia

Ako by v tom prípade boli čarodejnice súdené biskupským súdom alebo Rímskou inkvizíciou – Sv. Offíciom?

Predovšetkým by nemohli byť mučené. Sväté Ofícium už na konci 16. storočia keď zakazovalo mučenie v procesoch s čarodejnicami, vyrábajúcimi „nápoj lásky“, upustilo od jednoduchého použitia mučenia. Ďalej, videlo mučenie ako nástroj potrestania, nie ako nástroj hľadania pravdy. Na druhom mieste, tento druh mágie, podľa tohoto nového prístupu, je iba povera, s ktorou sa musí bojovať novými a omnoho účinnejšími prostriedkami Cirkvi. Po tretie, proces vedený svetským, tu barónskym, súdom (a sprostredkovane vicekráľovskou mocou) by sa mal považovať ako taký za zbavený právnych garancií zo strany Cirkvi. Aké práva na obhajobu boli dané týmto obvineným čarodejniciam (tu zmienené Aurelia a Polisandra)? Aké objektívne zistené fakty sú základom pre obvinenia? Správa svetského sudcu (tu Staibana) je založená na tajných mučeniach, svedkoch a záznamoch. Po štvrté, ohľadom použitia posvätenej hostie a krucifixu v magických úkonoch, RKC, už od 80.tych a 90.tych rokov 16. storočia, opustila v týchto prípadoch myšlienku herézy; tieto úkony sa považovali za blasfémiu-rúhanie.

Ak by už boli odsúdené Biskupským súdom, čarodejnici Polisandre a milenke Aurélii by boli uložené iba ozdravujúce (liečivé) tresty (ružence, modlitby, pôst apod.) alebo nanajvýš by mohli byť odsúdené na privátne odvolanie, zrieknutie sa povier a konania magických praktík.
A napokon nie v neposlednom rade, RKC by určite odmietla lekársku správu o princovej chorobe, ktorá udávala, že bola diabolskej povahy. Ak sú diagnostické a terapeutické znalosti fyzikusov (ďalej len lekárov) neadekvátne, tak prečo pripisovať túto chorobu diablovi, a nie zlyhaniam ignorantných lekárov? Toto je ďalší veľký príspevok RKC k vývoju prírodných vied na začiatku 17. storočia. Ak príčiny choroby nie sú spôsobené diabolskými alebo nadprirodzenými vplyvmi a ak oficiálna medicína je neadekvátna k diagnóze a k liečbe, potom lekári musia pristúpiť k otázke „aké sú presné príčiny choroby?“. 

Prečo a ako tieto nové myšlienky prišli na svet? RKC v rámci Rímskej inkvizície, vedená pápežom Klementom VIII. a kardinálom Juliom Antoniom Santorim, dekanom Sv. Offícia, opustilo vieru v diabla a v pakt medzi ním a čarodejníkmi a čarodejnicami (omnoho presnejšie, koncept čarodejníckeho sabatu knihy Malleus Maleficarum) a ďalej opustila stratégiu represie, ktorá mala pretrvávať od prvých desaťročí jeho založenia. Nová vyvíjaná politika založená na pastoračnom úsilí výučby a sociálnej a religióznej kontroly so vzájomným súhlasom. Je to posun, ktorý môžeme zosumarizovať týmto spôsobom: od externého, vonkajšieho súdneho zhromaždenia, fóra k internému fóru svedomia, vrátane vyznania, v ktorom duša hriešnika a prostredníctvom samého seba – vnútornej spoločnosti – prejde cez podrobné skúmanie sudcu, ktorý spovedá a zbavuje hriechov. Pre zločinca – hriešnika, vykúpenie sa, náprava, sa posúva od porážky na hranici so spoluprácou svetského ramena k hriechu – nevyhnutnému aspektu človeka v jeho slabosti – na ktorý sa odpovedá skôr presvedčovaním, napomenutím, vyhýbaním a zbavením sa hriechu, modlitbou a sviatosťami.
Namiesto verejného odsúdenia, odvolania a priznania si vín de levi (súkromné a ľahšie) a de vehementi (silné a verejné pri tzv. actu fidei), slávnostného a nebezpečného, prichádza progresívne vyznanie, absolúcia, jednotlivý úkon kajúcnosti, zmierenia a tzv. „tribunál svedomia“ podľa vyjadrenia A. Prosperiho a ešte pred ním protestantského historika H. C. Leu. Ústrednou postavou už dlho potom nie je majster kat, reprezentujúci svetské rameno, ale spovedník, s jeho mocou kľúčov – zväzovať a rozväzovať. Dejiskom už nie je verejné priestranstvo na námestí alebo preplnená katedrála ale utajené prítmie spovednice, v ktorej spovedník, oddelený od hriešnika mriežkou, vyšetruje, pýta sa, rozlišuje, vyberá, súdi, odpúšťa, ukladá pokánie a dáva rozhrešenie.
Tento pokrok, ktorý bol o niekoľko desaťročí neskôr aj formálne vyjadrený novým manuálom, ktorý bol rozšírený do všetkých kútov Európy, z ktorých posledným bola známa Instructio pro formandis processibus in causis strigum, sortilegiorum et maleficiorum, ktorá bola náznakom nepochybného opustenia honov na čarodejnice cirkevnými tribunálmi pod právomocou Sv. Offícia a kultúrnym spúšťačom pre pomalší a omnoho kľukatejší ústup na strane svetských tribunálov v oveľa pokrokovejších štátoch a kultúrach.

Tento posun Sv. Offícia utvára skutočnú kultúrnu revolúciu v myslení RKC, ktorá s časom a rozličnými spôsobmi mala všeobecný ohlas v celej spoločnosti, nie len v rámci pápežských štátov, ale i v rodiacich sa moderných západných štátoch. Kongregácia Sv. Offícia ako nástroj, sa zrodila za účelom bojovať s "hereticae pravitatis" (heretickou neprávosťou) a čeliť deštruktívnej hrozbe protestantskej reformácie, a ktorá sa zmenila – za menej než päťdesiat rokov – na kľúčový nástroj morálnej reformy RKC, čo znamenalo ušetrenie využitia vojenských jednotiek a tiež príslušný vývoj posunu, s represívnymi opatreniami so silnou symbolickou mocou, ktorá ju ešte dnes zatemňuje.

preložené z angličtiny, zo stránky Annibale Cogliano , Carlo Gesualdo. Il Principe, lamante, la strega, abstrakt.

Rímska inkvizícia

Pod rímskou inkvizíciou zvyčajne rozumieme organizáciu založenú pápežom Pavlom III. bulou Licet ab initio (Je povolené od začiatku) dňa 21. júla 1542. Vedená kolégiom kardinálov napokon obsahovala štyridsaťšesť provinciálnych inkvizičných tribunálov, ktoré viedli dominikánski alebo niekedy františkánski inkvizítori a sídlili v najdôležitejších talianských mestách a, v niekoľko málo prípadoch (ako napr. Malta), v zahraničných krajinách.
Keď Sixtus V. v r. 1588 zreorganizoval Rímsku kúriu, Kolégium Inkvizície sa stalo Congregatio Sanctae Inquisitionis Haereticae Pravitatis alebo v skratke Congregatio Sancti Officii (Kongregácia Posvätného, Svätého Ofícia; budúca “[Rímska] kongregácia”). Operovala ako nezávislý súd a ako Najvyššia súdna rada dohliadajúca na provinčné tribunály pomocou masívnej listovej korešpondencie. Predsedal jej pápež, jej veľkosť z hľadiska počtu jej členov sa menila od šiestich až po pätnásť kardinálov (generálnych inkvizítorov - inquisitori generali) vrátane rôznych poradcov (expertov v teológii a kánonickom práve), súdnych zapisovateľov a zriadencov. Po zjednotení Talianska (1861) už Rímska inkvizícia nemala juridikčnú právomoc. V r. 1908 Kongregácia sa kompletne prebudovala a v r. 1965 zmenila svoj názov na Kongregáciu pre náuku viery.
Väčšina provinčných tribunálov operovala pred ustavením rímskej kongregácie, ktorá čiastočne stavala na ich stredovekej štruktúre. Nasleduje zoznam provinčných tribunálov (tých mimo Ríma), členených do skupín podľa štátov (Del Col 2002, s.350–351) s dátumom ich vytvorenia (pre tie založené po r. 1542) v zátvorkách a s hlavnými mestami zvýraznenými tučným písmom:

1. Savojské vojvodstvo: Asti, Mondovi, Saluzzo, Turín, Vercelli;
2. Milánsky štát: Alessandria, Como, Cremona, Miláno, Novara, Pavia, Tortona;
3. Benátska republika: Aquileia, Belluno, Bergamo, Brescia, Capodistria (pre Istriu), Ceneda, Crema (1614), Padua, Rovigo, Treviso, Benátky, Verona, Vicenza, Zara (pre Dalmáciu);
4. Janovská republika: Janov;
5. Mantovské vojvodstvo: Casale Monferrato, Mantova;
6. Modenske vojvodstvo: Modena (1599), Reggio Emilia (1599);
7. Parmské vojvodstvo: Parma (1588), Piacenza;
8. Toskánske veľkovojvodstvo: Florencia, Pisa, Siena;
9. Pápežské štáty: Ancona, Avignon, Bologna, Faenza, Fermo (1631), Ferrara, Gubbio (1632), Perugia, Rimini, Spoleto (1685);
10. Neaplolské kráľovstvo: Neapol.

Len niekoľko tribunálov operovalo mimo Taliansko (okrem Avignonu): Kolín v rámci Svätej Rímskej ríše; Carcassonne a Toulouse vo Francúzsku; Besançon vo Franche Comté - Voľné grófstvo; a Malta v rámci ostrova Malta (založený v r.1574) (Del Col 2002).

Nad týmito súdmi predsedal  Inkvizítor, takmer s určitosťou člen dominikánskeho rádu; iba inkvizítori v Toskánsku a čiastočne v Benátkach, patrili do rádu františkánov. Týchto najprv schvaľovali na post inkvizítorov generálni predstavení svojich rádov, ale od konca šestnásteho storočia ich schvaľovala Rímska Kongregácia. V niektorých prípadoch akými boli Mestská republika v Lucce a Neapolské kráľovstvo, inkvizičným tribunálom predsedali biskupi (ale v meste Neapol bol okrem biskupského súdu aj inkvizítor s jurisdikciou nad celým štátom).
Okrem hlavných tribunálov tu existovali taktiež niektoré vikariáty a to boli tribunály, ktorým predsedal inkvizičný vikár pod autoritou inkvizítora; napríklad pred rokom 1599 bolo mesto Modena vikariát pod autoritou inkvizítora z Ferrary. Už od začiatku sedemnásteho storočia sa naviac rozšírili do všetkých rozličných talianských mestských štátov takzvané “vicariati foranei” (nižšie krajinské súdy) ako odvetvie mestských súdov.

Rímska inkvizícia a čarodejníctvo

Inkvizičná jurisdikcia pokrývajúca všetko spadajúce pod definíciu "herézy" podľa kanonického práva alebo teológie rovnako pokrývala aj čarodejníctvo. Pretože takéto prečiny vyvolávali podozrenia z herézy (zvyčajne pretože obsahovali vyvolávanie démonov a svätokrádežné zneužitie sviatostí a svätenín) kanonické právo poskytovalo inkvizítorom jurisdikciu nad maleficium - malefíciom (škodlivou mágiou) a všeobecne nad "poverami". A čo horšie, keď čarodejnice pripustili že uctievali Satana, stali sa vinnými z apostázy-odpadnutia od viery-ešte závaznejšieho zločinu než bola heréza. Na začiatku šestnásteho storočia mnoho talianských inkvizičných tribunálov začalo smrtonosné hony na čarodejnice, ako sa stalo vo Valcamonica v 1518 a pri Mirandole medzi rokmi 1522 a 1525. Pápež Pavol III. založil Rímsku inkvizíciu hlavne na sledovanie rozširovania protestantskej Reformácie v talianských mestách. Preto v prvých desaťročiach Rímska Kongregácia vyšetrovala veľmi málo prípadov čarodejníctva: presne päť je známych z rokov 1542 až 1559. Utváranie si jasnej politiky voči čarodejníctvu bolo oneskorené nedostatkom záujmu Rímskej Kongregácie o tieto prípady. Dňa 11. mája 1559 keď pápež Pavol IV schválil popravu dvoch čarodejníc vyšetrovaných biskupom z Bologne a deklaroval tým úplné ignorovanie zákona, ktorým by život páchateľa dopúšťajúceho zločinu poprvýkrát zostal ušetrený, ak by osoba svoj čin úprimne ľutovala, z dôvodu extrémnej vážnosti zločinov spáchaných týmito čarodejnicami.
Postoje Rímskej inkvizície voči zložitému a obrovskému problému mágie a povery, spolu s čarodejníctvom sa náhle zmenili v posledných desaťročiach šestásteho storočia, po konečnej porážke protestantskej reformácie v Taliansku. Rímska inkvizícia, ktorá vznikla ako špeciálny súd, sa teraz stala omnoho obyčajným prostriedkom kontroly nad religióznym životom v rámci talianských mestských štátov.
Táto zmena si vynútila nastolenie definitívnej politiky voči čarodejníctvu. Zostáva nejasné do akej miery, ak vôbec si Rímska inkvizícia osvojila smernice zostavené už ďaleko predtým (1526) Španielskou Inkvizíciou - Supremou; iste si sú navzájom mimoriadne podobné. Konkrétne od r. 1588 Rímske autority prísne napomínali členov svojich provinčných tribunálov aby ignorovali denunciácie "komplicov" čarodejníc, ktorí vypovedali, že sa podieľali na čarodejníckom sabate. Tieto smernice zabránili honom na čarodejnice v čase, keď sa v iných európskych oblastiach konali masívne perzekúcie, ale nepopierali teoretickú realitu Sabatu, ako by sa mohlo očakávať. Namiesto toho bolo s tými, ktorí boli obvinení z čarodejníctva zaobchádzané podľa nariadení platných pre inkvizičné procesy s heretikmi, ktoré dovoľovali aby sa kajúci obžalovaní vyhli trestu smrti, prinajmenšom po ich prvom usvedčení. Čarodejnícke procesy započaté alebo podporované kardinálom-arcibiskupom z Milána sv. Karolom Boromejským, väčšinou v r. 1583 vo Val Mesolcina (kde zahynulo desať žien na hranici), sa zväčša vyhli dohľadu Rímskej kongregácie kvôli Boromejského výnimočnej prestíži a cirkevnej úlohe. Samozrejme inkvizítorom dopúšťajúcim sa podobných perzekúcií bolo ihneď zakázané Rímskou inkvizíciou takto postupovať, ktorá v niektorých prípadoch dokonca potrestala prehnane horlivých sudcov, vrátane arcibiskupa a arcidekana Bitonta v r. 1596. Preto do tej miery v akej išlo o represiu čarodejníctva Kongregácia rímskej inkvizície od konca šestnásteho storočia jasne preferovala presvedčovanie s častou pomocou intervencie spovedníkov pred represiou.
Naviac politika Rímskej inkvizície ohľadom čarodejníctva sa teraz objavila v oficiálnej forme ako známy dokument Instructio pro formandis processibus in causis strigum, sortilegiorum et maleficiorum (Inštrukcia pre vedenie súdnych procedúr proti čarodejniciam, čarodejníkom a zločincom).
Nevieme presne, kto zostavil tento dokument, alebo kedy; buď sa jej prvý náčrt datuje z obdobia na sklonku šestnásteho storočia a jej autorom je Giulio Monterenzi, hlavný prokurátor (fiscal) Svätého Ofícia (Decker 2001) alebo by mohol byť zostavený kardinálom inkvizítorom Desideriom Scaglia približne roku 1620 (Tedeschi 1991, 205–227). Vieme, že Rímska kongregácia začala rozposielať svoju Instructio provinčným inkvizítorom v prvých dvoch desaťročiach sedemnásteho storočia.
Dokument Instructio Rímskej inkvizície zdôraznil dve ustanovenia: prvé poskytovalo formálne schválenie jej politiky z neskorého šestnásteho storočia tvrdením, že osoby by sa nemali súdne stíhať za účasť na čarodejníckom sabate; naviac bolo inkvizítorom zakázané usvedčiť väzňa hľadaním dôkazu o diabolskom znamení (signum diabolicum) alebo pomocou toho že obžalovaný neprelieva slzy počas mučenia. Druhé pravidlo v Instructio uviedlo niektoré nové princípy o otázke malefícia, doposiaľ zanedbávané, pravdepodobne pretože svetské súdy si nárokovali v tejto oblasti jurisdikciu. Rímska inkvizícia si teraz nárokovala prevziať jurisdikciu nad malefíciom a v rámci nej stanovila, že (1) podozrivý by nemal byť uväznený pokým sa nedá získať usvedčujúci predmetný dôkaz o zločine; (2) sudca sa musí poradiť s lekárom, aby tak identifikoval presnú príčinu nemoci, bez ohľadu na to, či je prirodzená alebo nadprirodzená; a (3) inkvizítorom bolo zakázané vyšetrovať podozrivých na základe svedectva od exorcistov, prehnane inklinujúcich k tomu, aby všade a vo všetkom videli dielo Satana a jeho spojencov.

Hoci Instructio nám umožňuje poznať postoj Rímskej inkvizície voči čarodejníctvu, otázka o jej širšom význame a najmä jej skutočnom dopade zostáva doposiaľ nevyriešená a to z rozličných dôvodov. Poprvé, predpisy v Instructio, rovnako ako legálne praktiky, z ktorých pochádzali nerušili teoretické základy, na ktorých viera v čarodejníctvo spočívala. Podruhé, jej samotná existencia naznačuje, že provinční inkvizítori počas vyšetrovania čarodejníctva páchali časté zneužívania. A konečne, Rímska kongregácia rozposlala biskupom alebo inkvizítorom pod jej priamou jurisdikciou tento dokument iba vo forme rukopisu až do roku 1657, keď bolo publikované jej tlačené vydanie a nepodnikala žiadne oficiálne kroky proti tým sudcom, ktorí páchali zločiny zneužitia svojej právomoci mimo svojej jurisdikcie. Niekedy talianské svetské súdy pokračovali v odsudzovaní čarodejníc na smrť používaním postupov neschválených Rímskym Svätým Ofíciom.
Zdokumentované dôkazy odhaľujú, že tribunály Rímskej inkvizície sústavne a vo veľkom zachraňovali životy obvinených čarodejníc a preferovali skôr vynášanie rozsudkov v podobe zrieknutia sa, odvolania svojej viny, zbičovania alebo exilu. Sväté Ofícium bolo omnoho miernejšie ako prinajmenšom jeden z pápežov, ktorý stál na jeho čele: Bula Gregora XV. Omnipotentis Dei (Všemohúci Boh, 1623) vynášala rozsudok smrti aj nad ľutujúcim a poprvýkrát sa previnivším  páchateľom, ak bol usvedčený zo spáchania malefícia, ktoré malo za následok niekoho smrť; ale tento dekrét nebol v praxi nikdy použitý, pravdepodobne pretože generální inkvizítori boli proti nemu. V osemnástom storočí sa zdá akoby Rímska inkvizícia rýchlo upadala. Jej činnosť, týkajúca sa výkonu súdnej moci dramaticky klesla; obvinenia a udelené tresty ako sa zdá obsahovali druhotriedne zločiny ako je blasfémia-rúhanie, sexuálne zvádzanie pri spovedi (tzv. sollicitatio ad turpia) a "povera" ktorá sa stávala čoraz menej a menej diabolská a viac ľudská. Naviac väčšina kníh o exorcizme bola daná na Index zakázaných kníh, medzi ktoré patrí aj práca Girolama Menghiho, známeho františkánskeho mnícha, ktorý na sklonku šestnásteho storočia silne podporoval čarodejnícke procesy. Rímske autority začali s veľkou dávkou podozrievania tvrdiť, že väčšina posadnutí diablom a následných obžalôb z čarodejníctva namiesto nejakých diabolských zaklínadiel pramení skôr z mentálnych a fyzických chorôb.
Všetko toto sa dialo v talianskom a európskom prostredí v ktorom sa rozširovala osvietenská kultúra s celou tou svojou radikálnou opozíciou voči čarodejníctvu, mágii a diabolským javom. Na konci tohto procesu Rímska inkvizícia s celou svojou súdnou obozretnosťou sa stále pridržiavala teoretických základov viery v čarodejníctvo (stále čiastočne zachovanými v súčasnej katolíckej kultúre) sa sama ocitla najzastaranejšou. Nie je teda prekvapením, že sa pokúsila zápasiť proti "osvietenskej" filozofii a vede skôr než proti čarodejniciam; ale dokonca aj v Taliansku svoj boj prehrala a nedokázala zabrániť rozšíreniu nových ideí. Provinčné tribunály Rímskej inkvizície odvtedy zastaralé a nepoužiteľné boli odstránené približne v polovici storočia, väčšinou aby sa tým vyhovelo želaniu talianským mestským štátom: v Neapoli (1746), Parme (medzi rokmi 1765 a 1768), Toskánsku (1782) alebo v Modene (1785); v Pápežských štátoch; väčšina z nich boli pravdepodobne potlačené počas napoleónskych výbojov. Samozrejme niektoré súdy ako napríklad v Bologni pokračovali až do polovice devätnásteho storočia, v predvečer zjednotenia Talianska.

Guido Dall’olio; Z taliančiny preložil Carlo Dall’olio

Použitá a odporúčaná literatúra:

Accademia Nazionale dei Lincei. 2000. L’Inquisizione e gli storici: un cantiere aperto. Tavola rotonda nell’ambito della Conferenza annuale della ricerca (Roma, 24–25 giugno 1999). Rome: Accademia Nazionale dei Lincei.
Canosa, Romano. 1986–1990. Storia dell’Inquisizione in Italia dalla meta del Cinquecento alla fine del Settecento. 5 vols. Rome: Sapere 2000.
Cardini, Franco, ed. 1989. Gostanza, la strega di San Miniato: Processo a una guaritrice nella Toscana medicea. Rome-Bari: Laterza.
Dall’Olio, Guido. 2001. “Tribunali vescovili, Inquisizione romana e stregoneria: I processi bolognesi del 1559.” Pp. 63–82 in Il piacere del testo: Saggi e studi per Albano Biondi. Edited by Adriano Prosperi. Vol. 1. Rome: Bulzoni.
Decker, Rainer. 2001. “Entstehung und Verbreitung der römischen Hexenprozessinstruktion.” Pp. 159–175 in Inquisition, Index, Zensur: Wissenkulturen der Neuzeit im Widerstreit. Edited by Hubert Wolf. Paderborn: Schöningh.
———. 2002. “Gerichtsorganisation und Hexenprozessrecht der römischen Inquisition: Neue Quellenfunde zu Theorie und Praxis.” Pp. 455–474 in Hexenprozesse und Gerichtpraxis. Edited by Herbert Eiden and Rita Voltmer. Trier: Spee.
Del Col, Andrea. 2002. “Le strutture territoriali e l’attivita dell’Inquisizione romana.” Pp. 343–378 in L’Inquisizione. Atti del Simposio internazionale, Citta del Vaticano, 29–31 ottobre 1998. Edited by Agostino Borromeo. Citta del Vaticano: Biblioteca Apostolica Vaticana.
———, and Giovanna Paolin, eds. 1991. L’Inquisizione romana in Italia nell’eta moderna: Archivi, problemi di metodo e nuove ricerche. Atti del seminario internazionale, Trieste, 18–20 maggio 1988. Rome: Ministero per i Beni Culturali e Ambientali.
Ginzburg, Carlo. 1983. The Night Battles: Witchcraft and Agrarian Cults in the Sixteenth and Seventeenth Centuries. Translated by John and Anne Tedeschi. London: Routledge.
Nannipieri, Silvia. 1999. Caterina e il diavolo. Una storia di streghe e inquisitori nella campagna pisana del Seicento. Pisa: ETS.
Prosperi, Adriano. 1996. Tribunali della coscienza: Inquisitori, confessori, missionari. Turin: Einaudi.
Romeo, Giovanni. 1990. Inquisitori, esorcisti e streghe nell’Italia della Controriforma. Florence: Sansoni.
———. 1994. “I processi di stregoneria.” Pp. 189–209 in Storia dell’Italia religiosa. Edited by Gabriele de Rosa and Tullio Gregory. Vol. 2. Rome-Bari: Laterza.
———. 2002. L’Inquisizione nell’Italia moderna. Rome-Bari: Laterza.
Tedeschi, John. 1990. “Inquisitorial Law and the Witch.” Pp. 83–118 in Early Modern European Witchcraft: Centres and Peripheries. Edited by Bengt Ankarloo and Gustav Henningsen. Oxford: Clarendon.
———. 1991. The Prosecution of Heresy. Collected Studies on the Inquisition in Early Modern Italy. Binghamton, NY: Center for Medieval and Early Renaissance Studies.

Montaillou, dedina plná heréz

Klasická práca Emmanuela Le Roy Ladurieho o sociálnej histórii s názvom Montaillou, by mala byť na zozname odporúčanej literatúry každého správneho nadšenca pre dejiny. Ja keď som ju naposledy čítal som sa z nej dozvedel mnoho zaujímavého. Škoda, že jej český preklad je trochu ťažkopádny, ako je to zvykom u odborných prekladov, ale je to hodné prelúskať sa cez neho.
Témou knihy je popis vidieckeho života sedliakov v malej dedinke v Pyrenejách s názvom Montaillou v období približne od 1300 až 1330, ako sa objavujú v tzv. Furnierových inkvizičných registroch. Jacques Fournier bol miestny biskup a horlivý inkvizítor. Keďže Montaillou bola ohniskom herézy, uväznil kvôli nej väčšinu z jej obyvateľov a vyčerpávajúcim spôsobom ich podrobil výsluchom. Mnohí boli usvedčení a piati z celkového počtu 114 vyšetrovaných boli upálení na hranici. Hoci ich výpovede majú formu súdnych protokolov, historici sú presvedčení, že Furnierovi sedliaci v nich zväčša vypovedali pravdu. Pri inkvizičnom postupe ich nemučil a zapísal všetko, čo povedali, bez ohľadu na to, či sa to priamo týkalo herézy alebo nie. Výsledkom je unikátny náhľad do každodenných životov negramotných sedliakov počas stredoveku.. Najviac odhaľujúcou vecou je, že oni boli celkom podobní ako my. Pracovali tvrdo, ale dávali prednosť sedeniu v kruhu a debatám o všeličom možnom, mali svoje milostné dobrodružstvá a klebetili o nich a ich názory na náboženstvo sa rôznili, od fanatického postoja až po pozíciu ateistu. V niektorých spôsoboch správania sa boli samozrejme veľmi odlišní. Osobná hygiena nebola pre nich prioritou (hoci ženy sa navzájom medzi sebou odvšivovali a aj ich mužských proťajškov); násilie bolo normálne (ale nie tak časté ako by ste si možno mysleli) a smrť číhala doslova na každom kroku.

Heréza, ktorá postihla Montaillou bola katarizmus. Po albigénskej krížovej výprave prežívali katari v horách po niekoľko málo desaťročí. Ich vierouka bola kombináciou kresťanstva a hinduizmu. Katarský mýtus o stvorení hovorí, ako Satan počas Pádu zlákal ohromné množstvo anjelov z neba. Títo anjeli boli v hmotnom svete chytení do pasce, kde boli podrobení neustálemu cyklu smrti a znovuzrodenia. Táto metempsychoza - reinkarnácia znamenala, že ste sa mohli znovunarodiť ako zajac, pes alebo nádejne ako človek. Konečne, ak zomriete ako veriaci katar vaša duša sa vráti do neba. Katarské kňažstvo, parfaits, dokonalí, čistí, sa zdržiavali od mäsa pretože sa chceli vyhnúť jedeniu mäsa obsahujúceho dušu ich starej dobrej tety alebo deduška. Hovorili tiež o tom, že zostávajú v celibáte, hoci v ňom neboli v tomto o nič viac úspešnejší ako katolícki kňazi. Kým obyčajní katari mohli byť odsúdení do väzenia alebo na nosenie žltého kríža, ako symbolu hanby, parfait ktorý padol do rúk inkvizítorov s najväčšou pravdepodobnosťou skončil na hranici. A biskup Jacques Fournier potom čo vyčistil Pyreneje od heretikov, získal povýšenie a napokon sa stal pápežom ako Benedikt XII.
Aby som to zhrnul táto kniha je fascinujúcou štúdiou sociálnej histórie trošku zmarená len bombastickým prozaickým štýlom, za čo môže byť len ťažko zodpovedný Le Roy Ladurie.

Citát dňa

"Ak existuje Boh, najdôležitejšou vecou na svete je spoznať ho." 

Cecil Rhodes

Citát dňa

"Základná štruktúra viery sa zreteľne rysuje v Písme a  Apoštolskom symbole: Apoštolské vyznanie totiž vo svojich formuláciách už rozlišuje medzi credere in Deum, in Jesum Christum, in Spiritum Sanctum a credere ecclesiam (veriť v Boha, v Ježiša Krista, v Ducha Svätého a veriť cirkev). Cirkev a všetko, čo je dané spolu s ňou (sviatosti a úrady) je teda predmetom viery celkom iným spôsobom než Boh, ktorý v Ježišovi Kristovi skrze Ducha Svätého koná k našej spáse. Viera sa bezprostredne vzťahuje iba k nemu; on tvorí jej vlastný obsah. Naproti tomu cirkev, jej sviatosti a úrady sú iba prostriedkom spásy; viera sa k nim vzťahuje potiaľ, že sprostredkujú a sprítomňujú spásu. Neveríme teda v cirkev, alebo dokonca v pápeža, ako veríme v Boha. Prostriedky spásy musíme chápať ako formy sprostredkovania spásy a je nutné ich kritizovať, keď túto službu už konkrétne neplnia."

kardinál Walter Kasper , Úvod do viery,  z nem. orig.  Einführung in den Glauben,  prel. Ján Maga, Vyd. Spišský kňažský seminár, 1991, ISBN 80-7142-002-8 - 124s.

Katari a križiaci v Languedocu

Práve som dokončil čítanie knihy Jonathana Sumptiona s názvom The Albigensian Crusade - Albigénska križiacka výprava. Je to  poctivý kúsok dobrej popularizačnej histórie, rozprávanej úderným tempom z pôvodných zdrojov, idúci v šľapajách slávnych historikov Stevena Runcimana a Johna Julia Norwicha. Sumption je zaujímavou postavou pretože dokázal skombinovať svoju úlohu historika s tým, že je jedným z najvyššie platených kráľovských sudcov QC(Queen Counsel) (starší sudca) na londýnskej právnickej scéne. V súčasnosti pracuje na histórii storočnej vojny (vyšli už dva zväzky v rámci jednej dekády). Keď bol vydaný posledný zväzok tak pripustil, že nikdy nevidel jeho deti keďže bol stále alebo na súde či vo svojej súkromnej knižnici. Napriek jeho bohatstvu a skvelej reputácii mu toto ani v najmenšom nezávidím.
Aj napriek tomu, ako je zaneprázdený, je jeho kniha Križiacka výprava proti Albigenským skvelá. Ak sa niekto zmieňuje o kataroch a ich tragickom osude, vždy sa má za to, že to bola táto križiacka výprava, ktorá ich vyhladila. Zjavne to tak nie je. Križiacka výprava bola porazená a keď bol jej vodca, Šimon z Montfortu, zabitý pri Toulouse v r. 1218, rozpadla sa. Jeho syn, na ktorého vodcovstvo výpravy prešlo sa vrátil do severného Francúzska. V skutočnosti to bola francúzska monarchia, kto získal grófstvo v Toulouse, a to nie dobyvačným ťažením, ale výhodným sobášom. Katari boli zničení po križiackej výprave keď Raymond, gróf z Toulouse, dovolil pápežským inkvizítorom pôsobiť na jeho území. Išli po katarských svetských ochrancoch a pomaly počas celého storočia dokázali rozpliesť celú pavučinu. Posledné zvyšky katarizmu boli vidiečania z obce Montaillou obsadenej v r. 1326.
To čo bolo na albigénskej krížovej výprave čudné je že ako málo sa zdá odlišovala od vražedného konfliktu, ktorý charakterizoval život v Languedocu predtým, než sa v ňom náhle objavili križiaci. Oblasť bola spleťou drobných vládcov a šľachticov, ktorí trávili väčšinu svojho času bojovaním medzi sebou. Môžete si romanticky vykladať tento druh mužnej kultúry, ale muselo to byť takmer pekelné miesto pre život. Križiaci boli jednoducho ďalšou armádou, ktorá sa zaplietla do tohto gulášu. Oblasť v konečnom dôsledku nepoznala mier až dovtedy, keď nebola absorbovaná francúzskym kráľovstvom. Výsledkom bolo storočie bezprecedentného bohatstva a rastu predtým než Čierna smrť a storočná vojna nezdevastovala celý región v 14. storočí.

Cirkev svätá a zároveň hriešna

Niektorí moderní ľudia, ktorí sa domnievajú, že im žiadnu cirkev netreba, ale aj tí "kultúrni kresťania", ktorí vnútorne nepociťujú potrebu byť súčasťou nejakého viditeľného spoločenstva, majú o tom čo je to cirkev mnohé predstavy. Je to pre nich iba viditeľná organizácia, historický jav, sociologický útvar, jeho politická moc. Toto všetko je však len jedno hľadisko, o ktorom by som sa tu chcel rozpísať. Myslím si, že tieto charakterizácie nevystihujú úplne celú mnohovrstevnú podstatu. Nie je to iba svetská spoločnosť.


Práve preto, že "niečo" v nej žiari z Kristovho tajomstva, môžeme vlastne hovoriť o svätej cirkvi. Na konci Vyznania viery sa hovorí: "Verím v svätú Cirkev katolícku, v spoločenstvo svätých...". Predovšetkým sa hneď pri tom pozastavia viacerí nad tým, prijať vieru v niečo tak imaginárne a z pohľadu moderného človeka je to tiež nepochopiteľné a naivné. Isté poznanie na základe viery? Veď to je na smiech. Veď „dnes už predsa vieme“, že ani rozum nie je schopný poznať niečo s istotou; a čo potom detinská viera. Svätosť cirkvi? Tej cirkvi, čo „posväcuje“ zbrane, upaľuje nevinných, vedie krížové výpravy proti inak zmýšľajúcim atď.? Však aj katolík ochotný odložiť ružové okuliare musí uznať, že skúsenosť s konaním členov cirkvi v dejinách hovorí v tomto ohľade jednoznačne proti svätosti cirkvi. Táto skúsenosť  samotná sa nedá rozumne poprieť. Prečo sa teda nezbaviť takto pochybného článku viery, ktorý naviac vyvoláva zbytočné kontroverzie a komplikuje  spoločenské uznanie, o ktoré predovšetkým cirkvi v prvom rade ide?


Svätá cirkev...


Nijaký znak cirkvi sa teda viac nepopiera a nechápe nesprávnejšie. Treba v prvom rade vysloviť to, že sa vôbec nemyslí to, že sa sama cirkev považuje za spoločenstvo osobitne dokonalých ľudí. Jej posvätenie je dielom Kristovým: "Kristus si zamiloval cirkev a obetoval sa za ňu, aby ju posvätil..." (porov. Ef. 5, 25)
Svätá je hlava Cirkvi, Kristus, a tým všetci, čo majú k nemu živý vzťah. Svätá je prostredníctvom Ducha Božieho, ktorý v nej pôsobí.
Cirkev je však svätá aj pre svoju úlohu pokračovať v Kristovom poslaní posväcovať ľudí. Pavol hovorí zreteľne a stručne: "To je Božia vôľa, aby ste žili sväto" (porov. 1 Sol 4, 3).
Avšak práve tí ľudia, ktorým sa najlepšie podarilo zvládnuť túto Božiu požiadavku a ktorých nazývame "svätými", mali veľmi intenzívne vedomie svojej ľudskej slabosti a hriešnosti. Práve oni si boli vedomí toho, že svätosť je dielom Božím. Kresťan vie s Pavlom: "Z milosti Božej som, čo som" (porov. 1 Kor 15, 10). Namyslenosť a samoľúbosť sú teda od samého začiatku vylúčené, keď hovoríme o svätej cirkvi. Skôr je každému jednotlivcovi a cirkvi ako celku tento titul vždy znovu "ostňom v tele", pretože vieme, ako ľahko sa dostávame do područia hriechu.


Cirkev hriešnikov
Tu sa nám teda načrtáva celkom iný náhľad na cirkev. Veľmi dobre však chápeme, ak niekto pociťuje naše doterajšie vyjadrenia ako aroganciu: Kristus ďalej žije v cirkvi - Duch Boží pôsobí v nej - je teda svätá! Avšak pravda je iná: Stretávame sa v nej často s ľudskými, príliš ľudskými prejavmi. Úplne sa snáď prehliada, že cirkev vytvárajú ľudia, ktorí hľadajú, blúdia a hrešia?
Hoci platí to, že Kristus žije v svojej cirkvi, tak málo prichádza do úvahy úplné stotožňovanie cirkev=Kristus. Veď sú to napokon ľudia, ktorí tvoria cirkev.
Podstatu cirkvi možno podľa mňa najlepšie objasniť, keď sa pozeráme na Krista. Bol súčasne Bohom i človekom. Práve tak je to aj v cirkvi, v ktorej žije Kristus ďalej; prelína sa tu božské a ľudské. Čo však nemôžeme povedať o Kristovi, platí o cirkvi. k jej ľudskej stránke patrí zlyhanie a hriech. Preto cirkev nikdy nebude bez slabostí.
Vzťahuje sa to predovšetkým na každého z jej členov. Všetci sú hriešni. Kristus sa síce modlil za posvätenie ľudí, ale cítil, že jeho poslanie je v tom, aby "povolal nie spravodlivých, ale hriešnikov" (porov. Mt 9, 13). Preto rátal s hriešnikmi v svojej cirkvi. "Zbožní" jeho čias mu vyčítali: Prijíma hriešnikov a je s nimi (porov. Lk 15, 2). Cirkev vie od Krista: "Nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí" (porov. Mk 2, 17). Preto vo svojom strede znáša aj svojich slabých členov, aj keď veľmi škodia dobrej povesti a autorite cirkvi. Práve pre hriešnikov daroval Kristus sviatosť Božieho milosrdenstva, pokánie. Kto z nás by sa mohol ešte počítať do cirkvi, keby hriešnici nemali v nej miesto? Či chyby, nad ktorými sa tak ľahko pohoršujeme, nie sú až príliš často napokon aj našimi vlastnými chybami? Lebo veď my všetci sme cirkev, aspoň my, ktorí sme pokrstení.
Už z evanjelií sa dozvedáme o slabostiach apoštolov, o Petrovom zlyhaní, o Judášovej zrade, o sporoch o prvé miesta. V listoch apoštolov je zmienka o tom, že už v prvotnej cirkvi sa vyskytovali nešváry. Členovia cirkvi vždy znova narúšajú vonkajší vzhľad "svätej cirkvi". Kňazi, biskupi a pápeži patria práve tak ako každý jednotlivý veriaci do tejto cirkvi hriešnikov.
Hriešnosť sa však týka aj cirkvi ako celku. "Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.", zdôrazňuje II. vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi (LG 8). Ako sa ľudia pohoršujú nad Kristovým krížom, tak sa budú vždy znova pohoršovať aj nad slabosťou cirkvi. Nie je vôbec ľahké pod jej zovňajškom rozpoznať Kristovu prítomnosť. Dokonca ani v bezhriešnom Ježišovi z Nazaretu nespoznali mnohí ľudia Boha, Pána a Spasiteľa. Ešte oveľa ťažšie je vidieť Krista v cirkvi zaťaženej mnohými, tak ťažkými hriechmi. Posledný koncil bol veľkým priznaním tejto skutočnosti. Cirkev má ustavične skúmať, či ešte obstojí pred požiadavkami Krista.


Kritika cirkvi


Keďže cirkev má mnohé chyby a slabosti, môže i musí existovať aj kritika cirkvi. Nemáme na mysli svojhlavé mudrovanie a uštipačnú, zhadzujúcu kritiku, ktorá chce raniť (hoci aj tu sa musíme pýtať, či sa aj z toho nemôžeme poučiť, a či my sami nedávame na to dôvod). Avšak vecná a čestná kritika - nech už prichádza zvonku alebo zvnútra - môže byť v každom prípade len žiadúca. Nesmie ísť o to: chcieť všetko v cirkvi hájiť. Zlyhanie sa neodstraňuje skrášľovaním, zamlčiavaním či tutlaním, ale úprimným obrátením a priznaním vín. Predpokladá to ale úprimnú túžbu po pravde. Vnútrocirkevná kritika je okrem toho oprávnená ešte aj z iného dôvodu: Keďže každý kresťan má určitú zodpovednosť za celú cirkev, je mu nielen dovolené, ale podľa okolností je aj jeho povinnosťou uviesť, čo sa mu nepáči. Z takej kritiky možno vycítiť starosť a lásku k cirkvi alebo bolesť nad jej zlyhaním, nikdy však nie škodoradosť. Táto kritika chce pomôcť, pretože buduje. To, že kritika cirkvi má svoje medze tam, kde ich sám Kristus jednoznačne ustanovil, je samozrejmé.


Námietka proti svätosti cirkvi sa najčastejšie odvoláva na excesy cirkvi v dejinách. Uvádzané historické prípady (inkvizícia, upaľovanie čarodejníc, tmárstvo cirkvi v boji proti vede a všeobecnému pokroku ai.) však bývajú niekedy hrubo dezinterpretované. To by mohlo zvádzať k nekritickej obrane, ktorá primárne sústreďuje svoju pozornosť na korigovanie demagogickej manipulácie s historickými faktami. Avšak účinnejšie a lepšie sa však voči takémuto spôsobu historickej kritiky a jej logike dá účinne čeliť postupne krok za krokom tak, že s otvoreným postojom prijatia uznáme pre cirkev nepríjemné a škandálne skutočnosti dejín a poukážeme na fakt, že nedokazujú to, v čom tkvie jej podstata – rukolapný dôkaz o nesvätosti cirkvi. Pretože Kristus svojím nasledovníkom nesľúbil a nezaistil bezhriešnosť a neomylnosť ich celkového poznania v priebehu existencie tu na zemi. A práve na tomto neoprávnene stavajú tí, ktorí poukazovaním na zlú historickú skúsenosť sa snažia uprieť svätosť cirkvi.

Steven Pinker a jeho "sfalšovaná štatistika"

Väčšina ľudí - ako sa domnievam - ak sa ich opýtate na najkrvavejšie storočie v ľudskej histórii, odpovedia že 20. storočie. Ja vzápätí ihneď dodávam, že to nie je druh otázky ktorú dostanete v súčasnosti pri skúškach z histórie - oveľa pravdepodobnejšie budete poctení otázkou o "Utváranie domácnosti, rodu a vzťahov medzi pohlaviami v ranomodernom atlantickom svete alebo niečo podobne menej krvavé.

V novej knihe Stevena Pinkera ‘The better angels of our nature - Lepší anjeli našej povahy’ vlasatý profesor z Harvardu z toho nič nespomína. Predpoklad pre 20. storočie je preň len "historická krátkozrakosť". Namiesto toho, ak sa prehrabávate cez historické knihy a hľadáme v nich zabudnuté vojny a ich dopad v rozsahu svetovej populácie v tom čase - nájdete celý rad menej známych konfliktov, ktoré zmenšia celkový počet obetí prvej a druhej svetovej vojny. Pinker potom predstaví tabuľku ukazujúcu akoby II. svetová vojna bola iba 9. najdeštruktívnejšia masakra na svete - zaostávajúca za atlantický obchod s otrokmi, zničenie amerických indiánov, dobyvačné vojny Tamerlána, pád Ríma, pád dynastie Ming, stredoázijský obchod s otrokmi, dobyvačné vojny Mongolských chánov a - najhroznejšie zo všetkých - povstanie An Lušana - (niečo,  o čom asi prevažná väčšina obyvateľov Západu ani nepočula).
A v tomto momente by mal "detektor blbosti":) každého normálneho rozumne uvažujúceho človeka začať trubiť napoplach -  pretože ktokoľvek, kto tvrdí, že prišiel s triezvym a primerane presným "odhadom počtu obetí" pre niečo tak nevypočítateľné ako sú Mongolské vojenské výboje má v sebe smiešne ba až nezmyselne veľa prehnanej sebadôvery. Pinkerova tabuľka vyzerá podozrivo ako niečo, čo bolo zrejme doslovne okopírované z wikipédie. V skutočnosti sa čísla zdajú,  že boli prebrané z webstránky pod názvom ‘Necrometrics - Nekrometrika’, ktorej autorom je Matthew White -  knihovník a spisovateľ, ktorého tak trochu zvláštne hobby je zostavovať rozličné štatistiky počtu obetí v dejinách. Jeho vedecké práce zahrňujú také eseje ako 'Which Has Killed More People? Christianity? or Gun Control - Čo zabilo viac ľudí? Kresťanstvo? alebo Obmedzenie držby zbraní' tak je trošku čudné, že Pinker ho považuje za toho správneho odborníka na demografiu stredovekej Číny.


An Lušanovo povstanie, podľa Pinkera a White-a, zmasakrovalo niečo viac než 36000000 Číňanov počas doby trvajúcej 8 rokov - čo je počet ekvivalený dvom tretinám (66%) z celkového počtu populácie cisárstva pod dynastiou Tang. Ak to chcete porovnať s populáciou z polovice 20. storočia mohli by ste skončiť s ekvivalentným číslom obetí 429000000 ľudí. Toto by mohlo vyzerať ako naozaj prekvapujúco vysoká úmrtnosť - pre porovnanie nacistická invázia do sovietského Ruska mala za následok vyvraždenie približne 13 % celkového počtu obyvateľstva Ruska - viac než polovica populácie v oblastiach a krajinách Európy, odkiaľ existujú  údaje upotrebiteľnej kvality umrela na Čiernu smrť - mor (pravdepodobne najhoršia demografická katastrofa v histórii sveta). Na ospravedlnenie tohto Pinker a White poukazujú na skutočnosť, že na vrchole stredovekej dynastie Tang sčítanie konané v roku 753, zaznamenalo ako celkový počet obyvateľov číslo 52880488. Po jedenástich rokoch občianskej vojny, sčítanie z roku 764 prinieslo počet 16900000 obyvateľov. Doposiaľ, ako som mal možnosť vidieť, tak žiadne z týchto čísel citovaných Whiteom nepochádza od sinológov a rovnako tak nie je poskytnutý ani žiadny kontext pre tak nízke počty obyvateľov pochádzajúce z posledného sčítania*.


A na základe toho som sa rozhodol prečítať niekoľko historických publikácii ako napr. ‘Cambridge History of China Vol 3 - Cambridgeská História Číny zv.3’, ‘The Chinese Cosmopolitan Empire – the Tang Dynasty slov. Čínske kozmopolitné impérium za vlády dynastie Tang’ autora Marka E. Lewisa a ‘Medieval Chinese Warfare - Čínsky spôsob vedenia vojny v stredoveku’, ktorej autorom je David Andrew Graff.


An Lušan bol generál, ktorý velil vojenskej posádke v pevnosti, a bol sogdiánskeho a tureckého pôvodu a vzbúril sa voči dynastii Tang v r. 755. Táto udalosť podnietila vypuknutie občianskej vojny, ktorá zachvátila celú severnú Čínu na obdobie ôsmich rokov až do r. 763, keď boli povstalci konečne porazení. Počas tohto obdobia v dvoch hlavných mestách dynastie Tang bolo zničené mesto Chang’an a mesto Luoyang bolo vypálené. Toto naznačuje, že konflikt bol mimoriadne deštruktívny, ale keď sa hodnotí jeho dopad, existuje tu množstvo ťažkostí.


Poprvé, až do modernej doby vykonávanie sčítania a s ním spojené záznamy o počtoch obyvateľov boli sporadické a nekompletné. Prvé dôsledne vykonávané sčítania ľudu nebadať až do roku 1790 v Spojených štátoch a v r. 1801 v Británii. V Číne v období stredoveku vláda vykonávala sčítania domácností a z nich niektorých alebo všetkých ľudí, ktoré ich tvorili, ale nepokúšala sa o ich úplnú registráciu až do r. 1953. Toto sa konalo pre účely odvodu brancov do vojenských jednotiek alebo oveľa častejšie vyrúbenie daňového bremena. Iba malý počet prelomových sčítaní z éry pred dynastiou Song sa bral ako rozumne spoľahlivý a záznamy cisárskych vyberačov daní sú často neúplné v dôsledku vojen a s tým spojeného administratívneho chaosu. Údaje o počte domácností sa považujú za oveľa presnejšie ako tie, ktoré hovoria o jednotlivcoch.


Podruhé údaje zo sčítania veľmi kolísajú v závislosti od úrovne vtedajšej vládnej správy. Ako príklad môže slúžiť to, že počas panovania Taizonga v rokoch 626 až 649 bolo registrovaných iba 3000000 domácností. Za vlády dynastie Sui (581-618) toto číslo bolo 9000000 domácností. Podľa Richarda Guissa, ako sa píše v knihe Cambridžské Dejiny Číny tento "senzačný pád nie je vysledkom katastrofickej úmrtnosti počas občianskej vojny na sklonku vlády dynastie Sui a na začiatku vlády Tangov, ale jednoduchého zlyhania miestnych vládnúcich elít pri celkovej registrácii obyvateľstva. Dokonca v prvých rokoch vlády Kao-tsunga iba 3800000 domácností -  jednoznačne daľeko menej než polovica skutočnej populácie - bolo zaregistrovaných. Značne viac než polovica populácie bola teda nezaregistrovaná a neplatila žiadne dane (Cambridge History of China, s. 297). Toto ukazuje, že v časoch núdze aj tak vysoko centralizovaný daňový systém ako bol v Číne mohol skolabovať - čo viedlo k tomu, že polovica celkovej populácie alebo aj viac bola úplne vynechaná zo sčítania.


Po povstaní An Lušana dosiahla situácia krízové rozmery a nastalo nové obdobie vojenskej diktatúry a regionálnej autonómie. Dynastia Tang prežila len vďaka vytvoreniu všeobecnej decentralizácie administratívnej moci a rozptýlenia moci medzi rad provinčných vlád. Napriek znovunastoleniu mieru sa cisárstvo zmietalo v stave chaosu. Čína sa rozdelila do mnohých regiónov, ktoré vyberali svoje vlastné dane a odovzdávali z nich iba malú časť centrálnej vláde. Tangovia odvtedy už nedokázali zaktualizovať svoje záznamy a tabuľky o vlastníctve pôdy; miestne daňové záznamy boli zničené, rozptýlené a tak sa považovali za prekonané. Ako píše Graff:

Po povstaní An Lušana, cisársky dvor Tangov stratil schopnosť zaznamenávať, vyčísľovať a vynucovať platenie daní priamo od väčšiny čínskych vidieckych domácností. Tento vývoj sa dá dramaticky ilustrovať úpadkom registrovanej populácie z približne deviatich miliónov domácností v r. 755 na menej než dva milióny v r. 760. (Medieval Chinese Warfare, s.240)

Čísla zo sčítania po povstaní teda nemôžu poslúžiť na adekvátne odhady jeho dopadu na veľkosť populácie cisárstva v 8. storočí a neexistujú tu ani žiadne známky katastrofickej straty dvoch tretín populácie. Namiesto toho tu sú náznaky, že Čína pokračovala v tom aby aj v 9. storočí mala veľký základ v počte obyvateľstva a s ktorým bola dynastia schopná pozdvihnúť počty profesionálnych a záložných armád a tak konkurovať kočovným ríšam v rámci boja o dominanciu v ázijskom vnútrozemí.
Odhady poskytnuté veľkým harvardským sinológom Johnom K. Fairbankom v knihe 'The New History of China - Nové dejiny Číny' (2006) sú také, že ‘populácia cisárstva mohla tvoriť celkovo 60 miliónov v r. 80 n.l., 80 miliónov v r.875 a 110 miliónov v r. 1190’ (s.106). Toto sú samozrejme odhady, ale tie ukazujú že všeobecný dojem pochádzajúci od historikov tohto obdobia je v tom, že to nie je o katastrofickom úpadku počtu obyvateľstva nasledovanom obnovou - ale o pomalom a stálom populačnom raste v období neskorého stredoveku doplneného o posun v počte obyvateľstva zo severu na juh. Mark E. Lewis poznamenáva o tom nasledovné:

‘Medzi rokmi 742 a 1080 (dva roky pre ktoré sa zachovali obsiahle záznamy zo sčítania) populácia na severe sa zvýšila len o 26 percent, kým na juhu sa zvýšila o 328 percent’

C. A. Peterson v Cambridgeských dejinách Číny poznamenáva, že pri vypuknutí povstania:

Nastali veľké presuny populácie. Mnohé z vojnou ovplyvnených oblastí v Ho-pei a Ho-nan boli čiastočne vyľudnené a mnohí ľudia migrovali do údolí Huai a Jangtze a na juh. (s. 496)

Existuje tu teda mnoho dôvodov prečo byť skeptickí o tvrdení Pinkera, že povstanie An Lushana možno označiť za najdeštruktívnejšiu vojnu všetkých čias. V skutočnosti sa nezdá, žeby vykonal ani len najzákladnejšie šetrenie o hodnovernosti svojich čísel; čo je hanbou pretože kniha ‘Lepší anjeli našej povahy’ sa veľmi dobre číta a prináša niektoré zaujímavé otázky.
*V nedávno vydanej knihe 'The great big book of horrible things - Obrovsky veľká kniha o hrôzostrašných veciach' prišiel Matthew White s 'omnoho triezvejším' číslom o povstaní An Lushana a to 13 miliónov mŕtvych - hoci o tom zrejme nepovedal Pinkerovi.


Križiacka výprava proti Albigenským



Vo svojej knihe ‘The Better Angels of our Nature - Lepší anjeli našej povahy’ Steven Pinker rozvíja príklad za príkladom starovekej, stredovekej a ranomodernej brutality za účelom toho, aby podložil svoju tézu, že svet sa stáva stále menej a menej násilným. Pinker píše:

V 13. storočí katari v južnom Francúzsku sa chopili albigenskú herézu, podľa ktorej tu existujú dve božstvá, jedno dobré a druhé zlé. Nahnevané pápežstvo po tajnom dohovore s francúzskym kráľom poslal do oblasti množstvo armád, ktoré približne 200000 z nich zmasakrovali. Aby som Vám ukázal spôsob taktiky týchto armád, po tom čo obsadili mesto Bram v r. 1210, zobrali stovku porazených vojakov, odrezali im nosy a horné pery, vylúpili im obe oči až na jedného a toho nechali viesť iných do mesta Cabaret aby tak terorizovali jeho občanov pred tým než ho mali dobývať. Dôvod prečo ste nikdy nestretli katara je ten, že ich albigénska križiacka výprava vyhladila. Historici považujú túto epizódu za jasný príklad genocídy*, **.

Vo svojom úryvku Pinker tvrdí, že neslávne známa krížová výprava proti Albigénským (1209-1229) si vyžiadala životy 200000 ľudí, hoci v poznámke pod čiarou súhlasne cituje Whiteove číslo pre potlačenie katarov - jeden milión mŕtvych.
Prvým krokom pri určení či sú tieto čísla hodnoverné odhady by malo byť odhadnúť veľkosť populácie tohto regiónu a mieru konfliktu, ktorý vypukol a trval 20 rokov. Odhadov veľkosti Languedockej populácie v 13. storočí je len málo a sú od seba veľmi vzdialené. Podľa ‘Heresy Proceedings in Languedoc 1500-1560 - Postup súdneho vyšetrovania herézy v Languedocu v rokoch 1500-1560’ veľkosť populácie v 14. storočí bola približne 1,5 milióna. Takže si myslím, že môžeme rozumne odhadovať, že počet obyvateľov v čase križiackej výpravy (13. storočie) bol trošku nižší než 1 milión (tiež pozri). Toto znamená, že aby číslo 1 milión poskytnuté Whiteom bolo dôveryhodné, križiacka výprava by musela byť dostatočne veľká na to aby zmasakrovala úplne každého v Languedocu (pokým by si tam nedopravili odinakiaľ ďalšiu hromadu heretikov).
Z hľadiska počtu obyvateľov hlavných miest v oblasti podľa knihy historika Costena ‘The Cathars and the Albigensian Crusade - Katari a albigénska križiacka výprava’, bol možno v meste Beziérs počet obyvateľov nie menší než 10000. Toulouse malo populáciu čítajúcu 200000 obyvateľov, Montsegúr v čase keď bol obliehaný mal počet obyvateľov 361, Carcassonne ich malo 6000.
Počas samotných bojov dňa 22. júla 1209 podľa miestnych kronikárov bolo zmasakrované takmer celé obyvateľstvo Beziérs. Legáti zaznamenali, že ‘naši muži neušetrili nikoho, bez ohľadu na postavenie, pohlavie alebo vek’ a tým sa počet obetí masakru môže určiť na 20000. V knihe God’s War (Božia vojna) Christopher Tyerman tvrdí, že ‘pravé číslo bolo takmer určite ďaleko menšie’ (s.591). Costen poukazuje na to, že populácia mesta pravdepodobne čítala iba 10000 obyvateľov. (Tyerman si myslí, že ich bolo 8-9 tisíc) takže ‘na toto tvrdenie by sa malo nahliadať v závislosti od neschopnosti komentátorov toho obdobia normálne zaobchádzať s veľkými číslami’ (s.123). Keď padlo Carcassonne, všetkým jeho obyvateľom bolo dovolené slobodne ho opustiť (hoci nahí podľa niektorých rozprávaní). Keď sa v r. 1211 začala nová križiacka výprava, zaútočilo sa na Lavaur a na veľkej hranici bolo upálených 400 katarov (New Cambridge Medieval History vol5 p167 - Nové Cambrigeské dejiny stredoveku, zv. 15, s. 167).


Nasledujúc osud Beziérs sociálno-politické usporiadanie oblasti - ktoré bolo vždy zložitou spleťou drobných panstiev na ktorých žili malí vládcovia a šľachtici, ktorých po väčšinu času ba vlastne jedinou zábavkou  bolo bojovanie medzi sebou navzájom - skolabovalo a krajina sa stala večnou vojnovou zónou. Masakry sa stali takmer pravidelnou udalosťou - počínaje obyvateľmi menšieho Castra v Les Touelles až po 5000 občanov odoslaných do Marmande***’ (Tyerman, s.592). Samozrejme ako sa vojna predlžovala tieto hrôzy sa postupne zmenšovali pravdepodobne tak odrážali nedostatok perzekučného odhodlania alebo nezáujem kronikárov.


Po smrti Šimona z Montfortu jeho syn Amaury, potom čo bol príliš oslabený a stratil pôdu pod nohami na ďalšie výboje, sa stiahol do Paríža. Ďalšia križiacka výprava vedená Ľudovítom VIII. bola vyslaná do Languedocu a mnoho južných miest sa dobrovoľne podriadilo kráľovi. V okamihu príchodu bola križiacka výprava veľmi malá hlavne kvôli odchodu mnohých jej pôvodných podporovateľov a skutočnosti, že mnohí zahynuli na epidémiu. V jej priebehu sa neútočilo a kráľ neočakávane zomrel. Keď sa vojna znovu rozpútala v r. 1228 vojvoda z Toulouse hľadal mierové východisko kvôli jeho obrovským finančným stratám a dohodol sa na tom, že na svojom panstve presadí zákony proti heréze.


Aktivity inkvizície boli omnoho obmedzenejšie, ako by jej zlá reputácia naznačovala hoci v rámci nej sa podnikla bezprecedentná úroveň vyšetrovania a výsluchov. Bernard de Caux, inkvizítor pre mesto Toulouse ako sa zdá, odsúdil 207 obvinených v rozmedzí 12. mája a 22. júla 1246 (na vrchole inkvizítorskej aktivity) - nikoho neupálil, do väzenia odsúdil 23 osôb a rozkázal zvyšným nosiť na oblečení našitý žltý kríž. Neskôr v tom istom storočí bolo 8 až 9 percent z tých, čo boli inkvizíciou odsúdení, upálených na hranici.


Albigénska križiacka výprava sa musí klasifikovať ako jedna z najnechutnejších stredovekých vojen, výsledkom ktorej boli masakry, brutalita, gerilový spôsob boja a rozloženie sociálneho poriadku. Ako argumentuje Malcolm Barber:

‘Albigénske križiacke výpravy zašli ďaleko za normálne konvencie vedenia vojny v 13. storočí v škále krviprelievania, v popravách vysokopostavených protivníkov, mužov a žien, v zohavovaní zajatcov, v ponížení a zahanbení porazených a v úplne prehnanom využívaní teroru ako metódy dosahovania svojich cieľov'.

Napriek tomu ako poukazuje Tyerman ‘križiacke výpravy nezničili región’ (s.604) akonáhle skončil boj ‘prosperita sa vrátila’. S výnimkou masakru v Beziérs bola miera ničenia pri jej vedení relatívne umiernená. Odhliadnuc od de Montfortovho víťazstva pri Saint-Martin-Lalande a bitky u Muretu obyvatelia Languedocu ako sa zdá vyhli vojenským stretom v poli a vyčíslenie masakrov môže byť rádovo v stovkách nie v tisícoch.


Prijsť s akýmkoľvek druhom počtov usmrtených sa zdá márne. 1000000 mŕtvych je jasne nepodložené, 200000 - 20% úmrtnosť pre región sa zdá príliš vysoká. Číslo 100,000 môže byť bližšie k pravde, ale s daným nedostatkom dôkazov aby sme to mohli potvrdiť, sa akýkoľvek odhad dá považovať za čisto špekulatívny ‘výcuc z prsta’.


*V skutočnosti sa albigénská križiacka výprava len mierne dotkla katarov samotných. Ako sa Languedoc znovu dostal pod nadvládu pánov z južného Francúzska po r. 1218 katari sa vrátili k verejnému praktizovaniu svojej viery a boli rovnako silní ako predtým. Križiacka výprava - vždy niečo ako cynické zabratie územia - 
bola fiaskom ktorá sa vyčerpala hneď po tom, čo bol v r. 1218 jej vodca Šimon z Montfortu zabitý pri obliehaní Toulouse. Dôvod prečo katari získali pri svojom znovuobjavení sa bol ten, že francúzska monarchia získala oblasť Languedocu v južnom Francúzsku pomocou výhodnej manželskej politiky a inkvizítorom tak bolo dovolené tu operovať.

**Vo svojom rozprávaní o dobytí hradu Bram kronikár výpravy Pierre Des Vaux tvrdí, že akty mrzačenia boli vykonávané ako reakcia na krutosti páchané obrancami, čo odráža násilie ako odplatu za niečo nie ako taktickú nutnosť. Odporné krutosti boli páchané na oboch stranách vrátane ríše teroru ktorú rozpútal v údolí Dordogne Bernard z Cazenacu a jeho žena Elise (druhá Jezabel) pri ktorej bolo 150 mužom a ženám usekávané ruky alebo nohy a vylupované oči v benediktínskom opátstve v Sarlate. Spôsob akým Elise páchala zločiny bol údajne usekávanie prstov ženám a rozkaz na odštiknutie pŕs jednej úbohej vidieckej žene. (Tyerman s.592)
Počas obliehania Toulouse v r. 1217-18 boli zajatým križiakom vylupované oči, boli im vytrhávané jazyky, boli ťahaní koňmi, kameňovaní, zhadzovaní z hradieb alebo im predtým než ich hodili do vodnej priekopy priväzovali na krk mlynské kamene. Podľa Malcolma Barbera ‘V r. 1212 chytil Roger Bernard, syn vojvodu  niekoľko križiakov pri meste Narbonne, zobral ich späť do Foix, kde on a jeho muži trávili všetok svoj čas  vynaliezaním "nových a originálnych spôsobov mučenia"  pre nich vrátane povesenia za ich genitálie’.


***Znovu sa tieto čísla zdajú príliš vysoké pretože počet obyvateľov v neskorších storočiach sa odhaduje na približne 1000, ale existuje len malá pochybnosť že sa hlavný masaker skutočne stal - anonymný kronikár sympatizujúci so severnými francúzmi popisuje početné rôznorodé orgány ‘vytrhnuté a rozhádzané po okolí na otvorenom priestranstve akoby spadli z neba’.


(pokračovanie)





Ale veď to je sfalšovaná štatistika!:)




Poďme sa teraz pozrieť na jeho spracovanie FAQ - Často kladených otázok ku knihe. Zdá sa, že žiadna z otázok ho nepriviedla k jeho využívaniu vyfabrikovaných štatistík. Niektoré z odpovedí, ktoré tu poskytuje sú neskutočne zábavné. Napríklad, keď sa ho pýtajú na ‘ateistické režimy v 20. storočí’ píše nasledovne:

podľa najčersvejšieho kompendia najhorších masakier v histórii Matthewa Whitea pod názvom Ohromne Veľká kniha hrozných vecí (Norton, 2011) náboženstvá sú zodpovedné za 13 zo 100 najhorších masových zabíjaní v histórii, z čoho rezultovalo 47 miliónov obetí. Komunizmus bol zodpovedný za 6 masových zabíjaní a 67 miliónov obetí. Ak obrancovia náboženstva chcú jasať "My sme boli zodpovední len za 47 miliónov masových zabíjaní-komunizmus bol horší!" potom nech sa páči, ale to nie je presvedčivý argument. Zaštvrté, mnoho náboženských masakrov prebiehalo v storočiach v ktorých svetová populácia bola daľeko menšia. Križiaci, napríklad, zabili 1 milión ľudí na svete z celkového počtu 400 miliónov, čo je rozmer genocídy ktorý presahuje pomer v rámci nacistického Holokaustu. Počet obetí z Tridsaťročnej vojny bol proporčne dvojnásobný tomu z I. svetovej vojny a v rozsahu II. svetovej vojny v Európe.‘

Či tridsaťročná vojna bola viacej deštruktívnejšia než I. a II. svetová vojna je zaujímavá otázka; Nemecko a rozsiahle časti strednej Európy v 17. storočí bezpochyby utrpeli demografický kolaps (15-20% v nemeckých štátoch). Samozrejme prevažná väčšina úmrtí počas 30-ročnej vojny bolo spôsobených nákazou - najmä týfom, dyzentériou a čiernym morom. Táto situácia bola čiastočne spôsobená a zhoršená presunmi rozličných vojenských jednotiek po nemeckej krajine - z čoho plynul nedostatok jedla a vypuknutie epidémie. Podľa detailného spracovania ktoré sa nachádza v knihe s názvom Europe’s Tragedy - Európska tragédia, ktorej autorom je Peter H. Wilson záznamy o smrti z miest ako sa zdá ukazujú, že len málo z nich bolo spôsobených priamo vojenským násilím a  30 rokov boja spôsobilo približne 450000 obetí vojny.


Dá sa argumentovať, teda v skutočnosti by sa malo argumentovať, že väčšina z týchto štatistík úmrtnosti bola spôsobená nie pre konflikt samotný - iné oblasti Európy v tomto období tiež trpeli prudkým znížením populácie, ale nie až tak prudkým ako v Nemecku - takže je tu priama zodpovednosť a úmrtia spojené s nákazou by sa mali zarátať k celkovým počtom. Samozrejme ak je to tento prípad potom by sme mali porovnávať podobné s podobným. Blízke vojenské štvrte a masívne pohyby vojsk pomohli uľahčiť vplyv pandémie na konci I. svetovej vojny - pravdepodobne doposiaľ najväčší holokaust spôsobený nákazou. Pridajme tieto počty k 15000000 zmasakrovaným v I. svetovej vojne a stane sa z nej úmerne najsmrtonosnejší konflikt vo svetovej histórii.


V odpovedi na ďalšiu otázku spojenú s náboženstvom Pinker prehlási:

Ježiš si zaslúži obdiv za odsúdenie pomsty, jedného z hlavných motívov násilia počas celej ľudskej histórie. Ale veci sa začínajú valiť dole vodou v r. 312, keď sa kresťanstvo stáva oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a historické fakty nie sú v súlade s tvrdením, že kresťanstvo sa odvtedy stalo hybnou silou nenásilia:
Križiaci po celé storočie páchali genocídy v rámci ktoých zavraždili milión ľudí, čo je ekvivalentné proporčne so svetovou populáciou v čase nacistického holokaustu.
Krátko nato boli v južnom Francúzsku vyhladení katari počas ďalšej križiackej genocídy pretože sa pridržiavali albigénskej herézy.
Inkvizícia podľa Rummela zabila 350000 ľudí.
Nenávisť Martina Luthera voči židom bola takmer nerozlíšiteľná od Hilerových spisov.
Traja zakladatelia protestantizmu Luther, Kalvín a Henrich VIII. mali upáliť na hranici tisícky heretikov pretože oni a ich nasledovníci brali doslovne Ježišov výrok z Jn 15, 6: " Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.”
Nasledujúc biblický príkaz Ex 22, 18: Čarodejnicu nenecháš nažive!" kresťania zabili 60000-100000 obvinených čarodejníc v honoch na čarodejnice v Európe.
Náboženské vojny v Európe spôsobili takú mieru úmrtnosti, ktorá bola dvojnásobná ako tá v I. svetovej vojne a bola rovnakého rozsahu ako počas II. svetovej vojny v Európe.
Kresťanskí konkvistádori masakrovali a zotročovali domorodých američanov po tisícoch a pravdepodobne celkovo bolo zabitých dvadsať miliónov (nepočítajúc neúmyselné epidémie) v rámci osídľovania oboch Amerík.
I. Svetová vojna ako pripomínam bola vojna v ktorej bojovali zväčša kresťania proti kresťanom. A pre II. svetovú vojnu a s ňou spojenými hrôzami, pozri moju odpoveď na predchádzajúcu otázku.

Bol som veľmi potešený zistením, že Pinkerova štatistika o počte obetí honu na čarodejnice - 60000 počas viac než 3 storočí - je v rozumnej miere presná ( na internet môžete pravidelne nájsť čísla okolo 9 miliónov a pod.) Ak niekto nechce vyzerať ako nejaký druh apologétu zabíjania ľudí pre imaginárne zločiny samozrejme  jeho čísla obetí inkvizície sú až príliš vysoké - 10000 počas šiestich storočí je oveľa prijateľnejší odhad. Do tej miery ako som mohol zistiť z rýchleho prehľadania ‘google books’ kráľ Henrich VIII. upálil 81 heretikov, Kalvín upálil 1 (Serveta) a Luther bol presvedčený, že upálenie heretikov bolo proti vôli Ducha Svätého, teda poskytuje jemnučko čísielko 0. Nie veľmi pôsobivý výsledok pre týchto 3 zakladateľov protestantizmu.
Najfalošnejšie znejúce číslo výherného žrebu je (nespojené s chorobami) vyhubenie 20 miliónov domorodých američanov počas osídľovania oboch Amerík. Pinker ako sa zdá prevzal toto číslo z Whiteovej Necrometriky - samozrejme rovnako ako jeho diskusia o tom na jeho stránke ukazuje, v zásade si toto číslo "vycucal z prsta" (zobral medián zo štyroch jasne vyfabrikovaných odhadov). Dobývanie často nebývalo jednou z vražedných utláčaní ale len demografickým kolapsom - keďže 90% z týchto úmrtí v niektorých oblastiach bolo výsledkom epidémie. Napríklad – populácia domorodcov v Novom Anglicku mohla byť vtedy celkom dobre v rozmedzí 72000 až 114000 pred kolonizáciou. Od r.1670 sa toto číslo  znížilo na iba 8600.
Tento drastický úpadok v skutočnosti nebol výsledkom genocídnej kampane, v prípade španielskych osadníkov to znamenalo, že ich bolo čo sa týka počtu len málo a aby ďalej budovali a udržali si svoje kolónie v tomto až príliš záviseli na domorodých spoločenstvách. A z tejto situácie vyplývalo, že úradníci sa neustále zaujímali o úmrtnosť, ktorá tu nastávala a vydávali nariadenia na ochranu domorodcov pred koloniálnymi excesmi; neustále sa nechávali presviedčať hlasmi ako bol biskup Bartolomeo de Las Casas, ktorý argumentoval že to bolo španielske panstvo čo spôsobovalo katastrofu, nie porozumenie hrozivej úlohy nákazy. Nič z tohoto pravdepodobne nepramenilo zo šľachetného motívu ale ukazuje to aspoň, aké chabé obvinenie z genocídy je.