Zašifrované pohľadnice - sviatočná inšpirácia

Dnes uverejňujem takú menšiu jednohubku - lahôdku. Vypadá to ako tzv.„military script“ – tj. jednoduchá substitučná šifra na pohľadnici z vojny, ja som ju ale vylúštil.

http://www.topky.sk/gl/24422/76896/V-zbierke-ma-aj-zasifrovanu-pohladnicu

Na stránke píšu, že cit.:“Obsah zašifrovanej pohľadnice pre slečnu Annu ostáva stále tajomstvom.“ Ale nie pre mňa.:) Ak budú čitatelia chcieť, obratom dodám aj otvorený text.

Zdá sa, že v tej dobe bolo bežné písať na pohľadnice (predovšetkým z vojenčiny) šifrovaným spôsobom. Pre ďalšie príklady odkazujem na staršie články v e-zinoch Crypto-World 4/2010 + 5/2010 pod názvom Tajemství ukryté v 11-ti pohlednicích...

No a vo viktoriánskom Anglicku 19. stor. sa zasa s obľubou využívali pre vyjadrenie ľúbostného splanutia také niečo ako tzv. Stĺpčeky milostného trápenia - angl. Agony Columns, uverejňované v londýnskych novinách The Times. Práve na tieto články som myslel, keď som  na túto pohľadnicu z vojny "narazil".

Bola to veľmi krásna doba. I keď text, ako sa môžte presvedčiť aj sami, až tak celkom nie...

Takto sa asi po rokoch o dnešných zašifrovaných e-mailoch môcť „písať“ nebude .

Ak chcete lúštiť sami, ďalej už odporúčam nečítať...By the way...A ak viete ešte o nejakých podobných "jednohubkách" (šifrované - zaľúbené pohľadnice, listy, korešpondenčné lístky, vedúce k pokladu obrovskej hodnoty, nielen srdca...:)) nehanbite a podeľte sa o ich existencií v diskusii.

Otvorený text:

Mila ando!!
Předně tě zdravím se vzpomínkou Jak se pořád mivaš aoufam že lepši jak ja. ando psal jsem ti už dva dopise ale ot žadne slovo jsem odpovědi neobdržel doufam že jsi na mně zapoměla nebo jsem tě slovem urazil jestli to bylo moc zle slovo okterem neuvažuji za zle tak mi to promiň s pozdravem josef.

Alexandrijská knižnica a film Agora - dodatok a historické zhodnotenie

Keďže som sa z rôznych reakcií na moju odpoveď kritikom kresťanstva "nedozvedel", či je neskonalý optimizmus istých ľavicovo-liberálnych diskutérov o starovekých poznatkoch a ich strate zničením Veľkej Alexadrijskej knižnice opodstatnený, či to nie je len moja autorská "licentia poetica", zbožný výmysel  na oklamanie čitateľa resp. hyperbolizácia s nádychom irónie, a či som selektívne nezamlčal podstatné informácie, ktoré by mohli kresťanov naozaj usvedčiť z tohto "civilizačného zločinu" voči vedecko-technickému pokroku, robím  tak teraz a podrobnejšie. Doplnil som preto do  predošlého článku rôzne skutočné vyjadrenia, podľa nadšených i kritických svedectiev rôznych diskutérov a aj citácie z portálu, ktorý sa venuje školskej edukácií dejepisu a jeho sprostredkovaniu mladšej generácií pomocou audiovizuálnych pomôcok, ako sú aj filmové diela.

Film Agora a historické fakty

Venujme sa však téme: Aké bolo postavenie ženy a do akej miery boli autonómne, aké mali možnosti vyučovať a aká bola ich moc resp. vplyv vo vtedajšej neskoroantickej spoločnosti. Možno povedať, že zobrazenie žien vo filme ako učiteliek je viacmenej historicky presné. Hypatia nebola prvou ženskou filozofkou v helénistickom svete. A ani nebola poslednou - pretože o generáciu neskôr pôsobila v Alexandrii ďalšia známa pohanská neoplatónska učiteľka, Edézia, ktorej sa však nič násilné zo strany kresťanov či iných známych antických "zloduchov" nestalo (Aedesia).

Väčšina z toho, čo sa z filmu dozvedáme o pohanoch, kresťanoch a židoch má istý historický základ, pretože Alexandria bola už predtým dlhšie mestom častých násilných zrážok medzi rôznymi politickými frakciami a náboženskými skupinami. Vo filme sa nachádzajú isté posuny vo vzťahu k historickým faktom, ktoré ako sa zdá smerujú k tomu, aby usvedčovali kresťanov vedených biskupom Cyrilom ako hlavných zloduchov príbehu.  Vo filme sa nachádza úplne vymyslený útok na Židov, ktorý údajne podnikla frakcia Cyrila, čo následne vyprovokuje ich reakciu.  Ak sa na to pozrieme historicky, v skutočnosti to boli Židia, ktorí násilne udreli ako prví.

Vo filme sa objavia aj mnohé iné historické fabulácie a výmysly, čím sa z neho stáva niečo ako polemická agenda.

Pozrime sa na tie najdôležitejšie historické omyly bližšie. Prvá polovica filmu sa nesie v znamení veľkolepého rozprávania mýtu o "Veľkej Alexandrijskej knižnici" a  v rámci neho zobrazuje  Hypatiu ako v nej učí. V skutočnosti Alexandrijská knižnica vtedy, keď sa Hypatia prechádzala po alexandrijských uliciach, už dávno nejestvovala.  Film sa pravdepodobne pokúša ukázať tzv."dcérsku knižnicu" v pohanskom chráme Serapeu, ale dobové historické dôkazy jasne dokladajú, že tento chrám bol v Hypatiinej dobe dávno opustený a ani žiadna knižnica tam už dávno nebola. Scény o tom, ako fanatický dav kresťanov plieni a ničí knižnicu sú fikciou a neexistuje žiadne dôkazy o tom, žeby  vôbec mala Hypatia nejakú spojitosť s Serapeom.
Hypatia je zobrazená ako inovatívny mysliteľ prichádzajúci na nové objavy. V skutočnosti nemáme žiadne dôkazy o tom, žeby ním aj naozaj bola, hoci bola váženou neoplatónskou filozofkou a skúsenou matematičkou.  Taktiež sa z jej zobrazenia vo filme do značnej miery môže zdať, že by bola ateistkou.  Pretože však bola neoplatónska filozofka, je to nezmysel - táto jej filozofická škola presadzovala skôr  silné a značne mystické presvedčenie v existenciu "Jedného", ktoré sa vo významnej miere podobalo kresťanskému a židovskému monoteizmu. Scény, v ktorých vykonáva experimenty so zotrvačnosťou a objavuje heliocentrizmus sú úplným výmyslom a je veľmi nepravdepodobné, žeby sa naozaj stali najmä kvôli jej filozofickej orientácii.
Vo filme sú tiež znázornené spory medzi alexandrijským prefektom Orestom a biskupom Cyrilom ako keby sa sústredili okolo Orestovej podpory pre Hypatiu a faktu, že je učenou ženou.  Toto sa taktiež nenachádza v žiadnych dobových prameňoch. Súčasťou sporu medzi nimi bola len do tej miery, že bola známou politickou podporovateľkou Oresta.  Jej vražda nebola motivovaná nenávisťou voči jej učenosti, ale jednoducho bola vyjadrením skôr aktu politickej odplaty za smrť jedného z Cyrilových podporovateľov.  Tento zločin bol prejavom čisto (a typicky) politicky motivovaného pouličného násilia v Alexandrii.
Film sa snaží predstaviť divákom jej smrť ako umelecké vyjadrenie istého druhu podobenstva o násilnom strete ateistického rozumu a náboženského fundametalizmu.  Avšak tohoto veľkolepého podniku dosahuje prekrucovaním určitých historických faktov.  Násilná a tragická smrť Hypatie sa týkala politiky a nie učenosti či rozumu. Jej smrť neoznamovala vznešene úpadok vo vedách a dobu kresťanskej nevedomosti - Alexandria pokračovala ako centrum vedeckej učenosti a ako domov významných pohanských a kresťanských učencov ako boli Edísia, Hieroklés, Asklépios z Tralles, Olympiodoros Mladší, Amonius Hermiae a Hermias.  Jej smrť taktiež nebola predzvesťou pádu Ríma a nástupu tzv."Doby Temna".  Žila vo Východorímskej ríši.  Ríšou, ktorá neskôr padla bola Západorímska a táto nemá nič spoločné s politickými prejavmi pouličného davového násilia vo vzdialenej Alexandrii, ktoré sa udiali o šesťdesiat rokov skôr.  Východná časť Rímskej ríše, neskôr známa ako Byzantská ríša, po jej smrti pokračovala ešte ďalších 1000 rokov .

A preto aj pre film Agora platí dobrá rada, ako je to u každého (pseudo)historického filmu, berte historické reálie v ňom zobrazené s veľkou opatrnosťou a overujte si ich pomocou dobových prameňov.  Amenábarov film sa pokúša o umeleckú výpoveď, ktorá sa týka náboženského fundamentalizmu, ale pri jej dosahovaní ukazuje značne prekrútený obraz udalostí doby, v ktorej žila Hypatia.

V rámci historických prameňov existuje niekoľko správ o tom, že Veľká Alexandrijská knižnica bola vypálená Juliom Caesarom v r. 47 p.n.l, ktoré však boli napísané po tom, čo už jeho dynastia nebola pri moci (čo je pochopiteľné) a to: Senecom, Plutarchom, Aulom Gelliom a Diom Cassiom. Je možné, že tento obrovský požiar a skaza nezničila celú zbierku zvitkov knižnice, ale keď v r. 20 p.n.l. Strabo  navštívil Alexandriu a vo svojom diele síce popisuje detailne palác a Museion a iné veľké budovy v Bruchione, kráľovskej štvrti, v ktorej mala táto Veľká knižnica stáť, pritom o samotnej knižnici sa však vôbec nezmieňuje. Niektorí historici sú presvedčení, že sa nachádzala v Museióne samotnom.  Ak je to pravda, potom všetko čo zostalo po Veľkej knižnici by mohlo byť zničené v roku 273 n.l., keď pohanský rímsky cisár Aurelian dal rozkaz svojim légiám vydrancovať mesto a pritom došlo k vypáleniu a zrovnaniu zo zemou celej štvrte Bruchion, vrátane Museiónu.

Je známe, že existovali jej menšie "dcérske knižnice", vrátane jednej, o ktorej sa zmieňuje Epifaneus zo Salamín, ktorá ako sám píše, bola umiestnená v Serapeu - chráme boha Serapisa, ktorý sa nachádzal mimo štvrte Bruchion.  Serapeum bol neskôr v roku 391 n.l. zničený kresťanským rozvášeným davom a Edward Gibbon vďaka tejto udalosti započal rozširovať legendárny príbeh pozostávajúci zo siahodlhých tvrdení, že toto zničenie predstavovalo koniec "Veľkej Alexandrijskej knižnice". Avšak žiadne z piatich dochovaných historických rozprávaní o zničení Serapea  sa o nejakej, aj menšej knižnici nezmieňuje a zdá sa, že chrám bol už v čase, keď došlo k jeho vydrancovaniu, nepoužívaný a opustený.  Ammianus, ktorý ako sa zdá Egypt navštívil približne pred 50 rokmi, farbisto tento chrám popisuje, ale o jeho knižnici píše v minulom čase. Myšlienka, že táto knižnica bola v čase, keď bol chrám zničený, stále nedotknutá, sa vo všeobecnosti zdá ako mylná, hoci je neustále a opakovane predhadzovaná tými, ktorí sústavne a dookola vedú reči o tom, ako "tí zlí, zlí, zlí kresťania zničili Veľkú Alexandrijskú knižnicu".

Historické dôkazy sú síce nesúrodé, ale zdá sa, že najpravdepodobnejšiou verziou bude, že samotná Veľká knižnica bola zničená resp. podstatne znehodnotená ohňom v r. 47  p.n.l. a  odvtedy sa o nej píše už len v minulom čase.  Menšie dcérske knižnice, ako tá v Serapeu, pretrvali dlhšie, ale tieto sa s veľkou pravdepodobnosťou tiež postupne rozstratili, akonáhle zmizli ich podporovatelia. Tie knižnice, ktoré boli umiestené v chrámoch, by mohli byť na tento druh pomalého úpadku obzvlášť náchylné, keďže prijatie kresťanstva zbavilo pohanské kulty finančnej podpory a ich chrámy pod vplyvom nevyužívania  a chátrania upadali.  Knihy boli veľmi vzácne a hodnotné predmety, preto úpadok týchto menších knižníc by mohol  znamenať, že ich obsah bol skôr vykradnutý, než zničený.

Ale myšlienka, že Veľká Alexandrijská knižnica bola nejakým depozitom učenosti, ktorý by sa nikde inde nenachádzal, je dokonalý mýtus.

Literatúra:

Podobne ako v článku Moderné rozprávky o zázračnej knižnici alebo keby bolo keby, boli by sme na Jupiteri?

Chcete si zalúštiť? - zaujímavé blogy nielen o zašifrovaných textoch

Ak si chcete spríjemniť nadchádzajúce dlhé zimné večery odhaľovaním menších či väčších historických hádaniek a "neberú" Vás krížovky či Sudoku, môžte si skúsiť reálne historické zašifrované texty. Dostať sa k nim bližšie a tak povediac "ohmatať si ich", už nie je ani tak vzdialené, ako by sme si viacerí mysleli.
Blog Klausa Schmeha, známeho popularizátora a svetového odborníka na historické šifrovacie metódy, ich ponúka hneď niekoľko desiatok (ako prvý v spolupráci so mnou "medzinárodnú" súťaž, kto vylúšti ako prvý dve zašifrované správy čs. protirakúskeho odboja):
http://scienceblogs.de/klausis-krypto-kolumne/2014/08/29/wer-knackt-die-kryptogramme-der-tschechischen-widerstandsbewegung-aus-dem-jahr-1915/ Jeho maďarský kolega, Benedek Láng spustil pred rokom a pol vynikajúci blog o historickej kryptológii a jej problémoch (archívy bývalej Osmanskej ríše snáď ešte niečo zaujímavé prinesú):
http://kripto.blog.hu/2014/11/20/kemek_olaszul_osztrak_megbizoiknak

Pán Janeček, bývalý vynikajúci vojenský kryptoanalytik, tiež rád uverejňuje zašifrované texty na svojom blogu (napr. o Knoflíkovej afére):
http://janeckovokrypto.blogspot.sk/2014/11/kryptlusteni33.html

Hans Jahr alias kjfriedo.:)

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie - VII. KAPITOLA - CIRKEV, 1200-1700 Pápeži a koncily

VII. KAPITOLA  - CIRKEV, 1200-1700  Pápeži a koncily 

Až do trinásteho storočia a po tom, čo podľa svetského zákonodarstva proti čarodejniciam im hrozila smrť upálením na hranici, Cirkev pre týchto páchateľov schválila iba disciplinárne tresty a ich vylúčenie zo svojho spoločenstva. Ale tieto skutočnosti nabrali iný smer po tom, čo viera v čarodejníctvo bola posilnená znovuobjavením sa gnosticko-manichejských siekt, ktoré učili, že existujú dva navzájom súperiace, rovnako mocné, spoluvečné princípy, dobrý a zlý princíp, pričom druhý bol považovaný za stvoriteľa a vládcu nad materiálnym svetom-vesmírom. Týmito a ďalšími heretikmi boli katari, Albigénci, valdénski, luciferiáni z ktorých všetci boli obviňovaní z hrozných zločinov, najmä z toho že vyvolávali diabla určitými vzývaniami, následkom čoho on navštevoval ich zhromaždenia a nabádal ich k tomu, aby sa dopúšťali rozmanitých nepredstaviteľne zlých skutkov. Hansen píše: "Je nepopierateľné, aké obrovské povzbudenie bolo vkladané do povier o démonických vplyvoch a možnému sexuálnemu styku medzi ľudskými bytosťami a démonmi katarizmom, v dôsledku jeho dualistickej filozofii." [275] Tzv."Čierna smrť" ktorá devastovala Európu v štrnástom storočí bola považovaná za dielo diabolských mocností a v mnohých prípadoch, emócie spôsobené touto pohromou dospeli až do šialenstva. V niektorých častiach Európy, najmä v Nemecku, flagelanti, ktorých počet vystúpil až na niekoľko tisíc brázdili krajinu a vzývali uprostred divokých tancov moc Satana. Zo všetkého spomenutého a spojených účinkov vyvstávala pred Cirkvou otázka čarodejníctva oveľa mocnejšie čoho následkom bolo, že sme našli mnoho odkazov na tieto praktiky v pápežských bulách a listoch a v konciliárnych dekrétoch. V tom istom čase sa vynášané tresty stávali čoraz viac tvrdšími a keď bola ustanovená inkvizícia tak čarodejníctvo ako aj heréza sa stala jedným z najčastejších obvinení proti obžalovaným v inkvizičnom procese.

[275] Hansen, Zauberwahn, 240

S pätnástym storočím prišlo významné zvýšenie počtu prípadov prenasledovania čarodejníc a v tomto a nasledujúcom storočí, pokým prebiehal boj medzi katolicizmom a luteránizmom, počet tých, obvinených zo styku s diablom bol vyšší než vo všetkých predchádzajúcich storočiach. K tomuto dochádzalo z veľkej časti kvôli učeniu niektorých reformátorov, ktoré prispievalo k napätiu a roztáčaniu špirály perzekúcie. V Lutherovom katechizme sa moc pripisovaná diablovi na telom a dušou, životom a vlastníctvom človeka prirovnávala takmer k všemohúcnosti. Priatelia a nasledovníci Luthera zdieľali tieto pohľady a čoskoro sa zistilo, že kazatelia hovorili viac o diablovi ako o Kristovi a že mladí a starí verili viac v diabla než v Boha a jeho posvätnému evanjeliu.

Keď teda prechádzame k skúmaniu činnosti pápežov počas tohoto obdobia medzi rokmi 1200-1700 zisťujeme, že mnohí z nich vydávali dekréty dotýkajúce sa reality mágie a čarodejníctva. V roku 1258 a 1260 pápež Alexander IV. písal františkánskym a dominikánskym inkvizítorom, aby títo prenechali trestanie kúzelníkov na svetských sudcov, ak nedochádza k prejavom herézy. "Cum negotium fidei, quod summe privilegiatum existit, per occupationes alias non debeat impediri, inquisitores ipsi de iis, nisi manif este haeresim saperent, ratione huiusmodi officii sibi commissi se nullatenus intromittant, sed eos relinquant suis iudicibus poena debita castigandos." [276]

V roku pápež Bonifác VIII. nariadil vyšetrovanie obvinení vznesených voči Walterovi, biskupovi z Coventry a Lichfieldovi, pokladníkovi kráľa Edwarda I., že spomenutý biskup mal priniesť dary a obetovať ich diablovi. [277] Je dobré poukázať na to, že Edward I. v tomto prípade intervenoval v jeho prospech a bolo napokon dokázané, že správa o tom vyšla od jeho nepriateľov, takže biskupovi bolo dovolené, aby sa očistil miestoprísažným svedectvom o dobrej povesti pochádzajúcom od tridsiatich siedmich svedkov.


[276] Hansen, Quellen, 1.
[277] Hansen, op. cit, 2.

Rastúca dôležitosť čarodejníctva a kúzelníctva vo všeobecnom ľudovom povedomí prijala nový podnet z výnosov pápeža Jána XXII. V roku 1318 napísal biskupovi Bartolomejovi z Frejusa a priorovi Petrovi Textorisovi z diecézy Eodez, poverujúci ich vykonať vyšetrovanie týkajúce sa niektorých klerikov a laikov, ktorí praktikovali nekromanciu a príbuzné umenia: "se nigromancie, geomancie et aliarum magic arum artium moliminibus implicarunt et implicant, scripta et libros habentes huiusmodi artium, que quidem, cum sint artes demonum ex quadam pestifera sociate hominum et angelorum exorte etc. " [278] Ak sa tieto osoby preukážu ako rebelujúce, nech sú prinútené pod cirkevnou cenzúrou vzdať sa svojich zločinných praktík. O dva roky neskôr mal ten istý pápež odoslať po kardinálovi zo Sancta Sabina list týkajúci sa vzdávania úcty niektorými ľuďmi diablovi, vytvárajúcimi pakt so Satanom a zneužívanie hostií a svätenín čarodejnicami. Listy nariaďovali biskupom vyšetriť tých, ktorí obetujú démonom alebo ich adorujú alebo s nimi vytvárajú nevyslovený resp. slovný pakt alebo tých, ktorí zneužívajú sviatosť krstu krstením obrazov zhotovených z vosku rovnako ak aj tých, ktorí zneužívajú sviatosť eucharistie. Takéto osoby by sa mali trestať podľa kánonov týkajúcich sa herézy. [279] V bule z roku 1326 sa hovorí znovu o tých, ktorí vstupujú do paktu s diablom, klaňajú sa mu, vyrábajú obrazy, väznia démonov do prsteňov či zrkadiel a hrozí sa im trestami spojenými s herézou, všetkým, ktorí boli uznaní vinnými a tým, ktorí sa od tohto konania neodvrátia do ôsmich dní. [280]


[278] Hansen, op. cit, 3.

[279] "Dominus Iohannes . . . vult ordinat vobisque committit, quod auctoritate sua contra eos, qui demonibus immolant vel ipsos adorant aut homagium ipsis faciunt, dando eis in signum cartam scriptam seu aliud quodcumque, vel qui expressa pacta obligatoria faciunt cum eisdem aut qui operantur vel operari procurant quamcumque imaginem vel quodcumque aliud ad demonem alligandum seu cum demonum invocatione ad quodcumque maleficium perpetrandum aut qui Sacramento babtismatis abutendo ymaginem de cera seu de re alia factam babtizant sive faciunt babtizari seu alias cum invocatione demonum ipsam fabricant . . . item de sortilegis et maleficis, qui Sacramento eucharistie . . . et aliis sacramentis ecclesie . . . abutuntur, possitis inquirere et alias procedere contra ipsos, modis tamen servatis, qui de procedendo cum prelatis in facto heresis vobis a canonibus sunt prefixi."

[280] BulIarium, IV, 316.


V roku 1330 ten istý pápež poslal svoj výnos arcibiskupom z Narbonne a Toulouse, ich sufragánom a inkvizítorom z Carcassonne a Toulouse, odstraňujúci kúzelníctvo zpod jurisdikcie inkvizície. [281] Nasledujúci rok nariadil biskupovi Hugovi z Paríža na základe sťažností vznesených kráľom Filipom VI. z Francúzska pristúpiť k vyšetrovaniu týkajúceho sa istých klerikov a laikov, ktorí sa pokúšali využívať čarodejníctvo proti kráľovi a jeho spoločníkom. "Viros maleficos humani generis quodammodo inimicos eo. ferventius persequi debet auctoritas presidentis, quo periculosius saluti publice parantes insidias etiam pulsare non metuunt occultis maleficiis regiam dignitatem . . . tibi per dictum regem nominandas (i.e., personas) super quibusdam eorum maleficiis et excessibus, que adversus ipsius regis et curie sue personas commisisse dicuntur, crimen lese maiestatis in eundem regem propterea perpetrando . . . inquirendi . . . procedendi . . . faciendi . . . quicquid iusticia suadebit, necnon compescendi . . . plenam et liberam tenore presentium concedimus f acultatem."[282]

Benedikt XII. v roku 1336 nariadil biskupovi Williamovi z Paríža a Williamovi z Carcassonne napraviť a potrestať čarodejnice a kúzelníkov [283] o niektorých sa zmieňujúcich po mene, ktorí boli obvinení z takýchto praktík. Z vysvetlenia podaného pápežským dvorom o platbách kopistu počas procesu pre kúzelníctvo sme získali dojem o prevažujúcom výskyte mágie v rámci všetkých vrstiev spoločnosti. V práci na ktorú odkazujeme je zmienka o deviatich osobách, medzi ktorými boli rektor kostola, rehoľný brat, klerik a niekoľko žien všetci boli obvinení z čarodejníctva. [284]


281 Hansen, op. cit, 6.
282 Id., 7.
288 Id., 8.
284 Hansen, op. cit., 8, 9.


Rovnako v r. 1336 Benedikt napísal grófovi Gastonovi de Foix, rozkazujúc mu aby poslal dvoch mužov podozrivých z čarodejníctva na pápežský dvor, kde mali čeliť súdnemu procesu. [285] Na ďalší rok ten istý pápež napísal Williamovi Lombardskému z Mirepoix naliehajúc na neho, aby vyšetril prípad dvoch mužov držaných v pápežských väzniciach kvôli obvineniu z kúzelníctva. [286] Dokument, datovaný o niekoľko mesiacov neskôr, udáva cenu za starostlivosť o vyššie zmienených väzňov, kňaza a laika, ktorí kvôli vyvolávaniu démonov a praktizovaniu čarodejníctva boli väznení 150 dní. [287] V júni r. 1337 Benedikt napísal dekanovi Arnaldovi z kostola sv. Pavla, v diecéze Alet a arcidekanovi Petrovi de Luna, v diecéze Beziers, nariaďujúc im vyšetriť prípad klerikov a laikov z Beziers, ktorí mali obviniť svojho biskupa Williama z pokusu zabiť pápeža Jána XXII. prostredníctvom magického voskového znázornenia resp. figúrky. [288] Prípad bol neskôr uzatvorený keďže chýbal dostatočný dôkaz. V roku 1338 napísal ten istý pápež Williamovi Lombardskému v diecéze Frejus ohľadne dvoch žien, ktoré sa oddávali diablovi a mali spáchať mnohé zločiny pripisované čarodejniciam. Tieto ženy boli potrestané ako spravodlivosť vyžadovala, avšak spravodlivosť by mala byť zmiernená milosrdenstvom: "Nos igitur talia et similia extirpari de finibus fidelium dictasque mulieres de tantis corrigi facinoribus lima iusticie cupientes, discretioni tue . . . punire ac corrigere penitentiasque ipsis imponere studeas, sicut iusticia exegerit, cum temperamento tamen misericordie, prout earum contritio meruerit et rationi convenire cognoveris, salutares." [289] To, že mnísi a klerici taktiež neboli oslobodení od praktík svojej doby sa dá doložiť z listu Benedikta Durandovi, opátovi cisterciánskeho kláštora Bolbona týkajúceho sa niektorých jeho mníchov, ktorí sa pokúšali prostredníctvom mágie najmä voskových zobrazení nájsť skrytý poklad. Za toto boli kruto potrestaní. [290]


[285] Ibid.

[286] Id., 10, 11.

[287] Ibid.

[288] Ibid.

[289] Ibid., 13, 14.

[290] Hansen, op. cit, 14-17.


Pápež Gregor XI. v roku 1374 napísal dominikánovi Jakubovi de Moreriovi, inquizítorovi vo Francúzsku zmocňujúc ho tým, aby sa pokúsil postihnúť prostriedkami cirkevnej cenzúry tých, ktorí predkladali obetu diablovi. [291] Alexander V. v r. 1409 napísal františkánovi Ponciovi Fougeyronovi, že čarodejnice, veštice a vyvolávači démonov by mali byť potrestané a že, ak je nutné, mal by byť povolaný štát: "invocato ad hoc, si opus fuerit, auxilio brachii secularis." [292]

Pápež Eugen IV. v r. 1434 napísal tomu istému Ponciovi, že v mnohých oblastiach by sa malo nachádzať okrem dogmatických heretikov "mnoho kresťanov oddávajúcich sa čarodejníctvu, vešteniu, vyvolávaniu démonov, zaklínaní, povier, využívaní zakázaných umení od ktorých sa jednoduchí kresťania odvracajú. " [293] Títo mýliaci sa kresťania by mali byť privedení naspäť do Cirkvi." "Oviculas . . . errantes . . . ad ovile dominicum reducere." O tri roky neskôr ten istý pápež napísal všetkým inkvizítorom list týkajúci sa istých ľudí, ktorí obetovali démonom a s ich pomocou vykonali mnohé divy. "Ad nostrum non sine gravi mentis amaritudine pervenit auditum, quod plerosque Christi sanguine mercatos adeo tenebrarum princeps, ut eos suorum damnationis lapsusque participes efficiat, eius infascinavit astutiis, quod ipsi detestabiles illius suorumque satellitum suasus et illusiones coecitate noxia sectantes, demonibus immolant, eos adorant, ab ipsis responsa prestolantur et acceptant, illis homagium faciunt et in signum desuper chartam scriptam (the pact) vel quid aliud tradunt, cum ipsis obligatoria, ut solo verbo, tactu vel signo maleficia, quibus velint, illis inferant sive tollant, infirmitates sanent, aeris intemperiem provocent, et super aliis nefandis pacta firmant." "Takéto osoby by mali byť uväznené podrobené cirkevnej cenzúre a ak je nutné odovzdané svetskej moci." [294]

[291] Ibid

[292] Ibid.

[293] Ibid.


Eugen IV. v roku 1440 píšúci proti antipápežovi Felixovi V., sa o ňom vyjadril ako o vodcovi nešťastných mužov a žien oddávajúcich sa kúzelníctvu a zvedených diablom; "títo ľudia", ako píše: "sú všeobecne znamými ako 'stregule' resp. 'stregones' (strigy) alebo inak Valdenskí." [295] Ten istý pápež píšúci list adresovaný inkvizítorovi z Carcassonne v r. 1445 upriamujúci jeho pozornosť na vyhľadávanie tých, ktorí sa sami oddávali magickým praktikám. [296] Pápež Kalixt III. v r. 1457 napísal svojmu nunciovi Bernardovi z Bosca, že sa s prekvapením dopočul o tom, že v diecéze Brescia sa nachádzajú istí cirkevníci, ktorý falošne učia bludy o Ježišovi Kristovi a jeho blahoslavenej Matke, taktiež zvrátene odvracajú jednoduchý ľud vyučujúc ich magické umenia ; títo cirkevníci by mali byť starostlivo nájdení a tvrdo potrestaní. [297]

V r. 1459 Pius II. upriamil pozornosť opáta z Treguieru na existenciu magických praktík v Británii a udelil mu pápežskú autoritu na ich potlačenie. [298] V roku 1473 Sixtus IV. si vyžiadal od generálneho vikára Bologne, aby vypracoval správu týkajúcu sa istého karmelitána, ktorý učil, že nie je heretickým očakávať odpoveď od diabla. [299] Ten istý pápež o päť rokov neskôr zakázal výrobu a požehnávanie rovnako ako aj predaj "kúskov vosku zobrazujúcich ovečku všeobecne známu ako Agnus Dei ; "tieto mali byť určené najmä pre pápeža. [300]


294 Hansen, Quellen, 17.

295 Id., 18.

296 Id., 19.

297 Id., 19.

298 Id., 20.

299 Id., 21.

300 Id., 21. Dôvod pre toto obmedzenie týkajúce sa Agnus Dei malo tú príčinu, že mohli byť ľahšie využité ako materiál pre nekromantské praktiky, ak by tomu bolo dovolené rozšíriť sa.



V roku 1483 Sixtus poslal posolstvo dominikánom v Schlettstadte o tom, že poskytol jednému z ich servítov, ktorý sa ukázal takým horlivým pri potýkaní sa s heretickými čarodejnicami v Nemecku odpustky na tri roky a taktiež peňažnú pomoc. [301]

Po tom, čo ho prekvapila naliehavosť správ, ktoré k nemu prúdili z Nemecka, pápež Innocent VIII. v r. 1484 vydal svoju známu bulu "Summis desiderantes affectibus", v ktorej píše, o tom ako sa nedávno dozvedel, že v niektorých častiach južného Nemecka rovnako ako v provinciách, mestách, krajinách, oblastiach a biskupstvách Mainz, Kolín, Trevír, Salzburg a Brémy odpadlo veľké množstvo ľudí oboch pohlaví od katolíckej viery, vstúpiac do spojenia s diablami a pomocou ich očarovaní, zlorečení a iných nechutných činov kúzelníctva, spôsobujúc obrovské škody  rôzneho druhu ľudským bytostiam a zvieratám. [302] Bula pokračuje: " hoci dvaja dominikáni a profesori teológie Henry Institor v južnom Nemecku a James Sprenger v niektorých častiach Porýnia, boli poverení pápežskou autoritou za inkvizítorov heretickej neprávosti, napriek tomu, istí klerici a laici v týchto miestach mali tvrdiť keďže v poverovacích listoch rečených inkvizítorov názvy týchto diecéz a miest a mená osôb a ich zločinov neboli výslovne zmienené, inkvizítori sa neodvážili vykonávať svoj úrad resp. zatýkať a trestať ľudí." Práve preto sú teraz vydané striktné nariadenia, že obaja inkvizítori majú nerušene vykonávať autoritu ich úradu proti osobám každého postavenia.


[301] Hansen, op. cit, 22.

[302] Bullarium, V, 296: "Quamplures utriusque sexus personae, propriae salutis immemores et a fide catholica deviantes, cum daemonibus incubis et succubis abuti ac suis incantationibus, carminibus et coniurationibus aliisque nefandis superstitiis et sortilegiis, excessibus, criminibus et delictis mulierum partus, animalium foetus, terrae fruges, vinearum uvas et arborum fructus necnon homines, mulieres, iumenta, pecora, pecudes et alia diversorum generum animalia, . . . perire, suffocari et extingui facere et procurare . . . fidem praeterea ipsam, quam in sacri susceptione baptismi susceperunt, ore sacrilego abnegare, aliaque quamplurima nefanda, excessus et crimina, instigante humani generis inimico, committere et perpetrare non verentur, in animarum suarum periculum, divinae maiestatis offensam ac perniciosum exemplum ac scandalum plurimorum."


Na ochranu pred kúzelníctvom budú vysvetľovať Božie slovo vo všetkých farných kostoloch a na poučenie ľudu používať všetky prostriedky. Pápež spomínal najmä biskupa Štrasburgu k ochrane inkvizítorov a k vynášaniu najtvrdších trestov na všetkých tých, ktorí im odporujú a ak je nutné mal by povolať na pomoc svetskú moc. [303]

Táto pápežská bula neobsahuje žiadne dogmatické rozhodnutie týkajúce sa čarodejníctva. Pápež reagoval len historicky na rozličné hrôzostrašné incidenty, ktoré mu boli oznámené a teda bula nič detailne nerieši či už  o objektívnom účinku vytváranom vôľou kúzelníka alebo spôsob akým môže byť sama osebe vnímaná. Bula taktieť nezaviedla nič nové. Dvom inkvizítorom "s ohľadom na zločin čarodejníctva" boli dané absolútne právomoci oveľa striktnejšie definované a ak svetské súdy vynesú rozsudok smrti proti tým previnilcom, ktorí mu boli odovzdaní ako nenapraviteľní cirkevným súdom toto potrestanie nebolo výsledkom buly keďže už pred 200 rokmi svetské právo Sachenspiegel udávalo, že kúzelníci a čarodejnice by mali byť usmrtené ohňom. Táto bula sa nedá ani prijať ako príčina barbarských činov, ktoré boli spáchané v nasledovných storočiach v spojení s prenasledovaním a potrestaním čarodejníc. [304] Bula samozrejme iste podnietila trestanie čarodejníc do tej miery, že povzbudila inkvizítorov, aby v tomto postupovali s veľkou horlivosťou. Duhr píše: "Bula bezpochýb nastolila doktrínu, ktorú bolo povinné prijať. Musíme pripustiť, že pápež bol zle informovaný dôverčivými a nekritickými inkvizítormi a napomohol priamo nespravodlivosti prostredníctvom jeho buly, upaľovači čarodejníc sa mohli spoliehať na pápežskú autoritu. Nemeckí biskupi mali oboznámiť Svätú Stolicu o skutočnej povahe procesov, ale väčšina biskupov bola postihnutá čarodejníckou poverou a do značnej miery boli svetskí vládcovia sa tiež podieľali na upaľovaní čarodejníc. [305]


[303] Bullarium, V, 296; Hansen, Zauberwahn, 467, 468.
[304] Janssen, VIII, 551 seqq.
[305] Duhr, op. cit., 16.

Podľa Hansena dôležitosť čarodejníckej buly spočíva nie v obsahu, ktorý neponúka nič nové, ale skôr v bezprostrednom obehu, ktoré získalo v rámci kníhtlače, zatiaľčo staršie listy bývali obmedzené na malý okruh príjemcov. [306]

Účinkom buly jeden z inkvizítorov, Institoris zostavil memorandum pokynov na spôsob súdneho postupu v čarodejníckych procesoch : vyhlásil popretie existencie  čarodejníctva za herézu a ako hlavné zločiny čarodejníc zmienil : vytváranie búrok, narušenie ľudského vedomia až k bláznivosti, spôsobovanie nenávisti a lásky, zabraňovanie plodnosti u ľudských bytostí a zvierat a dokonca branie života.
O všetkých týchto bodoch mali pastori poučiť  ľud a každého napomenúť, aby udal informácie týkajúce sa osôb podozrivých z čarodejníctva. Po roku od zverejnenia buly a memoranda bol Institoris upovedomený o existencii päťdesiatich podozrivých osôb z ktorých len 2 boli ženy. [307] V r. 1485 Innocent napísal arcivojvodovi Sigmundovi Rakúskemu a opátovi Jánovi z Weingartenu chváliac ich za účinnú pomoc poskytnutú inkvizítorom Institorisovi a Sprengerovi pri ich pokusoch vyhladiť čarodejníctvo a kúzelníctvo. Ďalší rok tento pápež informoval biskupa z Brescie, že všetci tí, ktorí sú vinní zo zločinov čarodejníctva sú ipso facto excomunikovaní. [308]

Alexander VI. v roku 1500 napísal priorovi z Klosterneuburgu a inkvizítorovi Institorisovi ohľadne rozšírenia čarodejníctva v Čechách a na Morave; nariadil im, aby kázali proti týmto diabolským umeniam a ak je nutné povolali svetskú moc. [309] Ďalší rok Alexander poskytol plnú moc dominikánskemu inkvizítorovi v Lombardii, Angelovi z Verony trestať tých obidvoch pohlaví, ktorí sa oddávali diabolskému umeniu čarodejníctva. [310]


[306] Hansen, Zauberwahn, 469 ff.
[307] Hansen, Quellen, 28, 29.
[308] Hansen, op. cit., 28.
[309] Ibid.
[310] Id., 31.

Julius II. medzi rokmi 1503-1513 napísal inkvizítorovi z Cremony, Jurajovi z Casali, nariaďujúc mu napriek opozícii kňazov a ľudu byť odhodlaný v práci prenasledovania osôb oboch pohlaví, ktoré zneužívali sviatosti, prijímali diabla ako svojho pána a majstra, prisahajúc mu poslušnosť; tí, ktorí škodili zvieratám, ničili plody zeme a "aliaque quamplurima nefanda excessus et crimina eodem diabolo instigante committentes." [311] V roku 1521 Lev X. vzniesol protest proti miešaniu sa benátskych senátorov do postupu inkvizítorov z Brescie a Bergama proti kúzelníkom. Pápež rozkázal inkvizítorom aby využili cirkevné prostriedky ako exkomunikáciu a interdikt. [312]

Hadrián VI. v r. 1523 udelil inkvizitorovi z Como, Modestovi Vincentinovi, právo postupovať proti čarodejniciam a kúzelníkom rovnako ako  Klement VII. udelil to isté v r. 1524 guvernérovi v Bologni. V r. 1526  ten istý pápež usmernil dekana a kanonikov zo Sionu aby konali a trestali herézu a kúzelníctvo. [313]

Dve neskoršie buly nejakým spôsobom reflektovali na všeobecne rozšírenú poverčivosť; v r. 1586 Sixtus V. nariadil, že by mali byť potrestaní nielen tí, ktorí vyrábajú a používajú magické umenie, ale aj tí, ktorí čítali akékoľvek knihy, ktoré sa o takýchto praktikách zmieňujú. "Prohibentes omnes et singulos libros opera, etc., . . . astrologiae, geomanticie, etc., artes magicae, aut in quibus sortilegia, veneficia, auguria continentur. ' [314] Posledné pápežské nariadenie proti čarodejníctvu bolo vydané Gregorom XV; bola to bula Omnipotentis Dei, 1623.
Bula zmenšila minulé tresty a nariaďovala, že trest smrti sa mal vynášať len na tých, ktorí dokázateľne vstúpili do paktu s diablom a mali s jeho pomocou spáchať vraždu.


[311] Hansen, op. cit, 32.
[312] Bullarium, VI, 24.
[3l3] Hansen, op. cit., 37.
[314] Bullarium, VIII, 646.


Cirkevné koncily vo všeobecnosti počas diskutovaného obdobia nesformulovali mnoho dekrétov namierených priamo proti čarodejníctvu. V roku 1212 koncil v Paríži nariadil, aby klerici či mnísi boli degradovaní "clerici vel monaehi, qui conjurationem fecerint, gradu excidant." [315] Synody z Rouenu (1231), Tours (1236), Le Mans (1238), Liege a Carcassonne (1272), Ravenny a Kolína (1280) sa hlavne zaoberali hriešnou povahou čarodejníctva a vyhlásili ho za hriech, ktorého získaním absolúcie bolo rezervované biskupovi. [316] Koncily v Nantes (1264), Utrechte, Kostnici, provinčné koncily v Mainzi (1261), Beziers a Nogarete (1290), Benátkach (1296 nariadili  trest exkomunikácie pre laikov oddávajúcich sa magickým praktikám a pre kňazov trest suspendácie. [317] Medzi skutkami hodnými takéhoto potrestania patrili čarodejníctvo, zaklínania, veštenie, vyvolávanie démonov, zabíjanie detí magickými prostriedkami rovnako ako zneužívanie svätej eucharistie alebo jednej z iných sviatostí Cirkvi na isté diabolské účely. [318] Koncil v Grado (1296) vyhlásil, aby sa nikto neopovážil využívať magické praktiky na vzbudzovanie lásky u ostatných; taktiež nariaďoval exkomunikovať jasnovidcov a čarodejnice. [319] Okrem exkomunikácie boli vynášané aj iné tresty; napríklad koncil vo Valencii (1248) nariadil, že so súhlasom pápeža v cirkevných provinciách Narbonne, Vienne, Aries a Aix rovnako ako v pätnástich iných diecézach by mali byť čarodejnice a kúzelníci predvedené pred biskupa ak sa ukážu nepolepšiteľnými, mali by byť uväznené alebo ináč potrestané podľa vôle biskupa. "Item de sacrilegis et sortiariis, quocumque nomine censeantur, et specialiter de his, qui magistri sunt vel doctores in opere tarn damnoso, statuimus quod, si inventi fuerint, reddantur suo episcopo, et si moniti non resipuerint, immurentur vel ad arbitrium episcopi puniantur." [320]


[315] Mansi, XXII, 830.

[316] Mansi, XXIII, 213, 477; XXIV, 363; Hefele, V, 894, 938, 1050; VI, 187.

[317] Mansi, VI, XXIV, 1066, 1163; Hefele, VI, 335.
[318] Hefele, VI, 206, 231.
[319] Hefele, VI, 368.
[320] Mansi, XXIII, 769.



Dva provinčné koncily konajúce sa v r. 1310 v Mainzi a Trieri vyhlásili všetkých, ktorí praktizujú mágiu za exkomunikovaných. [321] Na tom druhom koncile sa tiež vyhlásilo, že žiadna nesmie tvrdiť, že lietala v noci s Dianou  alebo s Herodias ani nikto nesmie používať modlitbu Pater Noster a Krédo na magické formulky. [322] Synoda v Bergame (1311) nariadila exkomunikáciu pre osoby konajúce čarodejníctvo, zatiaľčo tá v Rouene (1321) vyhlásila, že zneužívanie sviatostí pre čarodejnícke účely, by malo byť  potrestané exkomunikáciou. [323] Všeobecná synoda zvolaná kardinálom legátom Williamom z Valladolidu v r. 1322, [324] a diecézne synody v Alcala a Salamanke z r. 1335 vyhlásili za exkomunikovaných nielen všetkých praktizovateľov čarodejníctva, ale taktiež tých, ktorí sa na nich obracali. [325] Koncil v Rouene (1335) zvolaný pápežom Benediktom XII. vyhlásil, že všetci jasnovidci a čarodejnice a všetci tí, ktorí vyhľadávali ich pomoc boli ipso facto exkomunikovaní. [326] Nórska synoda v Tonsbergu (1336) varovala veriacich pred čarodejníctvom a travičstvom a trestali exkomunikáciou tých, ktorí využívali jasnovidectvo a čarodejníctvo. [327] V roku 1349 arcibiskup Arnošt zvolal provinčný koncil v Prahe, ktorý nariadil všetkým kňazom, aby varovali svoje farnosti, že všetky magické praktiky by mali vyniesť trest exkomunikácie; oproti tomuto napomenutiu druhý koncil v Prahe z r. 1407 bol nútený priznať a lamentovať nad tolerovaním čarodejníctva mnohými kňazmi. " Multi sortilegi, in diversis parochiis commorantur et publice tolerantur per plebanos . . . . Mandatur plebanis universis et singulis, quatenus tales sortilegos et sortilegas non tolerent ulterius in parochiis eorum, sed corrigant et expellant tales, pro poenitentia peragenda ad superiorum audientiam remittant." [328] Podľa synody v Magdeburgu (1390) mali byť čarodejnice kruto potrestané. [329]



[321] Id., XXV, 247, 297.
[322] Hefele, VI, 492.
[323] Mansi, XXV, 475.
[324] Hefele, VI, 609.
[325] Mansi, XXV, 1047.
[328] Hefele, VI, 643.
[327] Ibid.



V pätnástom storočí nachádzame to, že stále prevažuje idea čarodejníctva. V Nórsku synoda v Oslo (Opsloe, 1436) zakázala mágiu. Synody vo Freisingu (1440 a 1480), Lisieux (1456), Upsala (1443-48), Eichstatte (1453) a v Salzburgu (1456) nariadili exkomunikáciu pre čarodejnice a jasnovidcov taktiež ore všetkých tých, ktorí pri svojich nekalých praktíkách zneužívajú sviatosti. [330] Synoda v Rouene (1445) sa uzniesla na oveľa tvrdšom potrestaní než len exkomunikácii, nariadila, aby všetci, ktorí vyhľadávajú pomoc diabla nosili povinne znak hanby, ale ak verejne odvolajú  mali po tom čo vykonajú vhodné pokánie by byť oslobodené biskupom; ak znovu upadnú a vrátia sa na svoje zlé chodníčky, klerici by mali byť degradovaní a uväznení na doživotie, laici by mali byť odovzdaní svetskému ramenu. [331] Tá istá synoda odsúdila všetky knihy a traktáty o mágii. [332] Synoda v Mantove (1460) potrestala všetkých tých, ktorí praktikovali umenie mágie. [333] Podľa nariadení koncilu v Seville (1512) mágovia a jasnovidci by mali byť potrestaní exkomunikáciou a mali byť prinútení zaplatiť isté množsto zlata ; ak tento prečin opakovali, mali byť potrestaní infamiou a vyhnanstvom. [334] Koncil vo Florencii (1517-18) vyhlásil, že pri vizitácii by mal potrestanie dopadnúť na tých, ktorí používali mágiu, kúzelníctvo a veštenie. Synoda v Regensburgu (1527) nariadila, aby tí klerici, ktorí sa sami oddávali kúzelníctvu, mágii a jasnovidectvu, čo zakazuje Sväté Písmo a spisy Otcov, by mali byť potrestaní a ak sa ukážu ako nenapraviteľní, mali by byť zosadení a uväznení v kláštore. [335]


[328] Mansi, XXVI, 75; Hefele, VI, 688.
[329] Hefele, VI, 972.
[330] Id., VIII, 16, 7, 21, 51.
[331] Id., VIII, 9.

[332] Id.

[333] Id., 123.
[334] Id., 547.
[335] Hefele, IX, 557.

Naozaj došlo ku krížovej výprave detí?

Je mnoho príbehov a legendárnych rozprávaní, ktoré sa neodohrali tak, ako je to často vnímané vo vedomí širokej laickej verejnosti. Udalosť, ktorá sa často spája so stredovekým križiackym hnutím a ktorá dostala prívlastok "detská", je podľa väčšiny súčasných historikov iba mýtom. V tradičnej verzii príbehu sa celá výprava začína okolo roku 1212, kedy mal mať mladý pastierik víziu Ježiša, ktorý ho mal vyzývať k tomu, aby sa postavil do čela križiackeho ťaženia oslobodiť Svätú zem.  Po tom, čo sa postupným priberaním ďalších a ďalších stalo masové hnutie zložené z ostatných detí a mladých ľudí, tento pastier viedol púť tisícov do Talianska, kde sľúbil svojim mladým nasledovníkom, že vody Stredozemného mora sa rozostúpia, aby tak mohli prejsť po dne suchou nohou až do Jeruzalema. Ako ďalej prisľúbil, v ňom prebývajúci Saracéni sa ochotne obrátia na kresťanstvo, Pravý kríž bude znovu obnovený a započne Nový vek svätosti. Príbeh následne sa zvrtne tak, pretože more sa nerozostúpi, dvojica chamtivých kupcov sa ponúkne, že nevinné deti a mladých prevezie až do Svätej zeme, ale namiesto toho ich predá do otroctva v Tunisku. V iných verziách toho samého príbehu deti buď zomrú po stroskotaní lodí alebo od hladu.

Je to síce pekný tragický príbeh a najviac bol spopularizovaný v rozmanitých sentimentálnych formách v 19. storočí. Nanešťastie je toto rozprávanie takmer celé  nezmysel.

Verzie príbehu, ktorý je hrubo načrtnutý vyššie sa začal rozprávať až približne o 50 rokov neskôr, keď sa jeho rozličné verzie začali objavovať v prácach neskorších spisovateľov ako boli francúzsky kronikár Alberik z Trois-Fontaines, anglický kronikár Matej z Paríža a dominikánsky encyklopedista Vincent z Beauvais.  Problém spočíva v tom, že oni sa nesnažia opísať niečo, k čomu naozaj došlo a je to len určitý druh stredovekej "mestskej legendy".

Ako každá legenda, aj táto má v sebe určité zrnko pravdy. Na začiatku trinásteho storočia existovali dve masové hnutia obidve inšpirované pastierom, ktorý sa domnieval, že má božské poslanie - jedno začalo v Nemecku a ďalšie vo Francúzsku. Nemecké hnutie, vedené mladým mužom prezývaným Mikuláš z Kolína, sa objavilo v r. 1212, pričom chcel viesť svojich nasledovníkov do Svätej zeme a tvrdil, že sa pred nimi roztvorí more. Ale "križiaci" neboli deti a neboli ani predaní do otroctva. Jednoducho sa po tom čo prekročili Alpy a more sa nerozostúpilo vrátili domov. Zvyšok sa usadil v Taliansku. Ďalšia výprava bola vedená dvanásť ročným francúzskym pastierikom Štefanom z Cloyes, taktiež započala v roku 1212 a tento tvrdil, že má list pre francúzskeho kráľa od Ježiša. Najprv sa mu podarilo týmto zaujať tisícky nasledovníkov, ale keď sa dostal do Remeša, nedokázal nadchnúť pre myšlienku samotného kráľa. Následne viedol svojich stúpencov do Marseilles prisľúbiac im, že ich povedie až do Jeruzalema, ale hnutie sa postupne rozpadlo, keď sa tam dostali a jeho nasledovníci sa rýchlo rozpŕchli a vrátili sa domov.

Ani jedna z týchto "kruciát" nepozostávala výlučne z detí, ale v skutočnosti ako je zrejmé, sa skladala zo zbožných roľníkov.  "Detský" prvok bol pravdepodobne inšpirovaný skutočnosťou, že k obidvom hnutiam sa pripájali celé rodiny a taktiež vďaka mladosti dvoch pastierskych vodcov.  Tragický koniec v neskoršej upravenej verzii príbehu je ako sa zdá iba vymysleným dodatkom, hoci sa možno tiež k nemu pridal zámerne a to cirkevnými spisovateľmi, ktorí zaznamenali neskoršie príbehy ako výstražný prvok namierený proti roľníkom, ktorí by boli ochotní nasledovať výstredných falošných prorokov.

V stredovekej Európe občas k takýmto záhadným hnutiam dochádzalo a skutočnosť, že dve z nich sa objavili na dvoch miestach v lete toho istého roku naznačuje, že vtedajšia atmosféra priala širšiemu ľudovému náboženskému zápalu. Ale tradičný príbeh označovaný ako  "Detská krížová výprava" je len legenda, nie reálna historická udalosť.

K otroctvu a bulám pápežov

Pápež Mikuláš V. v bule Dum diversas z 18. 6. 1452, ba ani v bule Romanus pontifex z r. 1454 vôbec nelegitimizoval otroctvo indiánov, veď o tých sa v nej ani v tej nasledujúcej vôbec nehovorí, pretože západná cesta do "Indie" bola objavená Krištofom Kolumbom až v r.1492. Pápež v nej iba reflektoval na požiadavku portugalského kráľa Alfonza V. získať  na základe tzv. ius patronatus výsadné právo na kolonizáciu Afriky. Súvis s otroctvom ako trestom za otvorené nepriateľstvo voči kresťanským kráľom a jeho poddaným obyvateľom však má. Podľa právnych zásad európskych stredovekých štátov bolo legitímne uznávané získavať otrokov iba vedením bojových akcií podľa pravidiel tzv. spravodlivej vojny, ktoré sformuloval už sv. Augustín a rozpracoval sv. Tomáš Akvinský. Preto aj pápež Mikuláš V. sa v nej mimo iného zmieňuje aj o "šťastných dôsledkoch", ktoré bude mať "zotročenie" neveriacich pre rozšírovanie kresťanstva, a udelil portugalskému kráľovi výsadu zotročiť "všetkých Saracénov a pohanov a ďalších nepriateľov Krista, nášho Pána, nech sa náchádzajú kdekoľvek". Je jasné, že sa to nemôže vzťahovať na tých pohanov či iných neveriacich, ktorí sú voči kresťanom pohostinní a láskaví. Pretože násilné zotročovanie mierumilovných pohanov bez zjavnej príčiny, napr. domorodých obyvateľov na Kanárskych ostrovoch, bolo výslovne odsúdené pápežom Eugenom IV. v r. 1435 v bule Sicut dudum a v následných bulách pápežov Pia II. a Sixta IV. tj. máme tu prvé odsúdenie najvyššou pápežskou autoritou nespravodlivého zotročovania na základe v podstate rasistických dôvodov, ľudí tzv. "podradného plemena - otrokov od prírody".
Ďalšími nepodloženými obvineniami zo schvaľovania otroctva je zaťažený aj neslávne známy nemravný Rodrigo Borgia, zvolený dňa 11. augusta 1942 za pápeža ako Alexander VI. Osobne financoval objaviteľské expedície vyjadroval mimoriadnu starostlivosť o misie v Novom svete. K jeho oficiálnym vyhláseniam v pápežskom úrade patria tri buly, síce sa priamo netýkajú otroctva, ale ako také boli vydané na začiatku európskych objavov území v Novom svete, obsahovali základy učenia týkajúceho sa blaha pôvodných obyvateľov. Bulou Eximiae Devotionis udelil podľa ius patronatus, patronátneho práva rozličné konkrétne výsady a privilégia atď. pre kráľov a kráľovnú Španielska, ktoré už boli predtým udelené Portugalsku. V bule Inter Caetera vydanej 4. mája 1493 pre kráľa Ferdinanda Aragónskeho a kráľovnú Izabelu Kastílsku, ich chváli za neúnavnú prácu pre šírenie viery a popri tom tiež poznamenáva, že vyslali Krištofa Kolumba, "muža vysoko oceňovaného a odporúčaného ako vhodného pre úlohu" objaviť vzdialené a neznáme kraje. Kolumbus oznamoval, že ľudí, ktorí prebývajú v týchto krajoch poučil o existencii Boha a že je tu nádej, že by mohli prijať kresťanskú vieru. Keďže je tu prítomný úmysel kráľa a kráľovnej priniesť vieru  do týchto krajín, ostrovov a k ľuďom, pápež, ako námestník Kristov, im udeľuje panstvo nad všetkými krajinami nachádzajúcimi sa tristo míľ západne od Azorských ostrovov, dôverujúc, že budú plniť dané slovo a vyšlú dobrých a učených mužov, aby tam žijúcich ľudí viedli k viere. Známy obranca domorodých obyvateľov biskup Bartolomé de las Casas, pod dojmom evanjelizácie, ku ktorej napomáhala bula Inter Caetera, rozkázal aby bola distribuovaná v Mexiku a neskôr ju využil v svojich apologetických spisoch. Výstižne popisuje ako bola chápaná táto bula v 16. storočí, tj. v dobe španielskych a portugalských conquistadorov a ich brutálneho útlaku a zotročovania domorodých indiánov v Novom svete. Píše: "Indiáni sú slobodní...a to je záver, ktorý získame pri prečítaní buly udeľujúcej výsadu vládcom Kastílie a Leónu pápežom Alexandrom VI., týkajúcej sa tzv. Indií a pevniny, rovnako ako pri zvážení pasáže z testamentu našej Najjasnejšej kráľovnej blahej pamäti, v ktorom kladie na srdce katolíckemu kráľovi, jej manželovi, nariadiť to isté aj jeho následníkom a to spravodlivé zaobchádzanie s uvedenými Indiánmi, spolu s ich farmami, pretože oni sú slobodné osoby a len ako takí by mali byť privedení ku katolíckej viere."
Mohlo by sa zdať, že pápež v bule jednoducho odovzdal Nový svet Španielsku. Je známe, že v tom čase bola dostatočne rozšírená prax objaviteľov vyhlasovať novoobjavené krajiny za domínium ich vládcov, ale toto nie je to, čo pápež pre Španielsko vykonal. Bula Inter Caetera bola modifikovaná dohodou z Tordesillas (7. jún 1494) pretože si Portugalci sťažovali, že všetky novoobjavené oblasti boli udeľované iba Španielsku. Alexander teda udelil Portugalsku práva, ktoré im v konečnom dôsledku priznali Brazíliu a ostatné teritóriá. Samozrejme pápež vo svojom liste portugalskému kráľovi je oveľa konkrétnejší o čo mu v jeho listoch ide. On Nový svet len tak neudeľuje; dáva Španielsku a Portugalsku práva uviesť kresťanstvo do týchto krajín pod podmienkou, že ľudia z týchto krajín si slobodne vyvolia kráľov Španielska a Portugalska za svojich panovníkov. Niektorí historici sa mylne domnievali, že bula Inter Caetera a Eximiae Devotionis udeľujú Španielsku a Portugalsku právo viesť vojnu proti ľuďom v Novom svete a zotročovať ich. Údajne monarchovia dostali rovnakú právomoc zabrať nimi novoobjavené teritóriá podobne ako dostali ich predkovia od pápeža bojovať proti nepriateľským moslimom v osmanskej ríši alebo v Egypte. Toto je ale úplne otvorené zavádzanie. Bula pápeža Mikuláša V. z r. 1454 sa týka vedenia spravodlivých vojen proti veľmi reálnym nepriateľom Katolíckej Cirkvi a nemala by byť zneužívaná tak, že by sa mala vzťahovať aj na ľudí v krajinách, ktorí neboli vo vojne s kresťanskými národmi. V skutočnosti sa bule Inter Caetera žiadna zmienka o vedení nejakej vojny proti iným národom resp. ľuďom vôbec nenachádza.
Rešpekt voči slobodnej vôli domorodých indiánov sa dá ukázať aj na druhej bule Alexandra VI. portugalskému kráľovi Emanuelovi, pod názvom Ineffabilis et Summi Patris z 1. júna 1497. Alexander VI. sa v nej zmieňuje o kráľovej žiadosti, ktorá mu prišla prostredníctvom portugalského kardinála Gregora, ktorým pápež potvrdil domínium kráľa nad novoobjavenými teritóriami, účel tohto domínia má byť rozšíriť vieru. Pápež vyzdvihuje hodnotu žiadosti a udeľuje toto privilégium podmienečne:
"ak dôjde k tomu, že určité mestá, tábory, krajiny, miesta alebo súkromné statky ľudí bez viery si budú priať stať sa Vašimi poddanými, platiť Vám tribút a uznávať Vás za svojho Panovníka."
Pápež vyzdvihne tento bod tým, že ho zopakuje v ďalšom odstavci buly, keď pristúpi k požiadavke kráľa:
"Autoritou udelenou Nám Všemohúcim Bohom vo sv. Petrovi a Apoštolskou autoritou potvrdzujeme pre Vás a vašich nástupcov absolútne vlastníctvo nad uvedenými mestami, tábormi, miestami, krajinami a súkromnými statkami, ktoré, ako bolo vyššie napísané, by mali mať príležitosť vyjadriť želanie stať sa Vašimi poddanými, platiť Vám tribút a uznávať Vás za svojho Panovníka."
Takže je celkom jasné, že úmyslom Alexandra VI. nebolo jednoducho len tak odovzdať krajiny iných ľudí, ale skôr udeliť Španielsku a Portugalsku autoritu Cirkvi, aby priniesli katolícku vieru ako aj ich svetskú autoritu ich vlastných krajín týmto ľuďom, ktorí sú ochotní obidve prijať slobodne z vlastnej vôle. Je zaujímavé, že pápež tak skoro po tom, čo Európania objavili Nový svet, sa ihneď staral o držanie slobodnej vôle Indiánov. Jeho nasledovníci budú neskôr trvať na tejto slobode, keď príde k rozlišovaniu medzi spravodlivým a nespravodlivým otroctvom a nemorálnosti zotročovania Indiánov. Niektorí historici nedokázali dospieť k skutočným úmyslom Alexandra VI. pretože zjavne nevedeli o existencii buly Ineffabilis et Summi Patris. Namiesto toho dezinterpretovali význam ostatných búl tohto inak kontroverzného pápeža. Je však určite dôležité uviesť k akým záverom (aj keď zjavne nevedel o tejto poslednej bule) došiel dobrý biskup Chiapasu, dominikánsky mních Fray Bartoloméo: Nie je dostatočné, že pápež udelil domínium: Indiáni ho musia prijať slobodne.
(pokračovanie...)

Kritická recenzia knihy The Inquisition autorov Baigenta a Leigha

Vo svojej titulnej knihe Michael Baigent a Richard Leigh predstavujú Inkvizíciu ako inštitúciu zlovoľnej krutosti, zvrátenej nedotknuteľnosti a chlípnej spiatočníckosti.
Naviac autori spájajú negatívny diskurz známy svojím polemickým tónom a tradične spájaný s mýtom Inkvizície rovnako aj s Katolíckou Cirkvou súčasnosti. Baigent a Leigh teda znázorňujú Inkvizíciu a Cirkev spôsobom, ktorý Herbert Butterfield označil za whigovský vo svojej eseji The Whig Interpretation of History. Butterfield definoval whigovskú historiografiu ako ―[štúdium] minulosti s poukazovaním na súčasnosť, čím sa vytvára jednoduché binárne rozdelenie na dobro a zlo a z dejín výtvára vysnívaný príbeh o pokroku ľudstva.

Pôvodne angloamerickí historici používali whigovskú historiografiu na prezentáciu Katolíckej Cirkvi ako protikladu k modernosti a liberalizmu v zjednodušujúcom zmysle. Baigent a Leigh v tomto druhu historiografie pokračujú vo svojej knihe The Inquisition.

Z hľadiska spisby o dejinách kniha The Inquisition neponúka žiadny významný príspevok k problematike, pretože je to nevedecká práca napísaná amatérskymi historikmi. Napriek tomu sa v nej nachádzajú priepastné omyly vďaka ktorým takéto práce senzáciechtivých a populistických autorov predstavujú ohrozenia pre disciplínu a pre široku čitateľskú verejnosť. Baigent a Leigh prebrali výhodu sily polemiky, ktorú dejiny ponúkajú, aby prehĺbili svoje vlastné predsudky o Katolíckej Cirkvi. Baigent a Leigh spolu pracovali aj na ďalšom z "skvostných" pamfletov senzáciechtivej spisby The Holy Blood and the Holy Grail - Svätá krv a svätý grál (1982). Použitie domnienok a faktoidov predstavených v ich pamflete ďalším z "fantastov" tohto žánru, Danom Brownom v knihe Da Vinciho kód (2003) roznietilo dokonca v r. 2005 spor o plagiátorstvo, čo viedlo  až k samotnej právnickej "fraške" na súde.

Vzhľadom k vzrastajúcej popularite týchto "rádoby" senzáciu vyvolávajúcich prác, ktoré sami o sebe prehlasujú, že sú dejinami považujem za potrebné kriticky rozobrať a ohodnotiť knihu Inquisition, aby som tým demonštroval úskalia tohto nie veľmi šťastlivo rozmáhajúceho sa trendu.

Inkvizícia je v tradičnom zmysle známa ako rad cirkevných súdnych tribunálov, sprvoti ustanovených rímskokatolíckou Cirkvou, ktorých účelom  bolo udržiavať náboženskú ortodoxiu a zastaviť rozmach herézy ako odpoveď na vzostup Katarizmu v trinástom storočí. Ľudia najviac dodnes spájajú Inkvizíciu so Španielskou inkvizíciou, ale v skutočnosti je to len jedna z mnohých foriem, ktoré v minulosti existovali. V pamflete The Inquisition Baigent a Leigh začínajú od prvej križiackej výpravy v jedenástom storočí a končia komentárom o súčasnom pápežstve. Inkvizícia bola formálne zrušená v r. 1834, ale autori implicitne tvrdia, že dokonca existuje ešte aj dnes ako Kongregácia pre náuku viery, súčasná pápežská organizácia, ktorá dohliada nad vieroukou Cirkvi. V skutočnosti Baigent a Leigh venujú poslednú jednu tretinu knihy rozpracovaniu údajnej Inkvizície súčasnosti a venujú sa chybám pápežstva - v zásade komentujúc samotnú Katolícku Cirkev ako celok.

Je jasné, že Baigent a Leigh majú negatívne názory nielen voči Inkvizícii ale rovnako aj proti samotnej Katolíckej Cirkvi, ktorú sa pokúšajú spochybniť prezentujúc ju ako stelesnenie neslobody. Tieto názory a ich účelovosť sú zabudované do bazálnej konštrukcie rozprávania o dejinách.

Ba čo viac Baigent a Leigh naznačujú, že Cirkev, spiatočnícka a úpadková mala odolať prúdom modernosti a to ju malo priviesť k regresu. V skutočnosti autori sú naozaj otvorení vo svojich vyjadreniach o blízkom páde a zničení Cirkvi.

Na druhú stranu Baigent a Leigh naznačujú, že dejiny ľudstva sú romantické. Metahistória definuje romancu ako drámu o sebaindentifikácii symbolizovanej transcendenciou hrdinu vo svete skúsenosti, jeho víťazstvom nad ním a jeho konečným oslobodením sa od neho. Typickým príkladom sú ľahkovážne romány o Robinovi Hoodovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával ako aj u nás známejšie slovenské povesti a ľudové rozprávania o Jánošíkovi, národnom hrdinovi viacerých slovenských vládnych garnitúr:).

Sekulárny svet stojí v protiklade voči spiatočníckosti Katolíckej Cirkvi a ako kniha postupuje ďalej ten prvý sa postupne vymaňuje od mocného zovretia toho druhého. Autori naznačujú, že dejiny ľudstva postupne vstrebávajú dejiny Inkvizície a Katolíckej Cirkvi, ktorá je suchopárna, obmedzená a regresívna. Dejiny ľudstva ako také sú príbehom transcendencie ľudstva ako pomyselného nebojácneho hrdinu. Taktiež explicitné prezentovanie Cirkvi ako nepriateľky pokroku a modernity - a preto aj ľudstva evokuje drámu triumfu dobra nad zlom, cnosti nad nemorálnosťou a svetla nad temnotou.
Isto tu hrá svoju úlohu aj ľavicovoliberálna polemicky nastavená kritika.

Rozprávačský štýl The Inquisition explicitne odráža zaujatie autorov v podkopávaní dôvery v Katolícku Cirkev. Pokúsim sa preto zanalyzovať tieto rozprávania a písania o dejinách Inkvizície postupujúc rovnakým chronologickým štýlom ako je to ukázané v knihe. Kniha je rozdelená do šestnástich kapitol, z ktorých každá prezentuje odlišné aspekty Inkvizície. Zameriam sa na špecifické kapitoly, ktoré zdôrazňujú dôsledky rozprávačského štýlu v písaní o dejinách.

Baigent a Leigh využívaju prvú križiacku výpravu (1096-1099), "exemplárny prípad" katolíckeho barbarizmu a útlaku ako úvodný motív rozprávania. Naznačujú, že posila mužov so skúsenosťou zo zaobchádzania so zbraňami, v technikách a technológiách vedenia vojny v bojovaní a zabíjaní po križiackych výpravách poskytla nutnú ľudskú silu na vykonávanie inkvizičných tortúr a genocídy-keďže Svätá zem nedokázala poskytnúť adekvátne vyžitie pre ľuďmi novo získané spôsobilosti, vždy bolo možné priviesť ich naspäť do Európy a obrátiť ich k pôsobeniu tu.
Takže autori začínajúci v prvej kapitole, nastoľuju situáciu tak, že inkvizícia pramenila nie vo viere, ale hlavne v násilí.

Autori po vytvorení takéhoto spojenia medzi križiackymi výpravami a inkvizíciou následne prechádzajú k dejinám Katarov. Na katarov pohliadajú ako na najskoršie ciele organizovanej a systematickej genocídy aby tak rozšírili spojenie Cirkvi s násilím v naozaj preháňajúcom zmysle.
Baigent a Leigh tvrdia, že Katari boli všeobecne považovaní ich súčasníkmi za podozrivo cnostných ako protiklad ku katolíkom, ktorí boli nehanebne skorumpovaní.

Preto takto katolíkov uviedli v relatívne menej priaznivom svetle a naznačili, že Cirkev, čeliaca odpadnutiu a značnému úpadku v príjmoch podnietila albigenskú križiacku výpravu aby znovuzískala moc nad ľudmi-predstavujúc ju ako megalomanského utláčateľa úplne v protiklade voči liberalizmu. Na druhú stranu seriózni medievalisti poskytujú oveľa detailnejšie vysvetlenie zložitosti problematiky.

Vznik inkvizície a jej vývoj

Pápeži a biskupi síce prax privádzania pohanov k viere nátlakom niektorých svetských kniežat v Španielsku, vo Francúzsku a v severnej Európe za odsúdeniahodné a to na základe princípu sv. Augustína: "človek nemôže veriť, iba ak zo svojej spontánnej vôle", napriek tomu pripúšťali použitie sily na znovuprivedenie heretikov ku pravej viere. Myslelo sa, že pokrstený nemôže stratiť vieru, iba ak vlastnou vinou; heréza sa potom javila ako omyl proti pravde, ale aj ako zločin proti spoločnosti, ako pokus o zvrátenie občianskeho poriadku, založeného na náboženstve. To platilo predovšetkým v prípade Katarov, rozšírených vo Francúzsku už na konci 11. storočia, ktorí odsudzovali manželstvo, súkromné vlastníctvo, manuálnu prácu a každú formu svetskej autority. Ďalej treba prirátať vplyv obnoveného rímskeho práva, v ktorom platilo, že vina heretikov sa porovnávala s velezradou, za ktorú si zasluhujú smrť. V neposlednom rade mala právne upravený postup voči heretikom zamedziť častým prípadom lynčovania heretikov rozvášneným davom lúzy, k čomu dochádzalo hlavne vo Francúzsku a Nemecku.

Pri prvotnom vývoji inkvizície možno rozlišovať štyri fázy:

A. biskupská inkvizícia: potlačenie herézy je zverené biskupom, ktorí priamo alebo nepriamo periodicky vykonávajú inšpekciu diecézy. Procedúru vyjasnil pápež Lucius III. počas veronského stretnutia s Fridrichom Barbarossom v roku 1184.
B. legátska inkvizícia: obrana viery je zverená legátom, ktorých vyberá pápež; systém sa stáva čoraz častejší za Inocenta III. na začiatku 13. storočia. Pápež vysiela často do Francúzska ako legátov cistercitov, skôr s úlohou kázať a obracať, ako odsudzovať.
C. mníšska inkvizícia: Gregor IX. zveruje inkvizíciu františkánom a dominikánom.
D. Pápež Inocent IV. povoľuje používanie mučenia, napriek opačnej mienke Mikuláša III. pred štyristo rokmi.

Viacerí vážni historici, špecializujúci sa na dejiny náboženstva stredoveku, kritizovali Baigenta a Leigha za preháňanie moci inkvizície predstavujúc ju ako keby bola autonómnou mocou, ktorá by dokázala vnútiť svoju vôľu vzpurným vládcom a ich poddaným pomocou brutálnej sily.
V skutočnosti prvou úlohou inkvizítora bolo vyhlásiť predovšetkým edikt milosti, prisľúbiac pri tej príležitosti rozhrešenie tomu, kto vyzná vlastnú vinu. Pokánie v tomto prípade mohli kolísať od malej, skôr miernej, po veľkú s istou prísnosťou (púť do Jeruzalema, zbúranie vlastného zámku...). Po vypršaní stanoveného termínu (asi mesiac) bol vyhlásený edikt viery, ktorý predvolával na súd všetkých podozrivých z herézy. Ak obvinený priznal, bol oslobodený. Ak zapieral, mohlo sa pristúpiť k mučeniu (bičovanie, oheň, škripec, vyviazanie na lano). Mučenie bolo aplikované zriedka, no nechýbali prehmaty, ako v prípade inkvizítora Konráda z Marburgu, ktorý bol potom z pomsty zavraždený istými rytiermi. Pred výrokom bol sudca povinný vypočuť mienku tzv. boni viri, "dobrých mužov", konzultorov, vybraných z rôznych spoločenských vrstiev, ktorí boli pridelení k úradu sudcu. Obvninený mohol byť oslobodený, alebo odsúdený na rozličné tresty (väzenie, púť, povinnosť nosiť diskiminačné znamenie, nariadenie rozličných charitatívnych prác), alebo bol zverený svetskému ramenu, ktoré ho odsúdilo na smrť. Hierarchia nikdy priamo nevyhlásila tresty smrti; hovoriac presne, hierarchia sa obmedzovala na konštatovanie deliktu z herézy a na odovzdanie vinníka kompetentnej svetskej autorite, ktorá akceptovala ako fakt právnicky dokázaný delikt z herézy a trestala ho trestami používanými v trestnej procedúre nielen ako delikt proti náboženstvu, ale aj ako útok proti spoločnosti. Tresty smrti boli relatívne vzácne; možno hovoriť o 5 percentách, vzhľadom na ukončené procesy.

Preto naznačuje, že autori urobili zo svetských poddaných nevinné obete predstavením extrémne nevyvážených vzájomných mocenských vzťahov medzi inkvizíciou a nimi. V skutočnosti ako to potvrdí väčšina  historikov - medievalistov, že existoval oveľa zložitejší dôvod než púha túžba Cirkvi podriadiť si Katarov, ktorá napokon viedla k Albigénskej krížovej výprave.
Cirkevná autorita bola zprvoti presvedčená, že Katari neboli pre spoločnosť žiadnou hrozbou pretože by sa nemohli množiť vďaka ich hrôze, vyhýbaniu sa sexuálnemu styku a taktiež že len málo z nich bolo pripravených napodobňovať ich a pokračovať v prísnom živote dokonalých, parfaits.

Avšak Cirkev začala prenasledovať Katarov až vtedy, keď začali vysluhovať svoju sviatosť tzv. consolamentum umierajúcim obyčajným veriacim, tzv. credentes, čo podľa katolíckej viery by im malo zabraňovať získať spasenie a pápež bol prinútený jednať pretože bol pred Bohom zodpovedný za duše každého, ktorý mu bol zverený.
Inkvizícia istotne prispela k rýchlemu a úplnému zániku katarskej herézy v 14. storočí; no predsa sa možno pýtať, či by iné faktory neprispeli k tomu podobnou mierou, alebo azda aj účinnejšie. Popri zrútení politickej moci francúzskych šľachticov z juhu (vďaka konečnému zaujatiu týchto území mocnou francúzskou korunou), ktorí boli najsilnejšími podporovateľmi katarizmu, netreba podceňovať celkový vplyv františkánskeho hnutia, ktoré si svojimi čisto náboženskými energiami získalo laikov prostredníctvom tretieho rádu a malo vplyv nielen na ľudovej rovine, ale aj na rovine intelektuálnej, na univerzitách. V tejto perspektíve inkvizícia bola historicky prekonanou iniciatívou; je však jasné, že súčasníci nemohli mať tú istotu, ktorú máme dnes my.

Inkvizícia predstavuje jeden z neuralgických bodov stredovekého kresťanstva a vo všeobecnosti dejín Cirkvi. Treba však pochopiť ducha, ktorý umožnil jej zrod a rozvoj; netolerantnosť bola spoločná počas celého stredoveku a tolerancia sa s veľkými ťažkosťami presadzovala len v rozvinutej modernej dobe. Cirkev používala prostriedky, ktoré dávala k dispozícii trestná procedúra doby.

Preto medievalistika poskytuje oveľa vyčerpávajúcejší náčrt stretu Cirkvi s Katarmi, ktorý značne kontrastuje s tým, ktorý poskytujú Baigent a Leigh, ktorý je neúplný a namierený výlučne dať do popredia prenasledovateľské črty Cirkvi.

Páramove komentáre o čarodejníctve a jeho prísnom trestaní konaním čarodejníckych procesov.

Luis de Páramo, inkvizítor na Sicílii, napísal v roku 1598 spis O počiatku a vývoji Úradu posvätnej Inkvizície. V ňom mimo iného písal aj o mimoriadne úspešných súdnych zákrokoch Svätého Ofícia, teda Inkvizície čím takto "prispievali vývoju ľudstva" za čo on považoval upálenie značného počtu čarodejníc. Podľa jeho vyjadrení s nimi inkvizítori zviedli taký ľúty boj, že za posledných 150 rokov sa im podarilo takmer 30000 poslať na hranicu. Pretože ako píše, "ak by unikli potrestaniu, veľmi ľahko by priniesli totálnu deštrukciu a privodili úplný koniec celému svetu". Pretože, ako pripomína, že "podobne ako píše pápež Inocent VIII. vo svojej bule z roku 1484, škodia nielen pravému náboženstvu, ale aj všetkým svetským dobrám". Ďalej sa vyjadruje o čarodejniciach ako "o stvoreniach, ktoré už stratili všetky známky ľudskosti" a sám sa vystatuje, že "pred niekoľkými rokmi, keď prevzal úrad inkvizítora," sa mu podarilo "odhaliť niekoľko podobných odpadlých čarodejníc a potrestať ich".
Toto sú presne výroky, na základe ktorých sa dá zdanlivo postaviť celkom slušná polemická zaujatosť.
Preto sa niekedy zneužívajú a tak sa za tieto žalostne vedené súdne stíhania môže ľahšie odsúdiť Katolícka Cirkev a takto zdokumentovať monštuózna stopa krvi, ktorú táto kampaň za sebou nechávala. Tu je samozrejme potrebné využiť konkrétne kritické preskúmanie. Poprvé sa dá začať u Páramovej oblasti priamej jurisdikcie, teda na Sicílii. Ostrov patril k španielskej korune a stál pod vládou španielskej Supremy, ktorej aktivita bola v minulých niekoľkých desaťročiach veľmi starostlivo preskúmaná využitím štatistických metód. Výsledok je prekvapujúci. Páramo, ktorý zrejme popisoval samého seba ako horlivého prenasledovateľa čarodejníc, v rokoch 1586 až 1609, čo bolo obdobie kedy pôsobil v úrade inkvizítora, nepopravil za čarodejníctvo vôbec nikoho. V tomto ohľade bol na Sicílii rovnako miernym ako jeho predchodcovia a nasledovníci. Vskutku ak sa pozrieme na situáciu bližšie vidíme, že on netvrdí, že by dal zabiť nejaké čarodejnice, ale len to, že ich "potrestal". Čo sa týka Supremy - španielskej inkvizície ako celku, dánsky historik Gustav Henningsen píše o celkovo 59 osobách popravených za zločin čarodejníctva. K tomu možno pripočítať približne dve stovky obetí popravených svetskými súdmi resp. zlynčovaných rozvášneným davom. To znamená, že v španielskej Ríši, expanzívnou mocnosťou, "nad ktorou slnko nezapadalo" a ktorá zahrňovala Mexiko, Peru a Filipíny, bolo popravených menej čarodejníc než v mnohých malých a stredne veľkých teritóriách Nemecka.
Čo sa týka Európy ako celku sa v historických kompendiách o čarodejníckych procesoch počet popráv za mágiu resp. čarodejníctvo udáva od 30000 do max. 100000. Nižšie číslo zodpovedá iba náhodou číslu udávanému Páramom, pretože on hovoril o verdiktoch vynesených inkvizítormi, pod ktorými mal na mysli cirkevných sudcov. Ale aj keď mal na mysli všetky popravy, vrátane tých, ktoré nariadili svetské tribunály, dramaticky prehnal počty ku koncu šestnásteho storočia, keďže hlavný príliv honov na čarodejnice prišiel v Nemecku len v rokoch 1626 až 1631. Preto Páramova horlivá propaganda pri kritickom preskúmaní neobstojí.

V rozprávaní sa však pokračuje v rozvijaní tragického osudu Cirkvi. Samozrejme Baigent a Leigh predpovedajú pochmúrny príchod koncu pápežstva a napokon naznačujú víťazstvo sekulárneho sveta. Proti sebe stavajú úpadok počtu katolíckych veriacich a dramatický pokles kňazských povolaní a neoblomnosť vtedajšieho pápeža Jána Pavla II., kardinála Ratzingera a Kongregácie pre náuku viery vo "svojich zakopaných pozíciách".

Baigent a Leigh taktiež zdôrazňujú spiatočnícku povahu Cirkvi tvrdením, že "svoje zdroje sústredí do tých regiónov na zemeguli, kde chudoba, odopieranie si hmotných vecí, menšia životná úroveň a všeobecný nedostatok výučby poskytuje úrodnú pôdu pre vieru". Takže Baigent a Leigh vytvárajú naozaj zovšeobecnený predpoklad o povahe náboženstva, najmä Katolíckej Cirkvi, naznačujúc, že považujú katolícku vieru za príznak spiatočníctva.

Následne autori ďalej zosilňujú svoje tragické narážky o Katolíckej Cirkvi predstavujúc zjavenia Panny Márie a proroctvo sv. Malachiáša. Baigent a Leigh jemne naznačujú, že Tretie proroctvo z Fatimy, varovanie Panny Márie ľudstvu ktoré nebolo odhalené verejnosti kvôli svojmu hrozivému obsahu, môže obsahovať proroctvo o páde Cirkvi-diabla alebo pravdepodobne Antikrista ... všeobecná strata viery alebo strata viery špecificky medzi katolíckym klérom.


Ďalej autori končia kapitolu o apokalyptických víziách Katolíckej Cirkvi proroctvami sv. Malachiáša, ktorý predpovedal, že pápež nasledujúci po Jánovi Pavlovi II. - teda Benedikt XVI-by mohol byť posledným.
Takže Baigent a Leigh predznamenali nadchádzajúci pád Katolíckej Cirkvi, zdôrazňujúc jej tragickú históriu a ktorá implicitne kontrastuje s romantickým poňatím dejín ľudstva.
Autori končia The Inquisition s moralizátorským apelom - ďalšou vlastnosťou ľavicovo liberálnych polemikov- zdôrazňujúc, že Katolícka Cirkev bola iba jednou z početných inštitucionálnych foriem kresťanskej viery a že je ju nutné prispôsobiť modernému svetu.

Následne znovu predstavujú antiliberálny obrázok Cirkvi, popisujúc ju ako tyraniu tak obrovskú, tak utláčajúcu, tak škodlivú, tak monštróznu ako akýkoľvek sekulárny diktátorský režim.
Tatiež tvrdia, že Cirkev musí "ľutovať a prijať pokánie" za svoje chyby minulosti. Návrhy na zmenu, menovite "jemné naladenia", ktoré sa medzi metahistorikmi označuje ako charakteristické pre ľavicovo liberálnu polemiku odrážajúcu podobné vnútorné nastavenie autorov.
A ako také, Baigent a Leigh rozhodne majú veľmi silné názory o Katolíckej Cirkvi a tie sú bezpochyby vložené do štruktúry rozprávania.
Autori vnímajú Inkvizíciu ako ztelesnenie Cirkvi a Cirkev ako metaforu protiliberalizmu a prekážku pokroku. Autori využívajúci liberálnu polemiku považujú Cirkev, dokonalý vzor neliberalizmu, za stúpanie po tragickej ceste dejinami a protiklad k romantickým dejinám ľudstva. Analýza knihy jasne preukázala dôsledky rozprávačského uchopovania písania o dejinách a pripomína čitateľovi, aká je schopnosť pseudohistorikov presadzovať príťažlivú moc polemiky.

(pokračovanie...)

Celibát a hony na čarodejnice

Prednedávnom sa mi dostala do rúk veľmi zaujímavá knižná novinka o honoch na čarodejnice, pod názvom Bosorky, strigy, čarodejnice a ktorú vydalo vydavateľstvo Trio Publishing v roku 2013, vo veľkom formáte, vybavená celofarebnými obrázkami a prehľadnými tabuľkami počtov obetí protičarodejníckej hystérie. Jej autorka Tünde Lengyelová, známa feministická historička, spolupracuje so združením Aspekt, bola editorkou zborníka Žena a právo (vyd. 2004). Naozaj musím zdôrazniť, že je to ucelená publikácia a napísaná hutným a mimoriadne pútavým rozprávačským štýlom a aj keď sa v nej opravuje mnoho mýtov, napr. o miliónoch upálených čarodejníc a o úlohe Inkvizície, cirkevne vedených súdnych tribunáloch, v čarodejníckych procesoch, o relatívne kritickom postoji španielskej Supremy voči nim, mnoho ich aj ponecháva v platnosti, ako som vyššie uviedol prehnané zdôrazňovanie myzogýnneho aspektu v honoch na čarodejnice podporovaných celibátnym klérom . Autorstvo Mallea Maleficarum pripisuje, zrejme pod zjavným vplyvom zastaralej literatúry (v zozname použitej literatúry nachádzame napr. A. Rašla, Inkvizícia nezomiera) obidvom jeho "údajným" autorom: humanistickému učencovi, dominikánovi Jacobovi Sprengerovi, dekanovi teologickej fakulty Univerzity v Kolíne a Heinrichovi Kramerovi, lat. Institorisovi. Proti spolupráci týchto dvoch mužov, zjavne rozdielnych pováh, hoci len čiastočnej (Sprenger mal byť aj podľa neúnavného obhajcu - historika Mackaya zodpovedný len za jeho prvú časť, tzv. teologicko-scholastickú), totiž mnohí historici nazhromaždili niekoľko presvedčivých, i keď nepriamych dôkazov. "Čarodejnícku" bulu pápeža Inocenta VIII., ktorú si vyforsíroval sám Kramer po príchode do Ríma, dokonca niektoré jej časti sám spísal (čo dokazuje aj nedávno nájdená suplika, ním vlastnoručne vyhotovená vo Vatikánskych archívoch), po tom, čo sa vo vtedajšom Nemecku stretol vo svojej horlivej inkvizičnej činnosti namierenej proti čarodejniciam so značným odporom cirkevnej a svetskej vrchnosti. Nebol však uchránený od komplikácii ani pri jeho "bohumilom" organizovaní honov na bosorky, keď už ju mal v rukách. Pretože na spiatočnej ceste sa mu dostalo chladného prijatia aj pri jeho prvej zastávke v Kostnici. Po tomto prvom nezdare sa odobral do Innsbrucku, kde po počiatočnom milom prijatí sa podujal zatknúť a inkvizične súdiť  7 žien v októbri r. 1485. Tu sa mu postavili do cesty vojvoda Sigismund Tyrolský a Georg Golser, biskup z Brixenu, čo však spomína aj autorka knihy. Dal mu jasne najavo, že sa mu zdal byť detinským a aby ihneď opustil teritórium, vzdal sa inkvizície a naveky zostal vo svojom kláštore. Je známe, že frázu Summis desiderantes affectibus - slov. Celou dychtivosťou žiadajúci poprvýkrát použil pápež Eugen IV. vo svojej bule z roku 1434, ktorou znovupotvrdzuje zmocnenie inkvizítorov v južnom Francúzsku zasiahnuť proti "novým sektám" kresťanov a židov. Preto považovať uvedený spis a predmetnú bulu za východzí bod a príčinu pre rozšírenie mýtu čarodejníctva, spolu s letmi na metle v povetrí na Sabat, (čo sa v predmetnej bule vôbec nenachádza), v kresťanských krajinách nie je pri súčasných historických skúmaniach udržateľné. Je škoda, že podobne, ako autorka spomenula prekvapivý postoj Supremy voči čarodejníckej hystérii nepokračovala v tomto trende aj čo sa týka rímskeho Svätého Ofícia, založeného v r. 1542. Pretože jeho Inštrukcia pre vedenie procesov s čarodejnicami je rovnako prelomová a obsahuje výnimočne odvážne postavenie sa pápežskej Univerzálnej kongregácie za nevinné obete, ktoré bohužiaľ nedošlo až k sluchu niektorých "čarodejníckych" nemeckých kniežat-biskupov, nehľadiacich vo svojej zaslepenosti dokonca ani na najvyššiu autoritu pápeža Urbana VIII., neváhajúceho preto označiť ich za nezmieriteľných "zelótov". Takto by som síce mohol pokračovať, ale nechcel by som pôsobiť vo svojom náhľade len negatívne. Je to vzhľadom na knižnú produkciu u nás naozaj prelomové dielo, pretože knihy s podobnou tématikou v slovenčine možno spočítať na prstoch jednej ruky, môžem ho len doporučiť, avšak len s vyššie uvedenými výhradami. Autorka vo svojej práci ďalej tvrdí a prízvukuje to pri prezentácii v médiách (napr. Okamihy knihy v RTVS), že príčinou prenasledovania žien bol práve celibát kňazov. Avšak toto sa podľa výsledkov historického výskumu nedá potvrdiť.

Vplyv celibátneho kléru na podiel počtu obetí honov na bosorky. 

Spomedzi tých, ktorí boli obvinení z mágie v Taliansku bol podiel mužov prekvapujúco vysoký. Napríklad vo Friuli tvorili muži približne 50 percent všetkých podozrivých. Dokonca v niektorých oblastiach Ruska bola veľká väčšina obetí muži.  Toto však zjavne dobre nezapadá do všeobecne známeho stereotypného mýtu, ktorý zdôrazňuje myzogýniu kléru, ako sa to opakuje aj v nedávno vydanej knihe plnej neoprávneného rozhorčenia o Inkvizícii autorov Michaela Baigenta a Richarda Leigha: "Cirkev mala byť vždy viac než náchylná k myzogýnii. Kampaň proti čarodejníctvu jej poskytla mandát pre križiacku výpravu veľkého rozsahu proti ženám, proti všetkému ženskému." Samozrejme sa však už nedá len tak citovať pôvodne myzogýnny text spisu Malleus Maleficarum (hoci, ako ukázala nedávno, tj. v r.2006 feministická historička Tamar Herzig, obrázok jediného autora tohto "diela" o ženách nebol až tak úplne negatívny, pretože Kramer v skutočnosti vyjadroval veľké sympatie istým talianským ženským mystičkám tej doby) sa bolo by tu vhodné pýtať sa či Cirkev - alebo, lepšie, cirkvi - naozaj nasledovali tieto odporúčania. Jedna nedávno vydaná publikácia (Schulte, Hexenmeister, Frankfurt, 2001) prichádza k prekvapivému, ale dobre zdokumentovanému záveru, že podiel žien súdne stíhaných pre čarodejníctvo bolo v Nemecku vyššie na luteránskych (kde ako je známe pastori mali nie možnosť ba priam povinnosť sa oženiť) teritóriách než tých katolíckych. Zjednodušený a jednostranne zavádzajúci spôsob uvažovania, ktorý spája celibát so sexuálnou inhibíciou (alebo represiou), ktorá sa následne spája s myzogýniou a ešte ďalej s honom na čarodejnice je zdá sa viac než pochybným konštruktom. Pretože najväčšie hony na čarodejnice v Hornom Taliansku sa konali počas Renesancie, veku zmyslovej otvorenosti a nie ako v Nemecku počas morálne represívnej Protireformácie.
Pápeži, kardináli a väčšina inkvizítorov necítili voči ženám ani žiadny strach ani nenávisť. Avšak keď sa už cítili ohrození a vyzývaní, neboli to vôbec ženy, čo ich "reálne ohrozovalo", ale tzv. nekromanti, zneužívajúci konsekrované hostie na čierne omše a zhotovujúci voskové figúrky určené k "magickému vraždeniu" oponentov, čo boli prevažne muži a tvorili ich v prekvapujúco vysokom počte členovia nižšieho a aj vyššieho kléru. Keď takíto muži splietali plány na elimináciu pápeža za pomoci diabla a boli prichytení, nenašli žiadne milosrdenstvo či už v roku 1635 za pápeža Urbana VIII. rovnako ako za Jána XXII. v štrnástom storočí. Čo sa týka príslušnosti obetí týchto súdnych procesov z hľadiska pohlavia, treba ešte zvážiť aj ženský podiel spolupráce s týmto systémom. Muži síce justičný systém pri hone na čarodejnice vo veľkej miere kontrolovali, keďže legálne bolo zakázané žene zastávať úlohy sudcu, právnika, člena mestského magistrátu, univerzitného profesora či klerika. Ale samozrejme v rámci neho ženy pôsobili ako ohľadávačky pri vyzliekaní, rovnako ako dozorkyne vo väzení, kuchárky a upratovačky. Ešte dôležitejší bol dopad spoločenských očakávaní o úlohe ženy, ktorých sa vo veľkej miere stávali udržiavateľkami práve ženy. Susedky údajných čarodejníc-žien vzájomne o tom klebetili, formálne ich obviňovali, svedčili proti nim a zúčastňovali sa ich popráv. Využívanie pomoci diabla a škodlivých zaklínadiel nahradilo nepriateľské klebety a slovné a fyzické napádania. Niektorí historici hovoria o takomto konaní žien ako o napomáhaní pri utváraní a udržiavaní spoločenských a morálnych úloh, ktoré sa od nich navzájom očakávalo. Počas honov na čarodejnice asi ťažko by sme mohli očakávať niečo také ako dnešná myšlienka všeobecného ženského zapojenia sa do boja za oslobodenie z jarma mužskej nadradenosti. Namiesto toho tu vidíme skôr ako ženy odhodlane útočia proti tým príslušníčkam rovnakého pohlavia, ktoré podrývali prijaté ženské úlohy vo vtedajšej spoločnosti. Ženy obviňujúce ženy takto prijali za svoj hodnotový systém, ktorý ženy tlačil voči mužom do podradného postavenia. Ženy sa v prvom rade takýmto mechanizmom mohli zmocniť moci obžaloby a využívali ju proti ostatným ženám, pretože mužsky dominujúca spoločnosť im hocikde inde moc odoprela. Samozrejme obvinenia sa vždy mohli zvrhnúť a mať bumerangový efekt a tým pádom do siete vzájomného podozrenia z čarodejníctva zavliecť kohokoľvek. Existujú dôvody prečo môžeme hľadieť na určité aspekty honu na čarodejnice ako na zločin namierený voči ženám, i keď by sme nemali zachádzať až tak ďaleko, aby sme o ňom hovorili že bol iba o ženách. Súhlasím preto s historičkou Christine Larnerovou, ktorá píše, že "Čarodejníctvo nebolo sexuálne špecifické, ale s pohlavím súviselo".

Moderné rozprávky o zázračnej knižnici alebo keby bolo keby, boli by sme na Jupiteri?

Neustále sa stretávam v diskusiách s rôznymi fanúšikmi postmodernej a ľavicovoliberálnej "rajskej záhrady". Mám ich naozaj v obľube, pretože sú často zdrojom nepreberného množstva rozprávok, legiend plných poloprávd, faktoidov založených na určitých historických udalostiach, ktoré sa nejako dostali do širokého povedomia verejnosti a dodnes vyvolávajú kontroverzie. Títo predstavitelia prosto prekrásneho nového sveta bez náboženstiev, povier a radostného pseudointelektuálneho poskakovania z jedného obláčika scientistického semiracionalizmu a selektívneho skepticizmu na druhý veľmi radi prichádzajú s veľmi zábavne vyfabulovanou historkou, síce s nostalgicko-tragickým nábojom, o nenávratnej újme pre ľudstvo a jeho vývoj pozitívnym smerom. Táto romantická a osvietensko-liberálna historka sa spája s osudom tzv. Veľkej Knižnice v Alexandrii. Poďme sa teda podujať na krátke rozpletenie pavučiny, z ktorej je táto moderná rozprávka starostlivo utkaná.
Aj keď myšlienka na to, že svet by bol nejakým spôsobom úplne odlišný, ak by sa zachovala alexandrijská knižnica, je naozaj lákavá, avšak v historickom ponímaní má veľmi chabý základ.  Poprvé treba poukázať na to, že rozsah knižnice bol starovekými spisovateľmi úplne nafúknutý do rôznych premrštených čísel, ktoré sa pohybovali od 400 000 (Seneca) až po 700 000 (Gellius).  Na počudovanie však niektorí moderní spisovatelia brali tieto nadsadené čísla seriózne, ale v samotnej knižnici neexistuje priestor, kde by sa mohli skladovať takéto množstvá kníh.  Je ďaleko pravdepodobnejšie, že celková jej zbierka kníh čítala desaťtisíc zvitkov, čo z nej aj tak robí najväčšiu knižnicu v starovekom svete.

Ale neutíchajúce presvedčenie, že strata Veľkej knižnice nejakým spôsobom zapríčinila zabrzdenie pokroku ľudstva o niekoľko storočínie je založené jednoducho na veľkosti knižnej zbierky, ale taktiež na predstave, že bola v skutku jedinečná a obsahovala práce, ktoré sa nedali nikde inde nájsť. Na podporu tohto však neexistuje žiadny dôkaz. Z doposiaľ zistených skutočností vyplýva, že zbierka zvitkov z tejto knižnice obsahovala viac-menej diela rovnakého žánru, ktoré nájdeme kdekoľvek v starovekom svete. A v týchto dielach sa nenachádza nič, čo by nasvedčovalo, že Gréci a Rimania boli na pokraji istého druhu vedeckej či technologickej revolúcie. Preto myšlienka, že by strata zbierok zvitkov z alexandrijskej knižnice nejako viedla k strate jedinečných pokročilých informácií, nenachádzajúcich sa nikde na svete je číročíra fantázia.

Tretím dôvodom, prečo takáto predstava je nezmyselná je ten, že predpokladá veľmi moderné a nedávne prepojenie medzi bádaním/vedou a technológiou, ktorá v starovekom svete jednoducho neexistovala. Napriek niektorými významnými výnimkam, grécki a rímski filozofi, ktorí pracovali na poli tzv. "prírodnej filozofie" (čo mi dnes nazývame vedou ) len veľmi zriedkavo nachádzali prepojenie medzi ňou a niečím takým praktickým ako je technológia.  Filozofia bola určená pre učenú elitu, ktorou bývali väčšinou aristokrati a tí, ktorí s nimi boli nejako spojení. Na druhú stranu, technológia bola vecou staviteľov, architektov, remeselníkov a zbrojárov a ostatných ľudí z nízkej spoločenskej úrovni, ktorí si svoje ruky kľudne zašpinili a nebol to ten druh vecí, ktorý by zaujal vtedajšieho namysleného študenta vedy. Veľká časť vedy v gréckej a rímskej ére sa vykonávala vo forme myšlienkových experimentov a reflexií o ideách, takže nešlo o praktický empiricizmus. Až do obdobia neskorého stredoveku, kedy sme svedkami prvých zábleskov praktickej, experimentálnej vedy a až do šestnásteho storočia, v ktorom pôvodná experimentálna veda urobila úplne reálne priame prepojenie medzi vedou a technológiou. Preto myšlienka, že toto (údajne) stratené jedinečné poznanie uložené v Alexandrijskej knižnici by malo viesť k oveľa skorším pokrokom v technológii je v rozpore s dostupnými dôkazmi - staroveká veda týmto spôsobom nefungovala.

O Alexandrijskej knižnici však existuje mnoho mýtov, z ktorých niektoré sa krútia okolo jej zničenia, príbehu vybaveného rozmanitými verziami, v ktorých hrajú  hlavnú úlohu vinníka rôzne historické osoby. Takmer určite mýtický príbeh o jej vypálení Arabmi sa síce v niektorých kruhoch neustále nekriticky preberá, ale verzia, ktorá zdá sa získala širokú popularitu, je tá, v ktorej bola Knižnica zničená rozvášneným kresťanským davom v roku 391 n.l.. Tento príbeh sa naozaj prekrásne vyníma v populárnej osvietensko-liberálnej rozprávke o zadubenosti triufujúcej nad racionalitou a zvyčajne sa rozpráva vedno s varovaním o tom, že tento incident  ľudstvo ako celok "zaviedol priamo do temného stredoveku" a často sa k nemu pripája populárny, ale vonkoncom nezmyselný dovetok, že "ak by nebola alexandrijská knižnica zničená, už by sme prinajmenšom kolonizovali Mars".  Ako prvý túto verziu príbehu pútavo vyrozprával Edward Gibbon a oveľa nedávnejšie bola spopularizovaná v pozmenenej verzií Carlom Saganom v televíznom seriáli Cosmos a ešte nedávno premietaným filmom Agora (Pred jeho premiérou v Cannes, podľa Tima ONeilla a aj na festivale v Toronte, podľa diskutéra troyfiz, práve to spomínal zjavne ovplyvnený C. Saganom, v úvodnej reči sám režisér Alejandro Amenábar).

Ako dôkaz tohto značne rozšíreného omylu možno uviesť aj citát z populárno-náučnej stránky Teach with Movies (Výučba pomocou filmov, zameraná dokonca na učiteľov dejepisu):

"Režisér/autor scenára filmu Agora, Alejandro Amenábar, ktorý pri tvorbe svojho filmu podrobne študoval históriu tej doby, cituje astronóma Carla Sagana, ktorý tvrdil, že k priemyselnej revolúcii by mohlo dôjsť o 1000 rokov skôr ak by sa znalosti a vedomosti nazhromaždené v Alexandrijskej knižnici neboli stratili. Ak by nebola Veľká knižnica/Múzeum zničená, neboli by sme už dnes na Marse?"

V skutočnosti neexistujú žiadne dôkazy o tom, že dcérska knižnica, ktorá bola uložená v Serapeu, chráme, ktorý bol zničený davom kresťanov v roku 391, stále existovala, keď k tomu došlo.  Žiadny z piatich opisov zničenia Serapea sa nikde nezmieňuje o akejkoľvek knižnici a skorší popis Serapea spísaný Ammianom Marcellinom odkazuje na knižnicu, ktorá tam predtým bola umiestnená, použitím minulého času.  Samotná veľká alexandrijská knižnica bola ako sa zdá napokon zničená už niekoľko storočí predtým a to buď požiarom, ktorý bol spôsobený vojenskými jednotkami Júlia Caesara v r. 47 pr. n.l. alebo pri ďalšom požiari, ktorý zničil celú štvrť Bruchreion, kde sa nachádzala aj knižnica, počas vyplienenia mesta pohanským rímskym cisárom Aureliánom v roku 273 n.l..

I keď musíme priznať, že veľké množstvo starovekých poznatkov bolo stratených a aj keď kópie mnohých z týchto stratených spisov mohli byť uchovávané v zbierke Veľkej knižnice, to čo sa nám zachovalo, neposkytuje žiadny náznak, žeby Gréci a Rimania boli na prahu istého druhu vedeckej revolúcie. Skôr, ako sa zdá je pravdou opak, keďže počínajúc dobou, v ktorej Aurelián vypálil do tla alexandrijskú štvrť Bruchreion a (pravdepodobne) aj Knižnicu, veda a učenosť vo všeobecnosti už po nejaký čas stagnovala a nasledujúce storočia občianskej vojny v rímskej ríši, ekonomický úpadok a barbarské nájazdy viedli k ďalšiemu úpadku. Keď tieto tlaky viedli ku kolapsu západorímskej ríše, došlo k opusteniu takmer všetkých intelektuálnych výdobytkov, ak nerátame s tým, čo bolo zachované Cirkvou a tak bolo stratených obrovské množstvo vedecko-technických znalostí.

Vo východorímskej ríši a niektorých oblastiach východu, ktoré sa podarilo obrátiť na nestoriánske kresťanstvo, sa zachovalo obrovské množstvo poznatkov starovekej vedy a poznania.  Títo kresťanskí učenci ich odovzdali Arabom aby si tieto následne našli cestu naspäť do Európy cez moslimskú Sicíliu a Španielsko, cez ktoré v stredovekej Európe v dvanástom storočí podnietili veľké znovuobnovenie vzdelanosti. A preto aj keď došlo k značnej strate, to čo sa zachovalo sa vrátilo naspäť do západnej Európy práve v čase, keď došlo k rozvoju prvých univerzít a viedlo k položeniu intelektuálnych základov neskoršej Vedeckej revolúcie a jej aplikácií v technológii.

Predstava, že strata Veľkej knižnice v Alexandrii zapríčinila, že rozvoj vedy a technológie spomalil o storočia je síce pekná rozprávka, ale z hľadiska historického skúmania v žiadnom prípade nie životaschopná. Gréci a Rimania z tohto hľadiska vôbec neboli pripravení na vedecko-technickú revolúciu ako je tá, ktorú poznáme z ranomodernej doby - ktorá si vyžaduje veľkú súhru množstva jedinečných okolností, ktoré v starorímskej ére jednoducho neboli prítomné. Je to naozaj úžasný príbeh, ale je to v podstate nezmysel.

Literatúra:

1. David Lindberg, The Beginning of Western Science, The European Scientific Tradition in Philosophical, Religious, and Institutional Context, 600 B.C. to A.D. 1450. Chicago and London: University of Chicago Press, 1992. Pp. xviii + 455. ISBN 0-226-48231-6,kniha pojednáva o povahe starovekej vedy a prečo nebola úzko prepojená s technológiou.
2.   Dr. James Hannam poskytuje celkom dobrý prehľad rôznych historických opisov o zničení Veľkej Knižnice v Alexandrii
3. Medievalista Tim ONeill uvádza niekoľko chýb a prekrútení prítomných v nedávno premietanom filme režiséra Alejandra Amenabara "Agora":
4. http://armariummagnus.blogspot.com/2009/05/agora-and-hypatia-hollywood-strikes.html
5. http://armariummagnus.blogspot.com/2010/05/hypatia-and-agora-redux.html
6. http://armariummagnus.blogspot.com.au/2012/03/geologist-tries-history-or-agora-and.html

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie - VI. Kapitola - Cirkevní spisovatelia - 1200 - 1700 n.l. (Pokračovanie)

VI. KAPITOLA
CIRKEVNÍ SPISOVATELIA r.1200-1700 

(Pokračovanie)

Medzi talianskými teológmi zaoberajúcimi sa touto problematikou nájdeme dve mená veľkej vážnosti: sú to Silvester Prierias a Bartholomeus de Spina, členovia dominikánskeho rádu.
Prvý z nich, Prierias bol jedného času Majster posvätného Paláca a inkvizítor v severnom Taliansku, kvôli čomu je jeho práca mimoriadne zaujímavá. Jeho kniha pod názvom De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, libri tres, bola dokončená v roku 1521. Je rozdelená do troch častí, z ktorých prvé dve sa zaoberajú teoretickými aspektami čarodejníctva a kúzelníctva, zatiaľčo tretia obsahuje inštrukcie pre vedenie čarodejníckych procesov. Učený dominikán sa zastáva reality čarodejníctva a verí v existenciu čarodejníc "Quod vero et magi et mage sine numero sint, testes sunt populi, qui gregatum horum maleficia patiuntur." [208] Tieto čarodejnice majú pakt s diablom za pomoci ktorého vyrábajú svoje zlé zaklínania. Spisovateľ taktiež verí v realitu čarodejníckych letov v povetrí a v Sabaty a dokazuje toto tvrdenie príkladmi z jeho vlastnej krajiny. Venoval časť II. knihy  popieraniu podobnosti medzi čarodejnicami, o ktorých sa hovorilo v známom Canon Episcopi a tými v jeho vlastnej dobe, pretože Canon Episcopi mal zakazovať vieru v čarodejnice a Prierias sa podujal ukázať, že ktokoľvek môže byť dobrým katolíkom a taktiež zvažovať možnosť existencie čarodejníc a ich magických umení. Tretia časť jeho pojednania si berie na starosť zodpovedanie otázky o výskyte možnej herézy v čarodejníctve a poskytuje pokyny ohľadne súdneho procesu a potrestania tých, ktorí sú obvinení z umenia čiernej mágie.
"Unde si crimen f atentur et volunt redire, abiurata heresi ad penitentiam admittuntur."[209] "Si autem crimen non fatetur postquam est convictus nee consentit abiurare, est ut hereticus impenitens condemnandus." 210



[208] Prierias, De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, Libri Tres. Rome, 1575. Lib. II, c. 2, 140.
[209] Id., II, c. 3, 145.
[210] Prierias, op. cit, lib., Ill, c. 4, 243.

 . . . "Quanto magis circa heresim strigimagarum ubi semper concurrit aut evidens factum in pueris hominibus vel iumentis aut indicium facti, puta per instrumenta reperta." [211]

Bartholomeus de Spina (zomr. 1546), žiak Prieriasa, učiteľ teológie na univerzitách v Bologni a Padove a provinciál dominikánskeho rádu vo Svätej zemi, napísal tri knihy zaoberajúce sa otázkou čarodejníctva; Questio de strigibus et lamiis, 1523, Tractatus de praeeminentia sacrae theologiae super alias omnes scientias et praecipue humanarum legum, 1525 ; Apologiae tres de lamiis adversus Joannem Franciscum Ponzinibium iurisperitum, 1525. Pojednanie Questio popisuje  čarodejnícky klam vo všetých jeho fázach ; pokúša sa odmietnuť všetky argumenty vyvracajúce pravdu týchto praktík a plne spracováva stereotypizovanú otázku letov čarodejníc, incubi a succubi, Sabatov, atď. Na rozdiel od niektorých z učiteľov tej doby, Spina zdá sa veril v realitu letov čarodejníc ; v piatej kapitole píše, že ľudia môžu byť unášaní démonmi na veľké vzdialenosti a posvätné  písma tomuto faktu neprotirečia, ale ho ako sa zdá posilňujú. Podľa jeho premena mužov alebo žien na zvieratá je iba ilúzia, klam [212], ktorý podobne ako väčšina ostatných skutkov priprisovaných čarodejniciam, nastáva iba v spánku. V devätnástej kapitole poskytuje vtedajšie príklady zjavnej premeny čarodejníc na mačky, ale považuje to za ilúziu spôsobenú zlým duchom. Ďalšie kapitoly sú venované vysvetleniu Canon Episcopi, týkajúcich sa rozmanitých schopností pripisovaných čarodejniciam a konečne božiemu dopusteniu, ktoré ponecháva, aby existovali takéto zlá pre posvätenie dobra.




[211] Ibid.

[212] Hansen, Quellen, 329.


V pojednaní Tractatus de praeeminentia sacrae theologiae sa ohľadne tohto čarodejníckeho kultu, jeho možnosti alebo čo sa týka jeho reálnej existencie, či sa má považovať za herézu alebo nie, píše, že teológia sama môže rozhodnúť o tom, čo by sa malo učiť a akej povahy by mali byť podniknuté protiopatrenia pri zaobchádzaní s čarodejnicami. [213] V Apologia, Spina odmieta rozličné argumenty juristu Františka Ponzinibia, ktorého práca De lamiis popisuje nočné lety čarodejníc a Sabaty ako ilúzie a obhajuje svoju vlastnú pozíciu ohľadne hlavných tvrdení týkajúcich sa čarodejníctva.

Paulus de Grillandus Castilioneus, audítor kriminálnych prípadov v diecéze Arezzo, napísal v roku 1525 pamflet týkajúci sa heretikov a kúzelníkov. Hovorí, že otázka, či čarodejnice sú skutočne prenášané vo svojom tele alebo len pod vplyvom predstavivosti vytváranej démonom je veľmi dôležitá a zamestnáva pozornosť mnohých spisovateľov.
Doktori práva z veľkej časti zastávajú mienku, že čarodejnice nie sú diablom prenášané v tele, keďže podľa Canon Episcopi sú takíto ľudia oklamaní zlým duchom. Teológovia zastávajú opak, že diabol je schopný preniesť osoby vzduchom a preto tieto čarodejnice sú takto dopravované na Sabaty. Grillandus následne diskutuje názory tých, ktorí veria v realitu letov čarodejníc a cituje príklad, aby ukázal, že hoci ženy veria, že skutočne cestujú v noci na miesta stretnutia čarodejníc, v skutočnosti sa nehnú z miesta, v ktorom sú. Napriek tomu mnohí význační muži zastávajú opačnú mienku, medzi nimi napr. sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Akvinský a Prierias. [214]


[213] Hansen, op. cit., 334. "cum ergo articulus hie de secta strigum an inquam detur de facto an de possibili, an haeresim sapiant vel non sapiant manifeste quae de tali secta narrantur, ad solam spectet theologiam, neque eum possunt ista cognosci nisi ipsa docente neque de talibus in iure quoquo modo tractatur, nisi quatenus ex illius fonte assumpta eidem theologiae iure subserviunt."

[214] Hansen, Quellen, 340.


V roku 1540 Arnaldus Albertini, inkvizítor vo Valencii a Sicílii a neskôr biskup v Patti, napísal knihu pod názvom De Agnoscendis assertionibus catholicis et haereticis, v ktorej dve kapitoly venoval otázke reality letov čarodejníc a potrestaniu kajúcich sa čarodejníc inkvizíciou. Prináša do popredia mnoho vyhlásení na dôkaz letov čarodejníc, viď. : moc diabla nad ľudskými bytosťami, túžba istých žien po oddávaní sa démonom, známe príklady takýchto letov, atď. a končí s tvrdením, že nie je heretické zastávať názor, že ženy môžu lietať v povetrí vďaka paktu medzi nimi a diablom. [215] Podľa tohto spisovateľa tieto transporty nemôžu byť popierané, pretože ak diabol preniesol Krista a umiestnil ho na vrchol chrámu, omnoho ľahšie môže teda prenášať tieto ženy. [216]

Čo sa týka potrestania čarodejníc Albertini vyhlasuje, že aj keď sú vinne herézou, mali by byť, ak sa kajajú, pripustené k uzmiereniu sa s Cirkvou. " Ak sa biskup alebo apoštolský inkvizítor dozvie o zločine herézy alebo čierneho umenia, ak obvinený vyzná, že spáchal vraždu alebo akýkoľvek ďalší vážny zločin za ktorý si zaslúži dostať extrémne potrestanie svetského zákona, preto by nemal byť ani by ho nesmel odovzdať svetskému ramenu na základe týchto obvinení, pretože je jasné, že sudca ho odsúdi na smrť ako takého obvineného z herézy, ale by mal byť, ak obvinený čestne túži po návrate do náručia Cirkvi, pripustiť ho k uzmiereniu, absolúcii a oslobodenia sa od cenzúry exkomunikácie, po tom čo odvolal svoju herézu." [217]


[215] "Quod non est haereticum asserere, mulieres de quibus agimus, portari per diversa terrarum spacia de die vel de nocte ex pacto inter eas et daemonum inito, et intrare domos de nocte et ibi sutfocare infantes. . . . Magister Sylvester in sua Summa, in verbo haereticus 3. concludens, has strigas aliquando portari corporaliter a daemone per diversa loca, et hoc non est impossible, nee est haereticum sic asserere, aliquando haec eis contigere mentaliter et imaginarie." Hansen, 348.

[216] Hansen, op. cit, 351.

[217] Hansen, 353. "Quod episcopus seu inquisitor apostolicus cognoscens de crimine haeresis seu artis maleficae contra reum illius criminis, si reus ipse confiteatur crimen homicidii ab eo commissi seu aliud crimen gravissimum, quo quibus secundum leges civiles deberet ultimo supplicio damnari, non debet ob hoc crimen talem reum nee potest de iure tradere ilium iudici saeculari taliter. ut iudex secularis ilium morte condemnet, sicut condemnat iudex sibi traditum ob crimen haeresis, sed debet ilium reum volentem puro corde et non ficto redire ad gremium ecclesiae admittere ad reconciliationem, beneficio absolucionis ab excommunicatione sibi impenso, abiurata primitus haeresi."


V Španielsku tiež niekoľko spisovateľov venovalo časť svojich prác rozšírenému rozpracovaniu problematiky čarodejníctva, medzi inými Pedro Ciruelo, profesor na Univerzite v Alcala, ktorý publikoval svoje dielo Opus de magica supersticione v r. 1521 a v r. 1539 svoje Reprovacion de las supersticiones y hechizerias, libro muy utile y necessario a todos los buenos christianos. [218] Ciruelo trvá na tom, že hoci čarodejnice existujú a spôsobujú zlo pomocou paktu s diablom, ale lety čarodejníc sú iba ilúziami spôsobenými Zlým. Napriek tomu diabol učí tieto čarodejnice mnohým tajomstvám prírody a oni dokážu vytvárať divy k veľkému prekvapeniu jednoduchých. Avšak tieto umenia sú proti učeniu Písma, Cirkevných Otcov a svätej Cirkvi. Ktokoľvek, kto používa čiernu mágiu je apostata a zradca. [219]

V roku 1540 Alphons a Castro, profesor teológie v Salamanke, venoval časť svojej práce Be impia sortilegarum, maleficarum et lamiarum haeresi earumque punitione otázkam herézy a čarodejníctva. Verí v realitu letov čarodejníc a poskytuje takéto príklady, ktoré sa stali na rozličných miestach v Španielsku. Hovorí o zločinoch páchaných čarodejnicami, ako je adorácia démonov, účasť na Sabate, zabitie detí, atď. a vyhlasuje, že všetky čarodejnice sú heretici a apostati a ako také by mali byť potrestané. Píše, že tieto ženy sú oveľa zbehlejšie v diabolských umeniach než muži, z dôvodu ich silnej predstavivosti a pretože sa dajú ľahšie oklamať.

[218] Podľa Hansena, tento názov je španielskym prekladom staršieho latinského názvu.

[219] Hansen, Quellen, 324. "El tal christiano es apostat y traydor contra la yglesia catholica."

Pretože čarodejnice páchajú také zločiny prostredníctvom ich mágie, mali by byť kvôli nim vyhľadané a za ne aj patrične potrestané." Títo zlí ľudia, či už muži alebo ženy, ktorí používajú toto diabolské umenie, by mali byť potrestaní ako heretici. Ale ak okrem týchto vecí týkajúcich sa viery, spáchajú iné zločiny, na základe ktorých by mohli byť odsúdení bez rozsudku cirkevného sudcu, svetská moc ich môže sama zobrať do opatery a potrestať ich hrdelným trestom. Keďže, ako sme písali vyššie, v noci zabíjajú deti alebo zapríčiňujú chorobu a oslabujú zdravie a páchajú ďalšie podobné zločiny, ktoré si zasluhujú trest smrti, aj keď tu neexistuje žiadny dôkaz neviery alebo apostatovania, odpadlíctva." [220]
Tretí španielský spisovateľ bol dominikán Francisco de Vittoria, profesor teológie na Salamanke, ktorý diskutoval o otázke magických umení v jednej časti svojej práce s názvom Relectiones 12 theologicae, v r. 1540. Poskytuje dôveryhodnosť príbehom starovekých čarodejníc Kirké, Hekaté, atď. a píše, že nie všetky skutky mágov sú falošné, toto je dokázané z Písma. [221] O realite letov čarodejníc nemá žiadne pochyby: "daemones et magi virtute daemonum possunt movere et transferre corpora de loco ad locum." A znovu: " nulla ratione potest negari quin daemones possint movere localiter corpora." [222]

Okolo roku 1570 renomovaný právnik rímskej Kúrie, Španiel Francisco Pegna, vo svojich štyroch komentároch vyjadril ako všeobecný názor teológov, že čarodejnice
lietajú vzduchom na svoje nočné orgie , pretože toto bol "verissima, multis quidem rationibus et evidentibus signis atque experiments comprobata." [223]

[220] Hansen, 344. "Sed praeter haec, quae ad fidem spectant, quaedam alia flagitia committunt, propter quae absque iudicis ecclesiastici sententia, qui illos de haeresi damnaret, sola saecularis potestas potest illos capere et ultimo supplieio punire. Nam . . . pueros noctu occidunt, aut aegros et valetudinarios efficiunt et alia similia committunt, propter quae digni sunt morte, etiamsi de illorum infidelitate aut apostasia non constaret."

[221] Id., 355.

[222] Id., 356.


Taktiež nasleduje scholastické učenie týkajúce sa reality incubi a succubi, ale zastával názor, že premena čarodejníc na zvieratá je len ilúziou. [224]

Pretože Nemecko bolo hlavným centrom čarodejníctva nie je prekvapujúce, že v ňom nachádzame mnoho spisovateľov o tejto problematike, najmä je to pravda o druhej polovici šestnásteho storočia. V roku 1589 Peter Binsfeld, pomocný biskup v Trevíri, publikoval svoju prácu Tractatus de confessionibus maleficorum et sagarum, an et quanta fides iis adhibenda sit, ktorá je v priamom rozpore s ľudským dielom protestanta Weyera a ktorá taktiež z veľkej časti podporou pre  prenasledovanie čarodejníc. V úvode Binsfeld píše, že sú rozličné mienky týkajúce sa povahy čarodejníc a procesov s čarodejnicami; niektorí si myslia, že všetky takéto veci sú ilúziami, iní vyhlasujú, že sú nemožné, pre seba, odmieta tvrdenie Bodina [225], že ľudia vďaka pomoci diabla sa sami dokážu premeniť na zvieratá, ale zastáva mienku, že mnoho skutkov, pripisovaných ženám je pravdivých. Použitie skúšky vodou považuje za dielo diablovo; vyhlasuje za bezbožné odmietať sviatosti tým, ktorí sú kajúci; iba zatvrdliví odsúdení by mali byť zaživa upálení, ostatní by mali byť pred upálením sťatí. Avšak verí v sexuálny styk s diablom a v realitu letov čarodejníc, na podporu tohto tvrdenia apeluje nielen na teológov a právnikov, ale taktiež "na najistejšiu a nepochybnú skúsenosť, potvrdenú všeobecným hlasom ľudu a môžeme celkom dobre povedať, že hlas ľudu je hlas Boží, keďže celá pravda je z Boha"  "atque his certe dicere possumus, vox populi vox Dei, cum omnis Veritas a Deo sit." [226]

[223] Directorium Inquisitorum F. Nicholai Eymerici, Ordinis Praedicatorum Cum Commentariis Francisci Peniae, Venice, 1595. Quaest., XLIII; Comment, XLIII, 343.

[224] Francisci Pegnae Annotationes in Tractatum de Strigiis Bernardi Comensis. Rome, 1584, 156.

[225] Bodin, Demonomanie des Sorciers, Cologne, 1593, lib., I, 6.

[226] Janssen, op. cit, VIII, 655 seqq.


Na základe vážnosti hriechu čarodejníctva Binsfeld trvá na tom, že v čarodejníckych procesoch je oprávnené prekračovať regulárne zákony a nariadenia ohľadne tortúry a potrestania. "Regulare et iuridicum est, quod, propter enormitatem et immanitatem criminis, iura et statuta transgredi licet." [227]

Veľmi skľučujúce výsledky vyžarujú z jeho doktríny, podľa ktorej na základe výpovedí čarodejníc ohľadne ich komplicov, majú autority právo  podrobiť spomenuté osoby tortúre ; nie je žiadna pochybnosť, ako pravidlo o pravde takýchto výpovedí. [228]

V tom istom čase tu v Trevíri žil holandský klerik Cornelius Kallidius Loos, ktorý bol vyhnaný zo svojej rodnej krajiny protestantmi. Zo súcitu s obeťami prenasledovania čarodejníctva, ktoré boli mučené a upálené, napísal pamflet pod názvom De vera et falsa magia a poslal ho do tlače bez toho, aby ho zaslal k cirkevnému schváleniu. Rukopis bol skonfiškovaný po tom, čo bolo vytlačených len niekoľko hárkov, Loos bol uväznený v opátstve a v roku 1592 povolaný pred cirkevný súd, ktorému predsedal sám Binsfeld, ktorý mu prikázal, aby urobil ústne odvolanie ako aj písomne.
Loos mal tvrdiť, že celý systém čarodejníctva bol výplod predstavivosti, že neexistujú žiadne také osoby, ktoré odmietli Boha a uctievali diabla. Bol prinútený odvolať tento výrok, rovnako ako základný princíp jeho pamfletu "že všetko to, čo bolo napísané o telesných letoch čarodejníc bolo nič viac než len ilúziou, poverou a výmyslom. " [229] Loosov pokus ukončiť epidémiu čarodejníckej hystérie nemal žiadny praktický účinok; ďaleko početnejší než jeho nasledovníci boli tí, ktorí podobne ako Binsfeld, obhajovali čarodejnícku poveru, podporovali prenasledovanie a napomínali vládcov a ľud, aby v ňom pokračovali.


[227] Ibid.

[228] Duhr, Die Stellung der Jesuiten in den deutschen Hexenprozessen, Kolín, 1900, poukazuje na to, že Binsfeld sa v tomto ohľade úplne rozchádzal s praxou Inkvizície, s. 30.

[229] Soldan-Heppe, op. cit, II, 22-24; Riezler, op. cit, 245.


V roku 1596 Franz Agricola, pastor zo Sittardu vo vojvodstve Julich, považoval za nutné osvietiť vládcov a magistráty o hriechu čarodejníctva a jeho potrestaní. Podľa toho aj napísal pamflet pod názvom Von Zauberer, Zauberinnen, und Hexen, v ktorého predhovore tvrdí, že "sa vo všetkých smeroch rozšíril najškandalóznejší, najhroznejší a najnebezpečnejší hriech čarodejníctva, žiadna krajina, mesto, dedina či dištrikt, žiadna spoločenská trieda nie je od neho oslobodená. "[230] Zastáva mienku, že realita všetkých umení čarodejníc, ich ciest, ich sexuálnych stykov s diablom a ukazuje nutnosť ich potrestania. Píše, že kúzelníčky alebo čarodejnice sú oveľa horšie než pohania alebo ľudia oddávajúci sa modloslužbe než rúhači a krivoprísažníci, atď. Radí tak, že mala byť používaná opatrnosť, tak aby sa netrestali nevinní, odmietal skúšku vodou ako poverčivú a dlho sa rozpisuje o prostriedkoch, ktoré by sa mali používať aby sa čarodejnice priviedli k pokániu a reforme. Najvýznamnejšou časťou práce je siedma, v ktorej Agricola prináša päťdesiatjeden argumentov proti realite čarodejníctva a všetkým umeniam čarodejníc, z ktorých samozrejme ani jednému nepripúšťa jeho platnosť. Nalieha na poddaných, aby ak ich vládcovia sú pri potrestaní čarodejníc nedbalí, nech oni sami zoberú do vlastných rúk, nešetria žiadne výdaje na vykorenenie týchto "prekliatych komplicov diabla" a mali by v tomto ohľade vážne pobádať magistráty ku konaniu si svojej povinnosti. [231]

Ďalší vedec, ktorý spracoval problematiku čarodejníctva s najväčšou pozornosťou a zápalom, bol právnik Nicholas Remigius (Rémy), tajný radca a vrchný sudca vo vojvodstve Lorraine. Vo svojej knihe Daemonolatreia, vytlačenej v roku 1596, používa priznania nejakých 800 čarodejníc ktoré, počas svojho pôsobenia v úrade mal, počas šestnástich rokov, boli odsúdené na úpálenie na hranici. [232] Títo ženy vyznávali, že prijímali od diabla moc vziať na seba podobu malých zvieratiek a takto sa v noci dostať do domov, kde si znovu na seba vezmú svoju ľudskú podobu a otrávia spiacu domácnosť alebo robia ďalšie hrozivé skutky.

[230] Janssen, op. cit, VIII, 656-659.

[231] Id., VIII, 658.

[232] Remigius, Daemonolatreia libri tres, Lyons, 1595, lib. I, cap. 15.


Pri procese s čarodejnicami, píše Remigius, všetko spojené s nimi je podozrivé, či chodia často do kostola alebo nikdy, či ich telá sú studené alebo horúce a v každom prípade je proti nim vynášaný prísny trest.
Remigius nemá ani najmenšiu pochybnosť, že na čarodejníckych zhromaždeniach sa zúčastňujú aj mnohé deti. "Ak sa už raz diabol dostane do rodiny, znovu sa už tak ľahko nenechá vyhnať. Pôsobí cez matky do takej miery, že oni mu odovzdávajú svoje deti, berú si ich vo veku sedem alebo dvanásť na čarodejnícke tance a iniciujú ich do všetkých umení čarodejníctva."
Tieto deti by mali byť potrestané a Remigius píše, že on takéto dieťa dal zbičovať, zatiaľčo ich rodičia boli upálení na hranici. A dodáva: "Mali by byť úplne vyhladené tak, že nikto by nemal od nich už nikdy utrpieť ďalšie škody, zranenia. Pred otvoreným náznakom milosrdenstva je vždy vítaným skôr zdravá horlivosť." [233]

Vzrušenie kvôli perzekúcii čarodejníc dosiahlo svoj najvyšší vrchol medzi rokmi 1570 a 1640 počas ktorej doby ľudská myseľ ako sa zdá sa stala nevyváženou.
Choroby, požiar, búrky, hladomor, vojny, veľké bohatstvo, sklamanie v láske, výnimočná krása alebo špatnosť, veľké znalosti, boli všetko pripisované vplyvu diabla. [234]
Žiadny človek v akomkoľvek postavení si nebol istý proti obvineniu ; kňazi, náboženské, občianske autority, bohatí, chudobní, dokonca aj deti boli denuncované a popravené. Počas tohto násilného obdobia perzekúcie za čarodejníctvo mali mimoriadny vplyv jezuiti, najmä v Nemecku, ako profesori a spisovatelia filozofie, dogmatickej a morálnej teológie a ako spovedníci a kazatelia; [235] takže akákoľvek práca o tejto problematike čierneho umenia by nemohla byť úplná bez niektorých odkazov na ich práce.

[233] Remigius, op. cit., lib., II, cap. c.

[234] Schwickerath, American Catholic Quarterly Review, XXVII, 476.

[235] Ibid.


Musíme podotknúť, že Spoločnosť Ježišova ako taká nikdy nezaujala žiadny konkrétny postoj voči čarodejníckym procesom napriek opačným mienkam. Fr. Duhr, vo svojom spise Die Stellung der Jesuiten, píše: "Generáli Spoločnosti, značne vzdialení od scény upaľovania čarodejníc, prijímali o nich čo protikladnejšie znejúce správy a o krutosti, ktorej sa voči čarodejniciam dopúšťali laici ako aj klérus a zistili, že je ťažké utvoriť si názor k tomu, keďže tu existujú skutočné pochybnosti o takej ťažkej nespravodlivosti, preto by mali viesť k predpokladu jej existencie. Ak by prišli k záveru, že to je tento prípad malo by byť ich povinnosťou poslať do Nemecka pokyny. Oni sami sa zrejme uspokojili s udržiavaním neutrálnej pozície pričom svojich podriadených pobádali k tomu, aby sa zdržiavali od miešania sa do súdnych procesov či už proti alebo za obvinené čarodejnice. Ak sa jedná o jednotlivých jezuitov nachádzame u nich v tomto ohľade veľkú rozmanitosť mienok. Niektorí boli presvedčení o nespravodlivosti súdnych vyšetrovaní, iní videli v ohromnom počte odsúdení dôkaz o čerstvom rozšírení čarodejníctva a verili, že by mali pozdvihnúť svoj hlas na podporu vykorenenia tohto veľkého zla. Preto spisovateľ oponoval spisovateľovi a kazateľ kazateľovi." [236] Otec Schwickerath sa  pýta: "Možeme rozumne predpokladať, že by jezuiti až tak predbehli svoju dobu, tak osvietení, že nik z nich by nezdieľal vtedajšie celkovo prevažujúce povery? Jezuiti boli deti svojej doby a podobne ako ostatní konali podľa toho. Vskutku existovali jezuiti, ktorí obhajovali tvrdé opatrenia proti čarodejniciam; ale na druhú stranu medzi nimi nachádzame šľachetných obhajcov nevinných obetí. " [237]

Jedným z najdôležitejších jezuitov bol Gregor z Valencie, španielsky profesor teológie v Ingolstadte, ktorý v roku 1595, napísal svoj spis Commentariorum Theologicorum Tomi Quattuor, ktorý mu zabezpečil meno jedného z najväčších teológov šestnásteho storočia.


[236] Duhr, op. cit., 96.

[237] Am. Cath. Quart., XXVII, 478.


Čarodejníctvom sa zaoberá v treťom zväzku svojej práce. [238] V úvode deklaruje, že mestské magistráty sú striktne povinné preskúmať a potrestať čarodejníctvo, toto sa snaží dokázať z Písiem. Následne detailne preberá niekoľko bodov, ako napríklad tie týkajúce sa vedenia súdneho vyšetrovania, indície, znamenia, ktoré postačujú na uväznenie a mučenie osoby, povahu súdneho postupu, atď.
Valencia detailne poskytuje indície, na základe ktorých sa dá rozpoznať čarodejnica; tieto sú: 1) z jej vlastnej výpovede, ak pripúšťa výkon skutkov pripisovaných čarodejníctvu; 2) z výpovedí tých, ktorí boli prehlásení za vinných z rovnakých zločinov; 3) z vlastníctva paktu, ktorým odovzdáva dušu diablovi, po zapretí Krista; alebo z dojmu istého znamenia (stigma), ktoré je zvyčajne pripisované čarodejniciam ; 4) z vlastníctva posvätených hostií, určitých jedov, žiab, ľudských údov, voskových figúrok prepichnutých ihlou; 5) keď boli uznané vinnými zo obvyklého vyvolávania diabla; že ostatným hrozili zlom; 6) zo svedectva svedkov, ktorí videli ako obžalovaní potreli zvieratá, ktoré následne zomreli s jedom alebo masťou; za to isté, ktoré konali deťom alebo iným. [239] Prezieravý a starostlivý sudca môže pridať ostatné znaky, najmä z minulých čarodejníckych procesov a zo spisu Malleus Maleficarum. Podľa autora čarodejnice môžu byť oprávnene mučené Inkvizíciou, pretože zločin čarodejníctva je tak zložité dokázať. [249] Ak sú uväznené, čarodejniciam by malo byť povolené dostať duchovnú podporu a byť uzmierení s Bohom, ale po vynesení rozsudku smrti by nemalo byť zo strany odsúdených prijaté žiadne popieranie viny. [241]

Ďalší španielsky jezuita Martin Delrio, jurista a profesor filozofie a teológie v roku 1599 publikoval svoj spis Disquisitionum Magicarum libri sex, v ktorom sa nachádzajú dôležité úpravy pre použitie škripca, rovnako ako úplné rozpracovanie čarodejníctva, s početnými odkazmi na dobové právnické knihy a súdne praktiky.


[238] Gregorii de Valentia, Commentariorum Theologicorum Tomus Tertius, Ingolstadt, 1603. Disp., VI; Quaest., XIII; Punct., 4.
[239] Op. cit., Disp. VI; Quaest, XIII, 944.
[240] Ibid.
[241] Ibid.

Delrio so súčasníkmi zdieľal čarodejnícku poveru tej doby; viera v realitu čarodejníckych letov, incubi a succubi, detí zrodených z diabla, atď. Podľa jeho názoru skutočným základom všetkého čarodejníctva je spoločný pakt s diablom a zastáva názor, že čarodejnice, aj keď nikomu neškodia, by mali byť kvôli tomuto vzájomnému paktu potrestaní. Samozrejme horlivo pracoval za zmiernenie krutosti čarodejníckych procesov a odvažoval sa presviedčať sudcov princípom, že by bolo lepšie uniknúť potrestaniu stovky vinných osôb, než aby bol odsúdený čo i len jeden nevinný. [242] Ak sudca može vytiahnuť pravdu bez toho, aby sa uchyľoval k mučeniu, mal by tak vykonať pretože výsluch mučením je nebezpečný a klamlivý a často je príčinou toho, že nevinný človek trpí najkrutejším potrestaním "questio enim res fragilis est et periculosa et quae saepe veritatem fallit, saepe fit, ut innocens pro incerto scelere certissimas luat poenas." [243] Delrio taktiež zakazuje používať tortúru viac než hodinu. Ale aj všetky tieto okolnosti nezabránili tomu, aby sa kniha stala zdrojom veľkého zla ako sa javí zo stoviek procesov, v ktorých sa odkazuje na Delria ako na váženú autoritu, ktorá ostré opatrenia voči čarodejniciam vyhlasuje za legitímne.

Gregorovi z Valencie a Delriovi oponoval najvýznamnejší jezuitský teológ tej doby v Nemecku, Adam Tanner, ktorý v roku 1626 publikoval svoju veľkú prácu, Universa theologica scholastica, speculativa, practica ad methodum sancti Thomae, ktorej isté časti venoval otázke čarodejníc. Považuje čarodejnícke lety za sny a zo strany žien za sebaklam a za výsledok démonickej delúzie, i keď čarodejnice by sami vyhlasovali, že mali byť unášané zlým duchom. [244]

[242] Delrio, op. cit., lib. V, sec. 1.
[243] Id., sec. 9.
[244] Diefenbach, Der Hexenwahn vor und nach der Glaubensspaltung in Deutschland, Mainz, 1886, 276.


Ak aj ženy vyhlasujú, že boli unesené Satanom v podobe mačky alebo myši či niektorého iného zvieraťa, nemá sa im veriť, pretože žiadny duch nemá moc zmeniť ľudské telo do podoby zvieraťa. Démoni, sami od seba bez dovolenia Boha nemajú žiadnu moc škodiť ostatným prostredníctvom čarodejníc, dokiaľ osoby nevyrobia a nepoužijú masti, ktoré sú prirodzene škodlivé ľudským bytostiam. Tanner požaduje pretvoriť súdnu procedúru proti čarodejniciam a vyhlasuje, že by čarodejnici malo byť povolené mať na svoju obranu advokáta a že by nemala byť prijímaná žiadna výpoveď získaná pomocou tortúry; ďalej požaduje, že by mali byť zamestaní čo najinteligentnejší sudcovia a tam, kde to je možné, mal by im popri tom asistovať dobrý teológ. Žiada, aby kajúce čarodejnice neboli upálené, ale prijímali cirkevné tresty, podobné tým, ktoré sa ukladali v rannej Cirkvi. Naviac s čarodejníctvom by sa malo bojovať duchovnými prostriedkami tj. pomocou modlitby, dobrým učením detí, utiekaním sa ku pomoci svätých a návštevou omše. [245]

Tannerov bezprostredný vplyv je patrný v práci ďalšieho nemeckého jezuitu Paula Laymanna, ktorý publikoval svoju Theologia moralis v roku 1625. Vo svojej knihe venuje špeciálnu pozornosť otázke čarodejníc, obzvlášť procesom a použitiu tortúry ; i keď nepopiera čarodejníctvo ani absolútne neodsudzuje procesy, aj tak píše mnoho o tom ako zabrániť justičným vraždám. Vyhlasuje, že existenciu zločinu čarodejníctva je veľmi ťažké odhaliť, pretože osoby ktorých sa to týka sú väčšinou "nestále, hysterické, často bláznivé ženy, ktoré vďaka vlastnej výpovedi môžu byť samotné oklamané zlým duchom." [246] Nemalo by sa uchyľovať k použitiu škripca, malo by im byť dovolené, aby sa obhajovali sami; na výpovede získané tortúrou by sa nemalo prihliadať, keďže oni (čarodejnice) sú veľmi preľaknuté takmer zúfalé, preto inklinujú k priznaniu sa ku zločinu, ktorý nikdy nespáchali, aby tak unikli smrťou poníženiu, hanbe, do ktorej upadli. [247]


[245] Duhr, op. cit., 45-47; 53.
[246] Laymann, Theologia Moralis. Bamberg, 1669, 430.
[247] Laymann, op cit., 430.




Podobne ako jeho majster Tanner, Fridrich von Spee prijal rovnaký postoj zhovievavosti a stal sa jedným z najväčších šampiónov, obhajcov ľudskosti a spravodlivosti v čarodejníckych procesoch. V roku 1627 Spee sa stal spovedníkom tých, ktorí boli obvinení z čarodejníctva v Paderborne a po tom čo sprevádzal na smrť 200 čarodejníc, 90 percent ktorých prehlásil za nevinné, napísal svoju známu knihu, Cautio Criminalis, v roku 1631. [248]

Spis Cautio obsahuje päťdesiat jeden tzv. dubií (lat.Dubia), tj.pochybností, otázok, na ktoré autor odpovedá odkazujúc často na názory Tannera a veľmi často argumentuje proti Binsfeldovi a Delrio. Potvrdzuje svoju vieru v realitu čarodejníctva, ktoré považuje za najohavnejší zločin, hodný spravodlivého potrestania ; tortúra by samozrejme nemala byť extrémna a obvinení by mali dostať právo odvolať sa voči jej použitiu. [249] Ak sudca by vynútil výpoveď pomocou škripca, takáto výpoveď by sa mala považovať za neplatnú. [250] Spee hovorí, že tortúra zapĺňa krajinu čarodejnicami, pretože muky sú tak zúfalo desivé, že mnohí sa priznávajú k zločinom, ktoré nespáchali; najmä ženy sú náchylné k falošnému sebaobviňovaniu. [251] Osoby, ktoré sa pod tortúrou falošne priznajú, nie sú vinné smrteľným hriechom. [252]
Podľa autora čarodejnícke znamienka by nemali byť brané ako indície viny: "Ja som žiadne nevidel a ani v ne neverím a v tomto ohľade odsudzujem hanebnú dôverčivosť toľkých významných mužov. "  [253] Toto Speeovo dielo vnáša zaujímavé vhľad na triedy osôb, ktoré nastoľujú Inkvizíciu proti čarodejniciam.



[248] Táto kniha bola najprv publikovaná anonymne, pretože Tanner, kvôli svojej opozícii vočí upaľovaniu čarodejníc, bol sám vyhlásený za podozrivého z čarodejníctva. Diefenbach, 279.

[249] Frederic Spee, Cautio Criminalis seu de Processibus contra Sagas, Rome, 1657. Dub., XII.

[250] Id., Deb. XXIX.

[251] Id., XX.

[252] Ibid.

[253] Id., XLIII.

Existujú štyri triedy: Prvá, niektorí teológovia a preláti, ktorí sa nerušene venujú svojím štúdiám a užívajú si mier a pokoj; nemajú ani poňatia, čo sa deje vonku, nič nevedia o väzniciach, škripcoch, atď. Druhú triedu tvoria skúsení právnici, ktorí považujú procesy za výnosný obchod. K tretej skupine patria neskúsení a obyčajní ľudia, ktorí sú zlomyseľní a vyhľadávajú príležitosť, kde by si ukojili svoju žiarlivosť a nepriateľstvo. Do štvrtej skupiny spadajú tí, ktorí samotní boli obvinení a hľadajú na koho iného by mohli hodiť zločin, títo poslední sú horší než všetci ostatní. [254] Spee uzatvára svoju knihu týmito slovami: "Nemôžem už viac povedať kvôli žiaľu a zármutku; nemôžem ani publikovať túto malú knižku ani ju preložiť do nemčiny, čo by nemalo byť bez veľkého prospechu. Jednu vec žiadam od všetkých učených, zbožných, rozvážnych kritikov a vyzývam ich pred sudcovskú stolicu všemohúceho Boha, aby čítali starostlivo tieto riadky a uvažovali nad nimi: Všetky magistráty a kniežatá sú vo veľkom nebezpečenstve večného zatratenia ak neobrátia čo najpozornejšie svoju pozornosť k tejto veci . . . . Nech sa autority starostlivo starajú o seba a o celé stádo kvôli ktorému ich Boh jedného dňa povolá na zodpovednosť. " [255] Jezuiti tej doby si boli neistí o účinku knihy, pretože veľké ťažkosti mali pravdepodobne prísť kvôli spôsobu, akým Spee mal zaútočiť na sudcov a kniežatá. Je známe, že niektorí z juristov ešte pred publikovaním tejto práce požadovali vyhostenie rádu z Nemecka kvôli ochrane čarodejníc. Z kniežat, ktorí boli najhorlivejší pri perzekúcii čarodejníc, nemálo z nich bolo ochrancov a mecenášov jezuitských kolégií. Spoločnosť mala očakávať ich pomstu, ak člen rádu ich tak kruto napádal. [256] Ale očakávané výsledky sa nedostavili a "Spoločnosť mohla poukazovať na jeho prácu ako na úplné odklonenie sa od odsúdeniahodných omylov spáchaných Delriom a Gregorom de Valencia." [257]

[254] Spee, op. cit, Dub., XV.

[255] Spee, op. cit., p. 401.

[256] Schwickerath, Am. Cath. Quart. Review, 508.

[257] Schwickerath, 509.


Ďalší dvaja jezuiti, Gregor Scherer a Jeremias Drexelius zastávali opačnú mienku a naliehali na svetské autority, aby prenasledovali čarodejnice. . . . Scherer (1583) považoval démonickú posadnutosť za úzko prepojenú s čarodejníctvom a udáva príklad exorcizovania posadnutého dievčaťa, ktorej stará matka bola čarodejnica. Vyhlásenia čarodejnice pri výsluchu (mučení) a na škripci sú pre Scherera konečnými dôkazmi jej viny. Radí magistrátu mesta Viedeň súdne postupovať voči všetkým kúzelníčkam vhodným potrestaním. [258] Jeho rozprava k prenasledovaniu čarodejníc sa nestretla so schválením generála Spoločnosti, Klaudia Aquavivu, ktorý napísal provinciám Spoločnosti nasledovné slová: "Aj keď je dovolené poskytovať všeobecnú radu ako pri prijatí opatrení proti travičstvu, o ktorom sa v tomto dištrikte hovorí ako o rozšírenom a taktiež napomínať čarodejnice, že majú povinnosť keď sú vyslýchané menovať svojich komplicov, napriek tomu Otcovia by sa nemali sami miešať do čarodejníckych procesov a nemali by trvať na potrestaní čarodejníc; nemali by mať nič spoločné s  ich exorcizmom, aby im zabránili odvolať ich výpovede; pretože tieto veci sa nás netýkajú." [259]

Drexelius sa zaoberá čarodejníctvom v práci o rozdávaní almužien, publikovanej v roku 1637, v ktorej udáva ako dôvod pre udeľovanie almužien skutočnosť, že toto ochraňuje pred čarodejníctvom. [260] Píše: "kto by mal tú odvahu obviňovať z omylov a nespravodlivosti sudcov, ktorí ohňom a mečom, súdne stíhajú proti tejto nákaze (čarodejníctvu) ? Ale sú tu kresťania, nehodní tohto mena, ktorí oponujú mocou a zabraňujú vyhladeniu tejto zvrátenosti, inak by pravdepodobne, ako hovoria, mohol trpieť nevinný. Ó, vy nepriatelia Božej cti! A či Boží zákon neprikazuje: "Nenecháš čarodejníkov na žive? " A ja kričím tak nahlas  ako len môžem, pri božej výzve, biskupom, kniežatám a kráľom ; nestrpíš čarodejnice na žive. Vyhlaď túto nákazu ohňom a mečom. " [261]


[258] Duhr, op. cit., 28.
[259] Id„ 32.
[260] Id., 70.
[261] Duhr, op. cit, 70.


Vo výročných správach jezuitov sú časté zmienky o procesoch s čarodejnicami a kúzelníčkami a o duchovnej úteche, ktorú patres vysluhovali obetiam ; sú citované časté príklady o tom ako priviedli naspäť na správnu cestu ženy alebo mužov, ktorí pod démonickým vplyvom mali spáchať hrozivé zločiny ; ale neexistuje tu ani jeden jediný prípad, žeby hocikoho predviedli pred súd alebo by dávali akékoľvek povzdbudenie upaľovaniu čarodejníc. [262]

Knihy pokynov ku kňazskej spovedi z tohto obdobia ukazujú, ako hlboko bola zakorenená medzi ľudmi viera v čarodejnice, v premenu ľudských bytostí na vlky, v podhodených detských potomkov zlých žien splodených s diablom ; najmä je to pravda pre Nemecko. V spovednej príručke z roku 1474 sa penitentovi kladú nasledovné otázky: Praktizovali ste niekedy mágiu na niekom, alebo ste ju na seba nechali pôsobiť; počarovali ste niekoho alebo ste sa nechali počarovať? Verili ste poverčivo v čarodejnice vyvolávajúce počasie alebo vymieňajúce deti! Požičali ste si nejaký dych od čarodejnice? [263] V ďalšej knihe z toho istého obdobia sa vyskytla takáto otázka: "Verili ste, že ženy sa môžu meniť na mačky, opice a ostatné zvieratá a lietať v povetrí a vysávať krv z detí ? " [264]

Stefan Lanzkranna, prepošt  kostola sv. Doroty vo Viedni, vo svojom diele Himmelstrasse z roku 1484, zaraďuje medzi najťažšie hriechy vieru v čarodejnice, ktoré jazdia v noci, v nočné mory, vlkodlakov a ostatné takéto pohanské podvody. Píše, že:"Takéto podobné idiotské názory a falošné výmysly a povery sú tak početné, že dokonca beda, medzi tými, ktorí si sami hovoria kresťania a chcú byť za nich považovaní, hoci v skutočnosti sú viac pohania než kresťania." [265]


[262] Cited by Duhr, 73.
[263] Janssen, op. cit VIII, 542.
[264] Id., VIII, 541.
[265] Janssen, VIII, 541 seqq.


Spovedná kniha z Lubecku pod názvom Das Licht der Seele z roku 1484, formuluje nasledovné otázky: "Urobili ste hocikomu škodu diabolským umením? Praktizovali ste niekedy čarodejníctvo so sviatosťami? Verili ste, že ľudia sa môžu stať vlkodlakmi? Verili ste, že ľudia môžu v noci lietať telom a dušou do vzdialených krajín? Verili ste, že ľudia prichádzajú v noci a trápia ostatných v spánku? Nech si každý prehľadá svoje svedomie a vyleje si svoje vnútro jeho otcovi spovedníkovi." [266] Spovedná príručka z roku 1485 sa pýta nasledovné: "Verili ste, že Nočná Mora (stará žena zvaná Drúza) si na vás sadla alebo ste jazdili na metle na vrch Blocksberg (kde sa usporiadavali Sabaty) ? Tieto veci sú ťažké smrteľné hriechy a ktokoľvek v nich zomrie, vystavuje svoju dušu večnému zatrateniu. " [267]

V tomto období existujú ďalšie penitenciály, napísané väčšinou k napomenutiu spovedníkov  sú založené na dekrétoch Graciána a pápeža Gregora IX., rovnako ako aj Korektora z Burchardu. Nie je zámerom spisovateľa detailne ich rozoberať, pretože sa len málo odlišujú a zo zváženia jedného či dvoch hlavných bodov zo všetkých by toto mohlo postačiť k správnemu úsudku. Tzv. "Canones poenitentiales Astesani" zostavené pravdepodobne v roku 1444 obsahujú mnoho smerníc ako sprievodcu spovedníkov. Medzi rozličnými hriechmi hodnými k pokániu je svätokrádež, pod ktorou sa dajú nájsť magické praktiky ; takže Kánon č. 34 vraví, že tí, ktorí očisťujú (v pohanskom zmysle, lat. lustrat) dom pomocou magických umení a zaklínaní by mali konať päť rokov pokánie. [268]



[266] Ibid.
[267] Ibid.

[268] Schmitz, op. cit., 805: "Qui lustrat domum suam cum magicis artibus et incantationibus V annis peniteat."


Ktokoľvek vykoná akt kúzelnictva, nech koná pokánie štyridsať dní. [269] Tzv. Poenitentiale Mediolanense ide v tomto viac do detailu; takže pkánie desať rokov je nariadené tým, ktorí obetujú démonom ; [270] pre toho, kto vyvolá diabla, patrí pokánie sedem rokov ; [271] pre ženu, ktorá počaruje iných, jeden rok; pre tých, ktorí sa dopytujú mágov, päť rokov pokánia". [272] Tí, ktorí vyvolávajú búrky by mali konať pokánie sedem rokov, z ktorých tri by mali byť o chlebe a vode. [273]
Pre tých, ktorí používajú ligatúry, by malo pokánie trvať dva roky. [274]



[269] Ibid.

[270] Schmitz, op. cit., 809.

[271] Id., 810.

[272] Ibid.

[273] Id., 811.

[274] Id.