Moderné rozprávky o zázračnej knižnici alebo keby bolo keby, boli by sme na Jupiteri?

Neustále sa stretávam v diskusiách s rôznymi fanúšikmi postmodernej a ľavicovoliberálnej "rajskej záhrady". Mám ich naozaj v obľube, pretože sú často zdrojom nepreberného množstva rozprávok, legiend plných poloprávd, faktoidov založených na určitých historických udalostiach, ktoré sa nejako dostali do širokého povedomia verejnosti a dodnes vyvolávajú kontroverzie. Títo predstavitelia prosto prekrásneho nového sveta bez náboženstiev, povier a radostného pseudointelektuálneho poskakovania z jedného obláčika scientistického semiracionalizmu a selektívneho skepticizmu na druhý veľmi radi prichádzajú s veľmi zábavne vyfabulovanou historkou, síce s nostalgicko-tragickým nábojom, o nenávratnej újme pre ľudstvo a jeho vývoj pozitívnym smerom. Táto romantická a osvietensko-liberálna historka sa spája s osudom tzv. Veľkej Knižnice v Alexandrii. Poďme sa teda podujať na krátke rozpletenie pavučiny, z ktorej je táto moderná rozprávka starostlivo utkaná.
Aj keď myšlienka na to, že svet by bol nejakým spôsobom úplne odlišný, ak by sa zachovala alexandrijská knižnica, je naozaj lákavá, avšak v historickom ponímaní má veľmi chabý základ.  Poprvé treba poukázať na to, že rozsah knižnice bol starovekými spisovateľmi úplne nafúknutý do rôznych premrštených čísel, ktoré sa pohybovali od 400 000 (Seneca) až po 700 000 (Gellius).  Na počudovanie však niektorí moderní spisovatelia brali tieto nadsadené čísla seriózne, ale v samotnej knižnici neexistuje priestor, kde by sa mohli skladovať takéto množstvá kníh.  Je ďaleko pravdepodobnejšie, že celková jej zbierka kníh čítala desaťtisíc zvitkov, čo z nej aj tak robí najväčšiu knižnicu v starovekom svete.

Ale neutíchajúce presvedčenie, že strata Veľkej knižnice nejakým spôsobom zapríčinila zabrzdenie pokroku ľudstva o niekoľko storočínie je založené jednoducho na veľkosti knižnej zbierky, ale taktiež na predstave, že bola v skutku jedinečná a obsahovala práce, ktoré sa nedali nikde inde nájsť. Na podporu tohto však neexistuje žiadny dôkaz. Z doposiaľ zistených skutočností vyplýva, že zbierka zvitkov z tejto knižnice obsahovala viac-menej diela rovnakého žánru, ktoré nájdeme kdekoľvek v starovekom svete. A v týchto dielach sa nenachádza nič, čo by nasvedčovalo, že Gréci a Rimania boli na pokraji istého druhu vedeckej či technologickej revolúcie. Preto myšlienka, že by strata zbierok zvitkov z alexandrijskej knižnice nejako viedla k strate jedinečných pokročilých informácií, nenachádzajúcich sa nikde na svete je číročíra fantázia.

Tretím dôvodom, prečo takáto predstava je nezmyselná je ten, že predpokladá veľmi moderné a nedávne prepojenie medzi bádaním/vedou a technológiou, ktorá v starovekom svete jednoducho neexistovala. Napriek niektorými významnými výnimkam, grécki a rímski filozofi, ktorí pracovali na poli tzv. "prírodnej filozofie" (čo mi dnes nazývame vedou ) len veľmi zriedkavo nachádzali prepojenie medzi ňou a niečím takým praktickým ako je technológia.  Filozofia bola určená pre učenú elitu, ktorou bývali väčšinou aristokrati a tí, ktorí s nimi boli nejako spojení. Na druhú stranu, technológia bola vecou staviteľov, architektov, remeselníkov a zbrojárov a ostatných ľudí z nízkej spoločenskej úrovni, ktorí si svoje ruky kľudne zašpinili a nebol to ten druh vecí, ktorý by zaujal vtedajšieho namysleného študenta vedy. Veľká časť vedy v gréckej a rímskej ére sa vykonávala vo forme myšlienkových experimentov a reflexií o ideách, takže nešlo o praktický empiricizmus. Až do obdobia neskorého stredoveku, kedy sme svedkami prvých zábleskov praktickej, experimentálnej vedy a až do šestnásteho storočia, v ktorom pôvodná experimentálna veda urobila úplne reálne priame prepojenie medzi vedou a technológiou. Preto myšlienka, že toto (údajne) stratené jedinečné poznanie uložené v Alexandrijskej knižnici by malo viesť k oveľa skorším pokrokom v technológii je v rozpore s dostupnými dôkazmi - staroveká veda týmto spôsobom nefungovala.

O Alexandrijskej knižnici však existuje mnoho mýtov, z ktorých niektoré sa krútia okolo jej zničenia, príbehu vybaveného rozmanitými verziami, v ktorých hrajú  hlavnú úlohu vinníka rôzne historické osoby. Takmer určite mýtický príbeh o jej vypálení Arabmi sa síce v niektorých kruhoch neustále nekriticky preberá, ale verzia, ktorá zdá sa získala širokú popularitu, je tá, v ktorej bola Knižnica zničená rozvášneným kresťanským davom v roku 391 n.l.. Tento príbeh sa naozaj prekrásne vyníma v populárnej osvietensko-liberálnej rozprávke o zadubenosti triufujúcej nad racionalitou a zvyčajne sa rozpráva vedno s varovaním o tom, že tento incident  ľudstvo ako celok "zaviedol priamo do temného stredoveku" a často sa k nemu pripája populárny, ale vonkoncom nezmyselný dovetok, že "ak by nebola alexandrijská knižnica zničená, už by sme prinajmenšom kolonizovali Mars".  Ako prvý túto verziu príbehu pútavo vyrozprával Edward Gibbon a oveľa nedávnejšie bola spopularizovaná v pozmenenej verzií Carlom Saganom v televíznom seriáli Cosmos a ešte nedávno premietaným filmom Agora (Pred jeho premiérou v Cannes, podľa Tima ONeilla a aj na festivale v Toronte, podľa diskutéra troyfiz, práve to spomínal zjavne ovplyvnený C. Saganom, v úvodnej reči sám režisér Alejandro Amenábar).

Ako dôkaz tohto značne rozšíreného omylu možno uviesť aj citát z populárno-náučnej stránky Teach with Movies (Výučba pomocou filmov, zameraná dokonca na učiteľov dejepisu):

"Režisér/autor scenára filmu Agora, Alejandro Amenábar, ktorý pri tvorbe svojho filmu podrobne študoval históriu tej doby, cituje astronóma Carla Sagana, ktorý tvrdil, že k priemyselnej revolúcii by mohlo dôjsť o 1000 rokov skôr ak by sa znalosti a vedomosti nazhromaždené v Alexandrijskej knižnici neboli stratili. Ak by nebola Veľká knižnica/Múzeum zničená, neboli by sme už dnes na Marse?"

V skutočnosti neexistujú žiadne dôkazy o tom, že dcérska knižnica, ktorá bola uložená v Serapeu, chráme, ktorý bol zničený davom kresťanov v roku 391, stále existovala, keď k tomu došlo.  Žiadny z piatich opisov zničenia Serapea sa nikde nezmieňuje o akejkoľvek knižnici a skorší popis Serapea spísaný Ammianom Marcellinom odkazuje na knižnicu, ktorá tam predtým bola umiestnená, použitím minulého času.  Samotná veľká alexandrijská knižnica bola ako sa zdá napokon zničená už niekoľko storočí predtým a to buď požiarom, ktorý bol spôsobený vojenskými jednotkami Júlia Caesara v r. 47 pr. n.l. alebo pri ďalšom požiari, ktorý zničil celú štvrť Bruchreion, kde sa nachádzala aj knižnica, počas vyplienenia mesta pohanským rímskym cisárom Aureliánom v roku 273 n.l..

I keď musíme priznať, že veľké množstvo starovekých poznatkov bolo stratených a aj keď kópie mnohých z týchto stratených spisov mohli byť uchovávané v zbierke Veľkej knižnice, to čo sa nám zachovalo, neposkytuje žiadny náznak, žeby Gréci a Rimania boli na prahu istého druhu vedeckej revolúcie. Skôr, ako sa zdá je pravdou opak, keďže počínajúc dobou, v ktorej Aurelián vypálil do tla alexandrijskú štvrť Bruchreion a (pravdepodobne) aj Knižnicu, veda a učenosť vo všeobecnosti už po nejaký čas stagnovala a nasledujúce storočia občianskej vojny v rímskej ríši, ekonomický úpadok a barbarské nájazdy viedli k ďalšiemu úpadku. Keď tieto tlaky viedli ku kolapsu západorímskej ríše, došlo k opusteniu takmer všetkých intelektuálnych výdobytkov, ak nerátame s tým, čo bolo zachované Cirkvou a tak bolo stratených obrovské množstvo vedecko-technických znalostí.

Vo východorímskej ríši a niektorých oblastiach východu, ktoré sa podarilo obrátiť na nestoriánske kresťanstvo, sa zachovalo obrovské množstvo poznatkov starovekej vedy a poznania.  Títo kresťanskí učenci ich odovzdali Arabom aby si tieto následne našli cestu naspäť do Európy cez moslimskú Sicíliu a Španielsko, cez ktoré v stredovekej Európe v dvanástom storočí podnietili veľké znovuobnovenie vzdelanosti. A preto aj keď došlo k značnej strate, to čo sa zachovalo sa vrátilo naspäť do západnej Európy práve v čase, keď došlo k rozvoju prvých univerzít a viedlo k položeniu intelektuálnych základov neskoršej Vedeckej revolúcie a jej aplikácií v technológii.

Predstava, že strata Veľkej knižnice v Alexandrii zapríčinila, že rozvoj vedy a technológie spomalil o storočia je síce pekná rozprávka, ale z hľadiska historického skúmania v žiadnom prípade nie životaschopná. Gréci a Rimania z tohto hľadiska vôbec neboli pripravení na vedecko-technickú revolúciu ako je tá, ktorú poznáme z ranomodernej doby - ktorá si vyžaduje veľkú súhru množstva jedinečných okolností, ktoré v starorímskej ére jednoducho neboli prítomné. Je to naozaj úžasný príbeh, ale je to v podstate nezmysel.

Literatúra:

1. David Lindberg, The Beginning of Western Science, The European Scientific Tradition in Philosophical, Religious, and Institutional Context, 600 B.C. to A.D. 1450. Chicago and London: University of Chicago Press, 1992. Pp. xviii + 455. ISBN 0-226-48231-6,kniha pojednáva o povahe starovekej vedy a prečo nebola úzko prepojená s technológiou.
2.   Dr. James Hannam poskytuje celkom dobrý prehľad rôznych historických opisov o zničení Veľkej Knižnice v Alexandrii
3. Medievalista Tim ONeill uvádza niekoľko chýb a prekrútení prítomných v nedávno premietanom filme režiséra Alejandra Amenabara "Agora":
4. http://armariummagnus.blogspot.com/2009/05/agora-and-hypatia-hollywood-strikes.html
5. http://armariummagnus.blogspot.com/2010/05/hypatia-and-agora-redux.html
6. http://armariummagnus.blogspot.com.au/2012/03/geologist-tries-history-or-agora-and.html