Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie - VI. Kapitola - Cirkevní spisovatelia - 1200 - 1700 n.l. (Pokračovanie)

VI. KAPITOLA
CIRKEVNÍ SPISOVATELIA r.1200-1700 

(Pokračovanie)

Medzi talianskými teológmi zaoberajúcimi sa touto problematikou nájdeme dve mená veľkej vážnosti: sú to Silvester Prierias a Bartholomeus de Spina, členovia dominikánskeho rádu.
Prvý z nich, Prierias bol jedného času Majster posvätného Paláca a inkvizítor v severnom Taliansku, kvôli čomu je jeho práca mimoriadne zaujímavá. Jeho kniha pod názvom De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, libri tres, bola dokončená v roku 1521. Je rozdelená do troch častí, z ktorých prvé dve sa zaoberajú teoretickými aspektami čarodejníctva a kúzelníctva, zatiaľčo tretia obsahuje inštrukcie pre vedenie čarodejníckych procesov. Učený dominikán sa zastáva reality čarodejníctva a verí v existenciu čarodejníc "Quod vero et magi et mage sine numero sint, testes sunt populi, qui gregatum horum maleficia patiuntur." [208] Tieto čarodejnice majú pakt s diablom za pomoci ktorého vyrábajú svoje zlé zaklínania. Spisovateľ taktiež verí v realitu čarodejníckych letov v povetrí a v Sabaty a dokazuje toto tvrdenie príkladmi z jeho vlastnej krajiny. Venoval časť II. knihy  popieraniu podobnosti medzi čarodejnicami, o ktorých sa hovorilo v známom Canon Episcopi a tými v jeho vlastnej dobe, pretože Canon Episcopi mal zakazovať vieru v čarodejnice a Prierias sa podujal ukázať, že ktokoľvek môže byť dobrým katolíkom a taktiež zvažovať možnosť existencie čarodejníc a ich magických umení. Tretia časť jeho pojednania si berie na starosť zodpovedanie otázky o výskyte možnej herézy v čarodejníctve a poskytuje pokyny ohľadne súdneho procesu a potrestania tých, ktorí sú obvinení z umenia čiernej mágie.
"Unde si crimen f atentur et volunt redire, abiurata heresi ad penitentiam admittuntur."[209] "Si autem crimen non fatetur postquam est convictus nee consentit abiurare, est ut hereticus impenitens condemnandus." 210



[208] Prierias, De Strigimagarum Daemonumque Mirandis, Libri Tres. Rome, 1575. Lib. II, c. 2, 140.
[209] Id., II, c. 3, 145.
[210] Prierias, op. cit, lib., Ill, c. 4, 243.

 . . . "Quanto magis circa heresim strigimagarum ubi semper concurrit aut evidens factum in pueris hominibus vel iumentis aut indicium facti, puta per instrumenta reperta." [211]

Bartholomeus de Spina (zomr. 1546), žiak Prieriasa, učiteľ teológie na univerzitách v Bologni a Padove a provinciál dominikánskeho rádu vo Svätej zemi, napísal tri knihy zaoberajúce sa otázkou čarodejníctva; Questio de strigibus et lamiis, 1523, Tractatus de praeeminentia sacrae theologiae super alias omnes scientias et praecipue humanarum legum, 1525 ; Apologiae tres de lamiis adversus Joannem Franciscum Ponzinibium iurisperitum, 1525. Pojednanie Questio popisuje  čarodejnícky klam vo všetých jeho fázach ; pokúša sa odmietnuť všetky argumenty vyvracajúce pravdu týchto praktík a plne spracováva stereotypizovanú otázku letov čarodejníc, incubi a succubi, Sabatov, atď. Na rozdiel od niektorých z učiteľov tej doby, Spina zdá sa veril v realitu letov čarodejníc ; v piatej kapitole píše, že ľudia môžu byť unášaní démonmi na veľké vzdialenosti a posvätné  písma tomuto faktu neprotirečia, ale ho ako sa zdá posilňujú. Podľa jeho premena mužov alebo žien na zvieratá je iba ilúzia, klam [212], ktorý podobne ako väčšina ostatných skutkov priprisovaných čarodejniciam, nastáva iba v spánku. V devätnástej kapitole poskytuje vtedajšie príklady zjavnej premeny čarodejníc na mačky, ale považuje to za ilúziu spôsobenú zlým duchom. Ďalšie kapitoly sú venované vysvetleniu Canon Episcopi, týkajúcich sa rozmanitých schopností pripisovaných čarodejniciam a konečne božiemu dopusteniu, ktoré ponecháva, aby existovali takéto zlá pre posvätenie dobra.




[211] Ibid.

[212] Hansen, Quellen, 329.


V pojednaní Tractatus de praeeminentia sacrae theologiae sa ohľadne tohto čarodejníckeho kultu, jeho možnosti alebo čo sa týka jeho reálnej existencie, či sa má považovať za herézu alebo nie, píše, že teológia sama môže rozhodnúť o tom, čo by sa malo učiť a akej povahy by mali byť podniknuté protiopatrenia pri zaobchádzaní s čarodejnicami. [213] V Apologia, Spina odmieta rozličné argumenty juristu Františka Ponzinibia, ktorého práca De lamiis popisuje nočné lety čarodejníc a Sabaty ako ilúzie a obhajuje svoju vlastnú pozíciu ohľadne hlavných tvrdení týkajúcich sa čarodejníctva.

Paulus de Grillandus Castilioneus, audítor kriminálnych prípadov v diecéze Arezzo, napísal v roku 1525 pamflet týkajúci sa heretikov a kúzelníkov. Hovorí, že otázka, či čarodejnice sú skutočne prenášané vo svojom tele alebo len pod vplyvom predstavivosti vytváranej démonom je veľmi dôležitá a zamestnáva pozornosť mnohých spisovateľov.
Doktori práva z veľkej časti zastávajú mienku, že čarodejnice nie sú diablom prenášané v tele, keďže podľa Canon Episcopi sú takíto ľudia oklamaní zlým duchom. Teológovia zastávajú opak, že diabol je schopný preniesť osoby vzduchom a preto tieto čarodejnice sú takto dopravované na Sabaty. Grillandus následne diskutuje názory tých, ktorí veria v realitu letov čarodejníc a cituje príklad, aby ukázal, že hoci ženy veria, že skutočne cestujú v noci na miesta stretnutia čarodejníc, v skutočnosti sa nehnú z miesta, v ktorom sú. Napriek tomu mnohí význační muži zastávajú opačnú mienku, medzi nimi napr. sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Akvinský a Prierias. [214]


[213] Hansen, op. cit., 334. "cum ergo articulus hie de secta strigum an inquam detur de facto an de possibili, an haeresim sapiant vel non sapiant manifeste quae de tali secta narrantur, ad solam spectet theologiam, neque eum possunt ista cognosci nisi ipsa docente neque de talibus in iure quoquo modo tractatur, nisi quatenus ex illius fonte assumpta eidem theologiae iure subserviunt."

[214] Hansen, Quellen, 340.


V roku 1540 Arnaldus Albertini, inkvizítor vo Valencii a Sicílii a neskôr biskup v Patti, napísal knihu pod názvom De Agnoscendis assertionibus catholicis et haereticis, v ktorej dve kapitoly venoval otázke reality letov čarodejníc a potrestaniu kajúcich sa čarodejníc inkvizíciou. Prináša do popredia mnoho vyhlásení na dôkaz letov čarodejníc, viď. : moc diabla nad ľudskými bytosťami, túžba istých žien po oddávaní sa démonom, známe príklady takýchto letov, atď. a končí s tvrdením, že nie je heretické zastávať názor, že ženy môžu lietať v povetrí vďaka paktu medzi nimi a diablom. [215] Podľa tohto spisovateľa tieto transporty nemôžu byť popierané, pretože ak diabol preniesol Krista a umiestnil ho na vrchol chrámu, omnoho ľahšie môže teda prenášať tieto ženy. [216]

Čo sa týka potrestania čarodejníc Albertini vyhlasuje, že aj keď sú vinne herézou, mali by byť, ak sa kajajú, pripustené k uzmiereniu sa s Cirkvou. " Ak sa biskup alebo apoštolský inkvizítor dozvie o zločine herézy alebo čierneho umenia, ak obvinený vyzná, že spáchal vraždu alebo akýkoľvek ďalší vážny zločin za ktorý si zaslúži dostať extrémne potrestanie svetského zákona, preto by nemal byť ani by ho nesmel odovzdať svetskému ramenu na základe týchto obvinení, pretože je jasné, že sudca ho odsúdi na smrť ako takého obvineného z herézy, ale by mal byť, ak obvinený čestne túži po návrate do náručia Cirkvi, pripustiť ho k uzmiereniu, absolúcii a oslobodenia sa od cenzúry exkomunikácie, po tom čo odvolal svoju herézu." [217]


[215] "Quod non est haereticum asserere, mulieres de quibus agimus, portari per diversa terrarum spacia de die vel de nocte ex pacto inter eas et daemonum inito, et intrare domos de nocte et ibi sutfocare infantes. . . . Magister Sylvester in sua Summa, in verbo haereticus 3. concludens, has strigas aliquando portari corporaliter a daemone per diversa loca, et hoc non est impossible, nee est haereticum sic asserere, aliquando haec eis contigere mentaliter et imaginarie." Hansen, 348.

[216] Hansen, op. cit, 351.

[217] Hansen, 353. "Quod episcopus seu inquisitor apostolicus cognoscens de crimine haeresis seu artis maleficae contra reum illius criminis, si reus ipse confiteatur crimen homicidii ab eo commissi seu aliud crimen gravissimum, quo quibus secundum leges civiles deberet ultimo supplicio damnari, non debet ob hoc crimen talem reum nee potest de iure tradere ilium iudici saeculari taliter. ut iudex secularis ilium morte condemnet, sicut condemnat iudex sibi traditum ob crimen haeresis, sed debet ilium reum volentem puro corde et non ficto redire ad gremium ecclesiae admittere ad reconciliationem, beneficio absolucionis ab excommunicatione sibi impenso, abiurata primitus haeresi."


V Španielsku tiež niekoľko spisovateľov venovalo časť svojich prác rozšírenému rozpracovaniu problematiky čarodejníctva, medzi inými Pedro Ciruelo, profesor na Univerzite v Alcala, ktorý publikoval svoje dielo Opus de magica supersticione v r. 1521 a v r. 1539 svoje Reprovacion de las supersticiones y hechizerias, libro muy utile y necessario a todos los buenos christianos. [218] Ciruelo trvá na tom, že hoci čarodejnice existujú a spôsobujú zlo pomocou paktu s diablom, ale lety čarodejníc sú iba ilúziami spôsobenými Zlým. Napriek tomu diabol učí tieto čarodejnice mnohým tajomstvám prírody a oni dokážu vytvárať divy k veľkému prekvapeniu jednoduchých. Avšak tieto umenia sú proti učeniu Písma, Cirkevných Otcov a svätej Cirkvi. Ktokoľvek, kto používa čiernu mágiu je apostata a zradca. [219]

V roku 1540 Alphons a Castro, profesor teológie v Salamanke, venoval časť svojej práce Be impia sortilegarum, maleficarum et lamiarum haeresi earumque punitione otázkam herézy a čarodejníctva. Verí v realitu letov čarodejníc a poskytuje takéto príklady, ktoré sa stali na rozličných miestach v Španielsku. Hovorí o zločinoch páchaných čarodejnicami, ako je adorácia démonov, účasť na Sabate, zabitie detí, atď. a vyhlasuje, že všetky čarodejnice sú heretici a apostati a ako také by mali byť potrestané. Píše, že tieto ženy sú oveľa zbehlejšie v diabolských umeniach než muži, z dôvodu ich silnej predstavivosti a pretože sa dajú ľahšie oklamať.

[218] Podľa Hansena, tento názov je španielskym prekladom staršieho latinského názvu.

[219] Hansen, Quellen, 324. "El tal christiano es apostat y traydor contra la yglesia catholica."

Pretože čarodejnice páchajú také zločiny prostredníctvom ich mágie, mali by byť kvôli nim vyhľadané a za ne aj patrične potrestané." Títo zlí ľudia, či už muži alebo ženy, ktorí používajú toto diabolské umenie, by mali byť potrestaní ako heretici. Ale ak okrem týchto vecí týkajúcich sa viery, spáchajú iné zločiny, na základe ktorých by mohli byť odsúdení bez rozsudku cirkevného sudcu, svetská moc ich môže sama zobrať do opatery a potrestať ich hrdelným trestom. Keďže, ako sme písali vyššie, v noci zabíjajú deti alebo zapríčiňujú chorobu a oslabujú zdravie a páchajú ďalšie podobné zločiny, ktoré si zasluhujú trest smrti, aj keď tu neexistuje žiadny dôkaz neviery alebo apostatovania, odpadlíctva." [220]
Tretí španielský spisovateľ bol dominikán Francisco de Vittoria, profesor teológie na Salamanke, ktorý diskutoval o otázke magických umení v jednej časti svojej práce s názvom Relectiones 12 theologicae, v r. 1540. Poskytuje dôveryhodnosť príbehom starovekých čarodejníc Kirké, Hekaté, atď. a píše, že nie všetky skutky mágov sú falošné, toto je dokázané z Písma. [221] O realite letov čarodejníc nemá žiadne pochyby: "daemones et magi virtute daemonum possunt movere et transferre corpora de loco ad locum." A znovu: " nulla ratione potest negari quin daemones possint movere localiter corpora." [222]

Okolo roku 1570 renomovaný právnik rímskej Kúrie, Španiel Francisco Pegna, vo svojich štyroch komentároch vyjadril ako všeobecný názor teológov, že čarodejnice
lietajú vzduchom na svoje nočné orgie , pretože toto bol "verissima, multis quidem rationibus et evidentibus signis atque experiments comprobata." [223]

[220] Hansen, 344. "Sed praeter haec, quae ad fidem spectant, quaedam alia flagitia committunt, propter quae absque iudicis ecclesiastici sententia, qui illos de haeresi damnaret, sola saecularis potestas potest illos capere et ultimo supplieio punire. Nam . . . pueros noctu occidunt, aut aegros et valetudinarios efficiunt et alia similia committunt, propter quae digni sunt morte, etiamsi de illorum infidelitate aut apostasia non constaret."

[221] Id., 355.

[222] Id., 356.


Taktiež nasleduje scholastické učenie týkajúce sa reality incubi a succubi, ale zastával názor, že premena čarodejníc na zvieratá je len ilúziou. [224]

Pretože Nemecko bolo hlavným centrom čarodejníctva nie je prekvapujúce, že v ňom nachádzame mnoho spisovateľov o tejto problematike, najmä je to pravda o druhej polovici šestnásteho storočia. V roku 1589 Peter Binsfeld, pomocný biskup v Trevíri, publikoval svoju prácu Tractatus de confessionibus maleficorum et sagarum, an et quanta fides iis adhibenda sit, ktorá je v priamom rozpore s ľudským dielom protestanta Weyera a ktorá taktiež z veľkej časti podporou pre  prenasledovanie čarodejníc. V úvode Binsfeld píše, že sú rozličné mienky týkajúce sa povahy čarodejníc a procesov s čarodejnicami; niektorí si myslia, že všetky takéto veci sú ilúziami, iní vyhlasujú, že sú nemožné, pre seba, odmieta tvrdenie Bodina [225], že ľudia vďaka pomoci diabla sa sami dokážu premeniť na zvieratá, ale zastáva mienku, že mnoho skutkov, pripisovaných ženám je pravdivých. Použitie skúšky vodou považuje za dielo diablovo; vyhlasuje za bezbožné odmietať sviatosti tým, ktorí sú kajúci; iba zatvrdliví odsúdení by mali byť zaživa upálení, ostatní by mali byť pred upálením sťatí. Avšak verí v sexuálny styk s diablom a v realitu letov čarodejníc, na podporu tohto tvrdenia apeluje nielen na teológov a právnikov, ale taktiež "na najistejšiu a nepochybnú skúsenosť, potvrdenú všeobecným hlasom ľudu a môžeme celkom dobre povedať, že hlas ľudu je hlas Boží, keďže celá pravda je z Boha"  "atque his certe dicere possumus, vox populi vox Dei, cum omnis Veritas a Deo sit." [226]

[223] Directorium Inquisitorum F. Nicholai Eymerici, Ordinis Praedicatorum Cum Commentariis Francisci Peniae, Venice, 1595. Quaest., XLIII; Comment, XLIII, 343.

[224] Francisci Pegnae Annotationes in Tractatum de Strigiis Bernardi Comensis. Rome, 1584, 156.

[225] Bodin, Demonomanie des Sorciers, Cologne, 1593, lib., I, 6.

[226] Janssen, op. cit, VIII, 655 seqq.


Na základe vážnosti hriechu čarodejníctva Binsfeld trvá na tom, že v čarodejníckych procesoch je oprávnené prekračovať regulárne zákony a nariadenia ohľadne tortúry a potrestania. "Regulare et iuridicum est, quod, propter enormitatem et immanitatem criminis, iura et statuta transgredi licet." [227]

Veľmi skľučujúce výsledky vyžarujú z jeho doktríny, podľa ktorej na základe výpovedí čarodejníc ohľadne ich komplicov, majú autority právo  podrobiť spomenuté osoby tortúre ; nie je žiadna pochybnosť, ako pravidlo o pravde takýchto výpovedí. [228]

V tom istom čase tu v Trevíri žil holandský klerik Cornelius Kallidius Loos, ktorý bol vyhnaný zo svojej rodnej krajiny protestantmi. Zo súcitu s obeťami prenasledovania čarodejníctva, ktoré boli mučené a upálené, napísal pamflet pod názvom De vera et falsa magia a poslal ho do tlače bez toho, aby ho zaslal k cirkevnému schváleniu. Rukopis bol skonfiškovaný po tom, čo bolo vytlačených len niekoľko hárkov, Loos bol uväznený v opátstve a v roku 1592 povolaný pred cirkevný súd, ktorému predsedal sám Binsfeld, ktorý mu prikázal, aby urobil ústne odvolanie ako aj písomne.
Loos mal tvrdiť, že celý systém čarodejníctva bol výplod predstavivosti, že neexistujú žiadne také osoby, ktoré odmietli Boha a uctievali diabla. Bol prinútený odvolať tento výrok, rovnako ako základný princíp jeho pamfletu "že všetko to, čo bolo napísané o telesných letoch čarodejníc bolo nič viac než len ilúziou, poverou a výmyslom. " [229] Loosov pokus ukončiť epidémiu čarodejníckej hystérie nemal žiadny praktický účinok; ďaleko početnejší než jeho nasledovníci boli tí, ktorí podobne ako Binsfeld, obhajovali čarodejnícku poveru, podporovali prenasledovanie a napomínali vládcov a ľud, aby v ňom pokračovali.


[227] Ibid.

[228] Duhr, Die Stellung der Jesuiten in den deutschen Hexenprozessen, Kolín, 1900, poukazuje na to, že Binsfeld sa v tomto ohľade úplne rozchádzal s praxou Inkvizície, s. 30.

[229] Soldan-Heppe, op. cit, II, 22-24; Riezler, op. cit, 245.


V roku 1596 Franz Agricola, pastor zo Sittardu vo vojvodstve Julich, považoval za nutné osvietiť vládcov a magistráty o hriechu čarodejníctva a jeho potrestaní. Podľa toho aj napísal pamflet pod názvom Von Zauberer, Zauberinnen, und Hexen, v ktorého predhovore tvrdí, že "sa vo všetkých smeroch rozšíril najškandalóznejší, najhroznejší a najnebezpečnejší hriech čarodejníctva, žiadna krajina, mesto, dedina či dištrikt, žiadna spoločenská trieda nie je od neho oslobodená. "[230] Zastáva mienku, že realita všetkých umení čarodejníc, ich ciest, ich sexuálnych stykov s diablom a ukazuje nutnosť ich potrestania. Píše, že kúzelníčky alebo čarodejnice sú oveľa horšie než pohania alebo ľudia oddávajúci sa modloslužbe než rúhači a krivoprísažníci, atď. Radí tak, že mala byť používaná opatrnosť, tak aby sa netrestali nevinní, odmietal skúšku vodou ako poverčivú a dlho sa rozpisuje o prostriedkoch, ktoré by sa mali používať aby sa čarodejnice priviedli k pokániu a reforme. Najvýznamnejšou časťou práce je siedma, v ktorej Agricola prináša päťdesiatjeden argumentov proti realite čarodejníctva a všetkým umeniam čarodejníc, z ktorých samozrejme ani jednému nepripúšťa jeho platnosť. Nalieha na poddaných, aby ak ich vládcovia sú pri potrestaní čarodejníc nedbalí, nech oni sami zoberú do vlastných rúk, nešetria žiadne výdaje na vykorenenie týchto "prekliatych komplicov diabla" a mali by v tomto ohľade vážne pobádať magistráty ku konaniu si svojej povinnosti. [231]

Ďalší vedec, ktorý spracoval problematiku čarodejníctva s najväčšou pozornosťou a zápalom, bol právnik Nicholas Remigius (Rémy), tajný radca a vrchný sudca vo vojvodstve Lorraine. Vo svojej knihe Daemonolatreia, vytlačenej v roku 1596, používa priznania nejakých 800 čarodejníc ktoré, počas svojho pôsobenia v úrade mal, počas šestnástich rokov, boli odsúdené na úpálenie na hranici. [232] Títo ženy vyznávali, že prijímali od diabla moc vziať na seba podobu malých zvieratiek a takto sa v noci dostať do domov, kde si znovu na seba vezmú svoju ľudskú podobu a otrávia spiacu domácnosť alebo robia ďalšie hrozivé skutky.

[230] Janssen, op. cit, VIII, 656-659.

[231] Id., VIII, 658.

[232] Remigius, Daemonolatreia libri tres, Lyons, 1595, lib. I, cap. 15.


Pri procese s čarodejnicami, píše Remigius, všetko spojené s nimi je podozrivé, či chodia často do kostola alebo nikdy, či ich telá sú studené alebo horúce a v každom prípade je proti nim vynášaný prísny trest.
Remigius nemá ani najmenšiu pochybnosť, že na čarodejníckych zhromaždeniach sa zúčastňujú aj mnohé deti. "Ak sa už raz diabol dostane do rodiny, znovu sa už tak ľahko nenechá vyhnať. Pôsobí cez matky do takej miery, že oni mu odovzdávajú svoje deti, berú si ich vo veku sedem alebo dvanásť na čarodejnícke tance a iniciujú ich do všetkých umení čarodejníctva."
Tieto deti by mali byť potrestané a Remigius píše, že on takéto dieťa dal zbičovať, zatiaľčo ich rodičia boli upálení na hranici. A dodáva: "Mali by byť úplne vyhladené tak, že nikto by nemal od nich už nikdy utrpieť ďalšie škody, zranenia. Pred otvoreným náznakom milosrdenstva je vždy vítaným skôr zdravá horlivosť." [233]

Vzrušenie kvôli perzekúcii čarodejníc dosiahlo svoj najvyšší vrchol medzi rokmi 1570 a 1640 počas ktorej doby ľudská myseľ ako sa zdá sa stala nevyváženou.
Choroby, požiar, búrky, hladomor, vojny, veľké bohatstvo, sklamanie v láske, výnimočná krása alebo špatnosť, veľké znalosti, boli všetko pripisované vplyvu diabla. [234]
Žiadny človek v akomkoľvek postavení si nebol istý proti obvineniu ; kňazi, náboženské, občianske autority, bohatí, chudobní, dokonca aj deti boli denuncované a popravené. Počas tohto násilného obdobia perzekúcie za čarodejníctvo mali mimoriadny vplyv jezuiti, najmä v Nemecku, ako profesori a spisovatelia filozofie, dogmatickej a morálnej teológie a ako spovedníci a kazatelia; [235] takže akákoľvek práca o tejto problematike čierneho umenia by nemohla byť úplná bez niektorých odkazov na ich práce.

[233] Remigius, op. cit., lib., II, cap. c.

[234] Schwickerath, American Catholic Quarterly Review, XXVII, 476.

[235] Ibid.


Musíme podotknúť, že Spoločnosť Ježišova ako taká nikdy nezaujala žiadny konkrétny postoj voči čarodejníckym procesom napriek opačným mienkam. Fr. Duhr, vo svojom spise Die Stellung der Jesuiten, píše: "Generáli Spoločnosti, značne vzdialení od scény upaľovania čarodejníc, prijímali o nich čo protikladnejšie znejúce správy a o krutosti, ktorej sa voči čarodejniciam dopúšťali laici ako aj klérus a zistili, že je ťažké utvoriť si názor k tomu, keďže tu existujú skutočné pochybnosti o takej ťažkej nespravodlivosti, preto by mali viesť k predpokladu jej existencie. Ak by prišli k záveru, že to je tento prípad malo by byť ich povinnosťou poslať do Nemecka pokyny. Oni sami sa zrejme uspokojili s udržiavaním neutrálnej pozície pričom svojich podriadených pobádali k tomu, aby sa zdržiavali od miešania sa do súdnych procesov či už proti alebo za obvinené čarodejnice. Ak sa jedná o jednotlivých jezuitov nachádzame u nich v tomto ohľade veľkú rozmanitosť mienok. Niektorí boli presvedčení o nespravodlivosti súdnych vyšetrovaní, iní videli v ohromnom počte odsúdení dôkaz o čerstvom rozšírení čarodejníctva a verili, že by mali pozdvihnúť svoj hlas na podporu vykorenenia tohto veľkého zla. Preto spisovateľ oponoval spisovateľovi a kazateľ kazateľovi." [236] Otec Schwickerath sa  pýta: "Možeme rozumne predpokladať, že by jezuiti až tak predbehli svoju dobu, tak osvietení, že nik z nich by nezdieľal vtedajšie celkovo prevažujúce povery? Jezuiti boli deti svojej doby a podobne ako ostatní konali podľa toho. Vskutku existovali jezuiti, ktorí obhajovali tvrdé opatrenia proti čarodejniciam; ale na druhú stranu medzi nimi nachádzame šľachetných obhajcov nevinných obetí. " [237]

Jedným z najdôležitejších jezuitov bol Gregor z Valencie, španielsky profesor teológie v Ingolstadte, ktorý v roku 1595, napísal svoj spis Commentariorum Theologicorum Tomi Quattuor, ktorý mu zabezpečil meno jedného z najväčších teológov šestnásteho storočia.


[236] Duhr, op. cit., 96.

[237] Am. Cath. Quart., XXVII, 478.


Čarodejníctvom sa zaoberá v treťom zväzku svojej práce. [238] V úvode deklaruje, že mestské magistráty sú striktne povinné preskúmať a potrestať čarodejníctvo, toto sa snaží dokázať z Písiem. Následne detailne preberá niekoľko bodov, ako napríklad tie týkajúce sa vedenia súdneho vyšetrovania, indície, znamenia, ktoré postačujú na uväznenie a mučenie osoby, povahu súdneho postupu, atď.
Valencia detailne poskytuje indície, na základe ktorých sa dá rozpoznať čarodejnica; tieto sú: 1) z jej vlastnej výpovede, ak pripúšťa výkon skutkov pripisovaných čarodejníctvu; 2) z výpovedí tých, ktorí boli prehlásení za vinných z rovnakých zločinov; 3) z vlastníctva paktu, ktorým odovzdáva dušu diablovi, po zapretí Krista; alebo z dojmu istého znamenia (stigma), ktoré je zvyčajne pripisované čarodejniciam ; 4) z vlastníctva posvätených hostií, určitých jedov, žiab, ľudských údov, voskových figúrok prepichnutých ihlou; 5) keď boli uznané vinnými zo obvyklého vyvolávania diabla; že ostatným hrozili zlom; 6) zo svedectva svedkov, ktorí videli ako obžalovaní potreli zvieratá, ktoré následne zomreli s jedom alebo masťou; za to isté, ktoré konali deťom alebo iným. [239] Prezieravý a starostlivý sudca môže pridať ostatné znaky, najmä z minulých čarodejníckych procesov a zo spisu Malleus Maleficarum. Podľa autora čarodejnice môžu byť oprávnene mučené Inkvizíciou, pretože zločin čarodejníctva je tak zložité dokázať. [249] Ak sú uväznené, čarodejniciam by malo byť povolené dostať duchovnú podporu a byť uzmierení s Bohom, ale po vynesení rozsudku smrti by nemalo byť zo strany odsúdených prijaté žiadne popieranie viny. [241]

Ďalší španielsky jezuita Martin Delrio, jurista a profesor filozofie a teológie v roku 1599 publikoval svoj spis Disquisitionum Magicarum libri sex, v ktorom sa nachádzajú dôležité úpravy pre použitie škripca, rovnako ako úplné rozpracovanie čarodejníctva, s početnými odkazmi na dobové právnické knihy a súdne praktiky.


[238] Gregorii de Valentia, Commentariorum Theologicorum Tomus Tertius, Ingolstadt, 1603. Disp., VI; Quaest., XIII; Punct., 4.
[239] Op. cit., Disp. VI; Quaest, XIII, 944.
[240] Ibid.
[241] Ibid.

Delrio so súčasníkmi zdieľal čarodejnícku poveru tej doby; viera v realitu čarodejníckych letov, incubi a succubi, detí zrodených z diabla, atď. Podľa jeho názoru skutočným základom všetkého čarodejníctva je spoločný pakt s diablom a zastáva názor, že čarodejnice, aj keď nikomu neškodia, by mali byť kvôli tomuto vzájomnému paktu potrestaní. Samozrejme horlivo pracoval za zmiernenie krutosti čarodejníckych procesov a odvažoval sa presviedčať sudcov princípom, že by bolo lepšie uniknúť potrestaniu stovky vinných osôb, než aby bol odsúdený čo i len jeden nevinný. [242] Ak sudca može vytiahnuť pravdu bez toho, aby sa uchyľoval k mučeniu, mal by tak vykonať pretože výsluch mučením je nebezpečný a klamlivý a často je príčinou toho, že nevinný človek trpí najkrutejším potrestaním "questio enim res fragilis est et periculosa et quae saepe veritatem fallit, saepe fit, ut innocens pro incerto scelere certissimas luat poenas." [243] Delrio taktiež zakazuje používať tortúru viac než hodinu. Ale aj všetky tieto okolnosti nezabránili tomu, aby sa kniha stala zdrojom veľkého zla ako sa javí zo stoviek procesov, v ktorých sa odkazuje na Delria ako na váženú autoritu, ktorá ostré opatrenia voči čarodejniciam vyhlasuje za legitímne.

Gregorovi z Valencie a Delriovi oponoval najvýznamnejší jezuitský teológ tej doby v Nemecku, Adam Tanner, ktorý v roku 1626 publikoval svoju veľkú prácu, Universa theologica scholastica, speculativa, practica ad methodum sancti Thomae, ktorej isté časti venoval otázke čarodejníc. Považuje čarodejnícke lety za sny a zo strany žien za sebaklam a za výsledok démonickej delúzie, i keď čarodejnice by sami vyhlasovali, že mali byť unášané zlým duchom. [244]

[242] Delrio, op. cit., lib. V, sec. 1.
[243] Id., sec. 9.
[244] Diefenbach, Der Hexenwahn vor und nach der Glaubensspaltung in Deutschland, Mainz, 1886, 276.


Ak aj ženy vyhlasujú, že boli unesené Satanom v podobe mačky alebo myši či niektorého iného zvieraťa, nemá sa im veriť, pretože žiadny duch nemá moc zmeniť ľudské telo do podoby zvieraťa. Démoni, sami od seba bez dovolenia Boha nemajú žiadnu moc škodiť ostatným prostredníctvom čarodejníc, dokiaľ osoby nevyrobia a nepoužijú masti, ktoré sú prirodzene škodlivé ľudským bytostiam. Tanner požaduje pretvoriť súdnu procedúru proti čarodejniciam a vyhlasuje, že by čarodejnici malo byť povolené mať na svoju obranu advokáta a že by nemala byť prijímaná žiadna výpoveď získaná pomocou tortúry; ďalej požaduje, že by mali byť zamestaní čo najinteligentnejší sudcovia a tam, kde to je možné, mal by im popri tom asistovať dobrý teológ. Žiada, aby kajúce čarodejnice neboli upálené, ale prijímali cirkevné tresty, podobné tým, ktoré sa ukladali v rannej Cirkvi. Naviac s čarodejníctvom by sa malo bojovať duchovnými prostriedkami tj. pomocou modlitby, dobrým učením detí, utiekaním sa ku pomoci svätých a návštevou omše. [245]

Tannerov bezprostredný vplyv je patrný v práci ďalšieho nemeckého jezuitu Paula Laymanna, ktorý publikoval svoju Theologia moralis v roku 1625. Vo svojej knihe venuje špeciálnu pozornosť otázke čarodejníc, obzvlášť procesom a použitiu tortúry ; i keď nepopiera čarodejníctvo ani absolútne neodsudzuje procesy, aj tak píše mnoho o tom ako zabrániť justičným vraždám. Vyhlasuje, že existenciu zločinu čarodejníctva je veľmi ťažké odhaliť, pretože osoby ktorých sa to týka sú väčšinou "nestále, hysterické, často bláznivé ženy, ktoré vďaka vlastnej výpovedi môžu byť samotné oklamané zlým duchom." [246] Nemalo by sa uchyľovať k použitiu škripca, malo by im byť dovolené, aby sa obhajovali sami; na výpovede získané tortúrou by sa nemalo prihliadať, keďže oni (čarodejnice) sú veľmi preľaknuté takmer zúfalé, preto inklinujú k priznaniu sa ku zločinu, ktorý nikdy nespáchali, aby tak unikli smrťou poníženiu, hanbe, do ktorej upadli. [247]


[245] Duhr, op. cit., 45-47; 53.
[246] Laymann, Theologia Moralis. Bamberg, 1669, 430.
[247] Laymann, op cit., 430.




Podobne ako jeho majster Tanner, Fridrich von Spee prijal rovnaký postoj zhovievavosti a stal sa jedným z najväčších šampiónov, obhajcov ľudskosti a spravodlivosti v čarodejníckych procesoch. V roku 1627 Spee sa stal spovedníkom tých, ktorí boli obvinení z čarodejníctva v Paderborne a po tom čo sprevádzal na smrť 200 čarodejníc, 90 percent ktorých prehlásil za nevinné, napísal svoju známu knihu, Cautio Criminalis, v roku 1631. [248]

Spis Cautio obsahuje päťdesiat jeden tzv. dubií (lat.Dubia), tj.pochybností, otázok, na ktoré autor odpovedá odkazujúc často na názory Tannera a veľmi často argumentuje proti Binsfeldovi a Delrio. Potvrdzuje svoju vieru v realitu čarodejníctva, ktoré považuje za najohavnejší zločin, hodný spravodlivého potrestania ; tortúra by samozrejme nemala byť extrémna a obvinení by mali dostať právo odvolať sa voči jej použitiu. [249] Ak sudca by vynútil výpoveď pomocou škripca, takáto výpoveď by sa mala považovať za neplatnú. [250] Spee hovorí, že tortúra zapĺňa krajinu čarodejnicami, pretože muky sú tak zúfalo desivé, že mnohí sa priznávajú k zločinom, ktoré nespáchali; najmä ženy sú náchylné k falošnému sebaobviňovaniu. [251] Osoby, ktoré sa pod tortúrou falošne priznajú, nie sú vinné smrteľným hriechom. [252]
Podľa autora čarodejnícke znamienka by nemali byť brané ako indície viny: "Ja som žiadne nevidel a ani v ne neverím a v tomto ohľade odsudzujem hanebnú dôverčivosť toľkých významných mužov. "  [253] Toto Speeovo dielo vnáša zaujímavé vhľad na triedy osôb, ktoré nastoľujú Inkvizíciu proti čarodejniciam.



[248] Táto kniha bola najprv publikovaná anonymne, pretože Tanner, kvôli svojej opozícii vočí upaľovaniu čarodejníc, bol sám vyhlásený za podozrivého z čarodejníctva. Diefenbach, 279.

[249] Frederic Spee, Cautio Criminalis seu de Processibus contra Sagas, Rome, 1657. Dub., XII.

[250] Id., Deb. XXIX.

[251] Id., XX.

[252] Ibid.

[253] Id., XLIII.

Existujú štyri triedy: Prvá, niektorí teológovia a preláti, ktorí sa nerušene venujú svojím štúdiám a užívajú si mier a pokoj; nemajú ani poňatia, čo sa deje vonku, nič nevedia o väzniciach, škripcoch, atď. Druhú triedu tvoria skúsení právnici, ktorí považujú procesy za výnosný obchod. K tretej skupine patria neskúsení a obyčajní ľudia, ktorí sú zlomyseľní a vyhľadávajú príležitosť, kde by si ukojili svoju žiarlivosť a nepriateľstvo. Do štvrtej skupiny spadajú tí, ktorí samotní boli obvinení a hľadajú na koho iného by mohli hodiť zločin, títo poslední sú horší než všetci ostatní. [254] Spee uzatvára svoju knihu týmito slovami: "Nemôžem už viac povedať kvôli žiaľu a zármutku; nemôžem ani publikovať túto malú knižku ani ju preložiť do nemčiny, čo by nemalo byť bez veľkého prospechu. Jednu vec žiadam od všetkých učených, zbožných, rozvážnych kritikov a vyzývam ich pred sudcovskú stolicu všemohúceho Boha, aby čítali starostlivo tieto riadky a uvažovali nad nimi: Všetky magistráty a kniežatá sú vo veľkom nebezpečenstve večného zatratenia ak neobrátia čo najpozornejšie svoju pozornosť k tejto veci . . . . Nech sa autority starostlivo starajú o seba a o celé stádo kvôli ktorému ich Boh jedného dňa povolá na zodpovednosť. " [255] Jezuiti tej doby si boli neistí o účinku knihy, pretože veľké ťažkosti mali pravdepodobne prísť kvôli spôsobu, akým Spee mal zaútočiť na sudcov a kniežatá. Je známe, že niektorí z juristov ešte pred publikovaním tejto práce požadovali vyhostenie rádu z Nemecka kvôli ochrane čarodejníc. Z kniežat, ktorí boli najhorlivejší pri perzekúcii čarodejníc, nemálo z nich bolo ochrancov a mecenášov jezuitských kolégií. Spoločnosť mala očakávať ich pomstu, ak člen rádu ich tak kruto napádal. [256] Ale očakávané výsledky sa nedostavili a "Spoločnosť mohla poukazovať na jeho prácu ako na úplné odklonenie sa od odsúdeniahodných omylov spáchaných Delriom a Gregorom de Valencia." [257]

[254] Spee, op. cit, Dub., XV.

[255] Spee, op. cit., p. 401.

[256] Schwickerath, Am. Cath. Quart. Review, 508.

[257] Schwickerath, 509.


Ďalší dvaja jezuiti, Gregor Scherer a Jeremias Drexelius zastávali opačnú mienku a naliehali na svetské autority, aby prenasledovali čarodejnice. . . . Scherer (1583) považoval démonickú posadnutosť za úzko prepojenú s čarodejníctvom a udáva príklad exorcizovania posadnutého dievčaťa, ktorej stará matka bola čarodejnica. Vyhlásenia čarodejnice pri výsluchu (mučení) a na škripci sú pre Scherera konečnými dôkazmi jej viny. Radí magistrátu mesta Viedeň súdne postupovať voči všetkým kúzelníčkam vhodným potrestaním. [258] Jeho rozprava k prenasledovaniu čarodejníc sa nestretla so schválením generála Spoločnosti, Klaudia Aquavivu, ktorý napísal provinciám Spoločnosti nasledovné slová: "Aj keď je dovolené poskytovať všeobecnú radu ako pri prijatí opatrení proti travičstvu, o ktorom sa v tomto dištrikte hovorí ako o rozšírenom a taktiež napomínať čarodejnice, že majú povinnosť keď sú vyslýchané menovať svojich komplicov, napriek tomu Otcovia by sa nemali sami miešať do čarodejníckych procesov a nemali by trvať na potrestaní čarodejníc; nemali by mať nič spoločné s  ich exorcizmom, aby im zabránili odvolať ich výpovede; pretože tieto veci sa nás netýkajú." [259]

Drexelius sa zaoberá čarodejníctvom v práci o rozdávaní almužien, publikovanej v roku 1637, v ktorej udáva ako dôvod pre udeľovanie almužien skutočnosť, že toto ochraňuje pred čarodejníctvom. [260] Píše: "kto by mal tú odvahu obviňovať z omylov a nespravodlivosti sudcov, ktorí ohňom a mečom, súdne stíhajú proti tejto nákaze (čarodejníctvu) ? Ale sú tu kresťania, nehodní tohto mena, ktorí oponujú mocou a zabraňujú vyhladeniu tejto zvrátenosti, inak by pravdepodobne, ako hovoria, mohol trpieť nevinný. Ó, vy nepriatelia Božej cti! A či Boží zákon neprikazuje: "Nenecháš čarodejníkov na žive? " A ja kričím tak nahlas  ako len môžem, pri božej výzve, biskupom, kniežatám a kráľom ; nestrpíš čarodejnice na žive. Vyhlaď túto nákazu ohňom a mečom. " [261]


[258] Duhr, op. cit., 28.
[259] Id„ 32.
[260] Id., 70.
[261] Duhr, op. cit, 70.


Vo výročných správach jezuitov sú časté zmienky o procesoch s čarodejnicami a kúzelníčkami a o duchovnej úteche, ktorú patres vysluhovali obetiam ; sú citované časté príklady o tom ako priviedli naspäť na správnu cestu ženy alebo mužov, ktorí pod démonickým vplyvom mali spáchať hrozivé zločiny ; ale neexistuje tu ani jeden jediný prípad, žeby hocikoho predviedli pred súd alebo by dávali akékoľvek povzdbudenie upaľovaniu čarodejníc. [262]

Knihy pokynov ku kňazskej spovedi z tohto obdobia ukazujú, ako hlboko bola zakorenená medzi ľudmi viera v čarodejnice, v premenu ľudských bytostí na vlky, v podhodených detských potomkov zlých žien splodených s diablom ; najmä je to pravda pre Nemecko. V spovednej príručke z roku 1474 sa penitentovi kladú nasledovné otázky: Praktizovali ste niekedy mágiu na niekom, alebo ste ju na seba nechali pôsobiť; počarovali ste niekoho alebo ste sa nechali počarovať? Verili ste poverčivo v čarodejnice vyvolávajúce počasie alebo vymieňajúce deti! Požičali ste si nejaký dych od čarodejnice? [263] V ďalšej knihe z toho istého obdobia sa vyskytla takáto otázka: "Verili ste, že ženy sa môžu meniť na mačky, opice a ostatné zvieratá a lietať v povetrí a vysávať krv z detí ? " [264]

Stefan Lanzkranna, prepošt  kostola sv. Doroty vo Viedni, vo svojom diele Himmelstrasse z roku 1484, zaraďuje medzi najťažšie hriechy vieru v čarodejnice, ktoré jazdia v noci, v nočné mory, vlkodlakov a ostatné takéto pohanské podvody. Píše, že:"Takéto podobné idiotské názory a falošné výmysly a povery sú tak početné, že dokonca beda, medzi tými, ktorí si sami hovoria kresťania a chcú byť za nich považovaní, hoci v skutočnosti sú viac pohania než kresťania." [265]


[262] Cited by Duhr, 73.
[263] Janssen, op. cit VIII, 542.
[264] Id., VIII, 541.
[265] Janssen, VIII, 541 seqq.


Spovedná kniha z Lubecku pod názvom Das Licht der Seele z roku 1484, formuluje nasledovné otázky: "Urobili ste hocikomu škodu diabolským umením? Praktizovali ste niekedy čarodejníctvo so sviatosťami? Verili ste, že ľudia sa môžu stať vlkodlakmi? Verili ste, že ľudia môžu v noci lietať telom a dušou do vzdialených krajín? Verili ste, že ľudia prichádzajú v noci a trápia ostatných v spánku? Nech si každý prehľadá svoje svedomie a vyleje si svoje vnútro jeho otcovi spovedníkovi." [266] Spovedná príručka z roku 1485 sa pýta nasledovné: "Verili ste, že Nočná Mora (stará žena zvaná Drúza) si na vás sadla alebo ste jazdili na metle na vrch Blocksberg (kde sa usporiadavali Sabaty) ? Tieto veci sú ťažké smrteľné hriechy a ktokoľvek v nich zomrie, vystavuje svoju dušu večnému zatrateniu. " [267]

V tomto období existujú ďalšie penitenciály, napísané väčšinou k napomenutiu spovedníkov  sú založené na dekrétoch Graciána a pápeža Gregora IX., rovnako ako aj Korektora z Burchardu. Nie je zámerom spisovateľa detailne ich rozoberať, pretože sa len málo odlišujú a zo zváženia jedného či dvoch hlavných bodov zo všetkých by toto mohlo postačiť k správnemu úsudku. Tzv. "Canones poenitentiales Astesani" zostavené pravdepodobne v roku 1444 obsahujú mnoho smerníc ako sprievodcu spovedníkov. Medzi rozličnými hriechmi hodnými k pokániu je svätokrádež, pod ktorou sa dajú nájsť magické praktiky ; takže Kánon č. 34 vraví, že tí, ktorí očisťujú (v pohanskom zmysle, lat. lustrat) dom pomocou magických umení a zaklínaní by mali konať päť rokov pokánie. [268]



[266] Ibid.
[267] Ibid.

[268] Schmitz, op. cit., 805: "Qui lustrat domum suam cum magicis artibus et incantationibus V annis peniteat."


Ktokoľvek vykoná akt kúzelnictva, nech koná pokánie štyridsať dní. [269] Tzv. Poenitentiale Mediolanense ide v tomto viac do detailu; takže pkánie desať rokov je nariadené tým, ktorí obetujú démonom ; [270] pre toho, kto vyvolá diabla, patrí pokánie sedem rokov ; [271] pre ženu, ktorá počaruje iných, jeden rok; pre tých, ktorí sa dopytujú mágov, päť rokov pokánia". [272] Tí, ktorí vyvolávajú búrky by mali konať pokánie sedem rokov, z ktorých tri by mali byť o chlebe a vode. [273]
Pre tých, ktorí používajú ligatúry, by malo pokánie trvať dva roky. [274]



[269] Ibid.

[270] Schmitz, op. cit., 809.

[271] Id., 810.

[272] Ibid.

[273] Id., 811.

[274] Id.