katkryptolog

V roku 1540 Arnold Albertini  (lat. Arnaldus Albertini), inkvizítor vo Valencii a na Sicílii a neskôr biskup v Patti, napísal knihu pod názvom De Agnoscendis assertionibus catholicis et haereticis , z ktorej dve kapitoly venuje otázke reality letov čarodejníc a potrestaniu kajúcich čarodejníc inkvizičným tribunálom. Predkladá mnoho vyhlásení na dôkaz čarodejníckych zletov, viď: moc diabla na ľudskými bytosťami, túžba istých žien oddávať sa démonom, známe prípady takýchto letov, atď. a končí svoju pasáž tvrdením, že nie je heretické zastávať názor, že ženy môžu byť prenášané vzduchom, kvôli paktu uzatvorenému medzi nimi a diablom. Frontispis traktátu De Agnoscendis assertionibus catholicis et haereticis Arnalda Albertiniho, vydaného v Ríme v roku 1572 Lat. znenie: "Quod non est haereticum asserere, mulieres de quibus agimus, portari per diversa terrarum spacia de die vel de nocte ex pacto inter eas et daemonum inito, et intrare domos de nocte et ibi sutfocare infant...

Procesy  s  bosorkami  patria  k nešťastným  kapitolám  v ľudských  dejinách.  To,  čo  racionálne zmýšľajúci človek dneška pokladá už za nepochopiteľné či nezmyselné, dávalo pred niekoľkými storočiami  vysvetlenie  na  mnoho  otázok.  Honby  na  čarodejnice  poskytovali  istú  satisfakciu  na nevysvetliteľné  a neraz  tragické  udalosti  či  javy,  ktoré  boli  pre  vtedajšieho  nevzdelaného,  ale často  len  ustrašeného  či  sfanatizovaného  človeka  záhadou.  Bosoráctvo  sa  v sociálnoantropologickom zmysle definuje ako ideológia vysvetľujúca pohromy, ktoré stíhajú ľudstvo“, alebo ako  „inštitúcia  regulujúca  spoločenské  konflikty“.  Pri  viere  v bosoráctvo  sa vychádza z premisy,  že  všetky  pohromy  spôsobujú  n...

"Inkvizítori sa nesmú zaoberať vraždami a inými vo svojej podstate nie heretickými zločinmi, ku ktorým sa čarodejnice priznávajú, ale sú povinní preukázať nekonečné milosrdenstvo tým čarodejniciam, ktoré sa kajajú a neupadli znovu do herézy" Španielsky inkvizítor Diego de Simancas takto vysvetľuje v príručke, ktorú spísal v Ríme v roku 1575. "Princíp, vytýčený autormi Malleus Maleficarum  a [Silvestrom] Prieriasom a na základe ktorého niekedy postupujú isté jednotlivé inkvizičné súdy v Piedmonte, podľa ktorého čarodejnice usvedčené z zabitia detí majú byť odvedené z Inkvizície svetskému ramenu na upálenie dokonca aj vtedy, ak je to ich prvý prečin, nebýva nikdy prijímaný Rímskou Inkvizíciou. Namiesto toho rímsky tribunál zaobchádza s čarodejnicami rovnako ako s inými heretikmi." Pietro Dusina, asesor inkvizičného tribunálu v Ríme, ktorý v roku 1580 kritizoval procesné postupy a poverčivý a krutý spis Malleus Maleficarum.

Už dávno neviem, nakoľko môžem autorom, ktorých som skôr plný vedychtivosti znovu a znovu čítal a vysoko si ich cenil, vôbec ešte veriť. Celé ich učenie sa opiera len o všelijaké rozprávky pre deti a o mučením vynútené doznania. Friedrich Spee S.J.,  v spise  Cautio criminalis  

Mohlo by sa zdať, že Spee bol jediný, kto akoby bez rozumu protestoval proti strašlivým mučiacim metódam vtedajších súdov s údajnými čarodejnicami. Takých ľudí však bolo niekoľko. Jeden z nich bol  Johann Matthäus Meyfart  (* 09.11.1590 Jena, +26.1.1642), syn luteránskeho farára v Coburgu, ktorý sa opakovane dištancoval od Lutherových a Kalvínových výziev k upaľovaniu čarodejníc. Meyfart takmer súčasne so Speeovým Cautio Criminalis  uverejnil - dokonca pod plným menom - spis, v ktorom poukazoval na nemožnosť dopátrať sa pravdy pomocou mučenia. Podáva v ňom veľmi živý a bolestný opis toho, ako bol už od mladi u protestantských súdov svedkom, ako sa zatknutým odopieral spánok, a  keď zavreli oči, budili sa špicatými bodcami, ako sa im podávalo len jedlo solené nálevom zo slanečkov, ale nedopriala sa im ani kvapka vody. Bol svedkom, ako " úbohý ľud bol bitý, bičovaný, zdrtený, mučený, týraný, trhaný, okrádaný, ničený a hanobený. A volá na sudcov: Či nepovedal Pán:...

V Ríme okolo r. 1620 bola zverejnená príručka, ktorú v rokoch 1593 až 1603 zostavil Giulio Monterenzi, právnik, guvernér Ríma, druhý muž pápežského štátu a neskorší biskup vo Faenze, pod dlhým názvom Instructio pro formandis processibus in causis Strigum, Sortilegiorum, et maleficorum  ( Inštrukcia pre vedenie súdneho procesu v prípade čarodejníc, kúzelníčok a škodlivých mágov ) . Keby sa boli touto inštrukciou riadili svetskí sudcovia v Nemecku, boli by tisícky žien ušetrené od hrôz mučenia a smrti v plameňoch. Pozoruhodný je už úvod, v ktorom sa medzi iným píše: "Skúsenosť, učiteľka všetkých vecí, zreteľne ukazuje, že pri vedení procesov proti čarodejniciam, ohavám a kúzelníčkam sa rôzni biskupovia v diecézach, vikári a inkvizítori dopúšťali dennodenne veľmi ošklivých chýb k najväčšej škode spravodlivosti, ale i obžalovaných žien, takže v kongregácii svätej, rímskej a univerzálnej inkvizície proti kacírskej neprávosti bolo pozorované už dávno, že takme...

Desať najčastejšie sa vyskytujúcich omylov a mýtov o honoch na čarodejnice,  opravených a okomentovaných profesorom histórie Brianom A. Pavlacom, Ph.D. #1. Čarodejnice boli príkladom stredovekej krutosti a barbarizmu. #2. Cirkev bola zodpovedná za čarodejnícke procesy. #3. Pri honoch na čarodejnice boli hlavným terčom ženy. #4. Čarodejnícke procesy boli pokusom o "femicídu" resp. "gendercídu" znamenajúcu prenasledovanie ženského pohlavia, ako ekvivalent genocídy. #5. Čarodejnícke procesy boli všetky rovnaké. #6. Vďaka honom na čarodejnice zomreli miliony ľudí. #7. Ľudia odsúdení počas honov na čarodejnice boli upálení na hranici. #8. Počas doby honov na čarodejnice naozaj existovali čarodejnice a prevádzkovali mágiu. #9. V modernom používaní sa dá termín "hon na čarodejnice" použiť na ľubovoľné prenasledovanie skupiny ľudí. #10. Moderné čarodejníctvo/mágia/wicca je priamym pokračovaním tých praktík, ktoré ľudia vykonávali počas hon...