Lullova kombinatorická abeceda

Pre začiatok si pripomeňme tú skutočnosť, že niektoré náznaky matematického prístupu v logike a kombinatorike nachádzame v Európe v 13. storočí, a to v súvislosti s tzv. aristotelovským racionalizmom. Ten bol vyvolaný zásluhou sv. Tomáša Akvinského (1225 - 1274), na ktorého podnet bolo preložené Aristotelovo (384-322 pr. n. l.) dielo Organon do latinčiny. Organon (v preklade "nástroj") je vlastne súbor spisov zaoberajúcich sa pravidlami ("nástrojmi") správneho myslenia, usudzovania a argumentácie. Aristoteles tu položil základy tzv. aristotelovskej logiky, z ktorej neskôr formalizovaním vznikla logika predikátová. V jazykovede vzniká v tomto období celý rad gramatík, ktoré sa neuspokojovali iba s púhym popisom jazyka, ale uplatňovali postupy všeobecne filozofické a logické (tzv. špekulatívne gramatiky). Jednou z nich je napríklad Summa grammatica Rogera Bacona (1214 - 1294), podľa ktorého je gramatika u všetkých jazykov rovnaká, existujú len nepodstatné (akcidentálne, prípadkové) variácie.

Lullova Ars magna pracuje s abecedou o deviatich písmenách (B, C, D, E, F, G, H, I, K) a štyrmi obrazcami (pozri ďalej). Lullus vytvára zoznam šiestich celkov o deviatich prvkoch (tabula generalis), predstavujúcich obsahy, ktoré sa dajú v určitom poradí priradiť deviatim písmenám (viď tab. ). Tieto celky sú:

1) absolútne princípy (tiež "božské atribúty"),
2) relatívne princípy,
3) typy otázok,
4) subjekty,
5) cnosti,
6) neresti.

Tab. Tabula generalis (tabuľka princípov podľa Rajmunda Lulla)

Lullus upresňuje, že prvá skupina (principia absoluta, tj. božské atribúty) predstavuje subjekty predikácie, dalších päť skupín označuje predikáty. To vysvetľuje to, prečo jeho kombinatorika v mnohých prípadoch nepovoľuje zmenu poradia.
(pokračovanie...)

Rajmundus Lullus - priekopník medzináboženského dialógu a kombinatoriky

Svetlým príkladom budovania pozitívnych postojov v medzináboženskom dialógu aj pre našu dobu, v ktorej sa ľudstvo čoraz viac zjednocuje, je Rajmundus Lullus (Ramón Llull, polatinsky Raimundus Lullus), katalánsky filozof, na ktorého mala vplyv kabbala. Tento katalánec sa narodil na Mallorke roku 1232 (alebo 1235) a zomrel v roku 1316.  V tej dobe bola Mallorka miestom, kde sa stretávala kultúra kresťanská, židovská a islamská, čo malo veľký vplyv na Lullovu tvorbu, pretože väčšinu zo svojich 280 diel napísal po arabsky a katalánsky. Po búrlivej mladosti a mystickej kríze vstúpil ako terciár do františkánskeho rádu. Vo svojich kázňach nechce vládnuť, ale chápať, hlása dôrazne monoteizmus. V roku 1275 založil na Mallorke kláštor, kde sa vyučovala arabčina, hebrejčina a diplomacia. Tu rovnako aj vytvoril svoj projekt nazvaný Ars magna ("veľké umenie"), systém dokonalého filozofického jazyka, ktorým by bolo možné obrátiť neveriacich na pravú vieru. Idea svornosti medzi ľuďmi rôznych rás a vyznaní bola totiž dôležitou súčasťou františkánskeho myslenia. Lullus formuluje svoje dialogické postupy na princípoch rovnocennosti, slobody a priateľstva, bez toho, aby pripustil relativizáciu niektorého náboženstva. Lullizmus mal vplyv na vytvorenie novovekých zásad medzináboženského dialógu a hermeneutiky kultúrnej inakosti. Rajmundus Lullus inšpiroval mnohých autorov: Mikuláš Kuzánsky, Bartolomé de las Casas, Lessing. Význam Lulla pre dejiny religionistiky spočíva v tom, že keď sa človek zaoberá mimokresťanskými náboženstvami, obohacuje sa sám kultúrne i nábožensky. Lessing to vyjadril konštatovaním, že všetky náboženstvá sú pozitívne, keď je v nich obsiahnutá dobrá vôľa. Jeho dielo Liber de gentili et tribus sapientibus obsahuje myšlienky medzináboženského dialógu. Uvedený Lullov spis niektorí autori pokladajú za najkorektnejšiu náboženskú diskusiu stredoveku. Katalánsky učenec bol od detstva konfrontovaný s inovercami a žil v multikultúrnej spoločnosti. V Tolede pred rokom 1492 pracovali kresťania a Židia na sprostredkovaní gréckej filozofie a vedy latinskému Západu. Lullus lepšie ovládal arabský jazyk ako latinčinu. Na základe božskej inšpirácie začína rozvíjať umenie nachádzania pravdy (lat. ars inveniendi veritatem), skrze ktoré sa snažil objasniť Židom a moslimom kresťanské pravdy o Trojici a inkarnácii pomocou rozumových dôvodov. Len pre spestrenie uvediem, že podľa posvätnej legendy bol Lullus umučený Saracénmi, keď k nim prišiel vyzbrojený svojou Ars magna ako spoľahlivým presvedčovacím prostriedkom.

Titulná strana diela Ars magna

V ďalšom pokračovaní sa podrobnejšie pozrieme na jeho dielo, pretože i keď býva spravidla zaraďované do dejín logiky, jeho kombinatorické myšlienky zohrali dôležitú úlohu v histórii matematiky i kryptografie (podľa kryptologického historika Davida Kahna sa ním inšpiroval Alberti a Vigenére) a značne ovplyvnili i ďalších učencov (najmä G. W. Leibniza v jeho spise Ars combinatoria).
(pokračovanie...)

Namiesto záveru

Dialóg medzi kresťanstvom, islamom a judaizmom mohol byť mnohokrát inšpirovaný názorom, že s cudzími náboženstvami sa spájal strach z ohrozenia, z možných heréz, z iného možného neortodoxného vývoja. Ani Rajmund Lullus sa vo svojom spise Liber de gentili et tribus sapientibus neodvážil poprieť prevládajúcu pozíciu. Nikto nemôže byť spasený, kto nie je pokrstený. Nesprávne náboženstvo nesmeruje k cieľu. Lullus predkladá názor, aby boli zvážené argumenty kresťanov, židov a moslimov. Poukazuje na silný vplyv náboženskej tradície, v ktorej je človek zakorenený. Františkánsky rehoľník navrhuje poznať druhého, preto rovnocenným partnerom v dialógu je nielen moslim, ale aj pohan, od ktorého sa iní učia práve tak, ako sa on učí od nich. K zachovávaniu pokojného spolunažívania je dôležitý dialóg, ktorý je založený na rozumovej argumentácii. V Ježišovi Kristovi sa zjavil božský Logos v plnosti. Na druhej strane vlastnia všetci ľudia semeno (lat. semen, gr. sperma) univerzálneho Logosa. Každý človek je nasmerovaný hľadať a poznávať pravdu.

Doplnenie

Do článku Súvislosť stenografie s kryptografiou som pridal informácie o príspevkoch k histórii "steganografie" farára Johna Willisa, známeho priekopníka "schola ludus" J. A. Komenského a matematika Jána Caramuela z Lobkovíc.

Zapadnutá knižka o lúštení šifier a neznámych jazykov

Zmienil by som sa o knihe Ludwiga Heinricha Hillera, ktorá sa nazývala Mysterium artis steganographicae novissimum z roku 1692 a na 478 stranách podáva návod k lúšteniu akejkoľvek správy, a to nielen, keď je zapísaná šifrou, ale tiež latinsky, nemecky, taliansky alebo francúzsky, a to na základe štatistického výskytu písmen a dvojhlások v jednotlivých jazykoch.

Citát dňa - Návšteva pplk. Růžka v Sovietskom zväze

(...) V říjnu roku 1936 jsem se setkal se zástupci sovětské zpravodajské služby přímo v Moskvě. V delegaci, kterou jsem vedl, byl šifrař pplk. Růžek. Ve svém oboru představoval evropskou kapacitu. Jeli jsme totiž do Ruska také s úkolem studovat se Sověty metody německého šifrování a sjednat vzájemnou výměnu zachycené šifrované německé korespondence. V souvislosti s tím nám sovětští důstojníci ukázali v leningradském prostoru moderně zařízenou odposlouchávací stanici goniosítě. (...)

Zo spomienok vtedajšieho šéfa plánovacej a študijnej skupiny 2. oddelenia čs. hlavného štábu plk. Františka Havla zčasti dostupných v knihe Svoboda, L.: Cestami života, I. díl, Praha: Naše vojsko, 1971, s. 48

Čo si myslím o Pinkerovej hypotéze?

Na záver už zostáva určiť, či Pinkerova hypotéza odolala alebo sa ju kumulatívnym nakopením chýb a omylov z hľadiska historických faktov podarilo potopiť. To je podľa môjho úsudku veľmi zaujímavá a dobrá otázka. Predpokladám, že dobrým protikladom voči Pinkerovej hypotéze by mohla byť kniha Nialla Fergussona 'War of the World - Vojna o svet'. V jej úvode píše:

'Sto rokov, ktoré nasledovali po roku 1900 boli bez pochyby najkrvavejším storočím v moderných dejinách, ďaleko viac násilným z hľadiska relatívneho ako aj absolútneho než akákoľvek predchádzajúce obdobie. Význačne vyššie percentá svetovej populácie bolo zabitých v dvoch svetových vojnách, ktoré storočiu dominovali než bolo zabitých v ktoromkoľvek predchádzajúcom konflikte porovnateľného geopolitického rozsahu'

Ak je to pravda (o čom sa osobne domnievam, že je), potom to je značným úderom proti Pinkerovej hypotéze, že svet sa stal postupne menej násilným. Avšak keď si práve zoberiete obdobie po roku 1945 mohlo by to vyzerať úplne pravdepodobnejšie. Problém je ten, že 'dlhotrvajúci mier' po vojnovom období, ako sa domnievam, je tu napokon kvôli odstrašovaniu vynútenému vlastníctvom atómových zbraní (skutočnosť, ktorú Pinker podivuhodne  nedokázal ako faktor patrične uvážiť).

Počty vrážd v stredoveku podľa Stevena Pinkera

Počty vrážd v stredoveku podľa Stevena Pinkera

Vo veľmi problematickej pasáži knihy Stevena Pinkera ‘The Better Angels of our Nature’ profesor vyzdvihuje skutočnosť, že počty vrážd od 13. storočia mali po celej Európe prudko klesať. Toto tvrdí opierajúc sa o prácu sociológov a historikov ako sú Ted Robert Gurr a Carl I. Hammer, ktorá ukazuje, že počty vrážd behom storočí značne poklesli – Anglicko v 14. storočí bolo približne 95% násilnejšie ako súčasná doba. Aké závery z tohto prijíma Pinker? Zdá sa, že pretláča niečo z teórie Norberta Eliasa, ktorá tvrdí, že nastal civilizačný proces. Stredovekí ľudia boli hrubí, zvierací a nedokonalí v zošľachťujúcich zvykoch. Podľa Pinkera:

‘Počas niekoľkých storočí, začínajúc v 11. alebo 12. a dospievajúc v 17. a 18. Európania čoraz viac obmedzovali svoje impulzy, anticipovali dlhodobejšie dôsledky svojich činov a brali do úvahy myšlienky a pocity iných ľudí. Kultúra cti - ochota vykonať odplatu—ustúpila kultúre dôstojnosti—ochote ovládať vlastné emócie.’

Naproti tomu podľa Pinkera:

‘Ľudia v stredoveku boli jedným slovom neotesaní. Počet odporúčaní v knihách spoločenskej etikety týkajúcich sa eliminácie telesných výlučkov: Neznečisťujte schody, chodby, záchody alebo závesy na stenách močom alebo inými výkalmi. • Neuľavujte si pred dámami alebo pred dvermi či oknami na dvorských komorách. • Nešmýkajte sa zo zadu dopredu na stoličke, ak sa pokúšate vypustiť plyn. • Nedotýkajte sa svojich intímnych partií pod svojimi šatami s vašimi holými rukami. • S nikým si nepodávajte ruky keď dotyční cikajú alebo kakajú. • Nerobte hluk keď vypúšťate plyn. • Nesťahujte si oblečenie pred inými ľuďmi ako prípravu pred defekáciou, alebo si ho potom nevyťahujte…..V európskom stredoveku bola taktiež menej diskrétna aj sexuálna aktivita. Ľudia boli nahí na verejnosti oveľa častejšie a páry podnikali iba povrchné opatrenia aby udržali pohlavný styk v súkromí. Prostitútky otvorene ponúkali svoje služby; v mnohých anglických mestách sa vykričaná oblasť nazývala Gropecunt Lane. Muži mohli hovoriť o svojich sexuálnych dobrodružstvách so svojimi deťmi a mužov nelegitímny potomok sa mohol pomiešať s jeho legitímnymi.‘

Teraz znovu v tomto bode ešte raz musím prísť na obranu úbohých ponižovaných stredovekých ľudí. Na rozdiel od Stevena Pinkera som pravidelným divákom rôznych televíznych show odohrávajúcich sa v spoločenských zariadeniach na stretávanie sa mladých ľudí holdujúcich alkoholickým a psychotropným látkam na diskotékach, v reštauráciách, pohostinstvách (najznámejšie sú ‘Maury Povich’ v USA a vo Veľkej Británii je známa ‘Jeremy Kyle Show’) a tiež som sa v minulosti zúčastnil niekoľkých početných záťahov v našich puboch. Všetky tieto hrubé praktiky vypichnuté Pinkerom sú preukázateľne prítomné – jeden by mohol povedať všadeprítomné - v modernej spoločnosti, preto očierňovať našich predkov za ich prejavovanie dáva iba malý zmysel. Pravdepodobne Pinker potrebuje stráviť menej času v mestskom, sofistikovanom prostredí Cambridge Massachusetts a viac času niekde na miestach ako je Calton Glasgow. Potom by možno nevkladal až príliš dôvery do woodoo podobným vlastnostiam tzv.‘kruhu empatie’ Petra Singera.

Takže čo robiť s Pinkerovými historickými údajmi? Dobre, od začiatku by som očakával, že uvidím pokles v počtoch vrážd počas storočí zo štyroch dôvodov. Zaprvé v spoločnosti sa mal postupne zvyšovať centralizovaná moc v štáte a ustanoviť monopol na násilie. Podruhé súdne dvory sa stali oveľa účinnejšie ako východiská pre ukončenie sporov a tým pádom vytvárali použitie násilia nepotrebným. Po tretie chodenie do školy a výučba zaviedli väčšie zcivilnenie – pravdepodobne sa to počíta ako ‘civilizačný proces’? Po štvrté v súčasnosti je oveľa ťažšie zabiť ľudí vďaka modernej medicíne a službám na pohotovosti. Zranenia, ktoré v minulosti mohli byť smrteľné a mali za následok vraždu dnes končia ako ťažké telesné postihnutie*. Sobotňajšia noc v Newcastle, ktorá mohla v minulých storočiach viesť ku krvavému kúpeľu dnes jednoducho skončí tak, že pohotovosť je prepchatá agresívnymi opilcami. Preto by nemalo byť prekvapujúce, ak by počty vrážd boli vyššie pred tým, než sa tieto premenné vyvinuli – skôr by bolo prekvapením, ak by boli nižšie.

Predtým než sa pozriem bližšie na Pinkerove čísla mal by som poukázať na to, ako sa počítajú ukazovatele počtu vrážd, ako číslo n pripadajúce na 100 000 z populácie ročne. V základe zoberiete počet vrážd a delíte ho veľkosťou populácie (povedzme stredovekého Norwichu). Následne to vynásobíte 100 000, čím dostanete ukazovateľ počtu vrážd. Pinker prebral niektoré počty od Gurra, ktoré ukazujú ukazovateľ počtu vrážd v stredovekom Londýne ukazujúci počty vrážd od okolo 50 na 100 000 počas 14. a 15. storočia (dnešné číslo je viac ako 1,8 na 100 000). Cituje číslo prevzaté od Carla Hammera, ukazujúce, že počet vrážd v Oxforde 14. storočia bolo 110 na 100 000 ktoré je prekvapujúco vysoké ak uvážime, aké je to v súčasnosti zaspaté a civilizované miesto (tento počet vrážd - vypočítaný na základe 36 prípadov vraždy medzi rokmi 1342 a 1348 - je podobný počtu vrážd vykonaných drogovým kartelom pustošiacim Ciudad Juarez v Mexiku).

Sú tieto čísla presné? Tu prichádzame k mnohým problémom. Mohli ste si všimnúť, že počty vrážd sú veľmi závislé od štatistiky populácie. Michael Prestwich o tom diskutuje v práci 'Plantagenet England 1225-1360' (s. 507-508). Jeden odhad, ktorý cituje, je že Londýn v prvej polovici štrnásteho storočia mal pomer počtu vrážd medzi 5,2 a 3,6 prípadov na 10 000 (čo je totožné s 52 na 100 000 a 36 na 100 000 čo znamená, že Londýn bol rovnako násilný ako súčasné New Orleans). Samozrejme tento odhad bol založený na populácií Londýna, ktorá bola 35 000 až 50 000. Takže je zväčša jasné, že tieto odhady sú nesprávne. Napríklad je jasné, že budovanie hustých osídlení okolo Cheapside bolo rozšírené od konca 14. storočia – na úrovniach nepresahujúcich znovu až do roku 1600, keď populácia vrátane predmestí bola 100000-200000. Podľa Prestwicha odhady o mestskej populácií v súčasnosti dosahujú vyššie hodnoty od 107 900 do 176 000. Pri populácii 100 000 pomer počtu vrážd by mohol byť 1.8 na 10 000 (18 na 100 000). Toto by mohlo ukazovať, že pomer počtu vrážd v Londýne je ekvivalentný so súčasnou Atlantou alebo Pittsburghom. Mierne vyššie odhady populácie by mohli ukázať, že pomer počtu vrážd sa zhoduje so súčasnými údajmi v Bostone okolo rieky Charles od kancelárie Stephena Pinkera – čo sa zdá nepravdepodobné. Ak sme korektní, potom otázka ktorú by sme mohli zodpovedať je, prečo naše súčasné mestá sú oveľa nebezpečnejšie než podobné mestá vo veku porovnateľného bezprávia** ?

A čo pomer vrážd v Mexiku a v Oxforde? Prestwich hovorí, že vysoké číslo sa môže vysvetliť skutočnosťou, že Hammer, aby prišiel so svojou štatistikou, použil na to záznamy koronerov. Na rozdiel od prítomnosti tieto správy obsahujú okolnosti úmrtia a nerozlišujú medzi vraždou, zabitím alebo náhodnou smrťou – preto môžete skončiť s extrémne širokým rozsahom možných pomerov***. Vzhľadom na nedostatok údajov – sa zdá, že Pinker siahol po najvyššom pomere, aby podporil svoju hypotézu. Naviac takéto záznamy pokrývajú iba obdobie niekoľko málo rokov a môžu reflektovať jednu izolovanú vlnu zločinu ****.

Akékoľvek závery založené na takejto malej štatistike, ktorú máme, musia byť preto len predbežné a potenciálne nebezpečné. Tak napríklad podľa Prestwicha záznamy ukazujú, že tu existovali ‘len tri krádeže v Norwichi v roku 1313, oproti 703 v Bedforde, v štáte Indiana (mesto podobnej veľkosti), v roku 1975’. Bolo by určite zlé prečítať si túto štatistiku a rozhodnúť sa napísať knihu pod názvom ‘The terrible daemons of our nature - Hrozní démoni našej povahy’ ukazujúcu pohľad na kriminalitu západnej kultúry – najmä od 14. štrnásteho storočia bolo ohlasovanie zločinu pravdepodobne menej vítané.

*Toto je pravdepodobne najdôležitejší bod. Napríklad Randolph Roth, autor knihy American Homicide tvrdí, že vďaka modernej medicíne-pohotovosti, traumatologickej chirurgii, antibiotikám a starostlivosti o postihnutých—traja zo štyroch ľudí zavraždených pred rokom 1850 by v súčasnosti pravdepodobne prežili.

**Problém ako násilná bola stredoveká spoločnosť je závažne obmedzený nedostatkom dôkazov. Existujú alternatívne interpretácie ako napríklad kniha Phillipy Maddern ‘Violence and Social Order: East Anglia 1422-1442’, v ktorej tvrdí, že údajne násilná krajina vo Východnej Anglii (vtedajšia najurbanizovanejšia oblasť Anglicka) bola v skutočnosti významne bez kriminálneho násilia a že tento model by mal byť aplikovaný na zvyšok krajiny.

***Ako príklad ťažkostí s týmto prístupom môže poslúžiť jediný zachovaný rad záznamov koronerov pre druhé najväčšie mesto v Anglicku Norwich z rokov 1263 až 1268. Tento dokumentuje 36 prípadov, 14 z nich bolo zdá sa náhodnou smrťou alebo lúpežným prepadnutím. Pri 5 je záver omnoho nejasný – buď porota rozhodla, že smrť bola náhodná alebo podozrivý bol očistený svedeckými výpoveďami. Toto ponecháva 17 možných prípadov vraždy počas 5 rokov – miera ktorá by sa mala klasifikovať ako zabitie. Ak to boli všetko vraždy priemerný pomer na rok pri danej veľkosti populácie 17 000 by mohol byť 20 na 100 000 – pomer podobný tomu vo Philadelphii v roku 2010. Ak bola polovica prípadov vraždami, pomer by mohol byť 10, čo je číslo mierne menšie než v Bostone.

****Oxford bol v stredoveku bezpochyby násilným miestom. Z 29 správ koronerov, ktoré sa zachovali pre obdobie rokov 1297-1322, 13 sú vraždy spáchané univerzitnými učencami. Útoky na občanov mesta boli niekedy podporované a dokonca vedené predstaviteľmi univerzity. Napríklad v roku 1526 dozorca univerzity zorganizoval vzburu, pri ktorej študenti zaútočili na mnoho občanov mesta a vydrancovali ich domy. V roku 1355 pri príležitosti oslavy, ktorá sa stala známa ako tzv. ‘St Scholastica’s Day riot - nepokoje na deň sv. Školastiky’ dišputa v taverne prerástla do krčmovovej bitky, ktorá prebiehala ďalšie tri dni. Začala tým, že skupine študentov v krčme blízko Carfaxu sa nepáčila kvalita vína, ktorou boli obslúžení. Krčmár im mal nadať ‘tupým a drzým jazykom’ pomocná obsluha im ‘hodila víno a nádobu na hlavu’. Mestskí ľudia potom nepremeškali svoju príležitosť ozbrojiť sa s lukmi a šípmi a zaútočili na študentov. Skupiny akademikov a občanov mesta sa stretli v uliciach a boli zapálené univerzitné siene. Šesť študentov a univerzitných profesorov bolo zabitých.

Ako krutí boli Mongoli?

Ako krutí boli Mongoli?

Kopy odseknutých hláv mužov, žien a detí boli postavené do tvaru pyramíd; a v uliciach boli zabité dokonca aj mačky a psy.

Sajfi Heravi o vyplienení Naišapúru

Do akej miery boli krvilační obávaní Mongoli? Buďte úprimní, pravdepodobne by boli poslední ľudia vo svetových dejinách, ktorých by ste si pozvali domov na ochutnávku vína a posadili na kanape. Jedna zo známych anekdot týkajúcich sa ich vlády napríklad tvrdí, že neposlušné ruské kniežatá boli zhromaždené a prinútené si ľahnúť na zem. Následne bola na nich hodená ťažká drevená brána a na ňu položené stôl a stoličky. Po tom nasledovala na nej víťazná oslava (ktorá bezpochyby v sebe zahŕňala nejaké to povyrazenie si a nadšené tancovanie) a nešťastné ruské kniežatá sa pod váhou plošiny zadusili. Ironicky týmto Mongoli preukázali istý stupeň rešpektu neprelievaním šľachtickej krvi; podobný princíp bol použitý pri poslednom abbásovskom kalifovi v Bagdade, ktorý bol popravený tak, že ho zavinuli do koberca a nechali dokopať na smrť koňmi.

Vo svojej knihe ‘The Better Angels of our Nature’ Stephen Pinker (znovu citujúci Whiteove odhady) tvrdí, že hordy Džingischána a jeho nasledovníkov dokázali vyhladiť 40 000 000 ľudí. Toto ich posúva na celkové druhé miesto v zozname nazvanom ‘Možno najhoršie veci, ktoré si ľudia vykonali navzájom’ s približným počtom obetí 298 000 000 (ekvivalent polovice 20. storočia). Pinker píše:

Mongolské vpády do islamských krajín v 13. storočí vyústili do masakru 1,3 milióna ľudí iba v samotnom meste Merv a ďalších 800 000 obyvateľov Bagdadu. Ako poznamenáva historik Mongolov J. J. Saunders:

"Existuje niečo neopísateľne revolučné v studenom divošstve s akým Mongoli páchali svoje masakre. Obyvatelia osudného mesta boli povinní zhromaždiť sa na rovine mimo hradieb a každý mongolský jazdec, ozbrojený vojnovou sekerou bol vyzvaný zabiť toľké množstvo ľudí, desať, dvadsať alebo päťdesiat. Ako dôkaz, že rozkazy boli splnené, od zabijakov sa žiadalo, aby každej obeti odsekli ucho, pozbierali uchá do batohov a priniesli ich svojim veliteľom, aby sa spočítali. Niekoľko dní po masakre, vojenské jednotky boli vyslané späť do zruinovaného mesta, aby ho prehľadali a našli všetkých chudobných žobrákov, ktorí by sa mohli skrývať v dierach alebo pivniciach; títo boli vyvlečení von a rozsekaní". Prvý vodca Mongolov, Džingischán ponúkol túto reflexiu o potešeniach života: “Najväčšou radosťou, ktorú človek môže poznať je poraziť svojich nepriateľov a priviesť si ich pred seba. Jazdiť na ich koňoch a privlastniť si ich majetky. Vidieť tváre tých, ktorí im boli drahí orosených slzami a zobrať okolo ramien a postískať sa s ich ženami a dcérami.”[1]

Ako dôveryhodné sú takéto odhady? Je iste pravdepodobné, ak sa bližšie prizrieme na údaje vtedajších kronikárov ako sú Ibn al-Atír a Al-Nasawi. Títo uvádzajú, že mongolská armáda (odhadovaná na približne 130 000 mužov) zmasakrovala stovky tisíc a v niektorých prípadoch milióny ľudí. Pri vyplienení Herátu bolo zabitých 1 600 000 ľudí a v Nišapúre 1 747 000 (ďalší zdroj tvrdí 2 400 000). Mongolský vojvodca Hulegu tvrdil v liste francúzskemu kráľovi Ľudovítovi IX., že počas vyplienenia Bagdadu zabil dva milióny ľudí [2]. Toto mohlo znamenať, že Mongoli v priebehu svojich dobyvačných výprav pravidelne viedli vojenské operácie v rozsahu obliehania Leningradu a bitky pri Stalingrade. Podľa Jacka Weatherforda v knihe ‘Genghis Khan and the Making of the Modern World - Džingischán a vytváranie moderného sveta’, sú tieto čísla ‘absurdné’. David Morgan v knihe ‘The Mongols - Mongoli’ bol rovnako skeptický, ale menej rozhodný čo sa týka týchto odhadov ako neštatistických ukazovateľov, ale namiesto toho tvrdí o nich ako o ‘dôkaze o stave mysle vytvoreného povahou mongolskej invázie’.

Weatherford vyhlasuje, že ‘triezvi historici kladú počet mŕtvych pri Džingischánovej invázii do strednej Ázie na úroveň 15 miliónov v rozpätí piatich rokov’ avšak ‘dokonca aj toto oveľa menšie číslo…by vyžadovalo, aby každý Mongol zabil viac než stovku ľudí’. Ak zoberieme odhady kronikárov, potom podľa  Weatherforda by to znamenalo, že ‘každý mongolský vojak zmasakroval 350 ľudí’ (to by mohlo pretromfnúť aj 87 ľudí zabitých Arnoldom Schwarzeneggerom počas celého filmu Komando).

Ak by tak aj bolo, je trocha ľúbivé povedať, že kronikári preháňajú – hoci je to častý prípad v starovekej a stredovekej histórii [3]. Jeden prístup na určenie ich autentickosti je pokúsiť sa presne kvantifikovať aká veľká bola v tom čase populácia v Strednej Ázii. Podľa Davida Morgana je to ťažké zistiť kvôli nedostatočne rozsiahlemu islamskému archeológického prieskumu a skutočnosti, že budovy z nepálených tehál nereagujú dobre na reštaurátorské zásahy. Avšak na mnohých miestach ako je v Heráte je možné vidieť, kde stáli predmongolské hradby – podľa Morgana žiadna z oblastí nebola dostatočne veľká, aby pojala tak početnú populáciu spomínanú v prameňoch; aj počas obkľúčenia, kedy by sa populácia mohla zvýšiť prílevom utečencov [4]. Ďalším problémom je, že ak prijmeme dnešné čísla  potom by to mohlo naznačovať, že Mongoli boli v prečíslení pomerom 50:1 a mohli by sme si myslieť, že by mali väčší úspech pri bojoch so svojimi útočníkmi.

Bernard Lewis a David Morgan tvrdia, že Mongolské vyplienenie nebolo univerzálne. Najhoršej mongolskej pomste neunikli iba Transoxania a Kurasan zatiaľčo južná Ázia nikdy nebola vystavená útoku v plnom rozsahu. Časti Ruska boli úplne zdevastované, ale niektoré oblasti spustošeniu mierne alebo úplne unikli [5]. Vojenská kampaň namierená proti dynastii Čin vládnucej v Číne bola zničujúca, ale neskoršie ťaženie proti dynastii Sung bolo čo sa týka pustošenia menšieho rozsahu aby sa ak to je možné zabrala čo najviac nedotknutejšia krajina,

Jediný spôsob akým by číslo 40 miliónov udávané v knihe "Better Angels of our Nature" by sa mohlo ukázať ako hodnoverné je ak by štatistiky udávané  pre Čínu od dôb dynastie Sung a Čin až po vyhnanie Mongolov v roku 1382 boli presné. Tieto ukazujú pokles v počte populácie z 100 miliónov na 70 miliónov okolo roku 1290[6] a na 60 miliónov v roku 1393 – pokles o 40 miliónov. Akým spôsobom sú za tento zjavný holokaust zodpovední Mongoli?

Už sme už videli, problémy s pokusmi spoliehať sa na čínske cenzusy, ktoré všetky až príliš často odrážajú skôr účinnosť centrálneho spravovania než skutočné počty obyvateľstva. Podľa Timothyho Brooka v ‘The Troubled Empire - Ťažko skúšané impérium’ o mnohých Číňanoch žijúcich v mongolských oblastiach jednoducho nebolo oznámených, keďže upadli do nevoľníckeho postavenia a preto úplne zmizli zo záznamov. Naviac 14. storočie v Číne zažilo rozsiahle rozvodnenie Žltej rieky a následný hladomor, vypuknutia smrteľných nemocí v 30-tych rokoch a hlavne vypuknutie toho, o čom sa myslí, že to bola "Čierna smrť" - epidémia moru medzi rokmi 1353-4.[7] Čína v 14. storočí zakúsila nízke priemerné teploty, ostré zimy a krátko prebiehajúce ročné obdobie. Žltá rieka zaplavila 6 000 štvorcových míľ a v 17 opevnených mestách spôsobila kruté epidémie. Vojenský rozklad mohol spôsobiť to, že utečenci utekali na juh do komunít, kde boli považovaní za prechodných hosťov a preto neboli počítaní v daňových cenzoch.

Aké sa dajú robiť závery – ak nejaké - o rozsahu mongolskej ničivosti? Invázie boli určite desivé a spôsobili ťažké straty na poľnohospodárstve a mestách. Niektoré moderné štúdie majú tendenciu revizionisticky pretláčať pozitívne aspekty mongolského panstva avšak ako Hugh Kennedy poznamenáva v knihe 'Mongols, Huns and Vikings - Mongoli, Huni a Vikingovia':

‘Revizionistickí historici mali spochybniť mieru mongolskej ukrutnosti a deštruktívnosti naznačujúc, že takéto rozprávania sú zväčša rétorickými a preháňajú. Samozrejme váha dnes dostupných dôkazov je veľmi silná a je podložená archeologickými nálezmi. Z veľkých miest vyplienených Mongolmi iba Buchara a Urgenč boli prebudované na rovnakom mieste: Balch, Otrar a Nišapur boli navždy rozvrátené a pri Merve bolo o dve storočia neskôr založené nové mesto celkom ďalej od zvyškov pôvodného mesta. Samarkand bol prebudovaný mimo starých múrov, kým staroveké mesto zostalo i keď dnes je v dezolátnom stave, smetiskom ruín z nepálených tehál’.

Ale niet pochýb – zatiaľčo samotní Mongoli by boli absolútne spokojní, keby sa im pripísalo na vrub zničenie 40 miliónov ľudí v 13. storočí (v tom čase to bolo približne 9% z celkovej svetovej populácie) – tento počet sa zdá pekne nepravdepodobný. Je to rovnaké ako počet civilistov zabitých v II. svetovej vojne so značne vyšším počtom svetovej populácie oveľa deštruktívnejšími druhmi zbraní. 11-15 miliónov sa nezdá mimo pravdepodobného dosahu – šokujúce číslo, ale stále nejakým spôsobom menšie než nafúknuté počty udávané Pinkerom [8]. Ak toto číslo je správne, potom Mongol dobyvačné vojny zabili 2.5%  svetovej populácie (450 miliónov) za viac než sto rokov - od 30-tych rokov 13. storočia až do neskorého 14. storočia. Naproti tomu v II. svetovej vojne došlo k vyhladeniu 1.5 až 2% svetovej populácie len za šesť rokov.

[1] Jedným z menej známych aspektov Mongolských výbojov bola ich schopnosť dokonalej vojnovej propagandy. Ohľadne toho je dobré odcitovať pasáž, ktorú napísal Jack Weathersford v knihe "Genghis Khan and the Making of the Modern World - Džingischán a vytváranie moderného sveta":

‘Namiesto toho, aby považoval takéto apokalyptické popisy za škodlivé, Džingischán ich zdá sa ešte podporoval. S jeho záľubou pre využitie všetkého s čím sa stretol, navrhol účinný spôsob ako ťažiť z vysokej vzdelanostnej úrovne moslimského obyvateľstva a obrátil svojich nepodozrievavých nepriateľov k mocnej zbrani na ovládanie verejnej mienky. Teror, ako si všimol, sa najlepšie šíri nie činmi bojovníkov, ale perami pisárov a učencov. V ére pred existenciou novín, hrali listy inteligencie primárnu úlohu pri tvarovaní, vytváraní verejnej mienky a  pri dobývaní strednej Ázie na strane Džingischána si títo zohrali svoju úlohu celkom dobre. Mongoli obsluhovali nástroj virtuálnej propagandy, ktorá sústavne nadsadzovala počty ľudí zabitých v bitke a takto rozširovala strach všade tam, kde sa tieto zlovestné správy dostali.’

Podobne George Lane poznamenáva, že Mongoli ’zámerne preháňali a napomáhali šíreniu hrôzostrašných príbehov, ktoré okolo nich kolovali a predchádzali ich príchodu, aby si tak zaistili nerušené podmanenie si vystrašeného obyvateľstva’.

[2] V knihe Davida Morgana ‘The Mongols - Mongoli’ on tvrdí, že toto číslo je 200 000, avšak v tom sa pomýlil pri preklade vydavateľ a v neskorších vydania ho opravil na hodnotu 2 milióny. Toto číslo je otvorene príliš vysoké (pozrite odhady o stredovekej populácii Bagdadu v pozn. č. 4).

[3] Dokonca aj taká významná postava ako Julius Caesar vo svojom spise ‘Zápisky o vojne s Galmi’ tvrdil, že v jednej jedinej bitke proti dvom kmeňom porazil nepriateľa čítajúceho 430000 mužov a to bez straty čo i len jedného jediného vlastného vojaka.

[4] Odhady o počte obyvateľov Bagdadu sa pohybujú v rozsahu od 96 miliónov (!?!) podľa prameňa - kronikára Hilala al-Sabiho z 11. storočia až k pravdepodobne 200 000 až 500 000 obyvateľov (Jacob Lassner Massignon a Baghdad) Najhodnovernejším intervalom pre to obdobie sú hodnoty pravdepodobne medzi 200 000 a 600 000, podľa stredovekých štandardov veľmi veľké mesto, ale nie dostatočne veľké aby dosiahlo na počet obyvateľov za Huleguovho dobyvačného ťaženia resp. celkové číslo pochádzajúce od Pinkera. Odhady zabitých sa pohybujú od 80 000 až k 1 miliónu. Nižšie čísla na začiatku intervalu sa zdajú byť oveľa pravdepodobnejšie.

[5] John Fennell tvrdí, že hoci niektoré ruské mestá boli dobyté a pravdepodobne poškodené a zničené, mnohé ďalšie boli pravdepodobne obídené alebo vyplieneniu unikli.

[6] Cenzus z roku 1290 nezahrňoval proviciu Yunnan a ďalšie a taktiež nevyčísľoval niekoľko kategórií ľudí, tvrdiac že ‘migranti žijúci nadivoko nie sú zahrnutí do celkového súčtu’. Podľa knihy Petra C. Perdueho ‘Exhausting the Earth - Vysávanie Zeme’ sa všeobecne prijíma, že sčítanie v roku 1393 nezahrňovalo celú populáciu.

[7] Mongoli tu nie sú tak úplne z obliga, keďže to bolo vytvorenie ich ríše, čo vydláždilo cestu šíreniu morovej nákazy zo strednej Ázie do Číny.

[8] Akýkoľvek odhad by sa mal brať so značnou rezervou. John Man odhaduje, že masakre v Chorezme si údajne vyžiadali 1,2 milióna ľudských životov – tj. 25-30% z 5 miliónov. Huleguho dobyvačné ťaženia  si možno vyžiadali približne rovnaké množstvo zabitých a dá sa predpokladať mierne nižšie celkové číslo pre vpády do Východnej Európy a na Rus. Je jasné, že čínsky cenzus sa nemôže brať ako berná minca pri odhade strát v počte obyvateľstva a väčšina z tohto počtu musia byť straty spôsobené morovou nákazou. Predpokladajúc, že reálny pokles bol 30 miliónov (čo umožnuje značné podhodnotené počty v sčítaní) a mongolské činy zodpovedné za 25% zo všetkých úmrtí dáva 7,5 milióna. Toto by mohlo udávať celkovo obrovský počet 11,5 miliónov obetí za takmer celé jedno storočie.

Citát dňa - Tajné správy maršála Tita a generála Mihailovića

Tajné správy maršála Tita a generála Mihailovića

Juhoslovanské kráľovstvo bolo jedným zo štátov, ktoré boli vytvorené keď na konci I. svetovej vojny skolabovalo staré rakúsko-uhorské impérium. Krajinu tvorilo veľké územie na Balkáne, ale bolo politicky nestabilné keďže bolo utvorené z rozmanitých skupín ľudí (Srbov, Chorvátov, Slovincov, Čiernohorcov).

Juhoslávia bola súčasťou Malej Dohody organizovanej Francúzskom. Hoci jej zahraničná politika bola zameraná na podporu Spojencov, v roku 1939 vojnu Nemecku nevyhlásila. Porážka Francúzska v roku 1940 zastihla juhoslovanských lídrov nepripravených a prinútila ich prijať politiku podpory Osi. Táto zmena samozrejme vyvolala opozíciu skupiny vojenských dôstojníkov a puč v marci 1941 odstránil regenta princa Pavla a na jeho miesto nastúpil generál Dušan Simović. Tento manéver (zrejme zorganizovaný Britmi) rozzúril Hitlera a rozkázal, aby bola ako politická entita zničená celá krajina. Toho roku v apríli boli juhoslávske vojenské jednotky rýchlo porazené nemeckými silami a začalo obdobie okupácie a vnútorného rozpadu.

Počas okupácie znovu prenikli na povrch staré antagonizmy medzi etnickými menšinami (Srbi vs. Chorváti) a politickými hnutiami (pravica vs. ľavica)  viedli k mnohostranne vedenej občianskej vojne. Četnici generála Mihailovića bojovali s komunistickými partizánmi maršála Tita a obidve skupiny útočili proti kolaborantskej vláde Milana Nedica, nemeckým a talianským okupačným silám a chorvátskym silám Ante Pavelića.

Všetky strany si brali k srdcu motto ‘nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ’. Toto znamenalo, že časom niektorá odbojová skupina sa mohla dohodnúť s okupačnými autoritami a nechať ich na pokoji, aby potom mohli spoločne zaútočiť na ďalšiu skupinu. Výsledkom tohoto rozsiahleho konfliktu bolo masové zničenie majetku a strata ľudských životov keď každá skupina útočila na dediny, ktoré podporovali ich nepriateľov.

Počas obdobia 1941-44 Nemci spustili hlavné vojenské operácie proti odbojovým hnutiam, ale nedokázali ich zničiť. Avšak v ich vojne proti Četnikom a partizánom mali výhodu odposluchu komunikácie - spojovacieho spravodajstva. Odbojové skupiny používali kódy, ktoré nedokázali odolať naozajstnému kryptoanalytickému útoku a ich šifranti sa dopustili mnohých chýb, ktoré napomáhali ich vylúšteniu. Vďaka čítaniu prevádzky Tita a Mihailovića Nemci dokázali zostaviť vojenskú formáciu ich organizácií, identifikovať dôležité osobné údaje a predvídať vojenské operácie nepriateľa.

V tom istom čase Briti rovnako používali kryptoanalýzu na monitorovanie vnútornú juhoslovanskú situáciu a rozhodovanie sa, ktorej odbojovej skupine by mali poskytovať vojenskú pomoc. Ich schopnosť lúštiť šifrovací stroj Enigma znamenala, že dokázali využívať nemecké vojenské správy na to aby vidieli či informácie prichádzajúce od četnikov a partizánov boli podložené oficiálnymi nemeckými správami. Taktiež čítali správy četnikov a partizánov, vrátane utajenej prevádzky medzi Moskvou a Titom (tento program bol nazvaný ISCOT).

Nemecké snahy

Podľa povojnových výsluchov armádneho personálu boli partizánske a četnické komunikácie zachycované a lúštené aj predsunutými jednotkami na Balkáne ako aj ústredným oddelením v Berlíne.

Malé detašované pracovisko vedené poručíkom Wollnym sídlilo v Belehrade a spadalo pod kontrolu KONA 4 (Kommandeur der Nachrichtenaufklärung - Pluk spojovacieho spravodajstva) pokrývajúci Balkán. Malé množstvo systémov, ktoré odolali útoku boli doručované do balkánskeho oddelenia OKH/Inšpektorát č. 7/VI ktorému šéfoval radca Bailovic.

Väčšina rádiovej prevádzky Mihailovića bola šifrovaná jednoduchou a dvojitou stĺpcovou transpozíciou, pričom pre obidve tabuľky bolo použité rovnaké heslo. Heslo sa bralo z novely. Táto rádiová prevádzka bola vylúštená vďaka stereotypickým začiatkom a koncom správ (mnohé správy končili podpisom ‘GENERAL DRAZA MIHAJLOVIC’) alebo chybám operátorov a v niektorých prípadoch bolo možné zadovážiť si knihu, ktorá bola použitá ako zdroj hesla. Podľa armádneho kryptoanalytika Herzfelda (v tom čase priradeného k ústrednému oddeleniu) bolo rozlúštených 70% zo správ. Úspešnosť uvádzaná Reudelsdorffom (členom Wollneho jednotky) bola 95% pre jednoduchú transpozíciu a 55% pre dvojitú transpozíciu.

Rádiová prevádzka umožnila Nemcom vytvoriť kartotečný register hlavných osobností Četnikov a sledovať pohyb ich jednotiek v Juhoslávii. Niektoré zo správ boli obzvlášť hodné pozornosti keďže ukazovali, že Mihailović značne nedôveroval svojim britským styčným dôstojníkom a podozrieval ich zo spolupráce s Titom.

Rádiová prevádzka Titových jednotiek bola zašifrovaný číselnou monoalfabetickou šifrou, pri ktorej bolo každé písmeno nahradené jedno resp. dvojmiestnym číslom. Na prešifrovanie bol použitý krátky opakujúci sa aditív založený na hesle. Táto rádiová prevádzka bola taktiež zvládnutá s dostatočným úspechom (podľa Herzfelda bola prečítaná celá rádiová prevádzka ihneď po zistení šifrovacieho postupu ) až do mája ’44, keď partizáni zjavne začali používať neopakujúce sa aditívne postupnosti (tento systém sa nazýval ‘Novo Sifra’). Nejaký čas sa nový systém ukázal bezpečným, ale miestne veliteľstvá ho zrejme považovali za ťažkopádny a vrátili sa k starým nebezpečným systémom. Preto Nemci dokázali prečítať niektorú z partizánskej rádiovej prevádzky aj po polovici roku 1944.

Najdôležitejšie správy boli tie, prúdiace od Titovho vrchného velenia k regionálnym veliteľstvám v Chorvátsku, Čiernej hore, Východnej Bosne, Dalmácií a Slovinsku. Zachytené správy umožnili Nemcom identifikovať partizánske osobnosti, vojenské formácie ich jednotiek a predvídať nepriateľské operácie. Taktiež odhalili, že Tito mal po celej krajine rozvetvenú špionážnu sieť.

Odhliadnuc od kryptoanalýzy Nemci mali aj iné spôsoby, ako získať informácie. Správy, ktoré si vymieňal Tito a Moskva boli vysielané rádiom a kuriérom. Počas vojny niektorí z týchto kuriérov padli do nemeckých rúk čo malo za následok, že sa dali sledovať Titove politické manévre. V roku 1943 s prekvapením zistili, že Moskva mu nariadila pomáhať nemeckým vojenským silám v prípade invázie Spojencov na Jadranskom pobreží!

Talianska snaha

Spravodajská služba talianskej armády SIM (Servizio Informazioni Militari) mala kryptoanalytické oddelenie, ktoré od 30-tych rokov 20. storočia až do roku 1941 úspešne lúštilo Juhoslávske kódy. Počas okupácie Juhoslávie slovanská sekcia obrátila svoju pozornosť na komunikácie partizánskych skupín a od polovice roku 1943 mali rozlúštiť dva systémy používané Četnikmi a jeden používaný titovými partizánmi.

Britské snaženie

Briti poprvýkrát nadviazali kontakt s hnutiami odporu v septembri roku 1941. Počas obdobia 1941-44 sledovali vnútornú situáciu v Juhoslávii vďaka lúšteniu správ nemeckej armády, polície a Abwehru. Správy prúdiace medzi Titom a Moskvou boli čítané od roku 1943. Od jesene roku 1943 bola zo základne na ostrove Bari v Taliansku monitorovaná a rozlúštená vnútorná prevádzka Četnikov a partizánov.

Prevádzka Enigma v roku 1942 odhalila, že Mihailović sa stal problémom pre nemecké okupačné orgány a existovali plány zajať ho. Zachytené správy ukázali, že Četnici bojovali proti Nemcom a obkľúčili mesto Foca (mesto nachádzajúce sa juhovýchodne od Sarajeva). Tieto správy odporovali verzii udávanej európskymi novinami (pravdepodobne s požehnaním Moskvy), ktorá víťazstvo pripisovala Titovým partizánom.

Od roku 1943 boli Briti znepokojení rozhodnutím Mihailovića zachovať si svoje jednotky na obdobie po oslobodení. Organizácia SOE  bola obzvlášť kritická voči Četnikom a uprednostňovala partizánov. V prvej polovici roku poskytli správy Enigmy detailné pokrytie hlavných protipartizánskych operácií Weiss a Schwarz. Všetky tieto operácie skončili nerozhodne, i keď spôsobili ťažké straty hnutiam odporu, ale zlyhali pri ich úplnom zničení resp. zajatí Mihailovića a Tita. Prevádzka Enigmy odhalila, že bojové schopnosti jednotiek četnikov boli podradnejšie než partizánov a že existovala spolupráca medzi četnikmi a Talianmi. Samozrejme nebol odhalený žiadny náznak kolaborácie Četnikov s Nemcami. Ďalšou z výhod rozlúštených správ Enigmy bolo odhalenie, že Nemci čítali rádiovú prevádzku Četnikov a partizánov.

V priebehu roka správy Enigmy ukázali, že nemecké orgány považovali četnikov za hrozbu a chceli a chceli zatknúť Mihailovića avšak zároveň bol dôkaz spolupráce medzi skupinami četnikov a Nemcami proti partizánmi. Od konca roku 1943 tieto správy viedli k zmene v britskej politike keďže Mihailović  bol žiadaný aby stiahol svoje jednotky, zatiaľčo partizáni boli zapojení do hlavných operácií. Partizáni mali v nadchádzajúcej občianskej vojne taktiež víťaziť v bitkách proti četnikom. Briti preto zvýšili dodávky materiálu partizánom, zatiaľčo Mihailović nedostal po novembri 1943 vôbec žiadne dodávky zbraní. Dobytie Talianska v septembri 1943 znamenalo, že talianské divízie zložili svoje zbrane a mnohé boli odzbrojené partizánmi. Toto bolo obrovské posilnenie ich bojovej sily, keďže cez noc ukoristili ťažké zbrane a muníciu. Spolu s politickým rozhodnutím podporovať Tita to znamenalo, že partizáni boli vychádzajúcou mocenskou silou v Juhoslávii.

Rozlúštené správy v roku 1944 ukázali, že Mihailović bol partizánmi tvrdo tlačený a stratil britskú podporu. Keďže jeho vojenské sily nedokázali zadržať jednotky Osi preto od mája roku 1944 boli odvolané spojenecké vojenské misie pripojené k jeho silám. V tom istom čase partizáni zvýšili aktivity v rámci svojich sabotážnych operácií a zaútočili na posádky satelitných vojenských jednotiek. Hlavné nemecké operácie v Záhrebe, oblasti Sarajeva a Bosny boli znovu nerozhodné pretože spôsobili ťažké straty, ale nezničili partizánov ani ich natrvalo vytlačili z týchto oblastí. Keďže Nemci evakuovali svoje jednotky z juhovýchodnej Európy, v druhej polovici ’44 padla krajina do rúk Tita.

Záver

Okupácia Juhoslávie vojskami Osi odhalila latentné nacionalistické sily vnútri krajiny a viedla k občianskej vojne medzi rozličnými etnickými a politickými skupinami ako napr. Chorvátmi, Srbmi, komunistami a rojalistami.

Nemci a Taliani sa pokúsili zničiť četnikov a partizánov pomocou vojenskej sily, ale nedokázali skoncentrovať dostatočne silné a veľké sily aby obsadili celú krajinu. V rámci svojej vojenskej kampane namierenej proti hnutiam odporu sa spoliehali na spojovacie spravodajstvo. Podľa povojnových výsluchov zachycovanie a využívanie komunikácií četnikov a partizánov prinieslo dobré výsledky.

Z opačnej strany, Briti taktiež využívali spojovacie spravodajstvo na vedenie svojej politiky voči Titovi a Mihailovićovi. Pôvodne nasledovali juhoslávsku exilovú vládu podporujúcu Mihailovića. Samozrejme informácie z nemeckej rádiovej prevádzky ukázali, že Titove vojenské sily v pokračujúcej občianskej vojne porážali četnikov a nestiahli svoje sily, ale zaútočili na jednotky Osi a ničili železničné spoje. Keďže britským cieľom bolo odkloniť čo najviac nemeckých jednotiek do Juhoslávie preto dávalo zmysel, že sa v roku 1943 rozhodli podporiť Tita.

Toto rozhodnutie bolo po vojne podrobené kritike a niekoľko autorov tvrdí, že ‘spolucestujúci’ komunistov resp. sovietski agenti mali prsty v zmene politiky. Hoci to možno je pravda až do dnes nie je pochybnosť, že britská politika bola vedená spojovacím spravodajstvom pochádzajúcim z nemeckých a juhoslávskych zdrojov. Rozlúštené správy ukázali, že partizáni dokázali bojovať a vytrvať proti nemeckým a talianským ofenzívam a zároveň poraziť četnikov. V rokoch 1943-44 s nadchádzajúcou operáciou ‘Overlord’ Spojenci potrebovali aby sa čo najviac nemeckých jednotiek stiahlo preč zo západnej Európy. V očiach britských lídrov partizánske hnutie v Juhoslávii mohlo dosiahnuť tento cieľ. Samozrejme to znamenalo, že povojnová krajina mohla padnúť do rúk komunistom, ale zdá sa, že to bola cena, ktorú bol Churchill ochotný zaplatiť.

Pramene: Správy TICOM ozn. I-51, I-115, I-205, CSDIC/CMF/Y36 , CSDIC (U.K.) SIR 1704, ‘British intelligence in the Second world war’ zv. 3 časť č.1, ‘European Axis Signal Intelligence in World War II’ zväzky č. 1,2 a 4, ‘The Secret Front: Nazi Political Espionage 1938-1945’, ‘The history of Hut 6’ zväzok č. 1, ‘Action This Day: From the Breaking of the Enigma Code to the Birth of the Modern Computer’

Poďakovania: Chcem sa poďakovať Ralphovi Erskinovi za informácie o britskom vyťažovaní partizánskych a četnickych kódov.

Zdroj: The secret messages of Marshall Tito and General Mihailović

Citát dňa - Aforizmus o potrebe sebakritiky

,,Istota, že sme inteligentnejší ako ostatní, je povážlivá už len preto, že ju s nami zdieľa toľko blbcov."

Albert Camus 

Kryptografia - heslo z Encyklopédie z roku 1902

Kryptografia

KRYPTOGRAFIA (z gréc. kruptein, skryť) resp. písať šifrou (z arabského cifr, prázdny, bezvýznamný), nazývaná tiež steganografia, z gréc. stegane, zakrývanie), je umenie písania správy, atď. takým spôsobom, že jej rozumia iba tí, ktorí vlastnia použitý kľúč k znakom. Odhalenie písma sa nazýva dešifrovanie.

Kryptografia sa stala výnimočným umením, Bacon ju klasifikuje (pod názvom šifry) ako časť gramatiky.

Tajné spôsoby komunikácie sa používali už od najstarších čias. Lakadémoniáni, podľa Plutarcha, mali metódu, ktorá sa nazývala tzv. scytale, ktorej názov pochádzal od palice (skutale) používanej pri konštrukcii a dešifrovaní správy. Keď si sparťanskí eforovia želali poslať rozkazy svojim veliteľom do cudziny, šikmo navinuli pás pergamenu na skutale, tak aby sa okraje navzájom dotkli a potom sa naňho napísala správa tak, že stred línie písania bol na rohoch pergamenu. Keď sa zvitok odvinul pozostával z rozhádzaných písmen; a za takýchto podmienok bola poslaná na miesto určenia, generálovi, do ktorého rúk sa dostal, ho dešifroval pomocou skutale s presne takými istými rozmermi ako bol ten použitý eformi. Polybius spomenul aj ďalšie metódy kryptografie.

Toto umenie sa používalo aj medzi Rimanmi. Pri znovu objavení sa listových metód tajnej korešpondencie boli zavedené do súkromného obchodu, diplomacie, spiknutí, atď.; a pretože štúdium tohto umenia vždy predstavovalo pôvaby pre učencov, výsledkom bolo značné množstvo literatúry.

Titulná strana Zväzku č. 6 spisu Polygraphia (vydanie z roku 1518),
 prvej tlačenej knihy o kryptografii.
 Ilustrácia ukazuje jej autora, Johannesa Trithemia,
 opáta zo Sponheimu, oblečeného vo svojom benediktínskom habite a kľačiaceho,
 predstavujúc pri tom kópiu svojej knihy cisárovi svätej ríše rímskej Maximiliánovi.

Ján Trithemius [Johannes Trithemius], opát zo Sponheimu [v dnešnom Nemecku], bol prvým dôležitým spisovateľom píšúcim o kryptografii. Jeho Polygraphia, uverejnená v roku 1500, prešla mnohými vydaniami a položila tak základy na ktorých stavali ďalší spisovatelia. Začalo to na popud želania vojvodu z Bavorska; ale Trithemius najprv nemal v úmysle ju uverejniť, na základe toho, že by to malo škodlivý účinok na verejné záujmy.

Ďalšími dôležitými traktátmi boli spisy Jána Krstiteľa Portu, neapolského matematika, ktorý napísal dielo De furtivis literarum notis, 1563; a  Blaisa de Vigenere, ktorého Traité des chiffres sa objavilo v Paríži v roku 1587.

Lord z Verulamu navrhol dômyselný systém kryptografie na podklade toho, čo sa nazýva dvojitá šifra; ale kým takto prepožičal umeniu slávu svojho veľkého mena, poskytol náznak ako všeobecnú mienku utvorenú z nej a rovnako aj vrstvám ľudí, ktorí ju použili. Preto keď prenasledovaním Earla zo Somersetu vo veci otrávenia Overburyho, naliehal na to ako zhoršenie zločinu, že Earl a Overbury "mali šifry a žargón pre kráľa a kráľovnú a všetkých veľkých mužov -- veci používané len zriedkavo, ale buď vládcami a ich vyslancami a ministrami alebo ako práca a prax prinajlepšom proti vládcom."

Napokon boli s umením spojení aj iní eminentní angličania. John Wilkins, neskôr biskup z Chesteru, publikoval v roku 1641 anonymné pojednanie nazvané Mercury, or The Secret and Swift Messenger, -- malá, ale obsiahla práca o problematike a mimoriadny dar diplomatom a vodcom občianskej vojny. Dešifrovanie mnohých rojalistických listín v tom období, ako napr. listov, ktoré padli do rúk parlamentu v bitke pri Naseby, mal byť Henrym Stubbem povolaný slávny mathematik Dr. John Wallis (Athen. Oxon, iii.1072), ktorého spojenie s problematikou šifrovania je spomínané ním samým vo oxfordskom vydaní jeho matematických prác, v roku 1689, strana 659; rovnako tiež vydané Johnom Davysom. Dr. Wallis inde prehlasuje, že toto umenie, v minulosti niekomu známe len zriedkavo, avšak familiárne počas občianskych nepokojov "takže v súčasnosti je zriedkavo osoba s kvalitami, ktorá by viacmenej s ním nebola oboznámená a preto keďže je príležitosť, využívame ho."

Neskorší spisovatelia píšúci o problematike sú John Falconer (Cryptomenysis Patefacta), 1685; John Davys (An Essay on the Arts of Decyphering: v ktorej je vložený rozbor Dr. Wallisa), 1737; Philip Thicknesse (A Treatise on the Art of Decyphering and of the Writing in Cypher), 1772; William Blair (autor obsiahleho článku "Cipher" v Reesovej Cyclopedii), 1819; a G. von Marten (Cours Diplomatique), 1801 (štvrté vydanie, ktoré sa objavilo v roku 1851).

Pravdepodobne najlepšia moderná práca o tejto tématike je kniha Kryptographik od J. L. Klübera (Tübingen, 1809), ktorý bol vtiahnutý k svojmu skúmaniu osobnou inklináciou a úradnými okolnosťami. V tejto práci sú rozpísané rozličné metódy kryptografie.

Medzi ďalších patria Gustavus Selenus (t.j. Augustus, vojvoda z Brunswicku), 1624; Cospi, preložený Nicerónom v roku 1641; markíz z Worcesteru, 1659; Kircher, 1663; Schott, 1665; Hiller, 1682; Comiers, 1690; Baring, 1737; Conrad, 1739, atď.

Postupy kryptografie sa dajú predviesť na nekonečne mnoho spôsobov. Bacon pokladá nasledovné ako "prednosti", ktoré v nich treba hľadať: -- "že nie sú prácne pri písaní a čítaní; že je ich nemožné dešifrovať; a v niektorých prípadoch sa používajú bez povšimnutia." Tieto princípy sú viac alebo menej nezohľadnené vo všetkých spôsoboch, ktoré boli zdokonalené, vrátane toho, ktorý používal sám Bacon, ktorý bol bezdôvodne vychvaľovaný jeho obdivovateľmi ako "jedna z najdômyselnejších metód písania šifier a najťažšie dešifrovateľná zo všetkých doposiaľ objavených" (Thickeness, s. 13).

Najjednoduchšia a najbežnejšia zo všetkých tých šifier je tá, v ktorej pisateľ volí namiesto vlastných písmen určité ďalšie písmená nachádzajúce sa bezprostredne za nimi. Táto metóda premiestnenia bola použitá Juliom Caesarom. "Per quartam elementorum literam" písal namiesto "a" písmeno "d", namiesto "b", "e" a tak ďalej.

U židovských rabínov existujú príklady takéhoto usporiadania a dokonca aj u svätých spisovateľov. Ich ilustrácia sa vyskytuje v Jeremiášovi (xxv, 26), kde prorok, aby utajil význam jeho predpovede pred všetkými, okrem zasvätených, píše Sheshach namiesto Babel (Babylon), názov mesta; t.j. na miesto použitia druhého a dvanásteho písmena hebrejskej abecedy (b, b, l) z jej začiatku, píše druhé a dvanáste (sh, sh, ch) od konca. Tomuto druhu písania v šifrách Buxtorf dáva názov Atbaš (podľa a, prvého písmena hebrejskej abecedy a th posledného; b ako druhého od začiatku a h druhého od konca). Ďalší židovský kabalizmus podobnej povahy bol nazvaný Albam; ktorého príklad je v Izaiášovi vii, 6, kde namiesto Remaliah je napísané Tabeal.

Pri svojej adaptácii do angličtiny je táto metóda premiestňovania, pre ktorú existujú mnohé modifikácie, porovnateľne ľahšia na dešifrovanie. Hrubý kľúč sa dá odvodiť z preskúmania patričných početností písmen na písmolejcovom hárku  alebo tlačiarenskej "kazete". Prvou vecou lúštiteľa je usporiadať písmená tajnej správy podľa poradia ich frekvencie výskytu. Písmeno, ktoré sa vyskytuje najčastejšie je e; a ďalšie v poradí frekvencie je t. po nich nasledujú tieto skupiny písmen, oddelené návzájom podľa hodnoty zmenšujúceho sa výskytu: -- a, o, n, i; r, s, h; d, l; c, w, u, m; f, y, g, p, b; v, k; x, q, j, z. všetky jednotlivé písmená musia byť a, I alebo O. Písmená vyskytujúce sa spolu sú ee, oo, ff, ll, ss, atď. Najčastejšie sa vyskytujúce slová o dvoch písmenách sú (usporiadané približne v poradí ich frekvencie) of, to, in, it, is, be, he, by, or, as, at, an, so, atď. Najčastejšie sa vyskytujúce trojpísmenné slová sú and (v prevažnej miere), for, are, but, all, not, atď.; a štvorpísmenné -- that, with, from, have, this, they, atď. Oboznámenosť s kompozíciou jazyka bude naznačovať početné iné pomôcky, ktoré sú pre lúštiteľa neoceniteľné.

Môže si tiež zaobstarať ďalšie vodítka z Poeovho príbehu nazvaného The Gold Bug (Zlatý skarabeus). Pre správy v kontinentálnych jazykoch zostavených podľa tohto systému premiestňovania, pravidlá pre dešifrovanie sa môžu odvodiť z Breithauptovho Ars decifratoria, z roku 1737 a ďalších pojednaní.

Bacon poznamenáva, že hoci šifry boli často písmenové a abecedné, tiež môžu byť zostavené pomocou slov. Na tomto základe sa dajú zostaviť kódy, rozdelené slová prevzaté zo slovníkov používané na vyjadrenie úplných myšlienok. V nedávnych rokoch boli takéto kódy prevzaté obchodníkmi a ďalšími pre komunikáciu pomocou telegrafu a mali slúžiť účelu nielen udržiavania utajenia obchodných záležitostí, ale taktiež zníženia prehnanej ceny telegrafných správ mieriacich na vzdialené trhy. Zrejme táto trieda šifry predstavuje pre schopného lúštiteľa väčšie ťažkosti.

Ako písmeno sa tiež používajú čísla a iné znaky; a spolu s nimi boli skombinované intervaly čísel ako predstavitelia slabík, časti slov, samotné slová a úplné frázy. Pod touto hlavičkou by mali byť uvedené aj depeše Giovanniho Michaela, benátskeho ambasádora v Anglicku za vlády kráľovnej Márie - dokumenty, ktoré boli dešifrované iba nedávno.

Kráľ Karol I. z Anglicka (1600-49), 

ktorý napísal mnoho svojich súkromných listov

 a písomností pomocou kryptografických šifier

Mnohé zo súkromných listov a písomností z pera Karola I. a jeho kráľovnej, ktorí boli schopní adepti v používaní šifier, sa dajú popísať rovnako. Jeden z listov tohto monarchu, dokument značných záujmov, pozostávajúci výlučne z účelovo skomplikovaných čísel, bol v roku 1858 dešifrovaný profesorom Wheatstoneom, vynálezcom dômyselného šifrovacieho stroja a článok vyšiel vďaka spoločnosti Philobiblon.

Ďalšie listy podobného charakteru mali byť publikované v prvej správe Royal Commission on Historical Manuscripts v roku 1870. V druhej a následných správach tej istej komisie bolo zapísaných niekoľko kľúčov, ktoré zdá sa odkazujú na tu popísané metódy kryptografie.

V tomto spojení by sa malo zmieniť aj o "charaktériách", ktoré diarista Pepys zostavil, keď pracoval ako úradník pre Sira George Downinga a sekretár earla zo Sandwichu a Admiralitu a ktoré sú často spomínané v jeho denníku. Pepys popísal jeden z nich ako " veľké rozľahlé znaky," nad ktorými strávil mnoho času, ale ktoré boli úplne dokončené dňa 25. apríla 1660; "bolo to" ako hovorí "veľmi pekne spravené a samo o sebe veľmi dobre, ale nebolo to skutočne abecedné."

Tesnopisné značky a iné ľubovoľné znaky mali byť zväčša importované do kryptografických systémov, aby predstavovali písmená ako aj slová, ale tie druhé boli oveľa častejšie. Tento zápis bol údajne poprvýkrát používaný starým rímskym básnikom Enniom. Tvoril základ metódy Cicerovho prepustenca Tiróna, ktorý zdá sa systematizoval práce svojich predchodcov.

Veľké množstvo týchto znakov bolo vyreznaných na Gruterových Inscriptiones. Korešpondencia Karola Veľkého  bola zčasti vytvorená pomocou takéhoto druhu značiek. V Reesovej Cyclopaedii boli predvedené ukážky drevorezby šifry používanej kardinálom Woolseyom na cisárskom dvore vo Viedni v roku 1524, šifry, ktorú používal Sir Thomas Smith v Paríži v roku 1563 a šifry, ktorú používal Sir Edward Stafford v Madride v roku 1586; vo všetkých boli uvedené arbitrárne značky.

Prvý anglický systém tesnopisu -- uverejnený v Brightovom spise Characterie v roku 1588 -- patrí takmer do tej istej kategórie šifier. Obľúbený systém Karola I., používaný ním v roku 1646, bol systémom zostaveným z abecedy o dvadsiatich štyroch písmenách, ktoré boli reprezentované štyrmi jednoduchými ťahmi, majúcich rozličnú dĺžku, sklon a pozíciu. Táto abeceda je znázornená na drevoreze v spise Linear System of Shorthand, ktorého autorom bol Clive v roku 1830, a dá sa nájsť medzi kráľovskými rukopismi v Britskom Múzeu. Záujem viažúci sa k tejto šifre pramení zo skutočnosti, že bola používaná v dobre známom liste kráľa adresovanom earlovi z Glamorganu, v ktorom prvý menovaný ponúkol ústupky rímskym katolíkom v Írsku.

Do šifier boli zavedené komplikácie využitím tzv. "dummy-atrapa" písmen, -- "klamačov a insignifikantov" ako ich označil Bacon. Boli zavedené ďalšie spôsoby ako zmiasť lúštiteľa, ako napríklad vyhláskovanie slov pospiatku, vytváranie falošných medzier medzi slovami, atď. najväčšie zabezpečenie proti lúštiteľovi sa našlo pri použití vypracovaných tabuliek písmen, usporiadaných vo forme multiplikačnej tabuľky, správa sa zostavovala za pomoci meniteľných hesiel, detaily o fungovaní týchto šifier sa dajú nájsť v pojednaniach uvedených v tomto článku. Ich vylúštenie je jednou z najťažších úloh. Metóda  tohto druhu je vysvetlená v životopise Dr. Johna Barwicka, vydanom v latinčine a angličtine, ktorý v korešpondencií s pánom Hyde, narážajúc na schopnosti jeho politických oponentov v lúštení, hovorí, že "nikto sa ich nemusí obávať, ak starostlivo píšete dobrými šiframi." V ďalšom texte upokojuje  obavy svojho korešpondenta ohľadne vylúštenia ich listov.

"Priznávam sa Vám, že som si istý že zo žiadnej z mojich šifier sa nedá získať žiadna kópia pretože si nemyslím, že je pravdepodobné, že by sa mohli dostať k ich pravému významu. Ale bol som sebaistý, až dovtedy kým mi nepoviete, že veríte, že sám diabol nemôže vylúštiť list ktorý je dobre zašifrovaný, alebo zistí, že 100 znamená Sir H. Vane. Dopočul som sa o mnohých ašpirantov na túto schopnosť a hovoril som s niektorými z nich, ale zistil som, že všetci sú to šarlatáni; ani som sa ešte nedopočul o tom, že viacero listov kráľa, ktoré boli nájdené v Naseby, než tie, ktoré našli dešifrované alebo našli šifry podľa ktorých boli napísané, boli dešifrované. A veľmi dobre si spomínam, že vo zväzku, ktorý publikovali, sa nachádzala väčšina v šifrách, ktoré sa nedali prečítať a o ktorých verím, že by ich vysvetlili, ak by to bolo v ich moci."

Vynikajúca modifikácia princípu hesla bola zostavená neskorším admirálom Sir Francisom Beaufortom; prednedávnom bola uverejnená s ohľadom na jej využitie pri posielaní telegramov, korešpondenčných listkov a pohľadníc.

Šifry sa zostavovali aj na základe princípu menenia miest písmen bez zmenych ich významu. Správa sa najprv zapísala na spôsob čínštiny, zhora nadol a písmeno sa následne usporiadalo podľa riadkov z ľava do prava. V slávnej šifre používanej Earlom z Argyly, keď konšpiroval proti Jakubovi III., menil polohy slov. Bola zostavená veta bez významu, ale skutočný význam správy sa dal zozbierať zo slov umiestnených v určitých intervaloch. Táto metóda, ktorá je spojená s menom Cardano, je niekedy nazývaná ako mrežová alebo kartónová šifra.

Šifrovací disk, ktorý je talianským vynálezom, povrázková šifra, kruhová a mnohé iné sú úplne vysvetlené spolu s potrebnými diagramami vo vyššie uvedenej literatúre -- obzvlášť Klüber vo svojom pojednaní Kryptographik. (J. E. B)

Vyššie uvedený článok bol napísaný J. Eglintonom Baileym, autorom kníh John Dee and the Steganographia of Trithemius a Life of Thomas Fuller.

Pôvodný článok v encyklopédii z roku 1902: Cryptography

Syllabus, spor a kontext

Syllabus, spor a kontext

Autor: Robert P. Lockwood

Keď John F. Kennedy v roku 1960 kandidoval za prezidenta bol kritizovaný za to, či by mal jeho katolicizmus byť prekážkou zastávať najvyšší úrad v krajine (USA). Kennedy napokon zvládol túto námietku v septembri roku 1960 prejavom k Greater Houston Ministerial Association.

Jeho reč mala rozptýliť obavy, že jeho prezidentovanie by mohlo znamenať katolícke ovládnutie Ameriky s pápežom diktujúcim verejnú politiku. Väčšina z reči nebránila úlohu náboženstva vo verejnom priestore, ale skôr popierala to, že by jeho viera mohla vôbec hrať nejakú úlohu. "Verím v prezidenta, ktorého náhľady na náboženstvo sú jeho súkromná záležitosť", uistil zhromaždených protestantských pastorov. Kennedyho reč sa odvtedy mala stať zdrojom istého druhu "testovacieho činu" pre katolíckych politikov—obzvlášť s rešpektom k problému legalizovaného potratu.

Vo všetkej úcte ku Kennedymu reč odhaľuje svet antikatolíckych mestských legiend, (angl. urban legend), ktorým čelil. Kennedy si sťažoval na "pamflety a publikácie, ktoré sme všetci videli, ktoré starostlivo vyberali citáty mimo kontext z vyhlásení vodcov katolíckej Cirkvi, zvyčajne v iných krajinách, často v ďalších krajinách a zriedkakedy relevantné k akejkoľvek situácii tu."

Na vrchole tohto zoznamu citovaných dokumentov bol tzv. Sylabus omylov. Ťažko by ste menovali iný dokument z cirkevnej histórie, citovaný z väčšou pravidelnosťou než je Syllabus (uverejnený za pontifikátu bl. pápeža Pia IX. v roku 1864). Žiadny iný dokument Pia IX.—alebo ktoréhokoľvek iného pápeža v tejto veci—vygeneroval viac sporov v dobe jeho vzniku než Syllabus a  zostáva až dodnes hlavným ohnivkom antikatolíckych mestských legiend. Dajte dnes do vyhľadávača Google výraz "Syllabus of Errors" a dostanete milión výsledkov za menej než sekundu s mnohými, ktoré vás zavedú na bizardné antikatolícke webstránky. A podobne ako kandidát na prezidenta Kennedy v roku 1960, len málo katolíkov vie niečo viac o dokumente, z ktorého antikatolícki bigoti dokážu citovať ako z Písma.

Predbehol svoju dobu

Pochopenie Syllabu vyžaduje pochopiť dobu v ktorej bol vydaný, rovnako ako aj kontext rozmanitých odsúdených princípov. Väčšina dokumentu je desivo prorocká. Syllabus bol pochmúrnou pripomienkou na novú filozofiu stavu, ktorý ovládal Európu v polovici 19. storočia. Bola to filozofia zaborená do rastúceho nacionalizmu, kde práva sa stratili pod vládou absolútnej moci štátu predstavujúceho konglomerát rasy alebo triedy. Syllabus útočil na rastúci koncept štátu, ktorý našiel napokon svoj úplný rozkvet v 20. storočí vo fašizme a komunizme.

V tom istom čase Syllabus odpovedal, z perspektívy Katolíckej Cirkvi, radikálnu definíciu oddelenia cirkvi od štátu, ktorá sa naplno preukázala v satelitných štátoch Sovietskeho zväzu vo Východnej Európe, kde viera nemala žiadne práva a žiadnu úlohu. Táto extrémna separácia cirkvi od štátu bola navrhovaná v 19. storočí v Európe nebola sloboda náboženstva, ale otvorený útok štátu na náboženské vyjadrovanie sa a práva vo verejnej sfére.

Ale pre kritikov Syllabu dokument údajne definoval katolícku vieru ako monarchický absolutizmus, ktorý by mal poprieť slobodu náboženstva, slobodu tlače a slobodu sekulárnej vlády konať bez náboženského diktátu Katolíckej Cirkvi. Syllabus bol použitý ako preukazný text pre antiklerikálov, že Cirkev odmieta parlamentnú demokraciu a ľudskú slobodu.

Aká je definícia slobody?

V súčasnosti je Syllabus najčastejšie citovaný fundamentalistickými kritikmi Cirkvi. Akokoľvek, v čase ked bol vydaný, liberálna Európa ho považovala za dôkaz, že Katolícka Cirkev bola anachronizmus odsúdený na zánik.

Čo presne bol Sylabus omylov? Bola to príloha k encyklike pápeža Pia IX. Quanta Cura z roku 1864 (Odsúdenie súčasných omylov). Encyklika a Sylabus už boli niekoľko rokov v prípravnej fáze, hoci sa vie, že bezprostredná príčina ich uvoľnenia bol prejav liberálneho katolíka prednesený vo Francúzsku v roku 1863, ktorý sa volal gróf Charles Montalembert.

Gróf argumentoval tým, že Cirkev musí akceptovať vzostup nezávislých demokracií a nový svet, ktorý sa práve tvoril v Európe. Hovoril o tom, že staré katolícke režimy umierali a dedičná monarchia bývala vymieňaná za nové národné štáty. Cirkev musí zabudnúť na koncept katolíckych štátov a vstúpiť do turbulentného sveta nových demokracií. Zhrnul svoj pohľad na volanie  po "slobodnej Cirkvi v slobodnom štáte." Bolo lepšie tolerovať omyl, uzatváral Montalembert, tak aby Cirkev mohla slobodne odpovedať s pravdou.

Reč rozdráždila mnhých v Cirkvi, ktorý ju považovali za optimistickú naivitu v porovnaní s tým čo sa skutočne odohrávalo v Európe. Títo katolíci nazerali na svet tzv. "slobodných štátov" a videli skonfiškované cirkevné vlastníctvo, mníšky a mníchov vyhnaných z ich náboženských rádov, zastrelených kňazov, zatknutých biskupov, Cirkev vytláčaná z akejkoľvek úlohy vo výučbe alebo vo verejnom priestore, zlostná antikatolícka rétorika v novinách a legislatíve a konfiškácia Pápežských štátov ozbrojenou silou. Preto pochybovali o tom, či toto bola budúcnosť "slobodnej Cirkvi v slobodnom štáte."

Hodné odsúdenia

Encyklika bola vyhlásením proti záplave ideí vtedy v obľube, myšlienok, ktoré zostávajú hodné odsúdenia i dnes—indiferentizmus, ateizmus, racionalizmus. Sylabus sám obsahoval 80 odsúdených viet, z ktorých mnohé boli podobne hodné napomenutia: popretie existencie Boha a pravda Sv. Písma, potreba súhlasu svetskej autority k právu Cirkvi učiť, rovnosť ľudského rozumu s Božím Zjavením, všetko zahrňujúca a výlučná autorita štátu. Napríklad boli odsúdené tieto tvrdenia: "Všetok účinok konania Boha na človeka a svet bol popretý"; and "Štát ako počiatok a zdroj všetkých práv, je vybavený určitým právom neobmedzeným žiadnymi hranicami."

Mnohé z týchto odsúdených tvrdení sú rovnako odporné i dnes: "Právo spočíva na materiálnom fakte. Všetky ľudské povinnosti sú len prázdne gestá a všetky ľudské fakty majú účinok práva."

Zatiaľčo tvrdenia ako tieto sa zdajú hodné schválenia, iné oblasti Sylabu poskytujú oveľa horšie ťažkosti, obzvlášť ak sa čítajú v rámci dnešného chápania. Napríklad je odsúdená sloboda tlače. Našim ušiam to znie absolutisticky. Ale v kontexte doby tlač nebola prostriedkom na objektívne informovanie verejnosti—skôr predstavovala nič viac než jednostranné invektívy, obzvlášť v Európe. Bola taktiež často zlomyseľne antikatolícka, nedosahujúca normy objektivity alebo vyváženosti. Inými slovami, to čo Sylabus odsúdil bola jednoducho propaganda.

Väčšina kritiky Sylabu v 19. storočí sa zameriavala na posledné štyri odsúdené tvrdenia:

V prítomnosti už nie je výhodné, žeby katolícke náboženstvo malo byť považované za jediné náboženstvo štátu, k vylúčeniu všetkých iných foriem náboženského uctievania.Preto bolo múdro rozhodnuté podľa zákona, v niektorých katolíckych krajinách, že osoby do nich prichádzajúce budú užívať možnosť verejne vykonávať ich vlastné zvláštne náboženské uctievanie.Naviac, je falošné, aby občianska sloboda každej formy náboženského uctievania a plná moc daná všetkým otvorene a verejne prejavovať akékoľvek názory a myšlienky kdekoľvek, vedia omnoho ľahšie k poškodeniu morálky a myslí ľudí a propagácii nákazy indiferentizmu.Rímsky pontifik sa môže a mal by sa zmieriť s pokrokom, liberalizmom a modernou civilizáciou.

Umenie čítať v kontexte

Toto posledné tvrdenie bolo v ére Sylabu vítané s veselosťou a satirou. Dokonca odsúdenie odluky cirkvi od štátu sa pre nás zdá archaické. Ale znovu musíme pochopiť kontext vyhlásení a ako takáto odluka bola v tom čase v Európe definovaná. V mnohých krajinách, ako je Bismarckovo Prusko, to znamenalo, že Cirkev bola absolutné podriadená štátu a musela sa úplne stiahnuť z verejného života. To čo bolo odsúdene, bol spôsob, akým boli tieto idey zneužité na útok proti Cirkvi.

Taktiež musíme zohľadniť otázku historického kontextu. Zámerom tvrdení týkajúcich sa cirkvi a štátu bolo brániť zákony Španielska, ktoré ustanovili práva Cirkvi. Pápež len bránil právo Španielska takto postupovať. Hoci nás zaráža, že to nie je v súlade s hájením náboženskej slobody, pre Cirkev to znamenalo, že Španielsko bolo poverené udržiavať svoju katolícku identitu.

Odsúdené tvrdenia sú aplikované na špecifické okolnosti v Európe tej doby. Väčšina z tvrdení bola prevzatá takmer priamo z predošlých pápežských dokumentov. Iba pomocou odkazu na pôvodný kontext môžeme pochopiť zmysel Sylabu.

Napríklad, že 80. tvrdenie, ktoré v tom čase v Európe pripadalo tak zábavné, bolo odvodené z dokumentu Lamdudum Cernimus z roku 1861. Jeho univerzálne odsúdenie "pokroku, liberalizmu a modernej civilizácie" priamo citovalo argument, vypracovaný piedmontskou vládou, keď tá jednostranne zavrela kláštory a cirkevné školy.

Toto bolo definitívne vysvetlenie dané k Sylabu v populárnej brožúrke napísanej biskupom z Orleáns, Felixom Dupanloupom, interpretáciou, ktorú Pius IX. prijal ako presnú.

Biskup Dupanloup vyznačil presný zdroj každého odsúdeného tvrdenia v odkaze ku každej konkrétnej udalosti alebo vyhláseniu. Tieto anotácie poskytovali Sylabu životne dôležitý historický kontext rovnako ako aj jasný pramenný rámec. Brožúrka zasadila Sylabus do špecifickej doby jeho vzniku a ponúka oveľa jemnejší pohľad než mohlo priniesť vtedajšie čítanie.

Tí, ktorí zabúdajú na dejiny

S vysvetlením biskupa Dupanloupa po ruke väčšina z pôvodného hnevu nad Sylabom zmizla. Ale Sylabus spôsobil väčšie ťažkosti v Spojených štátoch, kde sa často využíval ako antikatolícke baranidlo, aby sa pomocou neho "preukázalo", že Cirkev bola fundamentálne proti odluke cirkvi od štátu, náboženskej tolerancii, verejným školám a slobode prejavu. Niektorí fundamentalistickí kritici ho týmto spôsobom stále využívajú.

Cirkev bola v Európe vykresľovaná ako nepriateľ myslenia a civilizácie, pozostatok stredoveku. Táto characterizácia znechucovala katolíkov, ktorí nazerali na Cirkev ako na stvoriteľa európskej kultúry— všetkého oslavovaného ako západná civilizácia. Cirkev mala obrátiť barbarov, zachovať antické dedičstvo, umožniť slávne úspechy renesancie a vytvoriť umenie, architektúru, výučbu, filozofiu a ideály, ktoré definujú Európu.

Pre mysle katolíkov 19. storočia mala moderná civilizácia vytvoriť slumy, zločin, politický chaos, nenávisť, rasizmus, vojnu, agnosticizmus a ateizmus. Oni pozerali na svet od Francúzskej revolúcie a videli nie znovuzrodenie civilizácie ale jej kolaps.

Sylabom  Cirkev odpovedala na plazivý "scientizmus" 19. storočia—myšlienku, podľa ktorej neexistuje mimo vedeckých faktov žiadna pravda a že "veda" by mala nahradiť náboženskú vieru ako výlučného arbitra ľudského pokolenia. Mnohé z navrhnutých totalitných teórií—ktoré zahrňujú fašizmus a komunizmus—neboli navrhnuté ako ideológie, ale ako vedecké metódy organizácie ľudských záležitostí. Fašizmus zahrňuje údajnú vedu o rase a počiatkoch ľudstva, prekrucujúcu darvinizmus na spôsob ako dosiahnuť "prežitie najvhodnejších" v budúcnosti ľudstva. Komunizmus tvrdil, že všetko bola len aplikovaná ekonómia a historická veda.

Myšlienky majú dôsledky a niektoré myšlienky z 19. storočia mali v ďalšom storočí hrôzostrašné následky. Toto bolo varovanie obsiahnuté v Sylabe omylov Pia IX.—výstraha, ktorá bola ignorovaná príliš dlho.

Originál článku bol uverejnený na stránke Catholic Answers pod názvom The Syllabus, the Controversy, and the Context a autorom je Robert P. Lockwood

Postoj Katolíckej Cirkvi voči čarodejníctvu a všetkým praktikám kúzelníctva a mágie - IV. Kapitola - CIRKEV, Obdobie 800-1200 n.l.

IV. KAPITOLA
CIRKEV, Obdobie 800-1200 n.l.

Otázka čarodejníctva namiesto toho, aby s prichádzajúcimi storočiami postupne vymizla sa stávala čoraz viac diskutovanou, pravdepodobne pretože sa začali množiť herézy a mnohé z heretických praktík boli previazané s kúzelníctvom.
Preto postupne nachádzame Cirkev rozpoznávajúcu toto zlo a zaobchádzajúcu s ním adekvátne podľa jeho závažnosti.

Pred rokom 800 teologickí spisovatelia sa sami zaoberali väčšinou diabolským aspektom kúzelníctva, bez dotýkania sa, okrem niekoľkých prípadov, otázkou zázračnej moci čarodejníc, ale spolu s nástupom deviateho storočia prišla v náhľade cirkevných spisovateľov týkajúceho sa čarodejníctva  zmena. Od tejto doby vidíme rozbor a vysvetľovanie rozličných magických účinkov, hoci ešte tieto skutky neboli pripisované výlučne moci Satana.

Agobard, veľký biskup z Lyonu (zomrel v roku 841) napísal v roku 820, že v jeho diecéze každý verí v možnosť privolávania búrky čarodejnicou, že všetci ľudia bez ohľadu na pôvod a stav veria v krajinu zvanú Magonia, odkiaľ prichádzali lode z oblakov a odnášali so sebou úrodu zničenú krupobitím[114], tzv. tempestarii, ako boli tieto kúzelníčky nazývané, boli platené Magoniánčanmi za vytváranie búrky. Agobard zastáva názor, že len Boh a Jeho služobníci dokážu vytvoriť búrky, preto prisluhovači Satana nemajú túto moc; avšak táto viera bola neskôr prekonaná. Agobard uzatvára svoj výklad s vyhlásením: "Kresťania teraz veria takým bláznivým veciam, ktorým by predtým ani žiadny pohan neveril."[115]

Zaujímavé vyjasnenie tejto otázky čarodejníctva bolo uvedené v karolínskom období v prácach dvoch spisovateľov, Rabanusa Maura a Hinkmara. Rabanus Maurus, opát z Fuldy a neskôr arcibiskup v Mainzi, v roku 845, napísal knihu De Universo, v ktorej sa úzko pridržiaval spracovania jeho predchodcu, Izidora zo Sevilly, týkajúceho sa tzv. strigy.[116]

[114] P, L. CIV, 147.
[115] Id., 148, 158.
[116] Schmitz, op. clt., 738.

Akokoľvek prijal náhľad prijímaný v tom čase celou Cirkvou, že pohanskí bohovia boli démonmi a bol naliehavý vo svojich požiadavkách, že Mojžišovský ortieľ proti čarodejniciam a vešticiam mal byť vykonaný v celej svojej prísnosti.[117]

Hinkmar, arcibiskup Remeša, bol v roku 860 povolaný k rozriešeniu otázky, predloženej počas rozvodového súdneho konania medzi kráľom Lotharom II. a Teutbergou, a to či ženy dokážu pomocou čarodejníctva vzbudiť lásku medzi mužmi a ženami a nenávisť medzi manželmi. Vo svojom pojednaní Hinkmar ukazuje, že bol presvedčený, že také veci sa dajú dosiahnuť a to pomocou spojenia ľudí a démonov a ďalej cituje príklady v jeho diecézy. Hovorí o zlách spáchaných čarodejnicami (strigae), "talia sunt etiam genera daemonum qui tantum . . . de quibiis aliqua nostri tempore acta dicere poteramus, nisi ea brevitatis compendio transiremus."[118] Vypočítava spôsoby pomocou ktorých môže byť vykonané zlo ; použitie kostí mŕtvych, vlákien, rastlín, jedla, atď. Skutočnosť, že také umenia existujú, je pre biskupa znamením príchodu Antikrista. S ohľadom na moc čarodejníc hovorí: "Alii carminibus a strigiis fascinati et quasi enerves effecti reperti sunt."[119]

Učenie Cirkvi v desiatom a jedenástom storočí sa dá zozbierať z niekoľko prác opáta Regina z Prumu (zomr. 915) a Burcharda, biskupa z Wormsu (zomr. 1025). Tieto dve systematické zbierky kanonického práva mali veľký vplyv na neskoršie zbierky a poskytujú jasnú myšlienku o cirkevnom učení ohľadne takého ťažkého problému ako čarodejníctvo. Kniha opáta Reginona napísaná v roku 906 na podnet arcibiskupa Ratboda z Trieru, obsahuje rady týkajúce sa vizitácie diecézy; z veľkej časti ju tvorí zbierka starovekých kánonov rozličných synod a pápežských dekrétov.

[117] P. L. OX, Raban. Mauri. Operum, p. II, 1095-1110.

[118] P. L. CXXV. 716-725.

[119] Id.. 717.

Medzi rozličnými bodmi vzťahujúcimi sa k cirkevnej disciplíne sa dajú nájsť myšlienky opáta ohľadne viery v čarodejnice. Hovorí o zlách spôsobených čarodejnicami, ako sú zničenie úrody, vytváranie búrok, spôsobovanie lásky a nenávisti, atď. a jasne verí v realitu kúzelníctva za ktorého praktizovanie predpisuje sedem rokov pokánia.
Reginonova kniha má pre nás väčší význam, pretože je to nastarší autentický dokument týkajúci sa nočných letov žien, ktoré sa neskôr stali jednou z dôležitých výpovedí pri priznaniach čarodejníc. Tento dokument je vložený do jeho práce ako známy "Canon episcopi" chybne pripisovaný koncilu v  Ancyre (Ankare) z roku 314. Obsahuje exhortáciu určenú biskupom, ktorá znie zčasti nasledovne: "Biskupi a ich pomocníci sa musia z celej svojej moci snažiť  vyhladiť zo svojich diecéz škodlivé umenia veštenia a kúzelníctva, ktoré boli vynájdené diablom; vždy keď nájdu muža alebo človeka oddávajúceho sa tejto neresti, musia vykázať takéto osoby von z diecézy."
Po prinesení dôkazov, aby sa ukázalo, koľko starej pohanskej viery v mágiu ešte stále zostáva medzi ľuďmi, ktorí sa mali stať kresťanmi, kánon pokračuje: "Ešte dnes existujú isté skazené ženy, ktoré zvedené lsťou a trikmi diabla, veria a prehlasujú, že v nočných hodinách spolu s Dianou, pohanskou bohyňou alebo s Herodias a v spoločnosti s nespočetne ďalšími ženami, jazdia na istých zvieratách, môžu, pod rúškom noci preklenúť mnoho krajín a hovoria, že musia vo všetkom poslúchať rozkazy ich kráľovnej.
A tieto žena, ktoré takto odpadli od viery, nielenže sa sami zruinovali, ale stiahli so sebou mnohých ďalších do ničoty neviery ....
Preto kňazi v kostoloch im zverených musia kázať božiemu ľudu so všetkou vážnosťou a poučiť ich, že všetky tieto veci sú ničím a nie sú od Ducha Božieho, ale od zlého ducha, ktorý vštepuje falošné myšlienky do myslí a srdcí veriacich. Satan, ktorý môže na seba zobrať podobu anjela svetla, schopný priamo zajať myseľ niektorej ženy a podriadiť si ju prostredníctvom jej neviery, meniaci sa na všetky druhy foriem, vyčarováva v snoch pred dušou, ktorú má vo svojej moci, hneď veselé scény, potom smutné, následne známe, potom neznáme osoby ; a obeť verí, že všetky tieto vízie nie sú iba imaginárne, ale reálne a aktuálne. . . . Preto sa musí vyhlásiť všetkým ľuďom, že ktokoľvek, kto takýmto veciam verí stratil pravú vieru; a ktokoľvek stratí pravú vieru patrí nie Bohu, ale diablovi. Podľa Pána je stojí napísané, že všetky veci boli Ním stvorené; preto ktokoľvek verí, že akékoľvek stvorenie sa dá premeniť na lepšiu alebo horšiu formu alebo do akejkoľvek inej formy, okrem pomoci Stvoriteľa samotného, takáto osoba je bez pochyby neveriaci a horší než pohan."[120]

Z predchádzajúcich citátov bolo jasné, že v tej dobe Cirkev považovala nočné lety žien za ilúziu, ale zastávala stanovisko, že žena sa mohla oddať diablovi a dobrovoľne vstúpiť do jeho služieb, takto sa stať odpadlíkom a hodným trestu.[121]

Približne o sto rokov neskôr Burchard z Wormsu (z. 1025) napísal svoje dielo s názvom Collectarium Canonum resp. Decretum v dvadsiatich knihách, kompilát ustanovení cirkevného práva a morálnej teológie prebratých z prác jeho predchodcov, zo spisov cirkevných Otcov, penitenciálov, dekrétov koncilov a pápežov a zo Sv. Písma. Dve časti tejto veľkej práce majú špeciálny význam v spojení s našou problematikou: Kniha X, De incantatoribus et auguribus a kniha XIX, Corrector resp. Medicus, penitenciál.

[120]P. L. CXXXII, 352; Soldan-Heppe, Geschichte der Hexenprozesse, I, 130.

[121]Si aliqua est, quae se dicat cum daemonum turba in similitudine mulierum transfonnata atris noctibus equitare super quasdam beetias et in eorum coneortio adnumeratam esse, baec talis omnimodis ex parochia eiiciatur.

Tieto dve knihy do určitej miery popisujú čarodejnícku poveru stále sa rozvíjajúcu medzi germánskym ľudom a spojenú so starými pohanskými ideami. niha X. stelesňuje prácu Reginona ku ktorému sú pridané citáty od sv. Augustína a Rabana Maura; v jednom bode Burchard nesúhlasí s Reginonom, menovite v ohľade na existenciu tzv. tempestarii. Burchard zastáva názor, že čarodejnice nemôžu ovplyvňovať búrky a priraďuje trest pre tých, ktorí zastávajú takúto vieru. S ohľadom na iné skutky čarodejníc, ako je krádež majetku suseda pomocou magických formulí, zabíjanie domácich zvierat pohľadom, zničenie úrody, atď., Burchard nie je múdrejší než iní v jeho dobe, ale vyslovuje sa kladne k tomu, že žiadna kúzelníčka nemôže ovplyvniť myseľ človeka magickými umeniami, meniť lásku na nenávisť alebo naopak, ani premieňať ľudí na zvieratá. Táto desiata kniha bola vtelená do prác Iva a Graciána a stala sa súčasťou neskoršej kanonickej literatúry; ale devätnásta kniha, v ktorej sú spomenuté nočné lety a viera v ne prísne napomenutá, sa nikdy nestala súčasťou cirkevného práva. Preto bolo možné, keď sa v štrnástom a pätnástom storočí otázka nočných letov stala dôležitou, pre teológov spĺňala všetky námietky prebraté z Canon Episcopi s vysvetlením, že čarodejnice v ich dobe už viac nelietajú v spoločnosti Diany alebo Herodias, ale boli nového druhu, lietajúce s pomocou démonov a že neboli a nemohli spadať pod trest vynášaný v Canon Episcopi, pretože neexistovali, keď bol zostavený Canon.

Na začiatku dvanásteho storočia Ivo z Chartres (z. 1115) začlenil väčšinu z Burchardovej desiatej knihy do svojej vlastnej knihy s názvom Panormia (Kniha VIII) a v jeho Decretal (Kniha XI).[122] Na týchto stranách sa nachádzajú pramene spomínajúce metamorfózu ľudí do zvierat, let žien v spoločnosti s Dianou resp. Herodias, atď., ktoré Ivo považuje za výplody predstavivosti.

[122] P. L. CLXI, Panormia, lib. VIII; Decreti, p. XI.

Napriek tomu však verí, že niektoré osoby s pomocou diabla dokážu vytvoriť búrky a rozrušiť mysle ľudí, ale to sa dá dosiahnuť iba s dopustením Božím.[123] To čo má pre nás väčšiu dôležitosť je skutočnosť, že Ivo je prvý spisovateľ kladúci dôraz na vplyv kúzelníctva resp. čarodejníctva na naplnenie manželstva a hovoriaci o "impotentia ex maleficio", čo tvorí starovekú podstatu viery v čarodejníctvo. Bolo to toto dotknutie sa jednej zo sviatostí čo pravdepodobne vzbudilo pozornosť cirkevných autorít a povolali ďalej toľké množstvo aktívnej legislatívy, inak by nebolo možné, že kanonisti a teológovia mohli mať viac menej čo to povedať o problematike.
Preto keď na manželské puto, vždy Cirkvou tak úzkostlivo chránené, bolo takýmto spôsobom zaútočené a také množstvo žiadostí o rozvod z dôvodu "causa impotentiae ex maleficio", pre Cirkev nezostávalo nič iné, len čeliť problému a definovať jej pozíciu. Ivo, tlmočiaci učenie Cirkvi hovorí, že keď sa dá preukázať, že impotencia je výsledkom čarodejníctva alebo kúzelníctva, muž a žena sa môžu oddeliť a znovu vziať.[124] Táto doktrína bola zahrnutá do kánonického práva a učenie zotrvávalo po celé storočia ako Cirkev zastávala vieru v realitu mágie a táto otázka rozvodu kvôli "impotentia ex maleficio" sa stávala čoraz častejšie diskutovanou. Táto otázka bola riešená rovnakým spôsobom podľa veľkých teológov neskoršej doby, z ktorých môžu byť spomenutí Peter Lombardský,[125]William z Paríža,[126] Albert Veľký,[127] sv. Tomáš Akvinský,[128] pápež Inocent V,[129] Ján Duns Scotus,[130] Peter of Aquila,[131] John Trithemius,[132] a Bartholomeo de Spina.[133]

[123] P. L. CLXI, lib. VIII.

[124] P. L. CLXI, Panor. lib. VI, cap. 117. "Si per sortiarias atque maleficias occulto, sed numquam injusto Dei judicio permittente et diabolo praeparante, concubitus non sequitur . . . separari valebant."

[125] Petri Lombardi, Sentent, lib. IV, dist. 34.

[126] Guilielmi Alverni, Opera Omnia, lib. II, 970, 1106.

[127] Alberti Magni, Compendium theologicae veritatis Comment. IV Sent. Dist. XXXIV, art. 9.

[128] Thomae Aquinatis, Comment IV, dist. XXIV, ques. 1.

[129] Innocentii V pont. max. ex ordine Praedicatorum assumpti, in IV Libros Sententiarum commentaria, lib. IV, dist. XXIV, art. 4.

[130] Johannis Duns Scotus, Quaestiones in Petri Lombardi Libros Sent, lib. IV, dist. 34.

[131] Tetrus de Aquila, Super quatuor libros magistri Sententiarum, lib. IV. dist. 34.

[132] Hansen, Quellen, op. cit., 294.

[133] Id..329.

Títo spisovatelia súhlasili, že rozluka by mala byť povolená len v takých prípadoch, ak sa dotyčné osoby sami chovajú ponížene pred Bohom, postia sa, modlia sa a podrobia sa exorcizmu.

Okrem vyššie spomenutých kníh tu je Graciánov dekrét, obsiahla zbierka kanonických zákonov, ktorá bola dokončená v Bologni okolo roku 1140 a ktorá označuje začiatok nového právneho vývoja v Cirkvi. Tento dekrét, ktorého prvá časť je vtelená do tzv. Corpus Juris Canonici, požíva veľkú autoritu a vďaka jeho prijatiu kanonickou školou je vysoko vážený ako prameň cirkevného práva. Gracián zozbiera rozličné vyhlásenia o mágických praktikách v časti Causa XXVI, quaestiones 1-6, v ktorej hovorí o veštení, zaklínaní, jasnovidectve, čarodejníctve, za ktorých vykonávanie je trest exkomunikácia. "Si quis ariolos, aruspices, vel incantatores obseruauerit . . . anathema sit."[134] "Sortileges velut Christi inimicos, districta ultione corrigere."[135] "Excommunicetur clericus, monachus, laicus divinationes, vel augurias vel sortes secutus."[136]

Abelard (z. 1142) ktorý mal taký obrovský vplyv na filozofov a teológov trinásteho storočia, priamo nič nenapísal ohľadne magických praktík, ale tvrdí, že diabol má obsiahlu znalosť a že Boh mu dovoľuje pokúšať ľudí, naznačujúcu im mnoho ilúzií; on tiež hovorí, že kúzelníci v Egypte v čase  Mojžiša vytvorili mnoho divov.[137]

[134] Gratian, Decretum Gratiani emendatum et notationibus illiutratum. Rome, 1582, II, C. XXVI, qu. 6, c. 1.

[135] Id., c. 8.

[136] Id., c. 2.

[137] P. L. CLXXVIII, Petri Abelardi, P. II. Sermones, cap. IV, 647.

Taký významný učenec ako Ján zo Salisbury (z. 1180), najčítanejší študent klasickej literatúry vyprodukovanej v stredoveku a žiak Abelarda otvorene prejavil vieru v realitu čarodejníctva, ktorú zastával spolu s celým kresťanským svetom.
V jeho veľkej práci Polycraticus zostavenej v rokoch 1156-1159, popisuje problematiku snového života a nočných letov žien so skutočne kritickým duchom, ale vyhlasuje, že nie je žiadna pochybnosť o realite čarodejníctva a hovorí, že on sám v mladosti mal byť zasvätený s nutnou krizmou kúzelníckym kňazom.
Maleficium, podľa neho rovnako ako pre sv. Augustína a Izidora bolo vykonané pomocou "pestifera familiaritas daemonum et hominum. "[138] S ohľadom na možnosť vytvárania počasia, nasleduje v názoroch svojich predchodcov "Magi qui Domino permittente elementa concutiunt, ventura, plerumque pronunciant, turbant mentes hominum."

Rovnaký postoj sa ukazuje aj pri ďalšom učencovi tej doby Petrovi z Blois (z. 1180), ktorý vyhlasuje oproti interpretácii snov, avšak hovorí, že isté ženy vďaka vnuknutiu diabla vytvárajú pozemské a materiálne obrazy aby sužovali svojich nepriateľov alebo rozvášňovali ich milovaných.[139]

Tzv. Magister Sententiarum, Peter Lombardský (z. okolo 1160-64) sa zmieňuje o problematike v Sentenciách. V knihe II. hovorí, že Boh dovoľuje diablovi, aby použil magické umenia za účelom varovať veriacich a skúšať spravodlivých, ako aj že Boh poskytuje moc diablovi na to, aby pokúšal ľudí.[140]

V tomto období nevidíme žiadne pápežské dekréty, ktoré by sa vyslovovali o problematike, ale niektorí pápeži v listoch biskupom alebo opátom sa zmieňovali o praxi kúzelníctva a čarodejníctva a požadovali oprávnené potrestanie takýchto ziel.

[138] P. L. CXCIX. Polycraticus, lib. II, cap. XXVII.

[139] P. L. CCVII, 190.

[140] Petri Lombardi, Sentent. Lib. II, dist. 6, 7.

Preto Lev IV. napísal v roku 849 biskupom Británie, že čarodejnice a veštice by mali byť trestané anatémou, kliatbou,[141] a v roku 890 Štefan V. hrozil odopretím svätého prijímania všetkým tým, ktorí vyhľadávali pomoc diabla a taktiež odporúčal svojim radcom uviesť do praxe Božie slová Mojžišovi: "Čarodejnicu nenecháš nažive."[142] Lev VII. medzi rokmi 937 a 939 napísal biskupom Nemecka ohľadne zaklínačov a čarodejníc, že by mali byť potrestané, avšak nevyhladené podľa mojžišovského zákona, ale by sa na nich malo naliehať, aby sa vzdali svojich zlých praktík a vrátili sa späť do Cirkvi.[143] Veľký Gregor VII. napísal v roku 1080 Haraldovi z Dánska, nech už viac netoleruje medzi jeho ľuďmi príšernú poveru, podľa ktorej kresťanskí kňazi alebo skazené ženy boli považované za zodpovedné za zlé počasie, búrky, neplodné roky alebo vypuknutia moru.[144]

Cirkevné synody prevzali otázku čarodejníctva a podľa nej uzákonili niektoré kánony; podľa uváženia rozličných miest v ktorých sa tieto koncily konali vidíme, ako rozšírená bola takáto prax. Deviate storočie sa začalo írskou synodou (800), ktorá vyhlásila, že akýkoľvek kresťan, ktorý verí v existenciu čarodejníc alebo ten, ktor vedie iných, aby tomu verili by mal byť daný do kliatby, anatematizovaný.[145] Vo Wormse (829) franskí biskupi vyhlásili, že boli spáchané mnohé zlé skutky, medzi ktoré patrili kúzelníctvo, jasnovidectvo, travičstvo a čarodejníctvo a že s osobami takto konajúcimi by sa malo zaobchádzať bez zľutovania.[146] Na synode v Pávii (850) ktorej predsedal arcibiskup Angilbert z Milána, talianskí biskupi tvrdili, že magické umenia boli v Taliansku na vzostupe a synoda nariadila, aby ženy, ktoré praktizujú čarodejníctvo, by mali trpieť najtvrdší trest a len na ich smrteľných posteliach, po vykonaní skúšky, mali by prijatí znovu do spoločenstva Cirkvi.[147]

[141] P. L. CXV, 668; Oratian, op. cit., C. XXVI, qu. 5, c. 7.
[142] Langen, Geschichte der Romischen Kirche, III, 293.
[143] Mansi, op. cit, XVIII, 878.
[144] Jaffé, Regesta Pontificum Romanorum. Berlin, 1851. II, 413.
[145] Haddan a Stubbs, Councils and Ecclesiastical Documents relating to Great Britain and Ireland. Oxford, 1869-78. II, 329.
[146] Mansi, op. cit, XIV, 529.
[147] Hefele-Leclercq, op. cit., Tom IV, p. I, 186.

V tom istom roku synoda v Ríme vyhlásila, že ženy, ktoré očarovávajú iných, aby milovali alebo nenávideli alebo zariaďujú ich smrť by mali byť kruto potrestané.[148] Arcibiskup Hincmar z Remeša v roku 859 povolal koncil do Mét, ktorý nariaďoval smrť pre všetkých vykonávateľov čarodejníckeho umenia: "impios de terra perdere . . . veneficos, sacrileges non sinere vivere."[149] Bishop Herard z Tours (855) vyhlásil, že kúzelníci, tempestarii a zaklínači by mali vykonávať verejné pokánie.[150] V roku 895 biskupi na synode z Triburu povolaní kráľom Arnulfom nariadili, že každý muž alebo žena, ktorá spôsobuje škodu pomocou jedu, rastlín alebo mágie by mal byť potrestaný ako vrah s dvojitou pokutou.[151] Koncil v južnom Taliansku, konajúci sa v neurčenej dobe a na neurčenom mieste, prehlásil, že umenia mágie a jasnovidectva by mali byť zničené.[152]

Anglicko na tejto práci malo taktiež svoj podiel. V roku 1009 koncil konajúci sa v Enhame pod patronátom kráľa Ethelreda vyhlásil, že zaklínači, mágovia a čarodejnice by mali byť vyhnaní z kráľovstva.[153]

V Španielsku koncil v Coyaca (1050) nariadil exkomunikáciu pre všetkých tých, ktorí praktizujú čarodejníctvo alebo mágiu.[154] V roku 1090 koncil v Čechách varoval veriacich nech sa neuchyľujú k mágom v časoch úzkosti alebo choroby, ale predpisoval iba spoveď a pokánie s abstinenciou od opakovania prečinu. V roku 1092 koncil v Szaboles v Uhorsku dovolil biskupovi potrestať čarodejnice tak ako to on považoval za vhodné — "meretrices et strigae, secundum quod episcopo visum fuerit, tali modo dijudicentur."[155]


[148] Id., 189.

[149] Id.. 215.

[150] P. L. CXXI, 764, "de maleflcis, incantatoribus, divinis . . . tempestariis et de mulieribus veneficis et quae diversa fingunt portenta at
prohibeantur et publica poenitentia multentur."

[151] Hefele-Leclercq, op. cit.,IV, p. I, 695.

[152] Mansi, op. cit., 18a, 433.

[153] Hefele-Leclercq, op. cit., IV, p. II, 914.

[154] Id., 1064.

[155] Mansi, op. cit., XX, 777.

Biskup Otto z Bambergu v roku 1124 zvolal koncil do Pomoranska, na ktorom zakázal kresťanom uchyľovať sa k čarodejníctvu alebo sa dopytovať jasnovidcov.[156]

Na ďalší rok koncil v Londýne vyhlásil za exkomunikovaných tých, ktorí sa uchyľujú k pomoci od čarodejníc a kúzelníkov. "Sortileges, ariolos et auguria quaeque sectantes, eisque consentientes, excommunicari praecipimus, perpetuaque notamus infamia."[157] Koncil v Rouen (1190) taktiež vyhlásil exkomunikáciu nad všetkými travičmi a čarodejnicami.[158]
Počas týchto storočí bola legislatíva Cirkvi, súdiac podľa vynášaných trestov, extrémne mierna, hoci penitenciály sa trochu menili v dĺžke doby, v rámci ktorej kúzelník alebo vykonávateľ čarodejníctva bol nútený konať pokánie. Prvý dôležitý penitenciál tej doby je penitenciál Halitgara, biskupa z Cambrai, napísaný medzi rokmi 817 a 831. Väčšina z nich bola založená na starších penitenciáloch a pre nás má hodnotu len štvrtá kniha. V dvadsiatom piatom kánone čítame, že tí, ktorí vyhľadávajú veštcov alebo iných používajúcich magické umenia musia konať pokánie počas päťdesiatich dní.[159] A znovu,"tí, ktorí používajú zaklínania budú oddelení od Cirkvi."[160] "Kresťania nebudú slúžiť tradíciám pohanov ani nemajú používať čary."[161]

Korektor Burcharda, na ktorého bolo odkazované, nariaďuje, že pri spovedi mali byť každému penitentovi položené nasledovné otázky: Veríte, že niektorí ľudia môžu vytvoriť búrky alebo zmeniť mysle a srdcia ľudí? Veríte, že existujú ženy, ktoré vďaka svojej magickej moci môžu zmeniť lásku  na nenávisť, nenávisť na lásku a pomocou ich čarodejníctva kradnúť a škodiť majetkom iných?

[156] M. G. H. Leg. VI, 263.

[157] Mansi., op. cit., XXI, 332.

[158] Hefele, Konziliengeschichte, V, 665; Mansi, XXI, 581.

[159] Schmitz, op. cit., V, 727.

[160] Ibid.

[161] Ibid.

Veríte, že isté ženy lietajú po nociach v spoločnosti diablov, ktorým sú povinné slúžiť? Veríte, že isté ženy sú zvyknuté veriť, že vy spolu s diablami, v tichu noci, bývate zdvíhaní do oblakov a bojujete s inými a že zraňujete iných and bývate nimi zraňovaní?" Ak penitent odpovedal na tieto otázky kladne,bol mu udelené vhodné pokánie v trvaní jedného roka". V knihe X je taktiež vypočet špeciálnych praktík spolu s patričnými trestami. "Ktokoľvek, kto by uviedol do svojho domu kúzelníkov, pokánie päť rokov". "Zaklínači a kúzelníci musia byť vyhľadávaní ako nepriatelia Krista a tvrdo potrestaní. Ak biskup, kňaz alebo dekan sa radí s kúzelníkmi, musí byť degradovaný a uväznený v kláštore, aby tam konal večné pokánie. Zaklínači, čarodejnice, vyvolávači búrky alebo tí, ktorí vyvolávajú démonov aby tak rušili ľudské mysle, musia byť plne potrestaní. Ktokoľvek kto vykonáva nočné obety démonom alebo ich vyvolávajú, mali by byť tvrdo potrestané. Žena, ktorá vykonáva diabolské zaklínania musí konať pokánie rok alebo tri razy po štyridsať dní. Biskupi by mali inštruovať ľudí ohľadne zhubných diel diabla a ak nájdu mužov a ženy oddávajúcich sa takým dielam, musia ich vyhnať z farnosti, pretože sú vedení zajatím diabla.
Ak akákoľvek žena hovorí, že dokáže meniť lásku na nenávisť alebo že chodí v noci lietať s inými ženami, nech je odvedená mimo farnosti."[163]

Pozícia Cirkvi na konci dvanásteho storočia môže byť stručne zhrnutá nasledovne: V skorších storočiach bola proti samotnej viere v čarodejníctvo, proti ktorej Cirkev hromžila svojimi nariadeniami; už citované šetrenia ukazujú s dostatočnou jasnosťou, že jej pozícia voči tejto otázke sa dá popísať ako nedôverčivosť; Ona preto zakazovala svojim deťom veriť v možnosť alebo realitu takéhoto javu.

[162] P. L. CXL, 950-1014. Credidisti quod multae mulieres retro Satanam conversae credunt, ut, januis clausis, exire posse et terrarum
spatia pertransire valere, atď.

[163] Ibid.

Zrejme po deviatom storočí ako sa zdá v jej vyhláseniach prevážila postupná zmena — Cirkev zdá sa prijala realitu čarodejníctva a vydala svoje zákazy proti jej praktizovaniu pravovernými. Pripustila, že osoby pod vplyvom diabla boli schopné vykonať mnoho škôd; sformulovala isté zákony ohľadne manželstva a rozluky, ale tresty predpísané pre vykonávateľov magického umenia, boli ako celok mimoriadne mierne a vo všeobecnosti sa dá povedať, že Cirkev zdá sa nedokázala zápasiť s rastúcou poverou.