nedeľa, 8. januára 2012

Steven Pinker a jeho "sfalšovaná štatistika"

Väčšina ľudí - ako sa domnievam - ak sa ich opýtate na najkrvavejšie storočie v ľudskej histórii, odpovedia že 20. storočie. Ja vzápätí ihneď dodávam, že to nie je druh otázky ktorú dostanete v súčasnosti pri skúškach z histórie - oveľa pravdepodobnejšie budete poctení otázkou o "Utváranie domácnosti, rodu a vzťahov medzi pohlaviami v ranomodernom atlantickom svete alebo niečo podobne menej krvavé.

V novej knihe Stevena PinkeraThe better angels of our nature - Lepší anjeli našej povahy’ vlasatý profesor z Harvardu z toho nič nespomína. Predpoklad pre 20. storočie je preň len "historická krátkozrakosť". Namiesto toho, ak sa prehrabávate cez historické knihy a hľadáme v nich zabudnuté vojny a ich dopad v rozsahu svetovej populácie v tom čase - nájdete celý rad menej známych konfliktov, ktoré zmenšia celkový počet obetí prvej a druhej svetovej vojny. Pinker potom predstaví tabuľku ukazujúcu akoby II. svetová vojna bola iba 9. najdeštruktívnejšia masakra na svete - zaostávajúca za atlantický obchod s otrokmi, zničenie amerických indiánov, dobyvačné vojny Tamerlána, pád Ríma, pád dynastie Ming, stredoázijský obchod s otrokmi, dobyvačné vojny Mongolských chánov a - najhroznejšie zo všetkých - povstanie An Lušana - (niečo,  o čom asi prevažná väčšina obyvateľov Západu ani nepočula).
A v tomto momente by mal "detektor blbosti":) každého normálneho rozumne uvažujúceho človeka začať trubiť napoplach -  pretože ktokoľvek, kto tvrdí, že prišiel s triezvym a primerane presným "odhadom počtu obetí" pre niečo tak nevypočítateľné ako sú Mongolské vojenské výboje má v sebe smiešne ba až nezmyselne veľa prehnanej sebadôvery. Pinkerova tabuľka vyzerá podozrivo ako niečo, čo bolo zrejme doslovne okopírované z wikipédie. V skutočnosti sa čísla zdajú,  že boli prebrané z webstránky pod názvom ‘Necrometrics - Nekrometrika’, ktorej autorom je Matthew White -  knihovník a spisovateľ, ktorého tak trochu zvláštne hobby je zostavovať rozličné štatistiky počtu obetí v dejinách. Jeho vedecké práce zahrňujú také eseje ako 'Which Has Killed More People? Christianity? or Gun Control - Čo zabilo viac ľudí? Kresťanstvo? alebo Obmedzenie držby zbraní' tak je trošku čudné, že Pinker ho považuje za toho správneho odborníka na demografiu stredovekej Číny.


An Lušanovo povstanie, podľa Pinkera a White-a, zmasakrovalo niečo viac než 36000000 Číňanov počas doby trvajúcej 8 rokov - čo je počet ekvivalený dvom tretinám (66%) z celkového počtu populácie cisárstva pod dynastiou Tang. Ak to chcete porovnať s populáciou z polovice 20. storočia mohli by ste skončiť s ekvivalentným číslom obetí 429000000 ľudí. Toto by mohlo vyzerať ako naozaj prekvapujúco vysoká úmrtnosť - pre porovnanie nacistická invázia do sovietského Ruska mala za následok vyvraždenie približne 13 % celkového počtu obyvateľstva Ruska - viac než polovica populácie v oblastiach a krajinách Európy, odkiaľ existujú  údaje upotrebiteľnej kvality umrela na Čiernu smrť - mor (pravdepodobne najhoršia demografická katastrofa v histórii sveta). Na ospravedlnenie tohto Pinker a White poukazujú na skutočnosť, že na vrchole stredovekej dynastie Tang sčítanie konané v roku 753, zaznamenalo ako celkový počet obyvateľov číslo 52880488. Po jedenástich rokoch občianskej vojny, sčítanie z roku 764 prinieslo počet 16900000 obyvateľov. Doposiaľ, ako som mal možnosť vidieť, tak žiadne z týchto čísel citovaných Whiteom nepochádza od sinológov a rovnako tak nie je poskytnutý ani žiadny kontext pre tak nízke počty obyvateľov pochádzajúce z posledného sčítania*.


A na základe toho som sa rozhodol prečítať niekoľko historických publikácii ako napr. ‘Cambridge History of China Vol 3 - Cambridgeská História Číny zv.3’, ‘The Chinese Cosmopolitan Empire – the Tang Dynasty slov. Čínske kozmopolitné impérium za vlády dynastie Tang’ autora Marka E. Lewisa a ‘Medieval Chinese Warfare - Čínsky spôsob vedenia vojny v stredoveku’, ktorej autorom je David Andrew Graff.


An Lušan bol generál, ktorý velil vojenskej posádke v pevnosti, a bol sogdiánskeho a tureckého pôvodu a vzbúril sa voči dynastii Tang v r. 755. Táto udalosť podnietila vypuknutie občianskej vojny, ktorá zachvátila celú severnú Čínu na obdobie ôsmich rokov až do r. 763, keď boli povstalci konečne porazení. Počas tohto obdobia v dvoch hlavných mestách dynastie Tang bolo zničené mesto Chang’an a mesto Luoyang bolo vypálené. Toto naznačuje, že konflikt bol mimoriadne deštruktívny, ale keď sa hodnotí jeho dopad, existuje tu množstvo ťažkostí.


Poprvé, až do modernej doby vykonávanie sčítania a s ním spojené záznamy o počtoch obyvateľov boli sporadické a nekompletné. Prvé dôsledne vykonávané sčítania ľudu nebadať až do roku 1790 v Spojených štátoch a v r. 1801 v Británii. V Číne v období stredoveku vláda vykonávala sčítania domácností a z nich niektorých alebo všetkých ľudí, ktoré ich tvorili, ale nepokúšala sa o ich úplnú registráciu až do r. 1953. Toto sa konalo pre účely odvodu brancov do vojenských jednotiek alebo oveľa častejšie vyrúbenie daňového bremena. Iba malý počet prelomových sčítaní z éry pred dynastiou Song sa bral ako rozumne spoľahlivý a záznamy cisárskych vyberačov daní sú často neúplné v dôsledku vojen a s tým spojeného administratívneho chaosu. Údaje o počte domácností sa považujú za oveľa presnejšie ako tie, ktoré hovoria o jednotlivcoch.


Podruhé údaje zo sčítania veľmi kolísajú v závislosti od úrovne vtedajšej vládnej správy. Ako príklad môže slúžiť to, že počas panovania Taizonga v rokoch 626 až 649 bolo registrovaných iba 3000000 domácností. Za vlády dynastie Sui (581-618) toto číslo bolo 9000000 domácností. Podľa Richarda Guissa, ako sa píše v knihe Cambridžské Dejiny Číny tento "senzačný pád nie je vysledkom katastrofickej úmrtnosti počas občianskej vojny na sklonku vlády dynastie Sui a na začiatku vlády Tangov, ale jednoduchého zlyhania miestnych vládnúcich elít pri celkovej registrácii obyvateľstva. Dokonca v prvých rokoch vlády Kao-tsunga iba 3800000 domácností -  jednoznačne daľeko menej než polovica skutočnej populácie - bolo zaregistrovaných. Značne viac než polovica populácie bola teda nezaregistrovaná a neplatila žiadne dane (Cambridge History of China, s. 297). Toto ukazuje, že v časoch núdze aj tak vysoko centralizovaný daňový systém ako bol v Číne mohol skolabovať - čo viedlo k tomu, že polovica celkovej populácie alebo aj viac bola úplne vynechaná zo sčítania.


Po povstaní An Lušana dosiahla situácia krízové rozmery a nastalo nové obdobie vojenskej diktatúry a regionálnej autonómie. Dynastia Tang prežila len vďaka vytvoreniu všeobecnej decentralizácie administratívnej moci a rozptýlenia moci medzi rad provinčných vlád. Napriek znovunastoleniu mieru sa cisárstvo zmietalo v stave chaosu. Čína sa rozdelila do mnohých regiónov, ktoré vyberali svoje vlastné dane a odovzdávali z nich iba malú časť centrálnej vláde. Tangovia odvtedy už nedokázali zaktualizovať svoje záznamy a tabuľky o vlastníctve pôdy; miestne daňové záznamy boli zničené, rozptýlené a tak sa považovali za prekonané. Ako píše Graff:
Po povstaní An Lušana, cisársky dvor Tangov stratil schopnosť zaznamenávať, vyčísľovať a vynucovať platenie daní priamo od väčšiny čínskych vidieckych domácností. Tento vývoj sa dá dramaticky ilustrovať úpadkom registrovanej populácie z približne deviatich miliónov domácností v r. 755 na menej než dva milióny v r. 760. (Medieval Chinese Warfare, s.240)
Čísla zo sčítania po povstaní teda nemôžu poslúžiť na adekvátne odhady jeho dopadu na veľkosť populácie cisárstva v 8. storočí a neexistujú tu ani žiadne známky katastrofickej straty dvoch tretín populácie. Namiesto toho tu sú náznaky, že Čína pokračovala v tom aby aj v 9. storočí mala veľký základ v počte obyvateľstva a s ktorým bola dynastia schopná pozdvihnúť počty profesionálnych a záložných armád a tak konkurovať kočovným ríšam v rámci boja o dominanciu v ázijskom vnútrozemí.
Odhady poskytnuté veľkým harvardským sinológom Johnom K. Fairbankom v knihe 'The New History of China - Nové dejiny Číny' (2006) sú také, že ‘populácia cisárstva mohla tvoriť celkovo 60 miliónov v r. 80 n.l., 80 miliónov v r.875 a 110 miliónov v r. 1190’ (s.106). Toto sú samozrejme odhady, ale tie ukazujú že všeobecný dojem pochádzajúci od historikov tohto obdobia je v tom, že to nie je o katastrofickom úpadku počtu obyvateľstva nasledovanom obnovou - ale o pomalom a stálom populačnom raste v období neskorého stredoveku doplneného o posun v počte obyvateľstva zo severu na juh. Mark E. Lewis poznamenáva o tom nasledovné:
Medzi rokmi 742 a 1080 (dva roky pre ktoré sa zachovali obsiahle záznamy zo sčítania) populácia na severe sa zvýšila len o 26 percent, kým na juhu sa zvýšila o 328 percent
C. A. Peterson v Cambridgeských dejinách Číny poznamenáva, že pri vypuknutí povstania:
Nastali veľké presuny populácie. Mnohé z vojnou ovplyvnených oblastí v Ho-pei a Ho-nan boli čiastočne vyľudnené a mnohí ľudia migrovali do údolí Huai a Jangtze a na juh. (s. 496)
Existuje tu teda mnoho dôvodov prečo byť skeptickí o tvrdení Pinkera, že povstanie An Lushana možno označiť za najdeštruktívnejšiu vojnu všetkých čias. V skutočnosti sa nezdá, žeby vykonal ani len najzákladnejšie šetrenie o hodnovernosti svojich čísel; čo je hanbou pretože kniha ‘Lepší anjeli našej povahy’ sa veľmi dobre číta a prináša niektoré zaujímavé otázky.
*V nedávno vydanej knihe 'The great big book of horrible things - Obrovsky veľká kniha o hrôzostrašných veciach' prišiel Matthew White s 'omnoho triezvejším' číslom o povstaní An Lushana a to 13 miliónov mŕtvych - hoci o tom zrejme nepovedal Pinkerovi.


Križiacka výprava proti Albigenským



Vo svojej knihe ‘The Better Angels of our Nature - Lepší anjeli našej povahy’ Steven Pinker rozvíja príklad za príkladom starovekej, stredovekej a ranomodernej brutality za účelom toho, aby podložil svoju tézu, že svet sa stáva stále menej a menej násilným. Pinker píše:
V 13. storočí katari v južnom Francúzsku sa chopili albigenskú herézu, podľa ktorej tu existujú dve božstvá, jedno dobré a druhé zlé. Nahnevané pápežstvo po tajnom dohovore s francúzskym kráľom poslal do oblasti množstvo armád, ktoré približne 200000 z nich zmasakrovali. Aby som Vám ukázal spôsob taktiky týchto armád, po tom čo obsadili mesto Bram v r. 1210, zobrali stovku porazených vojakov, odrezali im nosy a horné pery, vylúpili im obe oči až na jedného a toho nechali viesť iných do mesta Cabaret aby tak terorizovali jeho občanov pred tým než ho mali dobývať. Dôvod prečo ste nikdy nestretli katara je ten, že ich albigénska križiacka výprava vyhladila. Historici považujú túto epizódu za jasný príklad genocídy*, **.
Vo svojom úryvku Pinker tvrdí, že neslávne známa krížová výprava proti Albigénským (1209-1229) si vyžiadala životy 200000 ľudí, hoci v poznámke pod čiarou súhlasne cituje Whiteove číslo pre potlačenie katarov - jeden milión mŕtvych.
Prvým krokom pri určení či sú tieto čísla hodnoverné odhady by malo byť odhadnúť veľkosť populácie tohto regiónu a mieru konfliktu, ktorý vypukol a trval 20 rokov. Odhadov veľkosti Languedockej populácie v 13. storočí je len málo a sú od seba veľmi vzdialené. Podľa ‘Heresy Proceedings in Languedoc 1500-1560 - Postup súdneho vyšetrovania herézy v Languedocu v rokoch 1500-1560’ veľkosť populácie v 14. storočí bola približne 1,5 milióna. Takže si myslím, že môžeme rozumne odhadovať, že počet obyvateľov v čase križiackej výpravy (13. storočie) bol trošku nižší než 1 milión (tiež pozri). Toto znamená, že aby číslo 1 milión poskytnuté Whiteom bolo dôveryhodné, križiacka výprava by musela byť dostatočne veľká na to aby zmasakrovala úplne každého v Languedocu (pokým by si tam nedopravili odinakiaľ ďalšiu hromadu heretikov).
Z hľadiska počtu obyvateľov hlavných miest v oblasti podľa knihy historika Costena ‘The Cathars and the Albigensian Crusade - Katari a albigénska križiacka výprava’, bol možno v meste Beziérs počet obyvateľov nie menší než 10000. Toulouse malo populáciu čítajúcu 200000 obyvateľov, Montsegúr v čase keď bol obliehaný mal počet obyvateľov 361, Carcassonne ich malo 6000.
Počas samotných bojov dňa 22. júla 1209 podľa miestnych kronikárov bolo zmasakrované takmer celé obyvateľstvo Beziérs. Legáti zaznamenali, že ‘naši muži neušetrili nikoho, bez ohľadu na postavenie, pohlavie alebo vek’ a tým sa počet obetí masakru môže určiť na 20000. V knihe God’s War (Božia vojna) Christopher Tyerman tvrdí, že ‘pravé číslo bolo takmer určite ďaleko menšie’ (s.591). Costen poukazuje na to, že populácia mesta pravdepodobne čítala iba 10000 obyvateľov. (Tyerman si myslí, že ich bolo 8-9 tisíc) takže ‘na toto tvrdenie by sa malo nahliadať v závislosti od neschopnosti komentátorov toho obdobia normálne zaobchádzať s veľkými číslami’ (s.123). Keď padlo Carcassonne, všetkým jeho obyvateľom bolo dovolené slobodne ho opustiť (hoci nahí podľa niektorých rozprávaní). Keď sa v r. 1211 začala nová križiacka výprava, zaútočilo sa na Lavaur a na veľkej hranici bolo upálených 400 katarov (New Cambridge Medieval History vol5 p167 - Nové Cambrigeské dejiny stredoveku, zv. 15, s. 167).


Nasledujúc osud Beziérs sociálno-politické usporiadanie oblasti - ktoré bolo vždy zložitou spleťou drobných panstiev na ktorých žili malí vládcovia a šľachtici, ktorých po väčšinu času ba vlastne jedinou zábavkou  bolo bojovanie medzi sebou navzájom - skolabovalo a krajina sa stala večnou vojnovou zónou. Masakry sa stali takmer pravidelnou udalosťou - počínaje obyvateľmi menšieho Castra v Les Touelles až po 5000 občanov odoslaných do Marmande***’ (Tyerman, s.592). Samozrejme ako sa vojna predlžovala tieto hrôzy sa postupne zmenšovali pravdepodobne tak odrážali nedostatok perzekučného odhodlania alebo nezáujem kronikárov.


Po smrti Šimona z Montfortu jeho syn Amaury, potom čo bol príliš oslabený a stratil pôdu pod nohami na ďalšie výboje, sa stiahol do Paríža. Ďalšia križiacka výprava vedená Ľudovítom VIII. bola vyslaná do Languedocu a mnoho južných miest sa dobrovoľne podriadilo kráľovi. V okamihu príchodu bola križiacka výprava veľmi malá hlavne kvôli odchodu mnohých jej pôvodných podporovateľov a skutočnosti, že mnohí zahynuli na epidémiu. V jej priebehu sa neútočilo a kráľ neočakávane zomrel. Keď sa vojna znovu rozpútala v r. 1228 vojvoda z Toulouse hľadal mierové východisko kvôli jeho obrovským finančným stratám a dohodol sa na tom, že na svojom panstve presadí zákony proti heréze.


Aktivity inkvizície boli omnoho obmedzenejšie, ako by jej zlá reputácia naznačovala hoci v rámci nej sa podnikla bezprecedentná úroveň vyšetrovania a výsluchov. Bernard de Caux, inkvizítor pre mesto Toulouse ako sa zdá, odsúdil 207 obvinených v rozmedzí 12. mája a 22. júla 1246 (na vrchole inkvizítorskej aktivity) - nikoho neupálil, do väzenia odsúdil 23 osôb a rozkázal zvyšným nosiť na oblečení našitý žltý kríž. Neskôr v tom istom storočí bolo 8 až 9 percent z tých, čo boli inkvizíciou odsúdení, upálených na hranici.


Albigénska križiacka výprava sa musí klasifikovať ako jedna z najnechutnejších stredovekých vojen, výsledkom ktorej boli masakry, brutalita, gerilový spôsob boja a rozloženie sociálneho poriadku. Ako argumentuje Malcolm Barber:
Albigénske križiacke výpravy zašli ďaleko za normálne konvencie vedenia vojny v 13. storočí v škále krviprelievania, v popravách vysokopostavených protivníkov, mužov a žien, v zohavovaní zajatcov, v ponížení a zahanbení porazených a v úplne prehnanom využívaní teroru ako metódy dosahovania svojich cieľov'.
Napriek tomu ako poukazuje Tyerman ‘križiacke výpravy nezničili región’ (s.604) akonáhle skončil boj ‘prosperita sa vrátila’. S výnimkou masakru v Beziérs bola miera ničenia pri jej vedení relatívne umiernená. Odhliadnuc od de Montfortovho víťazstva pri Saint-Martin-Lalande a bitky u Muretu obyvatelia Languedocu ako sa zdá vyhli vojenským stretom v poli a vyčíslenie masakrov môže byť rádovo v stovkách nie v tisícoch.


Prijsť s akýmkoľvek druhom počtov usmrtených sa zdá márne. 1000000 mŕtvych je jasne nepodložené, 200000 - 20% úmrtnosť pre región sa zdá príliš vysoká. Číslo 100,000 môže byť bližšie k pravde, ale s daným nedostatkom dôkazov aby sme to mohli potvrdiť, sa akýkoľvek odhad dá považovať za čisto špekulatívny ‘výcuc z prsta’.


*V skutočnosti sa albigénská križiacka výprava len mierne dotkla katarov samotných. Ako sa Languedoc znovu dostal pod nadvládu pánov z južného Francúzska po r. 1218 katari sa vrátili k verejnému praktizovaniu svojej viery a boli rovnako silní ako predtým. Križiacka výprava - vždy niečo ako cynické zabratie územia - 
bola fiaskom ktorá sa vyčerpala hneď po tom, čo bol v r. 1218 jej vodca Šimon z Montfortu zabitý pri obliehaní Toulouse. Dôvod prečo katari získali pri svojom znovuobjavení sa bol ten, že francúzska monarchia získala oblasť Languedocu v južnom Francúzsku pomocou výhodnej manželskej politiky a inkvizítorom tak bolo dovolené tu operovať.


**Vo svojom rozprávaní o dobytí hradu Bram kronikár výpravy Pierre Des Vaux tvrdí, že akty mrzačenia boli vykonávané ako reakcia na krutosti páchané obrancami, čo odráža násilie ako odplatu za niečo nie ako taktickú nutnosť. Odporné krutosti boli páchané na oboch stranách vrátane ríše teroru ktorú rozpútal v údolí Dordogne Bernard z Cazenacu a jeho žena Elise (druhá Jezabel) pri ktorej bolo 150 mužom a ženám usekávané ruky alebo nohy a vylupované oči v benediktínskom opátstve v Sarlate. Spôsob akým Elise páchala zločiny bol údajne usekávanie prstov ženám a rozkaz na odštiknutie pŕs jednej úbohej vidieckej žene. (Tyerman s.592)
Počas obliehania Toulouse v r. 1217-18 boli zajatým križiakom vylupované oči, boli im vytrhávané jazyky, boli ťahaní koňmi, kameňovaní, zhadzovaní z hradieb alebo im predtým než ich hodili do vodnej priekopy priväzovali na krk mlynské kamene. Podľa Malcolma Barbera ‘V r. 1212 chytil Roger Bernard, syn vojvodu  niekoľko križiakov pri meste Narbonne, zobral ich späť do Foix, kde on a jeho muži trávili všetok svoj čas  vynaliezaním "nových a originálnych spôsobov mučenia"  pre nich vrátane povesenia za ich genitálie’.


***Znovu sa tieto čísla zdajú príliš vysoké pretože počet obyvateľov v neskorších storočiach sa odhaduje na približne 1000, ale existuje len malá pochybnosť že sa hlavný masaker skutočne stal - anonymný kronikár sympatizujúci so severnými francúzmi popisuje početné rôznorodé orgány ‘vytrhnuté a rozhádzané po okolí na otvorenom priestranstve akoby spadli z neba’.


(pokračovanie)





Ale veď to je sfalšovaná štatistika!:)




Poďme sa teraz pozrieť na jeho spracovanie FAQ - Často kladených otázok ku knihe. Zdá sa, že žiadna z otázok ho nepriviedla k jeho využívaniu vyfabrikovaných štatistík. Niektoré z odpovedí, ktoré tu poskytuje sú neskutočne zábavné. Napríklad, keď sa ho pýtajú na ‘ateistické režimy v 20. storočí’ píše nasledovne:
podľa najčersvejšieho kompendia najhorších masakier v histórii Matthewa Whitea pod názvom Ohromne Veľká kniha hrozných vecí (Norton, 2011) náboženstvá sú zodpovedné za 13 zo 100 najhorších masových zabíjaní v histórii, z čoho rezultovalo 47 miliónov obetí. Komunizmus bol zodpovedný za 6 masových zabíjaní a 67 miliónov obetí. Ak obrancovia náboženstva chcú jasať "My sme boli zodpovední len za 47 miliónov masových zabíjaní-komunizmus bol horší!" potom nech sa páči, ale to nie je presvedčivý argument. Zaštvrté, mnoho náboženských masakrov prebiehalo v storočiach v ktorých svetová populácia bola daľeko menšia. Križiaci, napríklad, zabili 1 milión ľudí na svete z celkového počtu 400 miliónov, čo je rozmer genocídy ktorý presahuje pomer v rámci nacistického Holokaustu. Počet obetí z Tridsaťročnej vojny bol proporčne dvojnásobný tomu z I. svetovej vojny a v rozsahu II. svetovej vojny v Európe.
Či tridsaťročná vojna bola viacej deštruktívnejšia než I. a II. svetová vojna je zaujímavá otázka; Nemecko a rozsiahle časti strednej Európy v 17. storočí bezpochyby utrpeli demografický kolaps (15-20% v nemeckých štátoch). Samozrejme prevažná väčšina úmrtí počas 30-ročnej vojny bolo spôsobených nákazou - najmä týfom, dyzentériou a čiernym morom. Táto situácia bola čiastočne spôsobená a zhoršená presunmi rozličných vojenských jednotiek po nemeckej krajine - z čoho plynul nedostatok jedla a vypuknutie epidémie. Podľa detailného spracovania ktoré sa nachádza v knihe s názvom Europe’s Tragedy - Európska tragédia, ktorej autorom je Peter H. Wilson záznamy o smrti z miest ako sa zdá ukazujú, že len málo z nich bolo spôsobených priamo vojenským násilím a  30 rokov boja spôsobilo približne 450000 obetí vojny.


Dá sa argumentovať, teda v skutočnosti by sa malo argumentovať, že väčšina z týchto štatistík úmrtnosti bola spôsobená nie pre konflikt samotný - iné oblasti Európy v tomto období tiež trpeli prudkým znížením populácie, ale nie až tak prudkým ako v Nemecku - takže je tu priama zodpovednosť a úmrtia spojené s nákazou by sa mali zarátať k celkovým počtom. Samozrejme ak je to tento prípad potom by sme mali porovnávať podobné s podobným. Blízke vojenské štvrte a masívne pohyby vojsk pomohli uľahčiť vplyv pandémie na konci I. svetovej vojny - pravdepodobne doposiaľ najväčší holokaust spôsobený nákazou. Pridajme tieto počty k 15000000 zmasakrovaným v I. svetovej vojne a stane sa z nej úmerne najsmrtonosnejší konflikt vo svetovej histórii.


V odpovedi na ďalšiu otázku spojenú s náboženstvom Pinker prehlási:
Ježiš si zaslúži obdiv za odsúdenie pomsty, jedného z hlavných motívov násilia počas celej ľudskej histórie. Ale veci sa začínajú valiť dole vodou v r. 312, keď sa kresťanstvo stáva oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a historické fakty nie sú v súlade s tvrdením, že kresťanstvo sa odvtedy stalo hybnou silou nenásilia:
Križiaci po celé storočie páchali genocídy v rámci ktoých zavraždili milión ľudí, čo je ekvivalentné proporčne so svetovou populáciou v čase nacistického holokaustu.
Krátko nato boli v južnom Francúzsku vyhladení katari počas ďalšej križiackej genocídy pretože sa pridržiavali albigénskej herézy.
Inkvizícia podľa Rummela zabila 350000 ľudí.
Nenávisť Martina Luthera voči židom bola takmer nerozlíšiteľná od Hilerových spisov.
Traja zakladatelia protestantizmu Luther, Kalvín a Henrich VIII. mali upáliť na hranici tisícky heretikov pretože oni a ich nasledovníci brali doslovne Ježišov výrok z Jn 15, 6: " Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria.”
Nasledujúc biblický príkaz Ex 22, 18: Čarodejnicu nenecháš nažive!" kresťania zabili 60000-100000 obvinených čarodejníc v honoch na čarodejnice v Európe.
Náboženské vojny v Európe spôsobili takú mieru úmrtnosti, ktorá bola dvojnásobná ako tá v I. svetovej vojne a bola rovnakého rozsahu ako počas II. svetovej vojny v Európe.
Kresťanskí konkvistádori masakrovali a zotročovali domorodých američanov po tisícoch a pravdepodobne celkovo bolo zabitých dvadsať miliónov (nepočítajúc neúmyselné epidémie) v rámci osídľovania oboch Amerík.
I. Svetová vojna ako pripomínam bola vojna v ktorej bojovali zväčša kresťania proti kresťanom. A pre II. svetovú vojnu a s ňou spojenými hrôzami, pozri moju odpoveď na predchádzajúcu otázku.

Bol som veľmi potešený zistením, že Pinkerova štatistika o počte obetí honu na čarodejnice - 60000 počas viac než 3 storočí - je v rozumnej miere presná ( na internet môžete pravidelne nájsť čísla okolo 9 miliónov a pod.) Ak niekto nechce vyzerať ako nejaký druh apologétu zabíjania ľudí pre imaginárne zločiny samozrejme  jeho čísla obetí inkvizície sú až príliš vysoké - 10000 počas šiestich storočí je oveľa prijateľnejší odhad. Do tej miery ako som mohol zistiť z rýchleho prehľadania ‘google books’ kráľ Henrich VIII. upálil 81 heretikov, Kalvín upálil 1 (Serveta) a Luther bol presvedčený, že upálenie heretikov bolo proti vôli Ducha Svätého, teda poskytuje jemnučko čísielko 0. Nie veľmi pôsobivý výsledok pre týchto 3 zakladateľov protestantizmu.
Najfalošnejšie znejúce číslo výherného žrebu je (nespojené s chorobami) vyhubenie 20 miliónov domorodých američanov počas osídľovania oboch Amerík. Pinker ako sa zdá prevzal toto číslo z Whiteovej Necrometriky - samozrejme rovnako ako jeho diskusia o tom na jeho stránke ukazuje, v zásade si toto číslo "vycucal z prsta" (zobral medián zo štyroch jasne vyfabrikovaných odhadov). Dobývanie často nebývalo jednou z vražedných utláčaní ale len demografickým kolapsom - keďže 90% z týchto úmrtí v niektorých oblastiach bolo výsledkom epidémie. Napríklad – populácia domorodcov v Novom Anglicku mohla byť vtedy celkom dobre v rozmedzí 72000 až 114000 pred kolonizáciou. Od r.1670 sa toto číslo  znížilo na iba 8600.
Tento drastický úpadok v skutočnosti nebol výsledkom genocídnej kampane, v prípade španielskych osadníkov to znamenalo, že ich bolo čo sa týka počtu len málo a aby ďalej budovali a udržali si svoje kolónie v tomto až príliš záviseli na domorodých spoločenstvách. A z tejto situácie vyplývalo, že úradníci sa neustále zaujímali o úmrtnosť, ktorá tu nastávala a vydávali nariadenia na ochranu domorodcov pred koloniálnymi excesmi; neustále sa nechávali presviedčať hlasmi ako bol biskup Bartolomeo de Las Casas, ktorý argumentoval že to bolo španielske panstvo čo spôsobovalo katastrofu, nie porozumenie hrozivej úlohy nákazy. Nič z tohoto pravdepodobne nepramenilo zo šľachetného motívu ale ukazuje to aspoň, aké chabé obvinenie z genocídy je.

5 komentárov:

  1. Zaujímavé čítanie...Treba to však čítať viackrát.Je to náročné pre laika ako som ja :).Beziers...Čo je pravdy na tomto výroku:Zabite ich všetkých, Boh si tých svojich pozná...?

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ten inkriminovany citat, ktory spominate mal udajne vyriect papezsky legat Arnaud Amalrich pri dobijani okcitanskeho mesta Beziers, v ktorom sa nachadzali albigenski kaciri. Sucasna historicka veda ho vsak nepovazuje za autenticky. Cit. z knihy Pernoud, B.: Mýty a fakty (Bodka za stredovekom), Bratislava: Lúč, 2005, s.18
    .
    "Za všetko jeden príklad. Neuplynulo mnoho času odvtedy, čo sa v istej televíznej relácii prezentoval ako historický jeden slávny výrok: "Všetkých ich pozabíjajte, Boh si svojich rozpozná." Výrok sa viaže k vraždeniu v Béziers v roku 1209. Avšak viac ako pred sto rokmi (presne v roku 1866) istý vedec dokázal, že tento výrok nikto nevyslovil, lebo sa nenachádza v nijakom dobovom historickom zdroji. Nachádza sa len v Knihe zázrakov, Dialogus Miraculorum - a tento titul hovorí sám za seba - ktorú napísal nemecký mních Cesarius z Heisterbachu šesťdesiat rokov po udalosti v Béziers. Tento autor bol nadaný živou predstavivosťou a o historickú autentickosť sa príliš nestaral. Netreba azda pripomínať, že od roku 1866 už nijaký historik v svojom diele necitoval spomínanú slávnu vetu, ale spisovatelia, ktorí píšu o dejinách, tento výrok stále používajú. To stačí na to, aby sme dokázali, ako vedecké poznatky v tejto oblasti pomaly prenikajú medzi širokú verejnosť."
    .
    Ano bolo vyvrazdene cele mesto, ale napriek miernym vyzvam legata Arnauda Amalricha, opata z Citeaux, pred touto masakrou, do mesta vyslali papezski legati biskupa Beziers, aby vyjednaval a naliehal na vsetkych, aby sa vzdali, alebo aby pripadne mesto opustili, pretoze kriziaci nebudu pri zapale boja hladiet na to, ci je niekto zena, dieta, alebo starec. Nuz, biskupa nasledovali len nemnohi, vacsina bola hlucha na jeho vyzvy, a preto situacia nevyhnutne dospela do tragedie. Kriziaci si nenosili zasoby a proviant im nezabezpecovala nejaka profesionalna organizacia, ako je to dnes v armade, kto si co "poctivo" vydrancoval, ten mal. To je kruta dan, za dobovy sposob vedenia vojny. Tymto neospravedlnujem nasilnosti, krutosti a krviprelievanie. Ale zacali tuto masakru tzv. ribaudi, stratenci, nespocitany dav ozbrojenej alebo neozbrojenej chudoby, clenovia povedzme nepravidelnej pechoty, nieco ako neskor turecki basibozukovia, rovnako kruti a neslavne znami. Boli vyuzivani na utoky na hradby k zasypavaniu priekop atd. Tito ribaudi si vsimli, ze jeden z nich bol pred hradbami napadnuti mestanmi, ktori donho vystrelili niekolko sipov. Brany mesta boli otvorene, snazili sa o vyslobodenie svojho druha a zahnanie mestanov naspat, ale kedze mestania nestacili pri uteku zavriet brany, tak vpadli do mesta, a zacali nezmyselne lupit, vrazdit a znasilnovat. Kym si to kriziacki velitelia a rytieri vsimli bolo uz neskoro zastavit alebo aspon nastolit aky taky poriadok v boji. Marne dali papezski legati pokyn zvonit a vyhlasit, ze kostoly, kam sa zacina hrnut zdesene obyvatelstvo, maju byt nedotknutelnymi utocistami. Nebolo to nic platne, kostol Marie Magdaleny zhorel dotla a pochoval zaziva okolo 7000 obeti. Ked pani, kriziaci a rytieri zacali navecer vyhanat ribaudov z domov, tak tito, lacni po koristi, mysleli, ze im chcu brat to, co si "poctivo" nakradli, tak s usudkom, "Ked nie my, tak nikto!" a hrozivym pokrikom "Spalit!" sa rozbehnu po Beziers zapaluju fakle, vrhaju ich do domov a zapaluju tisice ohnov naraz. Tak bolo cele mesto Beziers vydrancovane a spalene dotla. Nebolo to so suhlasom papezskych legatov a dokonca sposob, akym bolo dobyte a spalene, sa nepozdaval ani panom, kriziakom ci rytierom. To je vsak menej senzacne a nudne.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Este by som
    dodal, ze pred masakrom v Beziers existoval supis 224 kacirov, ktori sa v meste nachadzali, vyhotoveny na ziadost kriziakov biskupom Beziers, tak aj to je indicia k tomu, ze ostatnych katolikov chcel legat Arnaud ako duchovny vodca vypravy usetrit. Dalej by som uviedol poznamku 175 z bibliografie o katarskej hereze:
    .
    http://www.david-zbiral.cz/prameny.htm
    .
    Dílo obsahuje též památnou a obvykle nepřesně citovanou větu, kterou měl pronést Arnold Amalrich při obléhání Béziers křižáky: „Zabijte je, vždyť Bůh zná ty, kdo jsou jeho.“[175]
    .
    http://www.david-zbiral.cz/prameny.htm#_ftn175
    .
    "Latinsky cituje J. Duvernoy, Le catharisme II..., s. 252 a upozorňuje, že závěrečná část cituje 2Tm 2,19, což je pasáž týkající se hereze. Věta se obvykle mění na „zabijte je všechny, Bůh si ty svoje pozná“, to ale text vůbec neříká; jde jen o oblíbenou badatelskou tradici, která větu svévolně upravuje a vzdaluje ji kontextu 2Tm 2,19."

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ribaudi...Píšeš,citujem:
    stratenci, nespocitany dav ozbrojenej alebo neozbrojenej chudoby, clenovia povedzme nepravidelnej pechoty, nieco ako neskor turecki basibozukovia, rovnako kruti a neslavne znami.
    Ako si ich mám predstaviť?To boli nejakí bezcharakterní chudáci najímaní na špinavú prácu? Takže pápežské vojsko bojujúce proti heretikom najímalo nekresťansky sa správajúcich vrahov?

    OdpovedaťOdstrániť
  5. oni si ich najímali aj katarskí páni a šľachtici, boli čo sa týka pravidelného platenia veľmi lacní, všetko si zaobstarávali sami...isli s tym, kto da viac...:(

    OdpovedaťOdstrániť