Rímska inkvizícia

Pod rímskou inkvizíciou zvyčajne rozumieme organizáciu založenú pápežom Pavlom III. bulou Licet ab initio (Je povolené od začiatku) dňa 21. júla 1542. Vedená kolégiom kardinálov napokon obsahovala štyridsaťšesť provinciálnych inkvizičných tribunálov, ktoré viedli dominikánski alebo niekedy františkánski inkvizítori a sídlili v najdôležitejších talianských mestách a, v niekoľko málo prípadoch (ako napr. Malta), v zahraničných krajinách.
Keď Sixtus V. v r. 1588 zreorganizoval Rímsku kúriu, Kolégium Inkvizície sa stalo Congregatio Sanctae Inquisitionis Haereticae Pravitatis alebo v skratke Congregatio Sancti Officii (Kongregácia Posvätného, Svätého Ofícia; budúca “[Rímska] kongregácia”). Operovala ako nezávislý súd a ako Najvyššia súdna rada dohliadajúca na provinčné tribunály pomocou masívnej listovej korešpondencie. Predsedal jej pápež, jej veľkosť z hľadiska počtu jej členov sa menila od šiestich až po pätnásť kardinálov (generálnych inkvizítorov - inquisitori generali) vrátane rôznych poradcov (expertov v teológii a kánonickom práve), súdnych zapisovateľov a zriadencov. Po zjednotení Talianska (1861) už Rímska inkvizícia nemala juridikčnú právomoc. V r. 1908 Kongregácia sa kompletne prebudovala a v r. 1965 zmenila svoj názov na Kongregáciu pre náuku viery.
Väčšina provinčných tribunálov operovala pred ustavením rímskej kongregácie, ktorá čiastočne stavala na ich stredovekej štruktúre. Nasleduje zoznam provinčných tribunálov (tých mimo Ríma), členených do skupín podľa štátov (Del Col 2002, s.350–351) s dátumom ich vytvorenia (pre tie založené po r. 1542) v zátvorkách a s hlavnými mestami zvýraznenými tučným písmom:

1. Savojské vojvodstvo: Asti, Mondovi, Saluzzo, Turín, Vercelli;
2. Milánsky štát: Alessandria, Como, Cremona, Miláno, Novara, Pavia, Tortona;
3. Benátska republika: Aquileia, Belluno, Bergamo, Brescia, Capodistria (pre Istriu), Ceneda, Crema (1614), Padua, Rovigo, Treviso, Benátky, Verona, Vicenza, Zara (pre Dalmáciu);
4. Janovská republika: Janov;
5. Mantovské vojvodstvo: Casale Monferrato, Mantova;
6. Modenske vojvodstvo: Modena (1599), Reggio Emilia (1599);
7. Parmské vojvodstvo: Parma (1588), Piacenza;
8. Toskánske veľkovojvodstvo: Florencia, Pisa, Siena;
9. Pápežské štáty: Ancona, Avignon, Bologna, Faenza, Fermo (1631), Ferrara, Gubbio (1632), Perugia, Rimini, Spoleto (1685);
10. Neaplolské kráľovstvo: Neapol.

Len niekoľko tribunálov operovalo mimo Taliansko (okrem Avignonu): Kolín v rámci Svätej Rímskej ríše; Carcassonne a Toulouse vo Francúzsku; Besançon vo Franche Comté - Voľné grófstvo; a Malta v rámci ostrova Malta (založený v r.1574) (Del Col 2002).

Nad týmito súdmi predsedal  Inkvizítor, takmer s určitosťou člen dominikánskeho rádu; iba inkvizítori v Toskánsku a čiastočne v Benátkach, patrili do rádu františkánov. Týchto najprv schvaľovali na post inkvizítorov generálni predstavení svojich rádov, ale od konca šestnásteho storočia ich schvaľovala Rímska Kongregácia. V niektorých prípadoch akými boli Mestská republika v Lucce a Neapolské kráľovstvo, inkvizičným tribunálom predsedali biskupi (ale v meste Neapol bol okrem biskupského súdu aj inkvizítor s jurisdikciou nad celým štátom).
Okrem hlavných tribunálov tu existovali taktiež niektoré vikariáty a to boli tribunály, ktorým predsedal inkvizičný vikár pod autoritou inkvizítora; napríklad pred rokom 1599 bolo mesto Modena vikariát pod autoritou inkvizítora z Ferrary. Už od začiatku sedemnásteho storočia sa naviac rozšírili do všetkých rozličných talianských mestských štátov takzvané “vicariati foranei” (nižšie krajinské súdy) ako odvetvie mestských súdov.

Rímska inkvizícia a čarodejníctvo

Inkvizičná jurisdikcia pokrývajúca všetko spadajúce pod definíciu "herézy" podľa kanonického práva alebo teológie rovnako pokrývala aj čarodejníctvo. Pretože takéto prečiny vyvolávali podozrenia z herézy (zvyčajne pretože obsahovali vyvolávanie démonov a svätokrádežné zneužitie sviatostí a svätenín) kanonické právo poskytovalo inkvizítorom jurisdikciu nad maleficium - malefíciom (škodlivou mágiou) a všeobecne nad "poverami". A čo horšie, keď čarodejnice pripustili že uctievali Satana, stali sa vinnými z apostázy-odpadnutia od viery-ešte závaznejšieho zločinu než bola heréza. Na začiatku šestnásteho storočia mnoho talianských inkvizičných tribunálov začalo smrtonosné hony na čarodejnice, ako sa stalo vo Valcamonica v 1518 a pri Mirandole medzi rokmi 1522 a 1525. Pápež Pavol III. založil Rímsku inkvizíciu hlavne na sledovanie rozširovania protestantskej Reformácie v talianských mestách. Preto v prvých desaťročiach Rímska Kongregácia vyšetrovala veľmi málo prípadov čarodejníctva: presne päť je známych z rokov 1542 až 1559. Utváranie si jasnej politiky voči čarodejníctvu bolo oneskorené nedostatkom záujmu Rímskej Kongregácie o tieto prípady. Dňa 11. mája 1559 keď pápež Pavol IV schválil popravu dvoch čarodejníc vyšetrovaných biskupom z Bologne a deklaroval tým úplné ignorovanie zákona, ktorým by život páchateľa dopúšťajúceho zločinu poprvýkrát zostal ušetrený, ak by osoba svoj čin úprimne ľutovala, z dôvodu extrémnej vážnosti zločinov spáchaných týmito čarodejnicami.
Postoje Rímskej inkvizície voči zložitému a obrovskému problému mágie a povery, spolu s čarodejníctvom sa náhle zmenili v posledných desaťročiach šestásteho storočia, po konečnej porážke protestantskej reformácie v Taliansku. Rímska inkvizícia, ktorá vznikla ako špeciálny súd, sa teraz stala omnoho obyčajným prostriedkom kontroly nad religióznym životom v rámci talianských mestských štátov.
Táto zmena si vynútila nastolenie definitívnej politiky voči čarodejníctvu. Zostáva nejasné do akej miery, ak vôbec si Rímska inkvizícia osvojila smernice zostavené už ďaleko predtým (1526) Španielskou Inkvizíciou - Supremou; iste si sú navzájom mimoriadne podobné. Konkrétne od r. 1588 Rímske autority prísne napomínali členov svojich provinčných tribunálov aby ignorovali denunciácie "komplicov" čarodejníc, ktorí vypovedali, že sa podieľali na čarodejníckom sabate. Tieto smernice zabránili honom na čarodejnice v čase, keď sa v iných európskych oblastiach konali masívne perzekúcie, ale nepopierali teoretickú realitu Sabatu, ako by sa mohlo očakávať. Namiesto toho bolo s tými, ktorí boli obvinení z čarodejníctva zaobchádzané podľa nariadení platných pre inkvizičné procesy s heretikmi, ktoré dovoľovali aby sa kajúci obžalovaní vyhli trestu smrti, prinajmenšom po ich prvom usvedčení. Čarodejnícke procesy započaté alebo podporované kardinálom-arcibiskupom z Milána sv. Karolom Boromejským, väčšinou v r. 1583 vo Val Mesolcina (kde zahynulo desať žien na hranici), sa zväčša vyhli dohľadu Rímskej kongregácie kvôli Boromejského výnimočnej prestíži a cirkevnej úlohe. Samozrejme inkvizítorom dopúšťajúcim sa podobných perzekúcií bolo ihneď zakázané Rímskou inkvizíciou takto postupovať, ktorá v niektorých prípadoch dokonca potrestala prehnane horlivých sudcov, vrátane arcibiskupa a arcidekana Bitonta v r. 1596. Preto do tej miery v akej išlo o represiu čarodejníctva Kongregácia rímskej inkvizície od konca šestnásteho storočia jasne preferovala presvedčovanie s častou pomocou intervencie spovedníkov pred represiou.
Naviac politika Rímskej inkvizície ohľadom čarodejníctva sa teraz objavila v oficiálnej forme ako známy dokument Instructio pro formandis processibus in causis strigum, sortilegiorum et maleficiorum (Inštrukcia pre vedenie súdnych procedúr proti čarodejniciam, čarodejníkom a zločincom).
Nevieme presne, kto zostavil tento dokument, alebo kedy; buď sa jej prvý náčrt datuje z obdobia na sklonku šestnásteho storočia a jej autorom je Giulio Monterenzi, hlavný prokurátor (fiscal) Svätého Ofícia (Decker 2001) alebo by mohol byť zostavený kardinálom inkvizítorom Desideriom Scaglia približne roku 1620 (Tedeschi 1991, 205–227). Vieme, že Rímska kongregácia začala rozposielať svoju Instructio provinčným inkvizítorom v prvých dvoch desaťročiach sedemnásteho storočia.
Dokument Instructio Rímskej inkvizície zdôraznil dve ustanovenia: prvé poskytovalo formálne schválenie jej politiky z neskorého šestnásteho storočia tvrdením, že osoby by sa nemali súdne stíhať za účasť na čarodejníckom sabate; naviac bolo inkvizítorom zakázané usvedčiť väzňa hľadaním dôkazu o diabolskom znamení (signum diabolicum) alebo pomocou toho že obžalovaný neprelieva slzy počas mučenia. Druhé pravidlo v Instructio uviedlo niektoré nové princípy o otázke malefícia, doposiaľ zanedbávané, pravdepodobne pretože svetské súdy si nárokovali v tejto oblasti jurisdikciu. Rímska inkvizícia si teraz nárokovala prevziať jurisdikciu nad malefíciom a v rámci nej stanovila, že (1) podozrivý by nemal byť uväznený pokým sa nedá získať usvedčujúci predmetný dôkaz o zločine; (2) sudca sa musí poradiť s lekárom, aby tak identifikoval presnú príčinu nemoci, bez ohľadu na to, či je prirodzená alebo nadprirodzená; a (3) inkvizítorom bolo zakázané vyšetrovať podozrivých na základe svedectva od exorcistov, prehnane inklinujúcich k tomu, aby všade a vo všetkom videli dielo Satana a jeho spojencov.

Hoci Instructio nám umožňuje poznať postoj Rímskej inkvizície voči čarodejníctvu, otázka o jej širšom význame a najmä jej skutočnom dopade zostáva doposiaľ nevyriešená a to z rozličných dôvodov. Poprvé, predpisy v Instructio, rovnako ako legálne praktiky, z ktorých pochádzali nerušili teoretické základy, na ktorých viera v čarodejníctvo spočívala. Podruhé, jej samotná existencia naznačuje, že provinční inkvizítori počas vyšetrovania čarodejníctva páchali časté zneužívania. A konečne, Rímska kongregácia rozposlala biskupom alebo inkvizítorom pod jej priamou jurisdikciou tento dokument iba vo forme rukopisu až do roku 1657, keď bolo publikované jej tlačené vydanie a nepodnikala žiadne oficiálne kroky proti tým sudcom, ktorí páchali zločiny zneužitia svojej právomoci mimo svojej jurisdikcie. Niekedy talianské svetské súdy pokračovali v odsudzovaní čarodejníc na smrť používaním postupov neschválených Rímskym Svätým Ofíciom.
Zdokumentované dôkazy odhaľujú, že tribunály Rímskej inkvizície sústavne a vo veľkom zachraňovali životy obvinených čarodejníc a preferovali skôr vynášanie rozsudkov v podobe zrieknutia sa, odvolania svojej viny, zbičovania alebo exilu. Sväté Ofícium bolo omnoho miernejšie ako prinajmenšom jeden z pápežov, ktorý stál na jeho čele: Bula Gregora XV. Omnipotentis Dei (Všemohúci Boh, 1623) vynášala rozsudok smrti aj nad ľutujúcim a poprvýkrát sa previnivším  páchateľom, ak bol usvedčený zo spáchania malefícia, ktoré malo za následok niekoho smrť; ale tento dekrét nebol v praxi nikdy použitý, pravdepodobne pretože generální inkvizítori boli proti nemu. V osemnástom storočí sa zdá akoby Rímska inkvizícia rýchlo upadala. Jej činnosť, týkajúca sa výkonu súdnej moci dramaticky klesla; obvinenia a udelené tresty ako sa zdá obsahovali druhotriedne zločiny ako je blasfémia-rúhanie, sexuálne zvádzanie pri spovedi (tzv. sollicitatio ad turpia) a "povera" ktorá sa stávala čoraz menej a menej diabolská a viac ľudská. Naviac väčšina kníh o exorcizme bola daná na Index zakázaných kníh, medzi ktoré patrí aj práca Girolama Menghiho, známeho františkánskeho mnícha, ktorý na sklonku šestnásteho storočia silne podporoval čarodejnícke procesy. Rímske autority začali s veľkou dávkou podozrievania tvrdiť, že väčšina posadnutí diablom a následných obžalôb z čarodejníctva namiesto nejakých diabolských zaklínadiel pramení skôr z mentálnych a fyzických chorôb.
Všetko toto sa dialo v talianskom a európskom prostredí v ktorom sa rozširovala osvietenská kultúra s celou tou svojou radikálnou opozíciou voči čarodejníctvu, mágii a diabolským javom. Na konci tohto procesu Rímska inkvizícia s celou svojou súdnou obozretnosťou sa stále pridržiavala teoretických základov viery v čarodejníctvo (stále čiastočne zachovanými v súčasnej katolíckej kultúre) sa sama ocitla najzastaranejšou. Nie je teda prekvapením, že sa pokúsila zápasiť proti "osvietenskej" filozofii a vede skôr než proti čarodejniciam; ale dokonca aj v Taliansku svoj boj prehrala a nedokázala zabrániť rozšíreniu nových ideí. Provinčné tribunály Rímskej inkvizície odvtedy zastaralé a nepoužiteľné boli odstránené približne v polovici storočia, väčšinou aby sa tým vyhovelo želaniu talianským mestským štátom: v Neapoli (1746), Parme (medzi rokmi 1765 a 1768), Toskánsku (1782) alebo v Modene (1785); v Pápežských štátoch; väčšina z nich boli pravdepodobne potlačené počas napoleónskych výbojov. Samozrejme niektoré súdy ako napríklad v Bologni pokračovali až do polovice devätnásteho storočia, v predvečer zjednotenia Talianska.

Guido Dall’olio; Z taliančiny preložil Carlo Dall’olio

Použitá a odporúčaná literatúra:

Accademia Nazionale dei Lincei. 2000. L’Inquisizione e gli storici: un cantiere aperto. Tavola rotonda nell’ambito della Conferenza annuale della ricerca (Roma, 24–25 giugno 1999). Rome: Accademia Nazionale dei Lincei.
Canosa, Romano. 1986–1990. Storia dell’Inquisizione in Italia dalla meta del Cinquecento alla fine del Settecento. 5 vols. Rome: Sapere 2000.
Cardini, Franco, ed. 1989. Gostanza, la strega di San Miniato: Processo a una guaritrice nella Toscana medicea. Rome-Bari: Laterza.
Dall’Olio, Guido. 2001. “Tribunali vescovili, Inquisizione romana e stregoneria: I processi bolognesi del 1559.” Pp. 63–82 in Il piacere del testo: Saggi e studi per Albano Biondi. Edited by Adriano Prosperi. Vol. 1. Rome: Bulzoni.
Decker, Rainer. 2001. “Entstehung und Verbreitung der römischen Hexenprozessinstruktion.” Pp. 159–175 in Inquisition, Index, Zensur: Wissenkulturen der Neuzeit im Widerstreit. Edited by Hubert Wolf. Paderborn: Schöningh.
———. 2002. “Gerichtsorganisation und Hexenprozessrecht der römischen Inquisition: Neue Quellenfunde zu Theorie und Praxis.” Pp. 455–474 in Hexenprozesse und Gerichtpraxis. Edited by Herbert Eiden and Rita Voltmer. Trier: Spee.
Del Col, Andrea. 2002. “Le strutture territoriali e l’attivita dell’Inquisizione romana.” Pp. 343–378 in L’Inquisizione. Atti del Simposio internazionale, Citta del Vaticano, 29–31 ottobre 1998. Edited by Agostino Borromeo. Citta del Vaticano: Biblioteca Apostolica Vaticana.
———, and Giovanna Paolin, eds. 1991. L’Inquisizione romana in Italia nell’eta moderna: Archivi, problemi di metodo e nuove ricerche. Atti del seminario internazionale, Trieste, 18–20 maggio 1988. Rome: Ministero per i Beni Culturali e Ambientali.
Ginzburg, Carlo. 1983. The Night Battles: Witchcraft and Agrarian Cults in the Sixteenth and Seventeenth Centuries. Translated by John and Anne Tedeschi. London: Routledge.
Nannipieri, Silvia. 1999. Caterina e il diavolo. Una storia di streghe e inquisitori nella campagna pisana del Seicento. Pisa: ETS.
Prosperi, Adriano. 1996. Tribunali della coscienza: Inquisitori, confessori, missionari. Turin: Einaudi.
Romeo, Giovanni. 1990. Inquisitori, esorcisti e streghe nell’Italia della Controriforma. Florence: Sansoni.
———. 1994. “I processi di stregoneria.” Pp. 189–209 in Storia dell’Italia religiosa. Edited by Gabriele de Rosa and Tullio Gregory. Vol. 2. Rome-Bari: Laterza.
———. 2002. L’Inquisizione nell’Italia moderna. Rome-Bari: Laterza.
Tedeschi, John. 1990. “Inquisitorial Law and the Witch.” Pp. 83–118 in Early Modern European Witchcraft: Centres and Peripheries. Edited by Bengt Ankarloo and Gustav Henningsen. Oxford: Clarendon.
———. 1991. The Prosecution of Heresy. Collected Studies on the Inquisition in Early Modern Italy. Binghamton, NY: Center for Medieval and Early Renaissance Studies.