Ak sa ktokoľvek nechá očkovať prestáva byť dieťaťom Božím. Kiahne sú trestom od Boha: preto očkovanie je urážkou nebies.Citát, ktorý údajne vyslovil pápež Lev XII.
Bol vysoký postavou a malý srdcom, obmedzený v schopnostiach a myslení, nevedený úctou ani cťou, nezdvorilý a bez spôsobov; s bezfarebnou tvárou, sedí na tróne, bez toho aby hľadel vpred, neustále obklopený naničhodníkmi, pretože iba medzi nimi sa cítil dobre. Ó nešťastný ľud Quirinia, v minulosti si dokázal skrotiť celý svet, rozdával si žezlá a koruny! Teraz ťa osud uvrhol do biedy, znášal svoj údel, obleč sa do smútku a plač, dokiaľ bude Lev na žive. (...) Lev XII. ďalej značne rozšíril geto a zrušil komisiu pre očkovanie proti kiahňam. Všade v Ríme sa radovalo, že tento pápež, čo je vždy v posteli, rozširuje v Ríme geto, zakazuje vedu, víno posiela za mreže, tento zákon je ako od Mohameda. Ó, prekliata vláda!Claudio Rendina, Příběhy papežů - Dějiny a tajemství, Praha: Volvox Globator, 2005, 716s.
Annibale Della Genga, chorľavý 63-ročný muž, postihnutý chronickými hemeroidami, bol zvolený za pápeža ako Lev XII. v r. 1823 a tým započal v Pápežskom štáte silnejší, oveľa zbožnejší a konzervatívnejší režim. Preto sa z neho stal jeden zo zaznávaných pápežov v liberálnych a revolučných kruhoch. V skutočnosti bol zbožný, puritánsky a konfrontačný so záľubou strieľať vtáky vo vatikánskych záhradách, čo úplne šokovalo kardinálov. Vzäpatí po nástupe na pápežský stolec dal všetkým chudobným, ktorí prišli na dvor v Belvedéri, po jednom "paolovi", losovaním rozdelil "slobodným dievčatám súcim na vydaj" sto vien vo výške tridsať scudov, nezamestnaným rozdal poukážky na chlieb a mäso a uvoľnil všetky veci zastavené u Monte di Pietá.
(...)
Doposiaľ najhroznejším obvinením, ktoré bolo vyslovené proti Levovi XII., je že odsúdil a zakázal prax očkovania. Sekulárny humanista a jeden z najznámejších lekárov, Dr. Alexander Rehák, v knihe Medicína a náboženstvo, s podtitulom Vylieči Vás modlitba? o tomto údajnom postoji pápeža píše:
Roku 1829 pápež Lev XII. (1823-1829) ostro vystúpil proti Jennerovmu objavu a odsúdil ho. (...) Variola vtedy vystupovala ako jedna z epidémií, ktorá sa ľudovo nazývala "čierna smrť". (...) Pápež Lev XII. proti Jennerovmu objavu vystúpil s takýmito argumentami: kiahne sú trest boží a Jennerov objav je preto "rúhanie sa bohu". Tým, čo by sa dali očkovať, sa pápež vyhrážal, že prestanú byť "synmi božími", čiže kresťanmi!Ďalej táto publikácia, úvádza ešte mnoho nepodložených klebiet a mýtov o vzťahoch medzi náboženstvom, teológiou a medicínou, ktoré všetky pochádzajú z protináboženského pamfletu antiklerikálneho historika, diplomata a prvého rektora Cornellovej univerzity, Andrewa Dickinsona Whitea History of the Warfare of Science with Theology in Christendom, z r. 1896.
Samozrejmé je, že takéto a podobné tvrdenia sa nachádzajú aj na ahistorických a jednostranne zavádzajúcich antikatolíckych stránkach, rôzne zbierky "Historických prehľadov" a "Utajovaná história cirkvi" a na facebooku "Metódy vládnutia organizovaného kresťanstva" :
"Treba tu spomenúť, že ešte pápež Lev XII. (1823-1829) dokonca v devätnástom storočí zakázal očkovanie proti kiahniam , pretože vraj je to zásah proti prirodzeným zákonom"Niektoré webstránky idú až tak ďaleko, že hovoria o tisíckach mŕtvych, ktorí údajne zomreli pri náhlych splanutiach epidémie kiahní, a to všetko mal byť dôsledok pápežovej neústupčivosti a teologickej pochabosti. A tento príbeh sa v mnohých obmenách a verziách znovu a znovu objavuje v debatách o vzťahu medzi vedou a náboženstvom ako príklad pôsobenia kresťanstva pri blokovaní vedeckého a medicínskeho pokroku.
Vakcinácia proti kiahniam v 19. storočí v Taliansku a na území Pápežského štátu
Anglický lekár Edward Jenner (1749-1823) vypracoval praktické očkovanie pomocou vakcíny proti kiahňam v Berkeley, Anglicko. Zistil, že dojičky kráv, ktoré získali pomerne neškodnú formu kravských kiahní, nikdy neochoreli na často smrteľné ľudské kiahne. V r. 1796 zobral materiál z vyrážky chorej kravy a naočkoval ho chlapcovi, menom James Phipps. U tohto vznikla mierna forma kravských kiahní, chrániaca ho proti ľudským kiahňam (z toho je odvodené slovo vakcinácia - vacca = lat. krava, vakcína = očkovacia látka). Keď Jenner svoj objav publikoval, vakcinácia sa rapídne rozšírila do všetkých kútov Európy.
Uvedeniu vakcinácie do oblasti Stredozemného mora v skutočnosti napomohli Napoleónske vojny. Dvaja excentrickí doktori, Joseph Marshall a John Walker boli vyslaní na Giblartar, Minorcu a Maltu aby pomáhali britskej armáde a námorníctvu a očkovali obyvateľov spojeneckých miest. Marshall napokon skončil v Palerme, kde na epidémiu kiahní predtým zomrelo 8000 ľudí. Rozhodol sa postaviť v Jezuitskom seminári vakcinačné centrum, kde chudobných prijímal dvakrát do týždňa. Z Palerma bola vakcína prenesená do Neapola Michelem Troja, lekárom kráľovskej rodiny, potom do Ríma, kde v lete r. 1801 lekársky pôsobil. Marshall ho v tejto záslužnej práci nasledoval v období mieru medzi rokmi 1802-03, vybudovaním inštitútu pre očkovanie v Neapoli a cestovaním cez Rím, Janov a Turín, rozširujúc tak pozitívne ovocie Jenneriánskej vakcinácie. Bolo to akútne nutné, Marshall spomínal v závane dobročinnosti príklad, že v slumoch okolo Janova by žobráci mohli pochodovať so svojimi deťmi, pokrytými vriedkami. Medzitým na severe Talianska dorazila vakcinácia do Lombardie a bola prinesená doktormi, ktorí doprevádzali postupujúce francúzske armády. Luigi Sacco bol v r. 1801 poverený stať sa riaditeľom úradu pre očkovanie v Napoleónskej Cisalpínskej republike a bol schopný, ako sa pýšil, za tri roky odtiaľ vymiesť úplne epidémiu kiahní. "Trúfam si tvrdiť", napísal, "že v Taliansku som vynaložil na propagáciu vakcinácie prostriedky takého rozsahu, ktorého rozmery nedosiahlo žiadne kráľovstvo s rovnakým počtom obyvateľov."
Odpoveď pápežstva na príchod vakcinácie do Talianska bol podrobne zdokumentovaný v článku Pratique de la vaccination antivariolique dans les provinces de l’État pontifical au 19ème siècle, ktorého autormi sú Yves-Marie Bercé a Jean-Claude Otteni a bol uverejnený v historickom časopise Revue d’Histoire Ecclésiastique. Keď epidémia kiahní vážne zasiahla Rím, očkovanie bolo schválené pápežom Piom VII. V nemocnici Svätého Ducha v Borgo Santo Spirito, nachádzajúcom sa medzi brehom rieky Tiber a Vatikánom pápežská kúria založila vakcinačné centrum, ktoré prijímalo 800 novorodencov každý rok. V tomto centre pôsobilo mnoho lekárov ako Dr. Alessandra, ktorý bol už v minulosti neúnavným propagátorom očkovania proti kiahňam, Domenico Moricchini, neapolský chemik (1773-1836) a mladý Alessandro Flajani. "Takmer každé novonarodené dieťa bolo naočkované" hlásil Sacco barónovi v r. 1824, "takže dnes už z vypuknutia epidémie kiahní nemáme žiaden strach."
Schválenie vakcinácie v Ríme môžeme demonštrovať prácou Alessandra Flajani v r. 1805, ktorý zdokumentoval vyšetrovanie medicínskej politiky a zavádzanie medicínskych opatrení v mestách Berlín, Viedeň, Londýn a Paríž; veľká časť tejto práce sa zaoberá praxou vakcinácie. Správa bola publikovaná po jeho návrate do Ríma. Podľa smerníc cenzúry bola kniha posúdená ako vyhovujúca katolíckemu náboženstvu, viere a zvykom; dňa 16. júna 1807 získala schválenie P. Oliveriho, dominikána, profesora na Archiginnasio v Ríme, profesora medicíny Francisca Petragliu a administratívy cirkevného štátu. Kniha sama bola venovaná pápežovi. Je preto isté, že už pri začiatkoch jej obehu v Európe bola vakcinácia povolená Cirkvou z hľadiska morálnej teológie a že bola verejne praktizovaná vo veľkej rímskej nemocnici. Široko-ďaleko známy precedens už bol nastolený predtým, pápežom Benediktom XIV. (pápež Prospero Lambertini), ktorý sa sám pokúšal uviesť do pápežských štátov v polovici 30. rokov 18. storočia očkovanie proti kiahniam na základe staršej variolačnej metódy.
Zmenili sa neskôr tieto veci? Zjavne nie. Podľa Bercého a Otteniho, v januári r. 1814 sa francúzi z stredného Talianska stiahli aby boli nahradení vojenskými jednotkami neapolského kráľa Murata. V severných provinciách Cirkevného štátu Emilie a Romangna sa nachádzala rakúska armáda, ktorá tu hrala poprednú úlohu. Pápež Pius VII. sa vrátil do Ríma dňa 24. mája 1814 a v máji r. 1815 pápežova správa znovu nadobudla vládu nad teritóriami na severe. Všetky opatrenia predchádzajúcej vládnej moci boli ponechané a jediné zmeny boli len v zmene názvu, čo značilo to, že všetko čo bolo predtým cisárske stalo sa pontifikálnym. Používanie francúzštiny v úradných dokumentoch sa vytratilo, ale najvýznamnejší hodnostári, členovia mestského magistrátu a administratívni úradnící zostali, keďže súdne stíhania kolaborantov s predchádzajúcim režimom boli veľmi zriedkavé. Iniciatívy s očkovaním, ktoré sa stávali čoraz zriedkavejšie kvôli vojenským udalostiam v rokoch 1813 a 1814, začali opäť znovu v plnej miere fungovať na konci r. 1815.
V r. 1812 bol založený Výbor pre vakcináciu, ktorého osadenstvo tvorili profesori medicíny z Univerzít v Ríme a Bologni. Pod jeho dohľadom všetci doktori, ktorí boli garantmi medicínskej starostlivosti v ich komunitách (využívanie mestských doktorov, medici di condotta, je známe od 14. storočia). Doktori sa nesmeli bez toho, aby ukázali že zvládnu očkovanie, uchádzať o post mestského lekára. V sirotincoch a domoch dôchodcov sa rutinne očkovalo a Gonfalonieri komún (niečo ako súčasní primátori) boli inštruovaní tak, aby napomáhali aktivitám očkovateľov. Mestským magistrátom bolo nariadené organizovať všeobecnú vakcináciu novonarodených detí vždy na jar a na jeseň. Neexistoval síce žiadny zákon o povinnom očkovaní, ale v praxi mu neunikol žiadny novorodenec.
Vládnuce kruhy v rôznych talianských štátoch boli veľmi všímavé k nebezpečenstvám spojeným s epidémiami. Príchod cholery do Ríma v r. 1830 spôsobilo, že sa pristúpilo k núdzovým opatreniam a posilnením lekárskych komisií. Vôbec sa však nezdá, žeby bola úroveň mortality v 20-tych a 30-tych rokoch 19. storočia značne vysoká, a ani potom nie. Vyšetrovanie francúzskeho doktora Hippolyta Combesa v r. 1838 prinieslo vo všeobecnosti veľmi priaznivé posudky talianských medicínskych opatrení. Podľa výsledkov tohto vyšetrovania, v Cirkevnom štáte to nebola výnimka a táto úroveň sa udržiavala rýchlosťou zavádzania medicínskych opatrení porovnateľnou so zvyškom poloostrova. Taktiež je v ňom menovite uvedené priaznivé vyjadrenie o aktivitách pápeža Leva XII. spojených s finančnou podporou medicínskeho vzdelávania v Ríme. Talianská medicínska tlač sa taktiež nezmieňovala o nejakej forme zákazu očkovania alebo o nejakej nezvyčajnej úmrtnosti v Cirkevnom štáte; rovnako ani rôzne lekárske profesionálne odbory - hoci bývali často rezolútne kritickými voči svetskej moci pápeža - kritizovali pápežstvo ako vo všeobecnosti zanedbáva medicínske záležitosti. V skratke, v archívoch sa nenachádza žiadny zákaz ba ani žiadny náznak zákazu očkovania proti kiahňam pápeža Leva XII. alebo jeho administratívy.
Imaginárny edikt
Toto všetko nás núti nastoliť otázku, kde má pôvod myšlienka, že pápež zakázal očkovanie? Podľa Bercé a Otteniho, sa životopisci a súčasníci Leva XII. vôbec nezmieňujú o žiadnom takom interdikte. Rytier Arnaut, prvý životopisec Leva XII. a Massima d'Azeglia, cituje slová druhého z menovaných, ktorý sa tak ukazuje ako veľký obdivovateľ Jennera, "muža, ktorý zachránil mnohých od smrti, Boh vie, určite to bude mnoho miliónov...a príde deň, keď Jenner bude oslavovaný viac než Napoleon". Je pravdepodobné, že ak by Lev XII. promulgoval nejakým spôsobom zákaz očkovania, d'Azeglio, ktorý bol veľmi dobre informovaný o činoch pápeža, by sa o ňom nejak zmienil vo svojich Pamätiach, vzťahujúcich sa k životu v Ríme počas prvej polovice 19. storočia. Rovnako je známe, že historici pápežov 19.storočia sa nezmieňujú o opozícii voči očkovaniu. Philippe Boutry napríklad píše:
Záverom by sa dalo povedať, že údajný zákaz očkovania pápežom Levom XII. bol whigovský mýtus, ktorý sa neustále opakoval a odvtedy otrocky preberal, napriek tomu, že nemá žiadny podklad v historických faktoch. Nebochybujem však, že na internete bude jeho virtuálny život stále pokračovať najmä medzi tými, ktorí "prehltnú" každú klebetu, pokiaľ pochádza z antikatolíckeho či antireligiózneho súdka.:)
Literatúra k ďalšiemu štúdiu:
‘Tracking a footnote’ – Donald J Keefe
Pratique de la vaccination antivariolique dans les provinces de l’État pontifical au 19ème siècle - Remarques sur le supposé interdit vaccinal de Léon XII - Yves-Marie Bercé1 - Jean-Claude Otteni
‘The life and death of small pox’ Ian Glynn
Uvedeniu vakcinácie do oblasti Stredozemného mora v skutočnosti napomohli Napoleónske vojny. Dvaja excentrickí doktori, Joseph Marshall a John Walker boli vyslaní na Giblartar, Minorcu a Maltu aby pomáhali britskej armáde a námorníctvu a očkovali obyvateľov spojeneckých miest. Marshall napokon skončil v Palerme, kde na epidémiu kiahní predtým zomrelo 8000 ľudí. Rozhodol sa postaviť v Jezuitskom seminári vakcinačné centrum, kde chudobných prijímal dvakrát do týždňa. Z Palerma bola vakcína prenesená do Neapola Michelem Troja, lekárom kráľovskej rodiny, potom do Ríma, kde v lete r. 1801 lekársky pôsobil. Marshall ho v tejto záslužnej práci nasledoval v období mieru medzi rokmi 1802-03, vybudovaním inštitútu pre očkovanie v Neapoli a cestovaním cez Rím, Janov a Turín, rozširujúc tak pozitívne ovocie Jenneriánskej vakcinácie. Bolo to akútne nutné, Marshall spomínal v závane dobročinnosti príklad, že v slumoch okolo Janova by žobráci mohli pochodovať so svojimi deťmi, pokrytými vriedkami. Medzitým na severe Talianska dorazila vakcinácia do Lombardie a bola prinesená doktormi, ktorí doprevádzali postupujúce francúzske armády. Luigi Sacco bol v r. 1801 poverený stať sa riaditeľom úradu pre očkovanie v Napoleónskej Cisalpínskej republike a bol schopný, ako sa pýšil, za tri roky odtiaľ vymiesť úplne epidémiu kiahní. "Trúfam si tvrdiť", napísal, "že v Taliansku som vynaložil na propagáciu vakcinácie prostriedky takého rozsahu, ktorého rozmery nedosiahlo žiadne kráľovstvo s rovnakým počtom obyvateľov."
Odpoveď pápežstva na príchod vakcinácie do Talianska bol podrobne zdokumentovaný v článku Pratique de la vaccination antivariolique dans les provinces de l’État pontifical au 19ème siècle, ktorého autormi sú Yves-Marie Bercé a Jean-Claude Otteni a bol uverejnený v historickom časopise Revue d’Histoire Ecclésiastique. Keď epidémia kiahní vážne zasiahla Rím, očkovanie bolo schválené pápežom Piom VII. V nemocnici Svätého Ducha v Borgo Santo Spirito, nachádzajúcom sa medzi brehom rieky Tiber a Vatikánom pápežská kúria založila vakcinačné centrum, ktoré prijímalo 800 novorodencov každý rok. V tomto centre pôsobilo mnoho lekárov ako Dr. Alessandra, ktorý bol už v minulosti neúnavným propagátorom očkovania proti kiahňam, Domenico Moricchini, neapolský chemik (1773-1836) a mladý Alessandro Flajani. "Takmer každé novonarodené dieťa bolo naočkované" hlásil Sacco barónovi v r. 1824, "takže dnes už z vypuknutia epidémie kiahní nemáme žiaden strach."
Schválenie vakcinácie v Ríme môžeme demonštrovať prácou Alessandra Flajani v r. 1805, ktorý zdokumentoval vyšetrovanie medicínskej politiky a zavádzanie medicínskych opatrení v mestách Berlín, Viedeň, Londýn a Paríž; veľká časť tejto práce sa zaoberá praxou vakcinácie. Správa bola publikovaná po jeho návrate do Ríma. Podľa smerníc cenzúry bola kniha posúdená ako vyhovujúca katolíckemu náboženstvu, viere a zvykom; dňa 16. júna 1807 získala schválenie P. Oliveriho, dominikána, profesora na Archiginnasio v Ríme, profesora medicíny Francisca Petragliu a administratívy cirkevného štátu. Kniha sama bola venovaná pápežovi. Je preto isté, že už pri začiatkoch jej obehu v Európe bola vakcinácia povolená Cirkvou z hľadiska morálnej teológie a že bola verejne praktizovaná vo veľkej rímskej nemocnici. Široko-ďaleko známy precedens už bol nastolený predtým, pápežom Benediktom XIV. (pápež Prospero Lambertini), ktorý sa sám pokúšal uviesť do pápežských štátov v polovici 30. rokov 18. storočia očkovanie proti kiahniam na základe staršej variolačnej metódy.
Zmenili sa neskôr tieto veci? Zjavne nie. Podľa Bercého a Otteniho, v januári r. 1814 sa francúzi z stredného Talianska stiahli aby boli nahradení vojenskými jednotkami neapolského kráľa Murata. V severných provinciách Cirkevného štátu Emilie a Romangna sa nachádzala rakúska armáda, ktorá tu hrala poprednú úlohu. Pápež Pius VII. sa vrátil do Ríma dňa 24. mája 1814 a v máji r. 1815 pápežova správa znovu nadobudla vládu nad teritóriami na severe. Všetky opatrenia predchádzajúcej vládnej moci boli ponechané a jediné zmeny boli len v zmene názvu, čo značilo to, že všetko čo bolo predtým cisárske stalo sa pontifikálnym. Používanie francúzštiny v úradných dokumentoch sa vytratilo, ale najvýznamnejší hodnostári, členovia mestského magistrátu a administratívni úradnící zostali, keďže súdne stíhania kolaborantov s predchádzajúcim režimom boli veľmi zriedkavé. Iniciatívy s očkovaním, ktoré sa stávali čoraz zriedkavejšie kvôli vojenským udalostiam v rokoch 1813 a 1814, začali opäť znovu v plnej miere fungovať na konci r. 1815.
V r. 1812 bol založený Výbor pre vakcináciu, ktorého osadenstvo tvorili profesori medicíny z Univerzít v Ríme a Bologni. Pod jeho dohľadom všetci doktori, ktorí boli garantmi medicínskej starostlivosti v ich komunitách (využívanie mestských doktorov, medici di condotta, je známe od 14. storočia). Doktori sa nesmeli bez toho, aby ukázali že zvládnu očkovanie, uchádzať o post mestského lekára. V sirotincoch a domoch dôchodcov sa rutinne očkovalo a Gonfalonieri komún (niečo ako súčasní primátori) boli inštruovaní tak, aby napomáhali aktivitám očkovateľov. Mestským magistrátom bolo nariadené organizovať všeobecnú vakcináciu novonarodených detí vždy na jar a na jeseň. Neexistoval síce žiadny zákon o povinnom očkovaní, ale v praxi mu neunikol žiadny novorodenec.
Vládnuce kruhy v rôznych talianských štátoch boli veľmi všímavé k nebezpečenstvám spojeným s epidémiami. Príchod cholery do Ríma v r. 1830 spôsobilo, že sa pristúpilo k núdzovým opatreniam a posilnením lekárskych komisií. Vôbec sa však nezdá, žeby bola úroveň mortality v 20-tych a 30-tych rokoch 19. storočia značne vysoká, a ani potom nie. Vyšetrovanie francúzskeho doktora Hippolyta Combesa v r. 1838 prinieslo vo všeobecnosti veľmi priaznivé posudky talianských medicínskych opatrení. Podľa výsledkov tohto vyšetrovania, v Cirkevnom štáte to nebola výnimka a táto úroveň sa udržiavala rýchlosťou zavádzania medicínskych opatrení porovnateľnou so zvyškom poloostrova. Taktiež je v ňom menovite uvedené priaznivé vyjadrenie o aktivitách pápeža Leva XII. spojených s finančnou podporou medicínskeho vzdelávania v Ríme. Talianská medicínska tlač sa taktiež nezmieňovala o nejakej forme zákazu očkovania alebo o nejakej nezvyčajnej úmrtnosti v Cirkevnom štáte; rovnako ani rôzne lekárske profesionálne odbory - hoci bývali často rezolútne kritickými voči svetskej moci pápeža - kritizovali pápežstvo ako vo všeobecnosti zanedbáva medicínske záležitosti. V skratke, v archívoch sa nenachádza žiadny zákaz ba ani žiadny náznak zákazu očkovania proti kiahňam pápeža Leva XII. alebo jeho administratívy.
Imaginárny edikt
Toto všetko nás núti nastoliť otázku, kde má pôvod myšlienka, že pápež zakázal očkovanie? Podľa Bercé a Otteniho, sa životopisci a súčasníci Leva XII. vôbec nezmieňujú o žiadnom takom interdikte. Rytier Arnaut, prvý životopisec Leva XII. a Massima d'Azeglia, cituje slová druhého z menovaných, ktorý sa tak ukazuje ako veľký obdivovateľ Jennera, "muža, ktorý zachránil mnohých od smrti, Boh vie, určite to bude mnoho miliónov...a príde deň, keď Jenner bude oslavovaný viac než Napoleon". Je pravdepodobné, že ak by Lev XII. promulgoval nejakým spôsobom zákaz očkovania, d'Azeglio, ktorý bol veľmi dobre informovaný o činoch pápeža, by sa o ňom nejak zmienil vo svojich Pamätiach, vzťahujúcich sa k životu v Ríme počas prvej polovice 19. storočia. Rovnako je známe, že historici pápežov 19.storočia sa nezmieňujú o opozícii voči očkovaniu. Philippe Boutry napríklad píše:
"Po Consalvim očkovanie proti kiahňam pokračovalo i za Leva XII., ktorý zdá sa že nevyžadoval aby sa toto počínanie zastavilo, na rozdiel od istých tradičných tvrdení o opaku."Dodatočný výskum o interdikte v pojednaniach o cirkevnej histórii neprinieslo žiadne výsledky, čo by potvrdili jeho existenciu. Katolícky historik Donald Keefe narazil na tento príbeh so zákazom, keď ho zopakoval prof. Daniel Maguire z Marquette University. Keefe prišiel s vysvetlením, že zdrojom citátu, údajne pochádzajúcim od Leva XII., prehrabávajúc sa od jednej poznámky na okraj k druhej, od jednej k knihy k druhej a dospel k záveru, že pochádza od Dr. Pierra Simona a jeho diela Le Contredes naissances bez ďalšej odvolávky sa na autoritu. Je samozrejme pravdepodobné, že tento mýtus je oveľa starší a datuje sa od 19. storočia, keďže sa nachádza v diele G. S. Godkina ‘Life of Victor Emmanuel II’ z r.1880. Podľa Bercého a Otteniho pôvod údajného zákazu očkovania pápežom Levom XII. vďačí samotnej osobnosti kardinála Della Gengy, keď sa stal pápežom v r. 1823. Jeho neústupčivosť a zbožnosť mu odcudzila liberálnu verejnú mienku veľmi rýchlo. Jeho prísna spiritualita urobila z neho ľahký terč uštipačnej kritiky a úsečných poznámok. Anglickí cestovatelia, navštevujúci apeninský polostrov a mnohí z diplomatov, usadených v Ríme, poukazovali na krutosť pontifika. Obskurantizmus Cirkvi, zotrvačnosť pápežskej vlády, smiešne povery talianskej zbožnosti, lenivosť a špinavosť južanov boli najčastejšími stereotypmi z príbehov cestovateľov po Taliansku. Tieto klebety mohli kľudne dosiahnuť až k ušiam whigovských historikov ako boli G. S. Godkin a tak presiaknuť do ich historických rozprávaní.
Záverom by sa dalo povedať, že údajný zákaz očkovania pápežom Levom XII. bol whigovský mýtus, ktorý sa neustále opakoval a odvtedy otrocky preberal, napriek tomu, že nemá žiadny podklad v historických faktoch. Nebochybujem však, že na internete bude jeho virtuálny život stále pokračovať najmä medzi tými, ktorí "prehltnú" každú klebetu, pokiaľ pochádza z antikatolíckeho či antireligiózneho súdka.:)
Literatúra k ďalšiemu štúdiu:
‘Tracking a footnote’ – Donald J Keefe
Pratique de la vaccination antivariolique dans les provinces de l’État pontifical au 19ème siècle - Remarques sur le supposé interdit vaccinal de Léon XII - Yves-Marie Bercé1 - Jean-Claude Otteni
‘The life and death of small pox’ Ian Glynn
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára