Recenzia knihy Domination od Alice Roberts: Zjednodušený pohľad na úspech kresťanstva

 Alice Roberts vo svojej knihe Domination ponúka čitateľom ambiciózny pohľad na otázku, ako sa kresťanstvo stalo dominantnou silou západnej kultúry. Na rozdiel od Toma Hollanda, ktorý v knihe Dominion zdôrazňuje ideologický vplyv kresťanstva, Roberts rámcuje jeho úspech ako príbeh mocenských hier. Podporuje to archeologickými nálezmi, napríklad z Pompejí, kde sa kresťanské symboly objavujú po roku 234 n. l. Hoci je jej prístup pútavý, kniha trpí viacerými nedostatkami, ktoré oslabujú jej presvedčivosť.

Roberts tvrdí, že kresťanstvo uspelo vďaka svojej užitočnosti pre elity, ktoré ho využili na získanie bohatstva a moci. Tento pohľad je však príliš zjednodušený a ignoruje komplexné duchovné a ideologické faktory, ktoré zohrali kľúčovú úlohu. Napríklad jej cynické hodnotenie asketizmu, ako v prípade Šimona Stylitu, ktorého obviňuje zo snahy o slávu, pôsobí nepresvedčivo. Stylita, chudobný pastier, ktorý žil v extrémnej odriekavosti, je sotva príkladom honby za svetskou slávou. Tento prístup odhaľuje Robertsovej tendenciu „odstrániť náboženský aspekt“, čo je v rozpore s princípmi serióznej historickej analýzy.

Ďalším problémom je eurocentrický rámec knihy. Roberts prehliada skorý transkontinentálny rast kresťanstva, ako napríklad jeho šírenie v Perzskej ríši 3. storočia alebo v Číne 7. storočia (napr. Nestoriánska stéla, 781 n. l.). Tieto dôkazy naznačujú, že kresťanstvo nebolo poháňané len mocenskými štruktúrami, ale aj ideologickou príťažlivosťou, čo spochybňuje jej jednostranný model. Navyše, autorka ignoruje kľúčové diela, ako je The World of Late Antiquity od Petra Browna, ktorý zdôrazňuje sociálne a ekonomické faktory pri šírení kresťanstva. Toto vynechanie, spolu s tvrdením, že odhaľuje „nové“ pravdy, vyvoláva otázky o potenciálnej zaujatosti a nedostatočnom výskume.

Roberts sa snaží vyvrátiť názor, že kresťanstvo uspelo vďaka svojej duchovnej nadradenosti, no vyhýba sa priamej konfrontácii s autormi ako Tom Holland. Jej argumenty tak pôsobia skôr ako tieňový boj než ako fundovaná polemika. Napriek tomu je kniha pútavá, najmä pre čitateľov, ktorí obľubujú populárnu históriu. Kombinácia archeologických nálezov a historických analýz je zaujímavá, no selektívny prístup a absencia širšieho kontextu bránia tomu, aby Domination priniesla skutočne nový pohľad.

Záver: Domination je čítavá, no nedostatočne prepracovaná kniha, ktorá zjednodušuje komplexnú históriu kresťanstva. Pre čitateľov, ktorí hľadajú hlbší ponor do tejto témy, odporúčam siahnuť po dielach Petra Browna alebo Toma Hollanda, ktoré ponúkajú vyváženejší a hlbší pohľad. Recenzia vyšla aj na stránke Martinus.sk.

Je Halloween skutočne pohanský sviatok? Mýty a fakty o jeho pôvode.

 Ahojte! Každý rok na jeseň sa znova a znova objavuje tvrdenie, že Halloween je pohanský sviatok, ktorý si privlastnila cirkev. Mnohí veria, že jeho korene siahajú až k starovekému keltskému festivalu Samhain. Ale je to naozaj pravda? Poďme sa pozrieť na fakty a zistiť, čo o tom hovorí veda a história.

Mýtus o Samhaine: Chýbajúce dôkazy

Hoci sa často uvádza, že Halloween je priamym pokračovateľom keltského festivalu Samhain, moderné historické a archeologické výskumy nepotvrdzujú priamu a neprerušenú líniu medzi týmito dvoma sviatkami.

Samhain bol nepochybne významný keltský festival, ktorý sa spájal s koncom žatvy, zapaľovaním ohňov a začiatkom nového roka. Je pravdepodobné, že v danom období existovali aj iné rituály, ale priame dôkazy, ktoré by prepojili tieto zvyky s preobliekaním, koledovaním alebo vyrezávaním tekvíc, jednoducho neexistujú. Väčšina týchto tradícií sa vyvinula v neskoršom období.

Pôvod mena a dátumu

Už samotný názov „Halloween“ nám napovie veľa. Je to skrátenina z „All Hallows’ Eve“, teda predvečer sviatku Všetkých svätých. Tento kresťanský sviatok, All Hallows’ Day, sa slávi 1. novembra a je venovaný všetkým svätcom. Pripadá naňho bdenie pred hlavným sviatkom.

Sviatok Všetkých svätých bol pôvodne ustanovený v 9. storočí vo Franskej ríši a následne sa rozšíril po celej Európe. Zaujímavosťou je, že najstaršia zmienka o tomto sviatku v Írsku ho datuje na 20. apríla, čo jasne naznačuje, že novembrový dátum nebol prevzatý od Keltov, ale rozšíril sa z kontinentálnej Európy.

Populárne tradície: Kde sa vzali?

A čo populárne tradície, ako sú kostýmy, koledovanie a vyrezávané tekvice? Majú pohanský pôvod?

• Kostýmy a koledovanie: Tieto zvyky sú preukázateľne spojené s kresťanskými tradíciami. Vo Veľkej Británii a Írsku existovala tradícia „souling“ (žobranie o jedlo pre duše) alebo „guising“ (prestrojenie), ktoré sa rozvinuli v stredoveku.

• Vyrezávané tekvice (Jack-o'-lanterns): Tento zvyk nemá s Keltmi nič spoločné. Pôvodne sa tekvice vyrezávali z kvaky alebo repy a legenda o Jackovi súvisí s írskym príbehom z 18. storočia, ktorý je neskoršieho pôvodu a nemá preukázateľný predkresťanský pôvod.

Záver

Hoci niektoré prvky, ako napríklad zapaľovanie ohňov, môžu mať vzdialenejší predkresťanský pôvod, hlavný sviatok a väčšina tradičných zvykov Halloweenu sú pevne zakorenené v kresťanstve. Tvrdenie, že je Halloween pohanský sviatok, je skôr mýtus z 19. storočia, ktorý dodnes pretrváva. Dôkazy o priamom prepojení so starovekým Samhainom sú sporné a nedoložené vedeckým skúmaním.

Preto si užívajte Halloween, ale s vedomím, že jeho pôvod je prekvapivo odlišný, než sa často prezentuje!

Mýty o Galileovi z hľadiska histórie vedy

Prehnaná povesť: Galileo Galilei je často považovaný za otca modernej vedy, no jeho zásluhy sú preceňované.

Teleskopické objavy: V roku 1609 začal používať teleskop, no jeho astronomické objavy neboli jedinečné – podobné urobili aj iní vedci v Británii, Nemecku a Taliansku.

Heliocentrizmus: Galileo obhajoval Kopernikovu teóriu, no jeho vplyv na jej presadenie bol minimálny; väčšiu zásluhu má Johannes Kepler.

Vedecká komunita: Galileo nepracoval osamotene, ale ako súčasť širšej vedeckej komunity, vrátane Simona Stevina či Isaaca Beeckmana.

Literárny talent: Jeho najväčšou silou boli pútavé a presvedčivé spisy, ako napríklad Diskurzy o dvoch nových vedách (1638), ktoré boli rétoricky aj vizuálne pôsobivé.

Mýtus o hrdinovi: Galileo získal status vedeckého hrdinu až koncom 18. a v 19. storočí, najmä kvôli konfliktu s cirkvou a popularizácii vedy verzus náboženstva.

Skutočný prínos: Bol výnimočný experimentátor, pozorovateľ a teoretik, no nie zakladateľ vedeckej metódy ani prvý, kto aplikoval matematiku na vedu.

Primus inter pares: Galileo bol významný, no nie nadradený ostatným vedcom svojej doby, ako bol Kepler, ktorý mal väčší vplyv na modernú vedu.

Plimpton 322 – Staroveká trigonometria, ktorá predbehla dobu

 

Dlho sa verilo, že otcom trigonometrie je grécky astronóm Hipparchus, ktorý žil v 2. storočí pred n. l.. Nové výskumy však naznačujú, že korene tohto matematického odvetvia siahajú o viac ako tisícročie ďalej – do starovekého Babylonu. Hlavným dôkazom je slávna hlinená tabuľka známa ako Plimpton 322 (P322), ktorá je jedným z najsofistikovanejších vedeckých artefaktov staroveku.

Čo je Plimpton 322?

P322 je hlinená tabuľka z obdobia starého Babylonu (19. až 16. storočie pred n. l.). Je rozdelená do štyroch stĺpcov a pätnástich riadkov, ktoré obsahujú zložené pytagorejské trojice (tri čísla, ktoré spĺňajú vzťah a² + b² = c²). Tieto čísla sú napísané v šesťdesiatkovej sústave, ktorú používali starovekí babylonskí pisári.

Po desaťročia sa odborníci domnievali, že účel tabuľky je nejasný a mnohí ju považovali za obyčajnú školskú pomôcku na precvičovanie aritmetiky. Nové interpretácie však ukazujú, že ide o niečo oveľa prelomovejšie.

Tabuľka P322: Trigonometria bez uhlov

Autori tohto výskumu tvrdia, že P322 je trigonometrická tabuľka úplne iného druhu, než akú poznáme dnes. Kľúčovým rozdielom je, že starovekí Babylončania nepracovali s pojmom uhla. Namiesto toho opisovali pravouhlý trojuholník pomocou pomerov jeho strán.

Moderná trigonometrická tabuľka obsahuje približné hodnoty sínusov a kosínusov. Naproti tomu, Plimpton 322 obsahuje presné hodnoty, pretože babylonskí pisári uprednostňovali presné výpočty. Tabuľka obsahuje tri stĺpce, ktoré poskytujú tri presné čísla a umožňujú používateľovi vykonať vlastné aproximácie na nájdenie hľadaných pomerov.

Jedným z dôkazov pre túto teóriu je usporiadanie tabuľky. Hoci sa čísla v stĺpcoch nezdajú byť usporiadané, pravouhlé trojuholníky zodpovedajúce Pytagorovským trojiciam majú postupne klesajúci „recipročný sklon“ (ukullû). Ak by sa preložili do moderných uhlov, ich sklon by sa menil v rozsahu od 45° do 59°, pričom každý riadok je od seba vzdialený približne o 1°.

P322 a jej pôsobivá sila

Výskum ukazuje, že P322 nebola len zaujímavá historická kuriozita, ale aj mimoriadne silný výpočtový nástroj. V porovnaní s omnoho mladšou sínusovou tabuľkou indického matematika Madhavu, ktorá vznikla 3000 rokov neskôr, si Plimpton 322 dokáže udržať svoju výpočtovú presnosť.

Tento objav má obrovský význam. Dokazuje, že Babylončania boli v matematike oveľa pokročilejší, než sme si mysleli, a mali hlboké porozumenie geometrie, ktoré predchádzalo gréckemu konceptu trigonometrie založenej na uhloch. Ich prístup, založený na presných pomeroch strán, rezonuje aj s modernými teóriami racionálnej trigonometrie. P322 tak nie je len najstaršou trigonometrickou tabuľkou na svete, ale aj jedinou, ktorá je vďaka svojej presnej povahe úplne dokonalá.

Zdroj článku: 

Plimpton 322 is Babylonian exact sexagesimal trigonometry

Turínske plátno: Nový objav odhaľuje staroveké pochybnosti

 

Turínske plátno, jedna z najkontroverznejších relikvií kresťanstva, fascinuje ľudí už stáročia. Mnohí veria, že ide o plátno, do ktorého bolo zabalené telo Ježiša Krista po ukrižovaní, s odtlačkami jeho tváre a tela. Iní ho považujú za stredoveký podvod. Nový objav v dokumentoch zo 14. storočia, konkrétne v diele normanského učenca Nicole Oresme, prináša čerstvý pohľad na túto záhadu. Poďme sa pozrieť, ako tento nález mení naše chápanie histórie plátna a čo nám hovorí o viere, skepticizme a hľadaní pravdy v stredoveku.

Čo je Turínske plátno?

Pre tých, ktorí o plátne ešte nepočuli, ide o kúsok ľanovej tkaniny s rozmermi približne 4,4 x 1,1 metra, na ktorom sú viditeľné odtlačky mužského tela, vrátane tváre, rúk a nôh, spolu s krvavými škvrnami. Mnohí veriaci ho považujú za posvätnú relikviu, ktorá zachytáva obraz Krista. Plátno je dnes uchovávané v Turíne v Taliansku, no jeho história je plná záhad a sporov.

Prvýkrát sa plátno objavilo v polovici 14. storočia v malej dedinke Lirey v regióne Champagne vo Francúzsku. Už vtedy vyvolalo vášnivé diskusie: bolo skutočne relikviou alebo len umelecky vytvoreným obrazom? V roku 1988 uhlíkové datovanie ukázalo, že plátno pochádza z obdobia medzi rokmi 1260 a 1390, čo podporilo teóriu, že ide o stredoveký artefakt. No nový objav posúva príbeh ešte ďalej do minulosti.

Objav Nicole Oresme: Najstarší dôkaz o pochybnostiach

Až donedávna sa za najstarší písomný dôkaz o Turínskom plátne považovali dokumenty z rokov 1389–1390, ktoré opisovali spor o jeho vystavovanie v Lirey. Tieto dokumenty, vrátane listu od pápeža Klementa VII. a memoranda od biskupa Pierra d’Arcis, naznačovali, že plátno bolo považované za „umelo namaľovaný“ obraz, nie za pravú relikviu. No nový výskum od Nicolasa Sarzeauda odhalil ešte starší odkaz v diele Nicole Oresme, učenca a biskupa zo 14. storočia.

Oresme, známy svojím racionálnym prístupom k nevysvetliteľným javom, písal o Turínskom plátne v traktáte nazvanom Problemata, ktorý vznikol pravdepodobne medzi rokmi 1370 a 1382. V tomto texte označuje plátno za „zjavný príklad klerikálneho podvodu“ a kritizuje duchovenstvo, ktoré podľa neho klamalo veriacich, aby získalo dary pre svoje kostoly. Tento odkaz je teraz najstarším známym písomným dôkazom o plátne a potvrdzuje, že už v 14. storočí bolo považované za podozrivé.

Čo sa dialo v Lirey?

Príbeh plátna sa začal okolo rokov 1355–1356, keď ho Geoffroy I. de Charny, francúzsky rytier, umiestnil do kostola v Lirey, ktorý sám založil. Plátno bolo vystavené ako relikvia, údajne s odtlačkami Kristovho tela, a priťahovalo pútnikov, ktorí verili v jeho zázračnú moc. Biskup Henri de Poitiers však zorganizoval vyšetrovanie a dospel k záveru, že plátno je podvod – umelo vytvorený obraz, na ktorom boli zinscenované falošné zázraky, aby prilákali davy.

Po tomto odhalení bolo plátno odstránené a ukryté. Až v roku 1389 sa Geoffroy II. de Charny, syn Geoffroya I., pokúsil obnoviť jeho vystavovanie. Tentoraz ho prezentoval ako „obraz alebo reprezentáciu“ plátna, nie ako skutočnú relikviu, aby získal povolenie od pápeža. Napriek tomu biskup Pierre d’Arcis naďalej protestoval, tvrdiac, že kanonici v Lirey zavádzajú veriacich, aby verili v jeho autenticitu.

Oresme a skepticizmus v stredoveku

Nicole Oresme nebol len kňazom, ale aj významným učencov, ktorý študoval na Parížskej univerzite a venoval sa matematike, fyzike a filozofii. Jeho prístup k mirabiliám – nevysvetliteľným javom – bol pozoruhodne moderný. Namiesto pripisovania zázrakov božským alebo démonickým silám hľadal racionálne vysvetlenia. V prípade Turínskeho plátna ho použil ako príklad, ako môžu klerici šíriť falošné presvedčenia, aby profitovali.

Oresmeho skepticizmus odrážal širší trend v scholastike 14. storočia, ktorá kládla dôraz na rozum a overovanie tvrdení. Používal päť kritérií na hodnotenie svedectiev: počet svedkov, ich spoľahlivosť, priamosť ich skúsenosti, kritický odstup a súlad s rozumom. Tento prístup ho viedol k tomu, že spochybnil nielen plátno, ale aj iné populárne viery, ktoré neboli podložené dôkazmi.

Čo to znamená pre nás dnes?

Tento objav je fascinujúci z viacerých dôvodov. Po prvé, potvrdzuje, že pochybnosti o autenticite Turínskeho plátna nie sú moderným výmyslom, ale siahajú až do jeho prvých dní. Už v 14. storočí ho učenci ako Oresme považovali za podvod, čo podporuje výsledky uhlíkového datovania z roku 1988. Po druhé, ukazuje, ako dôležitú úlohu zohrávali učenci v stredoveku pri odhaľovaní nepravdivých tvrdení, čím formovali diskusiu o viere a pravde.

Pre veriacich aj skeptikov je Turínske plátno naďalej zdrojom fascinácie. Pre niektorých je symbolom viery, pre iných umeleckým dielom, ktoré odráža stredovekú zbožnosť a kreativitu. Bez ohľadu na to, kde stojíte v tejto debate, Oresmeho text nám pripomína, že hľadanie pravdy je nadčasové – a že aj v stredoveku ľudia kládli otázky, skúšali dôkazy a spochybňovali to, čo im bolo predložené.

Záver: Tajomstvo, ktoré pretrváva

Turínske plátno zostáva jednou z najväčších záhad histórie. Nový objav od Nicole Oresme pridáva do jeho príbehu ďalšiu vrstvu, ktorá nám ukazuje, ako hlboko boli pochybnosti o jeho autenticite zakorenené už v 14. storočí. Zároveň nám pripomína, že pravda je často zložitá a vyžaduje odvahu klásť otázky – či už v stredoveku, alebo dnes.

Ak vás táto téma zaujala, odporúčam prečítať si celý článok od Nicolasa Sarzeauda v Journal of Medieval History. A čo si myslíte vy? Je Turínske plátno posvätnou relikviou, alebo majstrovským podvodom? Napíšte svoje názory do komentárov!