Citát dňa - Pluralizmus a Cirkev

Z P. Senčík, Potrebujeme Cirkev?, VIII. Pluralistická spoločnosť, s.78-81

VIII. PLURALISTICKÁ SPOLOČNOSŤ

Dnes sa všeobecne pripúšťa, že žijeme v pluralistickej spoločnosti. To znamená, že jestvuje veľká rozmanitosť mienok, osobných presvedčení a správaní dnešných ľudí. Už nemožno hovoriť o uzavretej spoločnosti. Dnes je okrídlenou frázou "tolerancia", znášanlivosť, lebo rôzne presvedčenia sa navzájom nepotláčajú, ale všetky sa prijímaju s ich odlišnosťami a rovnakými právami a povinnosťami. To sa vyjadruje výrazom "otvorenej spoločnosti".
Ako kresťania kladieme si otázku: Aký postoj majú kresťania zaujať voči tejto pluralistickej spoločnosti? Nemôžeme jednoducho ignorovať pluralizmus. A nemôžeme ho ani jednoducho prijať, lebo to by znamenalo, že všetky ľudí by boli na tej istej úrovni a mali by tú istú hodnotu: oravda a blud, dobro a zlo by mali rovnaké právo jestvovať a nehatene sa šíriť.
Z dejín vieme, že Cirkev v pribehu storočí prísne zavrhovala hnutia, podobajúce sa modernému pluralizmu. pritom sa pridržiavala zásady, že iba pravda má právo jestvovať. Dnes však Cirkev pripúšťa pluralizmus. Prečo? Lebo hlbšie pochopila povahu kresťanského posolstva a dôstojnosti ľudskej osoby. Z vnuknutia Svätého Ducha, ktorý ju vedie pri rozoznávaní "znamení časov", pochopila, že práva sú výsadou osoby, nie pravdy alebo bludu; čiže inými slovami, nie pravda a blud majú právo jestvovať, ale ľudská osoba, a to práve preto, že je bytosťou obdarenou rozumom a slobodnou vôľou a že má dôstojnosť, ktorá sa prejavuje a uplatňuje v slobode; má právo jestvovať, žiť a konať podľa svojho svedomia.
Cirkev v pluralizme modernej spoločnosti nevidí "zlo", ktoré treba "tolerovať", ale dobro, nakoľko je zvýraznením dôstojnosti ľudskej osoby. Treba však upresniť, že postoj Cirkvi k modernému pluralizmu je odlišný od postoja veľkej časti našich súčasníkov. Tí tvrdia, že všetky svetové náboženstvá majú rovnakú hodnotu, všetky totiž vedú k Bohu; z toho vyplýva, že vlastne nejestvujú objektívne veci dobré a zlé, pravdivé a falošné. Ich postoj je v základe skeptický. To neplatí o Cirkvi. Ona tvrdí, že objektívne, teda nezávisle od toho, čo si niektorí ľudia myslia - jestvujú veci pravdivé a falošné. V náboženskej oblasti jestvujú dobré a čestné veci alebo zlé a nečestné. Keď to Cirkev jasne tvrdí, súčasne rešpektuje ľudské osoby, ich slobodu myslenia a konania, a to i vtedy, keď zneužívali svoju slobodu. Takto Cirkev spája vyznávanie pravdy a rešpekt, nie však voči bludu, ale voči osobe, ktorá je v omyle. Nezamlčuje, čo pokladá za pravdu a nazýva bludom to, čo za blud pokladá, ale pritom neodpiera mýliacemu sa človekovi právo rozširovať to, čo vo svedomí pokladá za pravdu. Takto Cirkev spája rešpekt pred pravdou a rešpekt voči svedomiu.
Tento princíp vysvetlil pápež Ján XXIII. v okružnom liste Pacem in terris - O pokoji medzi národmi:
"Nikdy sa nesmie stotožňovať blud s blúdiacimi, i keby išlo o omyl alebo o nedostatočné poznanie pravdy v mravnej a náboženskej oblasti. Blúdiaci je vždy predovšetkým človek, uchováva si svoju dôstojnosť ľudskej osoby a je nevyhnutné s ním stále zaobchádzať tak, ako to takej dôstojnosti zodpovedá. Ďalej u človeka nikdy úplne nezhasína túžba zlomiť putá bludu a hľadať cestu k pravde. A konečne človek nikdy nie je v tejto veci bez pomoci starostlivého Boha. Preto mu, kto dnes nemá jasno vo veciach viery alebo sa hlási k mylným názorom, môže sa zajtra dostať na svetlo a on uverí." (Pacem in terris, Vyšehrad, Praha 1969, str. 60-61)
Na základe skutočnosti, že žijeme v pluralistickej spoločnosti, niektorí žiadajú od Cirkvi, aby nevyznávala a neohlasovala pravdu a neodsudzovala blud na morálnom alebo náboženskom poli. Ak by to robila, bola by vraj integristka, totiž tvrdila by o sebe, že je jediná ustanovizeň, ktorá vlastní pravdu, kým iní sú v blude.
Keď Cirkev tvrdí, že vlastní pravdu, nenárokuje si, že vlastní "všetku" pravdu a že iní nemôžu vlastniť pravdu čiastočne a nedokonale. A keď odsudzuje blud, nenárokuje si zamedziť násilnými prostriedkami, aby iní rozširovali to, čo ona pokladá za blud. Naopak, Cirkev zvlášť v tejto dobe sa usiluje nadviazať dialóg s inými náboženstvami a kultúrami. Verí, že v Kristovi vlastní absolútnu pravdu, ale jednako pripúšťa, že Svätý Duch pôsobí aj za hranicami kresťanstva a Cirkvi, takže aj iné náboženstvá a kultúry môžu obohatiť kresťanskú pravdu.
Kresťania si uvedomujú, že príchodom pluralistickej spoločnosti vstupujú do novej epochy - do medzináboženského a medzikultúrneho dialógu. Tento prechod by sme mohli nazvať: od boja k dialógu. A tomu sa možno iba tešiť.
No tento dialóg sa ukazuje vždy ťažší. Hoci sa postupne vždy viac prekonáva hrádza vzájomného neporozumenia anadväzujú sa priateľské styky, zároveň sa objavujú vždy jasnejšie aj sporné body, v ktorých zhoda jen nemožná. Pre kresťanov takýmto základným bodom je Ježiš Kristus, Boh a všeobecný Spasiteľ.