katkryptolog

Ako píše kronikár Bell vo svojom diele " Unknown London ", hlásil sa jedného dňa u Thurloea neznámy návštevník, ktorý sa obával odhaliť svoje meno. Vyžiadal si rozhovor medzi štyrmi očami a povedal mu: "Sir, strácate neuveriteľné množstvo času s vaším Black Chamber . Nechávate v ňom opisovať rozlúštené listy, čo vyžaduje veľké množstvo osôb a času. Ak mi zveríte jeden z týchto listov a necháte ma s ním osamote, dodám vám kópiu nerozoznateľnú od originálu. Písmo po niekoľkých hodinách síce opäť zmizne, ale Vy budete mať dostatok času, aby ste si korešpondenciu prečítal a podľa vášho štýlu vyhodnotil..." Thurloe sa so Samuelom Morlandom, tak znelo meno neznámeho, ktorý objavil spôsob kopírovania, tajne dohodol. Vynálezca pracoval od tej doby iba pre šéfa tajnej služby. S jeho pomocou mohol Thurloe zabrániť, aby Cromwell otvoril otrávený list, ktorý mu poslal ktosi z Francúzska. Vďaka Morlandovi sa mimo iného podarilo rozdrtiť spiknutie Johna Packingtona, ktorý do A...

Je ešte mnoho nepoznaného v dejinách. Medzi takéto tajomstvami opradené skutočnosti patria aj osoby a obsadenie anglického Black Chamber  (Tajného kabinetu). Jedným z neúnavných otváračov listov a lúštiteľov ich obsahu a falšovateľov pečatí  " uší, očí a úst britského impéria " bol  Samuel Morland (1625-1695), súčasník Johna Wallisa . Líniový drevorez pod názvom: Samuel Morlandus Eques Auratus & Baronettus nec non Camerae Privatae Generosus. Nápis na zvitku: DEGLI AMICI GUARDIMI DIO (Bože ochráň ma pred mojimi priateľmi). Uverejnené na frontispise pojednania The Description and Use of two Aritmethick Instruments, rok vydania 1673 Okrem toho, že - hoci bol isto menej dôvtipným ako Wallis, ktorý sa staral o najťažšie materiály - pracoval s ním ako kryptoanalytik v tajnej miestnosti pripojenej k poštovému úradu, na ktorý dohliadal Thurloe, šéf tajnej služby (tajná miestnosť vedľa poštového úradu mala svoj vlastný, súkromný vchod. Wallis, istý Isaac Dorislaus a Mor...

Mohlo by sa zdať, že Spee bol jediný, kto akoby bez rozumu protestoval proti strašlivým mučiacim metódam vtedajších súdov s údajnými čarodejnicami. Takých ľudí však bolo niekoľko. Jeden z nich bol  Johann Matthäus Meyfart  (* 09.11.1590 Jena, +26.1.1642), syn luteránskeho farára v Coburgu, ktorý sa opakovane dištancoval od Lutherových a Kalvínových výziev k upaľovaniu čarodejníc. Meyfart takmer súčasne so Speeovým Cautio Criminalis  uverejnil - dokonca pod plným menom - spis, v ktorom poukazoval na nemožnosť dopátrať sa pravdy pomocou mučenia. Podáva v ňom veľmi živý a bolestný opis toho, ako bol už od mladi u protestantských súdov svedkom, ako sa zatknutým odopieral spánok, a  keď zavreli oči, budili sa špicatými bodcami, ako sa im podávalo len jedlo solené nálevom zo slanečkov, ale nedopriala sa im ani kvapka vody. Bol svedkom, ako " úbohý ľud bol bitý, bičovaný, zdrtený, mučený, týraný, trhaný, okrádaný, ničený a hanobený. A volá na sudcov: Či nepovedal Pán:...

List pápežského internuncia "Albaniho" Edwardovi Colemanovi. (George Treby) Collection of Letters ... relating to the Horrid Popish Plot , London 1681, p. 25 a p. 121. Hoci tu použitá šifra je mimoriadne jednoduchá, žiadny člen tajného výboru Dolnej snemovne (House of Commons) britského parlamentu, ktorý skúmal Colemanove spisy, ju prečítať nedokázal. Štatistika frekvencií použitých šifier ukazuje, že bola použitá abecedná tabuľka, v ktorej boli písmenám abecedy priradené skupiny dvojmiestnych čísel, bez číslic 3, 0 a 8, a číslica 2 bola použitá len na mieste jednotiek. Číslica 8 resp. ľubovoľná dvojmiestna číselná skupina, ktorá ju obsahovala, ako sa zdá bola používaná ako indikátor zmeny na ďalšiu tabuľku resp. kód zostavený z trojmiestnych číslic, ktorý sa používal pri menách osôb, miest a slov často sa vyskytujúcich v korešpondencii. Význam pripisovaný trojmiestnym šifrovým skupinám v nasledovnom rozlúštení nutne vyplýva z kontextu; nachádza sa tu len jedno opakov...

V Ríme okolo r. 1620 bola zverejnená príručka, ktorú v rokoch 1593 až 1603 zostavil Giulio Monterenzi, právnik, guvernér Ríma, druhý muž pápežského štátu a neskorší biskup vo Faenze, pod dlhým názvom Instructio pro formandis processibus in causis Strigum, Sortilegiorum, et maleficorum  ( Inštrukcia pre vedenie súdneho procesu v prípade čarodejníc, kúzelníčok a škodlivých mágov ) . Keby sa boli touto inštrukciou riadili svetskí sudcovia v Nemecku, boli by tisícky žien ušetrené od hrôz mučenia a smrti v plameňoch. Pozoruhodný je už úvod, v ktorom sa medzi iným píše: "Skúsenosť, učiteľka všetkých vecí, zreteľne ukazuje, že pri vedení procesov proti čarodejniciam, ohavám a kúzelníčkam sa rôzni biskupovia v diecézach, vikári a inkvizítori dopúšťali dennodenne veľmi ošklivých chýb k najväčšej škode spravodlivosti, ale i obžalovaných žien, takže v kongregácii svätej, rímskej a univerzálnej inkvizície proti kacírskej neprávosti bolo pozorované už dávno, že takme...

Ako prvý sa myšlienkou kódovej knihy vo všeobecnosti zaoberá Blaise Vigenére v r. 1586. Vo svojej knihe Traité des Chiffres , navrhuje spôsob, pomocou ktorého sa majú písmená označiť kombináciou čísel strany a riadku a čísla vyznačujúceho pozíciu relevantného písmena. Samozrejme však takáto práca s kódovou knihou je veľmi ťažkopádna. Za účelom kódovania resp. dekódovania správy sa musí vykonať mnoho listovania v knihe. V roku 1737 Christian Breithaupt tento nápad s knihou modifikoval v spise Ars Decifratoria naznačujúc, že čísla strany a riadku postačujú k označeniu prvého písmena riadku. Samozrejme je ľahšie použiť knihu týmto spôsobom, ale existuje tu jedna veľká nevýhoda: väčšina slov začína spoluhláskami, nie samohláskami. To znamená, že voľba samohlások je mimoriadne limitovaná. V roku 1772 Philip Thicknesse vo svojom pojednaní Treatise on the Art of Deciphering , navrhuje použiť kombináciu čísla strany a riadku a čísla označujúceho polohu slova na riadku. V skutočnosti t...

Dve mladé ženy vo veku približne 17 rokov sa náhle začali abnormálne chovať. Prejavovalo sa to tým, že divoko gestikulovali, dookola krútili svojimi hlavami a vykrúcali svoje ramená; ich ruky a prsty sa triasli; a z ich úst bolo počuť krochkanie ako keby to boli čmuchajúce svine. Rodičia, susedia a celé obyvateľstvo bolo  rozrušené a nevedelo si s nimi rady. Takže začali hľadať vysvetlenie, prichádzajúc s rozličnými interpretáciami. Mohli by byť dievčatá posadnuté diablom? Mnísi z neďalekého kláštora kapucínov v Brakele použili rady z príručky Rituale Romanum  z roku 1614, aby si overili to, či je to skutočne prípad posadnutosti diablom. Takže sa k dievčatám, ktoré boli neučenými dcérami kováča, prihovárali latinsky a francúzsky; ukázali im aj údajné relikvie, ktoré však v skutočnosti neboli ničím iným než kosti ovce; priniesli k nim tiež "svätenú vodu", reálne však pivo. Pretože však títo "démoni" nerozumeli žiadnym cudzím jazykom ba ani nedokázali rozpoznať, že ...