Pápež Inocent III. o dobytí Konštantínopolu Latinníkmi

Dnes ráno som, ako je u mňa zvykom, sa začal prehrabávať rôznymi publikáciami, ktoré sa zaoberajú históriou stredovekej Cirkvi. Pri čítaní knihy Pope Innocent III. (1160/1-1216) - To Root Up and to Plant, od Johna C. Moora, vyd. Brill, r. 2003, 316pp. som na str. 158 naďabil na zaujímavú reakciu tohto veľkého pápeža stredoveku na nehanebný a do neba volajúci spôsob, akým bol v r. 1204 dobytý Konštantínopol. K histórii, čomu toto dobytie predchádzalo, a konečne aj podrobnosti o ňom, prípadných záujemcov odkazujem na článok Meško, M.: Znesvätená výprava. Dobytie Konštantínopolu križiakmi roku 1204. In: Historická revue, XI, 2000-10, s.6-8
Keď sa k pápežovým ušiam dostali správy o krvavom podmanení Konštantínopolu a o mnohých masakrách, ktoré toto dobývanie sprevádzalo, skutočný rozmer tejto tristnej situácie udrel na pápežove cítenie plnou silou. Toto všetko ho pohlo ku zdrvujúcej kritike smeru, akým sa odvíjala táto neslávna "križiacka výprava" a sám musel zákonite pripustiť, že

"Ako sa len môže cirkev Grékov, tak utrápená a perzekuovaná navrátiť k cirkevnej jednote a k oddanosti ku Apoštolskej Stolici, keď vidí v Latinníkoch len príklad zatratenia a nástrojov temnoty? Je teda pochopiteľné, že grécka cirkev nenávidí Latinníkov viac než psov."

 Ďalej rozhorčene a s veľkou bolesťou v srdci uvádza, že Latinníci obrátili svoje meče proti kresťanom, neušetriac nikoho bez ohľadu na náboženstvo, vek alebo pohlavie; dopustili sa pri tom incestu, cudzoložstva a smilstva, týmto svojím nechutným konaním zneuctili vdovy a zasvätené panny. Z kostolov ukradli posvätné predmety. Všetky tieto správy spôsobili v rímskej kúrii veľké zdesenie a rozprúdili horúcu debatu o oprávnenosti celého nebezpečného a chúlostivého podniku oslobodenia Svätej zeme z rúk Islamu. Inocent III pod dojmom týchto udalostí zmenil svoje presvedčenie zpred niekoľkých mesiacov, o Božej priazni, ktorá nad tým všetkým mala spočívať. Je teda zaujímavé vidieť, že odpoveď tohto múdreho a veľkého pápeža "Latinníkov", Inocenta III. sa do značnej miery zhoduje s odsudkom byzantského kronikára Niketasa Choniatesa:

"To boli tí rozumní, múdri muži, za ktorých sa sami považovali, milujúci pravdu, verne zachovávajúci prísahu, odporcovia všetkého zlého, to boli tí muži, ktorí boli o toľko zbožnejší ako my, biedni Gréci, o toľko spravodlivejší a presnejší v nasledovaní Krista, to boli muži, ktorí, čo je oveľa horšie, nosili na svojich pleciach kríž, a ktorí často na tento kríž a sväté písmo prisahali falošnú prísahu, že potiahnu kresťanskými krajinami bez krviprelievania...to boli tí muži, ktorí sľúbili, že sa nedotknú ženy pokiaľ budú na svojich pleciach nosiť kríž, pretože ako Bohom požehnaný zástup tiahnu v službách Najvyššieho. V skutočnosti sa ukázali ako klamári, ako strojcovia prázdnych slov."

Jeho slová vyjadrujú oprávnený údiv nad správaním sa ľudí, ktorí hodlali viesť vojnu v Božom mene a prerastajú do obžaloby celého križiackeho hnutia, ktoré vyústilo v tejto hriešnej výprave.
Doplnenie: O historickom pozadí a podrobnostiach IV. križiackej výpravy sa dá dozvedieť aj  z článku Viktora Šišina, Vláda dynastie Angelovcov a štvrtá križiacka výprava.