Loos, holandský katolícky teológ, bol jedným z najprominentnejších oponentov čarodejníckej povery a procesov z čarodejnicami a čarodejníkmi. Jeho spísaná kritika perzekúcie čarodejníc, uvedená pod titulom De vera et falsa magia (O pravej a falošnej mágii, pravdepodobne čiastočne publikovaná v roku 1592), bola skonfiškovaná cenzorom v roku 1592; v roku 1593 bol prinútený odvolať svoje argumenty. Následne bola každá kritika viery v čarodejníctvo považovaná za herézu.
Loos, ako syn vznešeného a mocného občana mesta Gouda, sa narodil na začiatku 40-tych rokov 16. storočia. Študoval teológiu v Louvain, na ktorej získal v roku 1564 licenciátny titul. O desať rokov neskôr bol natrvalo vykázaný z mesta pretože jeho rodina sa zamiešala do neúspešného rojalistického spiknutia. Od roku 1578 začal zjavne Loos študovať na teologickej fakulte Univerzity v Mainze. Publikoval tu v 1579 dva antiprotestantské polemické traktáty, vyzývajúc v nich po vyhladzovacej vojne proti rebelujúcim holandským provinciám. Okolo roku 1585 sa Loos presťahoval z Mainzu do Trieru. Pravdepodobne začal na jeseň roku 1589 pracovať na vyvrátení pojednania Tractatus de confessionibus maleficorum et sagarum (Traktát o priznaniach kúzelníkov a čarodejníc, 1589), ktorý bol prednedávnom uverejnený sufragánnym biskupom z Trieru, Petrom Binsfeldom, horlivým podporovateľom honov na čarodejnice.
Binsfeld chcel umlčať Loosovu kritiku a zabezpečiť tak, že De vera et falsa magia nebude uverejnená tlačou. Oficiálna katolícka strana sa postavila za Binsfelda; v apríli roku 1590 v Mníchove a Ingolstadte načrtla prinicipiálne stanoviská, ktoré, založené čiastočne na Binsfeldovom pojednaní Tractatus de confessionibus maleficorum et sagarum a spolu s podielom jezuitov, podporovali kruté perzekúcie čarodejníc a odporúčala využívať striktné právne kriminálne postupy v čarodejníckych procesoch.
Binsfeld taktiež našiel podporu v Kolíne od pápežského nuncia Ottavia Frangipaniho, ktorý vyzval arcibiskupa z Trieru, aby intervenoval a zastavil publikáciu De vera et falsa magia, ktorú Loos už poslal vydavateľovi do Kolína. Loos mal taktiež napísať listy mestskej rade Trieru, vysokopostaveným mužom Cirkvi a iným nemenovaným jednotlivcom v ktorých spochybnil legalitu čarodejníckych procesov, ktoré sa konali v Triere a vo všeobecnosti aj celú vieru v čarodejnice. Špecificky obvinil biskupa-knieža-voliča z Trieru z tyranie. Frangipani obvinil Loosa z toho, že mal poslať svoju knihu—ktorá údajne obsahovala omyly ako aj nové myšlienky—do tlače bez toho, aby bola publikovaná so schválením cenzora a požadoval, aby mu poskytol jej kópiu na preskúmanie. Po tom, čo nuncius mal prečítať jej text nariadil, aby jej tlač bola ihneď zastavená.
Z knihy De vera et falsa magia sa nič nezachovalo okrem niekoľkých predbežných verzií vydavateľa, objavených v r. 1888. Kompletný rukopis sa mal stratiť; v Mestskej knižnici v Trieri sa mala zachovať len jedna jediná rukopisná sekcia, ktorá obsahuje prvé dve z tých, ako naznačuje register, štyroch pôvodných kníh. Loos vo svojom texte sa odvoláva na čarodejnícke procesy ktoré mali prebiehať v Trieri a taktiež v ňom útočil na Binsfeldove argumenty s kúsavou iróniou. Loos, čerpajúci takmer výlučne z Biblie, Cirkevných Otcov a klasických antických autorít, argumentoval tak, že pre Diabla bolo nemožné zjavovať sa ľuďom v telesnej forme resp. mať s nimi sexuálne styky; taktiež popieral tie ďalšie prvky čarodejníckej povery ako údajná schopnosť čarodejníc lietať a spôsobovať zlé počasie. V radikálne kritickom odmietaní scholastického spôsobu myslenia prijatého Binsfeldom ukázal Loos, že sám je nasledovateľom humanistickej filologickej textovej analýzy.
Loos bol obzvlášť skeptický ohľadne hodnoty výpovedí a denunciácií proti svojim údajným spoluspiklencom, ktoré poskytovali obvinené čarodejnice, takto ničiac základ pre Binsfeldove argumenty na podporu honov na čarodejnice. Podľa Loosovho názoru takéto výpovede a denunciácie pochádzajú buď od mentálne narušených jednotlivcov alebo boli výsledkom hrôzostrašnej tortúry. Loos pomocou emocionálne ladených obvinení zdôrazňoval, že vďaka "mašinérii" čarodejníckych procesov mali byť popravovaní nevinní ľudia. Taktiež poukázal na možnosť, že obvinenia z čarodejníctva a čarodejnícke procesy mohli byť zmanipulované pre účely celkom iné než ostentatívne prenasledovanie čarodejníc. Teritoriálnych vládcov, ktorí tolerovali hony na čarodejnice, označil Loos za tyranov. Pre tohto holandského teológa tvorili čarodejnícke povery—spolu s protestantizmom—nástroje, pomocou ktorých Diabol sledoval čo najviac ohroziť duchovné blaho pravých kresťanov. Tí, ktorí prenasledovali čarodejnice boli teda podľa Loosa skutočnými nasledovníkmi Diabla, ktorý zatratil ich duše tým, že preliali nevinnú krv.
Loos, zatknutý a uväznený kniežaťom-opátom z sv. Maximina, mal svoje myšlienky formálne odvolať 15. marca 1593. V roku 1599 Martín Del Rio uverejnil kópiu odvolania, overenú notárom. Jej dôsledky sú jasné: Loosovo odvolanie spolu s teologickými vyhláseniami zostavenými v Mníchove a Ingolstadte v roku 1590 tak znamenali pre akéhokoľvek katolíka nemožnosť kritizovať čarodejnícku poveru bez toho, aby nebol označený za heretika. Preto sa mali vyvinúť nové spôsoby argumentácie proti čarodejníckym procesom, ako napríklad tie prezentované inými jezuitmi, Adamom Tannerom a najmä Friedrichom Spee v jeho fundamentálnej kritike čarodejníckych procesov Cautio criminalis (Varovanie pred kriminálnymi procesmi) z roku 1631. Loos, vykázaný z diecézy v Trieri, odišiel do Bruselu, kde mu bola poskytnutá prebenda v katedrále. Tu znovu zopakoval svoje argumenty proti viere v čarodejnice a proti čarodejníckym procesom; výsledkom bolo to, že bol znova uväznený a ako jedlo dostával len chlieb a vodu, hoci bol na slobodu prepustený po relatívne krátkom čase. Loos zomrel predtým, než by proti nemu bolo po tretí krát niečo podniknuté za jeho kritiku čarodejníckych procesov.
Použitá a odporúčaná literatúra:
Behringer, Wolfgang. 1988. Mit dem Feuer vom Leben zum Tod: Hexengesetzgebung in Bayern. Munich: Hugendubel.
Scholer, Othon. 1998a. “‘O Kehricht des Aberglaubens, o leerer Wahn der Täuschungen und Gespenster der Nacht!’ Der Angriff des Cornelius Loos auf Petrus Binsfeld.” Pp. 254–276 in Methoden und Konzepte der historischen Hexenforschung. Edited by Gunther Franz and Franz Irsigler. Trier: Spee.
———. 1998b. “Die Trierer und Luxemburger Hexenprozesse in der dämonologischen Literatur.” Pp. 303–327 in Methoden und Konzepte der historischen Hexenforschung. Edited by Gunther Franz and Franz Irsigler. Trier: Spee.
Van der Eerden, P. C. 1992. “Cornelius Loos und die magia falsa.” Pp. 139–160 in “Vom Unfug der Hexenprozesse”: Vom Unfug des Hexen-Processes; Gegner der Hexenverfolgung von Johann Weyer bis Friedrich von Spee. Edited by Hartmut Lehmann and Otto Ulbricht. Wiesbaden: Harrossowitz.
———. 1996. “Der Teufelspakt bei Petrus Binsfeld und Cornelius Loos.” Pp. 51–71 in Hexenglaube und Hexenprozesse im Raum Rhein-Mosel-Saar. Edited by Gunther Franz and Franz Irsigler. 2nd ed. Trier: Spee.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára