Inkvizícia - III. kapitola

III. KAPITOLA 

TRETIE OBDOBIE

OD ROKU 1100 AŽ 1250

ZNOVUOŽIVENIE MANICHEJSKÝCH HERÉZ V STREDOVEKU

OD počiatku šiesteho do jedenásteho storočia boli heretici, s výnimkou istých manichejských siekt, prenasledovaní len veľmi zriedkavo.[1] V šiestom storočí, napríklad, žili ariáni vedno bok po boku s katolíkmi, pod ochranou štátu vo veľkom počte talianskych miest, najmä v Ravenne a Pávii.[2]

[1] V roku 556 boli v Ravenne odsúdení na smrť manichejci, v súlade so zákonmi Justiniána. Agnelli liber pontificalis ecclesiae Ravennatis, kap. lxxix, v Monum. Germaniae, Rerum Langobard. Scriptores, s. 331.

[2] Máme stále možnosť navštíviť v Ravenne ariánske a katolícke baptistériá pochádzajúce zo šiesteho storočia. Porov. Gregorii Magni Dialogi, iii, kap. xxii, Mon. Germ., tamže, ss. 534-535.

Počas karolínskeho obdobia, môžeme postretnúť len hŕstku heretikov, ale tí spôsobovali len málo ťažkostí.

 Adopcianizmus Elipanda, arcibiskupa z Toleda a Felixa, biskupa Urgelu, bol jeho pôvodcami opustený, potom čo bol už odsúdený pápežom Adriánom I. a niekoľkými provinciálnymi koncilmi.[1]

[1] Einhard: Annales, ann. 792, in the Mon. Germ. SS., vol. 1, p. 179.

Oveľa dôležitejšia heréza povstala v deviatom storočí. Gottschalk, mních z Orbais, v diecéze Soissons, učil, že Ježis Kristus nezomrel za všetkých ľudí. Jeho omyly o predestinácií boli odsúdené ako heretické koncilom  v Mainzi (848); a v Quierzy (849); a on sám bol odsúdený na zbičovanie a následne bol uväznený na doživotie v kláštore v Hautvilliers.[1] Ale tento trest zbičovaním bol čisto cirkevným trestom. Arcibiskup Hinkmar, pri jeho nariadení, vyhlásil, že tak učinil v súlade s regulou sv. Benedikta a kánonu koncilu v Agde.

[1] "In nostra parochia … monasteriali costudiæ mancipatus est." Hinkmarov list určený pápežovi Mikulášovi I., Hincmari Opera, vyd. Sirmond, Paríž, 1645, zv. ii, s. 262.

Uväznenie, ktorému bol podrobený Gottschalk bol rovnako tak kláštorným, monastickým trestom. Prakticky to neznamenalo nič viac než izolovanie na samotke striktne vyžadované regulami jeho konventu. Je teda zaujímavé poznamenať, že uväznenie za zločin je čisto cirkevného pôvodu. Rímske právo ho vôbec nepoznalo. Bol to najprv trest určený obzvlášť pre mníchov a klerikov, hoci neskôr mu boli podrobovaní aj laici.

Okolo roku 1000 manichejci pod rozličnými menami, prichádzali z Bulharska a začali sa šíriť po celej západnej Európe.[1] V tej dobe sa s nimi stretávame v Taliansku, Španielsku, Francúzsku a Nemecku. Ľudový sentiment sa čoskoro ostro postavil proti nim a stali sa obeťami všeobecnej, i keď prerušovanej, persekúcie. Orléans, Arras, Cambrai, Châlons, Goslai, Liège, Soissons, Ravenna, Monteforte, Asti a Toulouse sa stali bojovým poľom pre ich propagandu a často miestom ich popravy. Niekoľkí heretici ako Peter z Bruys, Henrich z Lausanne, Arnold z Brescie a Éon de l'Étoile (Eudon zo Stelly), podobným spôsobom robili problémy Cirkvi, ktorá sa sama snažila zastaviť ich bezočivú propagandu použitím sily alebo  dovoľovala štátu alebo ľudu aby ju používali oni.

[1] Porov. C. Schmidt, Histoire et doctrine de la secte des Cathares, zv. 1, ss. 16-54, 82.

Stalo sa v Orleáns v roku 1022, že katolíci po prvý krát počas tohto obdobia zaobchádzali s heretikmi kruto. Historik tej doby nás uisťuje, že táto krutosť pochádzala od kráľa ako aj od ľudu: regis jussu et universæ plebis consensu.[1] Kráľ Róbert, obávajúci sa katastrofických dopadov herézy na jeho kráľovstvo a z toho vyplývajúcu stratu duší, poslal trinásť z popredných klerikov a laikov mesta na hranicu. Dá sa poukázať, že takýto trest bolo v tej dobe niečo neslýchané. "Róbert bol preto pôvodcom trestu, ktorý nariadil."[2] Môže sa samozrejme povedať, že tento trest pochádzal od ľudu a že kráľ iba nasledoval jeho vôľu.

[1] Raoul Gleber, Hist., kn. iii, kap. viii, Hist. des Gaules, zv. x, s. 38. Pre ďalšie zdroje pozri Julien Havet, L'hérésie et le bras séculier au moyen âge, v jeho OEuvres, Paríž, 1896, zv. ii, ss. 128-130.

[2] Julien Havet, op. cit., ss. 128, 129. Nezdá sa nepravdepodobným, že kráľ sa dal nechať inšpirovať aj zákonmi rímskej ríše proti Manichejcom.

Pretože, ako nám vraví starý kronikár, táto poprava v Orleáns, nebola izolovanou udalosťou; na iných miestach obyvateľstvo heretikov vyháňalo a upaľovalo ich mimo mestských hradieb.[1]

[1] Cartulaire de l'abbaye de Saint-Père de Chartres, ed. Guérard, vol. i, p. 108 and seq.; cf. Hist. des Gaules, vol. x, p. 539.

O niekoľko rokov neskôr heretici ktorí húfne prúdili do diecézy Châlons upútali pozornosťbiskupa mesta, ktorý bol na pochybách, ako s nimi naložiť. Požiadal v liste o pomoc Waza, biskupa Liège, ktorý nám rozpráva ako boli francúzi "rozzúrení" proti heretikom. Tieto slová by mali zdá sa dokázať, že heretici tej doby boli trestne stihaní oveľa horlivejšie než ako nám ukazujú dokumenty, ktoré máme. Je pravdepodobné, že biskup v Châlons odsudzoval "zúrivosť" prenasledovateľov. Neskôr uvidíme odpoveď, ktorú mu Wazo poslal.

Počas vianočných sviatkov na prelome rokov 1051 a 1052 značný počet manichejských resp katarov, ako boli nazývaní, boli popravení v Goslare, po tom čo mali odmietnuť odvolať svoje omyly. Namiesto toho aby boli upálení ako vo Francúzsku "boli obesení."

Títo heretici boli popravení z nariadení nemeckého cisára Henricha III. a v jeho prítomnosti. Ale kronikár udalosti poznamenáva, že každý  schvaľoval cisárov čin, pretože mal tým zabrániť šíreniu tejto nákazlivej herézy a tak zachránil mnoho duší.[1]

[1] Heriman, Aug. Chronicon, ann. 1052, Mon. Germ, SS., zv. v. p. 130. Porov. Lamberti, Annales, 1053, tamže, s. 155

O dvadsaťpäť rokov neskôr v roku 1076 alebo 1077 sa katar dištriktu Cambrai objavil pred biskupom z Cambrai a jeho klerikmi a bol odsúdený ako heretik. Úradníci biskupa a zástupy ľudu sa ho náhle zmocnili, vyviedli ho von za brány mesta a zatiaľčo kľačal a pokojne sa modlil, oni ho upálili na hranici.[1]

[1] Chronicon S. Andreæ Camerac, iii, 3, v Mon. Germ. SS., zv. vii, s. 540. K tomu máme list pápeža Gregora VII. v ktorom odsudzuje neobvyklý spôsob tejto popravy. Ibid., s. 540, n. 31.

Nejakú dobu predtým obvinil arcibiskup z Ravenny muža menom Vilgard z herézy, ale aký bol výsledok tohto procesu, nedokážeme zistiť. Ale vieme, že počas tohto obdobia boli za herézu súdne stíhané ďalšie osoby a že tieto boli sťaté alebo poslané na hranicu.

Pri dedine Monteforte blízko Asti, mali katari okolo roku 1034 dôležité sídlo. Markíz Mainfroi, jeho brat biskup Asti a niekoľko šľachticov z mesta sa spojilo aby zaútočilo na castrum; zajali tam veľa heretikov a po tom čo odmietli navrátiť sa k pravej viere, poslali ich na hranicu.

Ďalší nasledovníci tejto sekty boli uväznení zmocnencami Eriberta, arcibiskupa Milána, ktorý sa odvážil prinavrátiť ich späť ku katolíckej viere. Namiesto ich obrátenia, pokúsili sa rozširovať svoju herézu po celom meste. Občianske magistráty, povšimnúc si ich škodlivý vplyv, mali pred nimi vztýčiť na verejnom námestí hranicu; a napriek arcibiskupovmu protestu, vyžadovali od heretikov, aby sa buď poklonili pred krížom, ktorému sa rúhali alebo vystúpili na horiacu hranicu. Niektorí sa obrátili, ale väčšina z nich zakrývajúci si svoje tváre rukami, sami sa hádzali do plameňov a boli čoskoro nato spálení na popol.

Zachovali sa nám niektoré detaily ohľadne osudu manichejcov uväznených toho času v Sardínii a v Španielsku; exterminati sunt, hovorí kronikár.[1]

[1] "Exterminati sunt," píše Raoul Glaber, Hist., kn. ii, kap. xii, Hist. des Gaules, zv. x, s. 23. Exterminati by mohlo znamenať vyhnaní z mesta rovnako ako odsúdení na smrť. Kontext samozrejme zdá sa ukazuje na trest smrti.

Katari z Toulouse boli taktiež uväznení a popravení. O niekoľko rokov neskôr v roku 1114 biskup Soissons uväznil množstvo heretikov a uvrhol ich do väznice až dovtedy, kým sám nerozhodne ako s nimi naložiť. Zatiaľčo medzitým odišiel do Beauvais, kde hľadal radu u svojich spolubratov biskupov zhromaždených tu na koncile, obyvateľstvo, obávajúce sa prílišnej miernosti kléru, zaútočilo na väzenie, vytiahlo z nej heretikov a upálilo ich na hranici. Guibert de Nogent ich však vôbec neobviňuje. Jednoducho upriamuje pozornosť na "oprávnenú horlivosť" ukázanú pri tejto príležitosti "Božím ľudom," aby zastavila šírenie herézy.

V roku 1144  biskup Liège, Adalbero II. prinútil množstvo katarov, aby sa priznali k svojej heréze; "Dúfal tak," povedal, "že s milosťou Božou ich privedie k obráteniu." Ale obyvateľstvo menej láskavého srdca, sa vyrútili na nich a pohnali ich na hranicu, že ich tam upália; biskup len s veľkými ťažkosťami väčšinu z nich zachránil. Následne napísal pápežovi Luciovi II. pýtajúc sa ho, aký je vhodný trest za herézu.[1] Nepoznáme však akú odpoveď od neho dostal.
Približne v rovnakom čase došlo k podobnej dišpute medzi arcibiskupom a a ľudom z Kolína ohľadne dvoch alebo troch heretikov, ktorí mali byť uväznení a odsúdení. Klérus ich vyzval k návratu do Cirkvi. Ale ľud "pohnutý prehnanou horlivosťou," píše dobový historik, sa ich zmocnil a napriek odporu arcibiskupa a jeho klerikov ich doviedli na hranicu. "Neuveriteľné sa stalo vravím," pokračuje kronikár, "trpeli svoje muky na hranici, nielen s trpezlivosťou, ale radosťou."[2]

[1] List cirkvi mesta Liège pápežovi Luciovi II. v Martène, Amplissima collectio, zv. i, zb. 776-777.

[2] List Evervina, prepošt zo Steinfeldu sv. Bernardovi, kap. ii, v Bernardi Opera, Migne, P.L., zv. clxxxii, zb. 677.

Jedným z najznámejších heretikov dvanásteho storočia bol Peter z Bruys. Jeho nepriateľstvo voči kléru napomohlo jeho propagande v Gaskoňsku. Aby ukázal svoj odpor ku katolíckemu náboženstvu, na sviatok Veľkého Piatku spálil veľké množstvo krížov a opekal si mäso nad plameňmi. Toto nahnevalo ľudí a popudilo ich proti nemu. Zmocnili sa ho a upálili ho v St. Giles okolo roku 1126.[1]

Henrich z Lausanne bol jeho najslávnejším žiakom. Vyrozprávali sme príbeh jeho života inde.[1] Sv. Bernard mu horlivo oponoval a úspešne ho vyhnal z hlavných miest Toulouse a kraja Albi, kde rozširoval svoju škodlivú propagandu. Krátko nato bol uväznený (1145 alebo 1146), a odsúdený na doživotie buď v jednej z väzníc arcibiskupa alebo v niektorom kláštore v Toulouse.

[1] Vie de Saint Bernard, 1. vyd., Paríž, 1895, zv. ii, ss. 218-233.

Arnold z Brescie bol sám zaneprázdnený viac otázkami disciplíny než dogmou; jedinými reformy, ktoré obhajoval boli tie sociálne.[1] Učil, že klérus by nemal vlasniť časné majetky a odvážil sa pohnať pápežstvo k úteku z Ríma. V tomto konflikte, ktorý zahrňoval vlastníctvo cirkevníkov a svetskej moci Cirkvi, bol, hoci dočasne uspešný, nakoniec porazený.[2] Sv. Bernard privolával pomoc svetského ramena aby sa ho Francúzsko zbavilo. Neskôr ho pápež Eugen III. exkomunikoval. Bol popravený počas pontifikátu Hadriána IV. v r. 1155. Bol uväznený v meste Ríme po vzbure, ktorá bola potlačená cisárom Fridrichom I. Barbarossom, vtedy už spojencom pápeža a odsúdený na šibenicu mestským prefektom. Jeho telo bolo následne spálené a jeho pozostatky vhodené do Tibery "zo strachu," hovorí dobový pisateľ, "aby ich ľud nepozbieral a neuctieval ich ako relikvie mučeníka."[3]

[1] Detaily týkajúce sa Arnolda z Brescie, porov. Vacandard, Vie de Saint Bernard, zv. ii, ss. 235-258, 465-469.

[2] Otto Frising, Gesta Friderici,  ii. kniha kap. xx. Porov. Historia Pontificalis, v Mon. Germ. SS., zv. xx, s. 538.

[3] Boso, Vita Hadriani, v Watterich, Romanorum pontificum Vitæ, zv. ii. ss. 326, 330.

V roku 1148 koncil v Remeši prejednával prípad známeho Éon de l'Etoile (Eudo de Stella). Tento čudný jednotlivec si získal reputáciu svätosti počas svojho pustovníckeho života. Jedného dňa, zarazený slovami liturgie, Per Eum qui venturus est judicare vivos et mortuos (Skrze Toho, ktorý prišiel súdiť živých i mŕtvych), prišiel na myšlienku, že on bol Syn Boží. Vyvolil si niekoľkých stúpencov spomedzi tých najnižších tried, ktorí, neuspokojení s popieraním viery, čoskoro začali  plieniť kostoly. Éon bol za spôsobenie týchto nepokojov uväznený a bol predvedený pred pápeža Eugena III., vtedy predsedajúceho koncilu v Remeši. Bol vyhlásený za duševne chorého a vo všetkej láskavosti bol umiestnený do opatery Sugera, opáta kláštora v St. Denis. Bol zavretý do kláštora, kde krátko nato zomrel.

Je naozaj zvláštne, ale niektorí z jeho učeníkov zotrvávali vo viere v neho; "radšej dávali prednosť smrti, akoby odvolali svoje presvedčenie," hovorí dobový historik. Boli teda predaní svetskému ramenu a zahynuli na hranici. Pri nariadení tohto trestu, bola svetská moc bezpochyby ovplyvnená príkladom Róberta Pobožného.

Je ľahké určiť zodpovednosť Cirkvi, t.j. jej biskupov a kňazov, v tejto sérii popráv (od roku 1020 do 1150). V Orleáns obyvateľstvo a kráľ odsúdili heretikov na smrť; historici tej doby nám vravia otvorene, že klérus iba prehlásil pravovernú náuku. To isté sa stalo v Goslare. V Asti, meno biskupa sa objavuje vedno s menami iných šľachticov, ktorí mali popraviť katarov, ale zdá sa isté, že si v tomto prípade neuplatňoval žiadnu špeciálnu autoritu. V Miláne samotné civilné magistráty zjavne proti arcibiskupovmu protestu, poskytli heretikom možnosť zvoliť si medzi poklonou krížu a hranicou.

V Soissons obyvateľstvo, domievajúce sa, že klérus sa nebude chcieť uchyľovať k drastickým opatreniam, ťažiac z biskupovej neprítomnosti upálilo heretikov, ktorých nenávidelo. V Liège, biskup dokázal zachrániť niekoľko málo pred násilím rozhnevaného davu. V Kolíne už arcibiskup nebol taký úspešný; ľud povstal vo svojom hneve a heretikov upálil skôr, než mohli byť súdení. Peter z Bruys a manichejec v Cambrai boli obaja odsúdení na smrť ľudom. Arnold z Brescie, opustený šťastenou, sa stal obeťou svojich politických nepriateľov; ta túto popravu bol zodpovedný prefekt Ríma.[1]

[1] Prípad Arnolda samozrejme nie je tak jasný. Kronika Annales Augustani minores (Mon. Germ. SS., zv. x, s. 8) prehlasuje, že rebela dal obesiť pápež. Ďalší anonymný spisovateľ (porov. Tanon, Hist. des tribunaux de l'Inq. en France, s. 456, č. 2) vraví s väčšou pravdepodobnosťou, že Hadrián ho iba zbavil svätenia. Podľa Otta z Freisingenu (Mon. Germ. SS., vol. xx, p. 404), Arnold principis examini reservatus est, ad ultimum a præfecto Urbis ligno adactus. Konečne, Geroch z Reichersbergu nám vraví (De investigatione Antichristi, kn. i, kap. xiii, vyd. Scheibelberger, 1875, ss. 88-89) že Arnold bol vyvedený z cirkevného väzenia a popravený služobníkmi rímskeho prefekta. V každom prípade bola príčinou jeho smrti skôr politika než náboženstvo.

Jedným slovom, pri všetkých týchto popravách Cirkev buď zostávala stranou alebo s nimi otvorene prejavila svoj nesúhlas.

Počas tohto obdobia vieme len o jednom jedinom biskupovi Téodwinovi z Liège, ktorý vyzýval svetské rameno aby postrestalo heretikov. Toto je  tým významnejšie pretože jeho predchodca Wazo a jeho nasledovník Adalbero II. obaja protestovali slovom aj skutkom proti krutosti vládcov ako aj ľudu.

Wazo, ako nám jeho životopisec rozpráva, silne odsúdil popravu heretikov v Goslare a keby bol tam prítomný bol by učinil tak ako sv. Martin z Tours v prípade Prisciliána.[1] Jeho odpoveď na list biskupa zo Châlons odhaľuje jeho najvnútornejšie pohnútky o tejto téme. "Používať meč svetskej autority" hovorí "proti manichejcom [2] je protiklade k duchu Cirkvi a učeniu jej Božského Zakladateľa. Spasiteľ nám nariadil nechať kúkoľ rásť spolu s dobrým zrnom až do času žatvy, pretože pri trhaní kúkoľa taktiež vytŕhame spolu s ním pšenicu.[3] Naviac, pokračuje Wazo, tí ktorí sú dnes kúkoľom sa môžu zajtra obrátiť a byť pozberaní ako pšenica v čase žatvy. Preto by mali byť ponechaní nažive. Jediným trestom, ktorý by sme mali voči nim použiť je exkomunikácia."[4]

Biskup z Liège citujúci toto Kristovo podobenstvo, ktoré sv. Chryzostom mal citovať pred ním, ho interpretuje omnoho liberálnejšie než biskup z Konštantínopolu. Pretože on nielen odsudzuje trest smrti, ale všetko uchyľovanie sa k svetskému ramenu.

[1] Vita Vasonis, cap. xxv, xxvi, Migne, P.L., vol. cxlii, col. 753.

[2] Ibid., col. 752.

[3] Matt. xiii. 29-30.

[4] Vita Vasonis, loc. cit., col. 753.

Peter Cantor (Spevák), jeden z najlepších mysliteľov severného Francúzska v dvanástom storočí, taktiež protestoval proti vynášaniu rozsudku trestu smrti za herézu, "Či," he says, "katari sú uznaní vinnými z herézy alebo či slobodne pripúštajú svoju vinu, nemali by byť odsudzovaní na smrť, pokým neútočia proti Cirkvi v ozbrojenej rebélií." Pretože Apoštol povedal, "Človeku, ktorý je heretikom sa po prvom a druhom napomenutí vyhni;" on nepovedal: "Zabi ho."preto "Uväzni heretikov ak chceš, ale odsudzuj ich na smrť."[1]

[1] Verbum abbreviatum, cap. lxxviii, Migne, P.L., vol. ccv, col. 231.

Geroch z Reichersbergu, známy Nemec žijúci v rovnakej dobe, učeník a priateľ sv. Bernarda, hovorí s rovnakými rozpakmi o poprave Arnolda z Brescie. Bol najviac znepokojený tým, že Cirkev a najmä Rímska kúria  by nemala byť obviňovaná, že je zodpovedná za jeho smrť. "Kňažstvo," povedal, "by sa malo strániť prelievania krvi." Neexistuje vôbec žiadna pochybnosť, že tento heretik učil bláznivú doktrínu, ale vykázanie z mesta, uväznenie alebo nejaký podobný trest by mohol byť vhodným potrestaním za jeho zločiny, bez toho aby bol odsúdený na smrť.

Sv. Bernard sa mal taktiež vysloviť, že Arnold mal byť vykázaný z mesta. Poprava heretikov v Kolíne mu poskytla príležitosť prejaviť svoje náhľady na potlačenie herézy. Odvaha, s akou títo fanatici išli v ústrety smrti naozaj rozrušila Evervina prepošta zo Steinfeldu, ktorý o tom napísal opátovi z Clairvaux  a požiadal ho o vysvetlenie.[1]

[1] Evervinov list in Migne, P.L., vol. clxxxii, col. 676 a seq.

"Ich odvaha,"odpovedá, "pramení len z ich tvrdohlavosti; v tejto ich zatvrdlivosti, o ktorej hovoríte ich inšpiroval diabol, rovnako ako vnukol Judášovi aby sa obesil. Títo heretici neboli skutoční, ale falošní mučeníci (perfidiæ martyres). Ale zatiaľčo môžem pochváliť zápal ľudí za vieru, vôbec neschvaľujem ich prehnanú krutosť; pretože viera je vecou presvedčenia, nie sily: fides suadenda est, non imponenda."[1]

[1] In Cantica, Sermo lxiv, n. 12.

V princípe opát z Clairvaux obviňuje biskupov a dokonca svetských vládcov, ktorí vďaka indiferentnosti alebo pre menej cenné dôvody nedokážu vysliediť líšky, ktoré pustošia vinice Spasiteľa. Ale keď už sú vinníci odhalení, vyhlasuje, že jedine láskavosť by mala byť použitá aby boli privedení naspäť. "Nech sú polapení argumentami a nie silou,"[1] t.j. poďme najprv vyvrátiť ich omyly a ak je možné, priviesť ich naspäť do stáda Katolíckej Cirkvi.

[1] Ibid., n. 8.

Ak však tvrdohlavo odmietajú byť obrátení, nech ich biskup exkomunikuje, aby im tak zabránil v páchaní ďalších škôd; ak to okolnosti dovolia, nechajte občiansku moc aby ich zatkla a zavrela do väzenia. Uväznenie je dostatočne tvrdým trestom, pretože zabraňuje ich škodlivej propagande:[1] aut corrigendi sunt, ne pereant; aut, ne perimant, coercendi.[2] Sv. Bernard bol vždy verný svojmu vlastnému učeniu, ako sa môžeme dozvedieť z jeho misie v Languedocu.[3]

[1] De Consideratione, lib. iii, cap. i, n. 3.

[2] Ibid.; porov. Ep. 241 a 242. Viac detailných informácii porov. Vacandard, Vie de Saint Bernard, vol. ii, pp. 211-216, 461-462.

[3] Porov. Vacandard, op. cit., vol. ii, pp. 217-234.

Po tom čo sme zistili pohľady jednotlivých mužov Cirkvi, obrátime sa teraz na koncily toho obdobia a zistíme, že ich vyhlásenia odrážajú úplne to isté učenie. V roku 1049 koncil, usporiadaný v Remeši pápežom Levom IX. vyhlásil všetkých heretikov exkomunikáciu, ale nevyslovil sa v ničom o akomkoľvek časnom treste, ani nezmocnil svetské kniežatá k pomoci pri potlačení herézy.[1]

[1] Porov. Labbe, Concilia, vol. ix, col. 1042.

Koncil v Toulouse z roku 1119, ktorému predsedal Kalixt II. a všeobecný koncil  v Lateráne v roku 1139, boli trošku viac tvrdší; nielenže vydali samotnú bulu exkomunikácie namierenú voči heretikom, ale taktiež nariadili svetskej moci ich trestne stíhať: per potentates exteras coerceri præcipimus.[1] Toto nariadenie bolo, bezpochyby odpoveďou na žiadosť sv. Bernarda adresovanú Ľudovítovi VII. aby vykázal Arnolda z jeho kráľovstva. Jediným trestom na ktorý odkazovali obidva tieto koncily bolo uväznenie.

[1] Council of Toulouse, can. 3, Labbe, vol. x, col. 857; Council of Lateran, can. 23, ibid., col. 1008.

Koncil v Remeši z roku 1148, ktorému predsedal Eugenius III., nielenže sa vyslovoval o tomto treste, ale jednoducho zakázal svetským vládcom poskytovať podporu alebo azyl heretikom.[1] Naviac vieme, že na tomto koncile Éon de l'Etoile bol iba odsúdený na izoláciu v kláštornej cele.

[1] Kán. 18, Labbe, Concilia, zv. x, col. 1113.

V skutočnosti k popravám heretikov, ktoré sa vyskytovali počas jedenásteho a dvanásteho storočia  dochádzalo z dôvodu náhleho okamžitého popudu. Ako historik poznamenal: "Títo heretici neboli trestaní kvôli zločinu proti zákonu; pretože neexistoval žiadny právny zločin herézy a žiadny predpísaný trest. Ale ľudia tej doby sa prispôsobili tomu, čo považovali za opatrenie verejnej bezpečnosti, aby tak ukončili verejné ohrozenie."[1]

[1] Julien Havet, L'hérésie et le bras seculier au moyen âge, v jeho OEuvres, vol. ii, s. 134.

Cirkev, ktorá mala ďaleko od toho aby povzbudzovala ľudí a kniežatá v ich postoji skrze svojich biskupov, učiteľov a koncily pokračovala vo vyhláseniach, že ona má strach z prelievania krvi: A domo sacerdotis sanguinis questio remota sit, píše Geroch z Reichersbergu.[1] Peter Cantor taktiež trvá na rovnakej myšlienke. "Aj keď je im preukázaná vina Božím rozsudkom," píše, "Katari by nemali byť odsudzovaní na smrť, pretože ich rozsudok je svojím spôsobom cirkevný, musí sa vyhlásiť vždy v prítomnosti kňaza. Ak potom budú popravení, kňaz je zodpovedný za ich smrť, pretože on z ktorého autority došlo k tejto veci je za ňu preto zodpovedný."[2]

[1] De investigatione Antichristi, lib. i, kap. xlii, loc. cit., ss. 88, 89.

[2] Verbum abbreviatum, kap. lxxviii, Migne, P.L., zv. ccv, col. 231.

Bola exkomunikácia jediným trestom za herézu? Ano, odpovedali Vazo, Lev IX. a koncil v Remeši v polovici jedenásteho storočia. Ale neskôr vďaka rastu zla boli muži Cirkvi tej doby prinútení volať po pomocu svetskej moci. Mysleli si, že exkomunikácia Cirkvi vyžaduje časný postih. Preto povolávali kniežatá, aby této vyhnali heretikov z ich území a aby uväznili tých, ktorí sa odmietnu obrátiť. Taká bola teória dvanásteho storočia.

Samozrejme nesmieme zabúdať na to, že trest uväznenia, ktorý bol najprv monastickým potrestaním, mal na zreteli dva ciele: zabrániť heretikom aby rozširovali svoje učenie a poskytovať im príležitosť na to, aby sa kajali zo svojich hriechov. V mysliach cirkevných sudcov, to predstavovalo penitenciálny, takmer sviatostný charakter. V období kedy celá Európa bola katolícka, to celkom dobre mohlo nahradiť vyhnanstvo a vykázanie z mesta, ktoré boli jednými z najkrutejších svetských trestov po treste smrti.