pondelok, 10. septembra 2012

Mučenie

V mnohých európskych právnych normách sa využívala súdna tortúra na vydolovanie priznaní od obvinených čarodejníc. Tortúra bola taktiež používaná v mnohých prípadoch na zistenie mien údajných komplicov čarodejníc. Vykonávanie tortúry malo poslúžiť ako dodatočná metóda na potvrdenie presvedčenia sudcov a teológov ohľadne údajných aktivít čarodejníc.
Súdna tortúra, vynucovanie si bolesti za účelom získania dôkazov pri vyšetrovaní zločinu, by mala byť odlíšená od penálnej resp. trestnej tortúry, ktorá bola vykonávaná ako trest za zločin po usvedčení. Súdna tortúra mala byť aplikovaná na otrokov v starovekom Grécku a Ríme a počas jestvovania rímskej ríše boli mučení aj slobodní ľudia pri vyšetrovaní zrady a iných ohavných zločinov. Prax samozrejme upadla do všeobecného zabudnutia v ranom stredoveku. V trinástom storočí, po prijatí inkvizičnej procedúry, bolo mučenie znovuzavedené do európskych súdnych siení. Po prvýkrát bola použitá na svetských súdoch v talianskych mestských štátoch a v svätej rímskej ríši na konci 20-tych rokov 13. storočia a od roku 1252 sa mala stať používanou na cirkevných súdoch, väčšinou pri procesoch s heretikmi.
Hlavným účelom súdnej tortúry bolo získať priznanie jednotlivcov podozrivých z utajených zločinov. Keď bola prijatá inkvizičná procedúra, sudcovia preberali zodpovednosť za určenie viny na základe racionálneho vyhodnocovania dôkazov. Za účelom zabrániť usvedčeniu nevinných ľudí prijali súdy veľmi žiaduci štandard dokazovania: Osoba nemohla byť usvedčená z hrdelného zločinu bez svedectva dvoch očitých svedkov alebo priznania. V utajených zločinoch, ako je spiknutia alebo vražda, bolo zvyčajne ťažké získať dôkazy od očitých svedkov. To isté platilo pre herézu a čarodejníctvo. Skutočná nemožnosť získania svedectva od očitých svedkov v týchto situáciách preto kládla na priznania vysoký stupeň právnej istoty a keď nedochádzalo k priznaniam, na ich vynútenie bola použitá tortúra.
Keď bola prijatá tortúra, juristi zistili, že procedúra môže veľmi ľahko viesť k tomu, že nevinní ľudia poskytnú falošné priznania aby tak zastavili bolesť. Aby sa zabránilo tomu, že k takémuto niečomu dôjde a aby dôkazy získané z priznaní boli oveľa spoľahlivejšie, juristi sformulovali množinu pravidiel týkajúcich sa patričného výkonu tortúry. Tieto pravidlá vyžadovali poprvé,  že predtým než sa bude môcť použiť tortúra sa musí nazhromaždiť určité množstvo dôkazného materiálu o vine. Buď svedectvo jedného očitého svedka alebo špecifické množstvo nepriamych dôkazov sa stali oficiálnymi predpokladmi pre vykonanie tortúry. Za účelom zabránenia súdnemu stíhaniu na základe falošných obvinení, tu taktiež mali byť dôkaz, známy ako corpus delicti, že došlo naozaj k spáchaniu zločinu. Iné pravidlá upresňovali trvanie a stupeň intenzity tortúry a ďalšie špecifikovalo, že všetky priznania získanie pri mučení sa mali zopakovať mimo mučiarne. Ešte ďalšia množina pravidiel bola určená na obmedzenie alebo odmietnutie súdneho stíhania údajných komplicov zločinca na základe priznaní získaných pomocou mučenia.
Tieto pravidlá neslúžili ako logické zdôvodnenie systému tortúry, ale pokúšali sa obmedziť ich arbitrárny potenciál a presviedčali sudcov o väčšej dôvere, že by mohli slúžiť svojmu zamýšľanému účelu. Problém nastal vtedy, keď pravidlá boli buď uvoľnené alebo úplne ignorované v záujme získania priznaní od osôb, o ktorých sa predpokladalo že sú vinní, ale o ktorých vine bol malý rukolapný dôkaz. Uvoľnenie takéhoto druhu bolo veľmi častým javom pri čarodejníckych procesoch, keďže čarodejníctvo bolo širokoďaleko považované za tzv. crimen exceptum - “výnimočný zločin,” v ktorom sa nedajú použiť zvyčajné štandardy zaisťovania dôkaznej situácie. V týchto prípadoch bola vykonávaná tortúra zvyčajne barbarským spôsobom a mohla sa opakovať donekonečna pokým sa obvinený nepriznal. Zatiaľčo uvoľnenie pravidiel upravujúcich použitie tortúry sa stalo normou pri súdoch vedených skúsenými sudcami, úplná nedbalosť alebo potlačenie pravidiel sa často vyskytovalo v procesoch vedených právne neskúsených laikov alebo klerikov v malých jurisdikciách.
Nástroje tortúry boli navrhnuté na zisťovanie informácií od väzňov bez toho, aby došlo k ich zabitiu. Zariadenia teda skracovali alebo predlžovali extrémnosti; bolo zakázané aplikovať tortúru priamo na trup. Drviče prstov, ktoré boli často prvými zariadeniami používanými pri výsluchu, boli zveráky, ktoré stláčali a drvili prsty. Drevené nástroje vo všeobecnosti známe ako čižmy (tzv. brodequin vo Francúzsku) používali hroty na drvenie nôh oproti stenám, ktoré ich uzatvárali. Kovová krabica prispôsobená pomocou skrutkového mechanizmu, známa ako španielska čižma, slúžila podobnému účelu a mohla byť rozpálená, aby tak spôsobila dodatočnú bolesť. Strappado, kladka, ktorou sa vyzdvihovali väzni k stropu za ich ramená, zatiaľčo ich zápästia boli zviazané do zadu, slúžila opačnej funkcii natiahnutia paží. Najkrutejším použitím  strappado nabralo formu tzv. squassation, pri ktorom bol väzeň pustený z výšky stropu, znovu zachytený pred samotným dopadom na zem. Ku chodidlám väzňa mohli byť pripevnené závažia o hmotnosti až 660 libier za účelom zvýšenia bolesti. Ďalšou formou rozšírenia bol škripec, ktorý postupne naťahoval ruky a nohy pomocou povrazov na rohatkách. Menej brutálnym, no nie menej účinným spôsobom tortúry bolo vynucovanie neustáleho bdenia, tzv. tormentum insomniae.
Všetky európske krajiny dovoľovali používanie tortúry za určitých okolností, ale len v niektorých jurisdikciách, najmä tých, ktoré mali mať prijatú inkvizičnú procedúru, sa stala obvyklým nástrojom súdneho vyšetrovania. V Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku, Holandskej republike, talianskych štátoch a španielskych kráľovstvách bola tortúra akceptovaná ako legitímna procedúra. Avšak aj v týchto oblastiach bola samozrejme vykonávaná na rozličných stupňoch. Napríklad v rámci Nemecka  na teritóriách Würzburg, Bamberg a Eichstätt sa prejavovalo veľmi málo umiernenosti pri používaní tejto procedúry voči čarodejniciam, zatiaľčo v mestách ako Rothenburg ob der Tauber sa prejavovalo oveľa väčšie obmedzenie. Podobné rozdiely sa dajú nájsť vo Švajčiarsku. V Pays de Vaud, kde hon na čarodejnice bol rovnako intenzívny ako v akomkoľvek inom regióne Európy, bola aplikovaná s veľkou krutosťou, ale v susednom Fribourg, ju miestne autority používali s omnoho väčšou  umiernenosťou. Z 159 ľudí uväznených pre čarodejníctvo vo Fribourgu medzi rokmi 1607 a 1683, 75 prežilo výkon tortúry bez priznania sa, zatiaľčo iba 49 sa priznalo pod jej tlakom a 35 nebolo vôbec mučených (Monter 1976, 106–107).
Strappado, mučiaci nástroj pri ktorom obeť, so zápastiami zviazanými do zadu, bola vyzdvihovaná pomocou kladky a následne spustená bez toho, aby jej chodidlá dosiahli podlahu. Často sa pripájali železné závažia, aby takto zvyšovali bolesť a spôsobovali vykĺbenie ramien.
(John H. Langbein, Torture and the Law of Proof: Europe and England in the Ancient Regime, Chicago: University of Chicago Press, 1977, doska XLV)
V mnohých európskych krajinách, centrálne súdne autority zabezpečili kroky na regulovanie použitia tortúry a v mnohých prípadoch, boli schopní vynútiť svoje smernice. Vo Svätej Rímskej ríši, právny kódex známy ako kódex Carolinae, promulgovaný v roku 1532, nastavil striktné pravidlá pre vykonávanie tortúry. Vo Francúzsku provinčné parlements (vládnúce súdne dvory), najmä Parlement v Paríži, pristúpili ku krokom aby nimi získali monopol nad administráciou tortúry a potrestali sudcov na nižších súdoch ktorí mučili väzňov bez povolenia. V Španielsku, Portugalsku a Taliansku, bola administrácia tortúry striktne regulovaná inkvizíciou, ktorá v každej krajine bola centrálne riadenou súdnou inštitúciou. V Škótsku, bol zákon o tortúre podobný tomu, ktorý prevažoval v Anglicku: Tortúra nebola povolená pokým nebola schválená povolením od Štátnej rady. Tieto povolenia boli vydávané oveľa častejšie než v Anglicku, ale len v niekoľko málo čarodejníckych prípadoch. Veľký počet škótskych čarodejníc samozrejme bolo podrobených mučeniu miestnymi autoritami, najmä počas veľkého honu na čarodejnice v rokoch 1661–1662. Mučenie v týchto prípadoch často naberalo formu opakovaného prepichovania pokožky, počas neustáleho hľadania diabolského znamenia. Kráľovská vláda neustále vyvíjala snahy kontrolovať aplikáciu tortúry miestnymi autoritami, ale v tomto ohľade nebola úspešná až do konca sedemnásteho storočia.
Vo Švédsku pri obyčajných kriminálnych vyšetrovaniach nebola tortúra povolená, ale bola povolená pri prípadoch čarodejníctva, niekedy vďaka kráľovského výnosu, tak ako k tomu došlo počas veľkého honu na čarodejnice v rokoch 1668–1676. V Dánsku a Nórsku legislatíva zo šestnásteho storočia zakazovala použitie tortúry pred odsúdením zločincov. Toto silné obmedzenie tortúry bolo vo všeobecnosti dodržiavané, hoci pri desiatich nórskych procesoch boli čarodejnice predtým mučené za účelom získania informácií ohľadne spôsobu uctievania Diabla (Naess 1990, 375).
V Uhorsku sa použitie tortúry pri čarodejníckych procesoch nestalo všeobecne rozšíreným až do konca sedemnásteho storočia. Hlavným základom pre jej používanie, odhliadnuc od niektorých vágnych odvolaní sa na ňu v štatúte knihy z roku 1517, bolo pojednanie Practica nova imperialis Saxonica verum Criminaliam (Nové pravidlá v kriminálnych prípadoch pre ríšske Sasko) zostavené saským juristom Benediktom Carpzovom v roku 1635. Tento návod, ktorý mal démonologický ako aj procedurálny význam, bol prijatý ako právny kódex pre Rakúsko a České kráľovstvo v roku 1656 a bol následne inkorporovaný do uhorského kódexu z roku 1696. Pravdepodobne nie je zhodou náhod, že jeho prijatie bolo nasledované zintenzívnením honby na čarodejnice v Uhorsku. Postupy, ktoré Carpzov predpísal, samozrejme najmä tie týkajúce sa tortúry, sa stretli s opozíciou od juristov, najmä Mátyása Bodóa v jeho štúdii o kriminálnej jurisprudencii publikovanej v roku 1751.
Použitie tortúry pri čarodejníckych procesoch poslúžilo  trom hlavným faktorom pri vývoji európskeho honu na čarodejnice. Zaprvé, uľahčilo fúzií rozličných čarodejníckych presvedčení od kompozitného konceptu čarodejníctva vďaka vynucovaniu od osôb obvinených z mágie aby sa priznali k uctievaniu Diabla. Tortúra umožnila teológom a juristom zabezpečiť si priznania ktorými potrebovali dokázať, že tí ktorých ich susedia obviňovali z maleficium (škodlivej mágie) mali vykonať pakt s Diablom a klaňať sa mu. Zadruhé, tortúra bola oveľa zodpovednejšia než akýkoľvek iný faktor za vysoké počty usvedčení a popráv pri čarodejníckych procesoch. Súdne dvory, ktoré tortúru používali nepravidelne, ako to bolo na anglických súdoch alebo ju používali s mierou a výstrahou, ako napr. tribunály rímskej inkvizície, dosahovali takmer vždy nízke počty usvedčení než tie, ktoré aplikovali tortúru s menším obmedzením. Tortúra nebola nutná na usvedčenie čarodejníc, pretože dobrovoľné priznanie na kontinente alebo verdikt o vine vyhlásený anglickou alebo dánskou porotou mohol poslať čarodejnicu na jej smrť. Potreba vynútiť si priznanie vo väčšine čarodejníckych prípadov samozrejme položila hlavný dôraz na tortúru a viedla k jej širokému používaniu. Zatretie, tortúra bola podstatným nástrojom pri vedení veľkých, reťazovo-reakčných čarodejníckych procesov, pri ktorých usvedčené čarodejnice boli nútené menovať svojich komplicov. Niektoré veľké hony na čarodejnice sa rozrástli na základe iných faktorov, ako sú svedectvá detí, ktoré si predstavovali že boli unášané na Sabat, ako sa to stalo vo veľkom baskickom čarodejníckom hone z rokov 1609–1614, ale väčšina veľkých čarodejníckych procesov, najmä tých v nemeckých a švajčiarskych krajinách, sa rozvinuli väčšinou ako výsledok tortúry.
V sedemnástom a na začiatku osemnásteho storočia, sa stal výkon tortúry pri všetkých kriminálnych prípadoch a obzvlášť v čarodejníckych procesoch cieľom útoku, čo malo za následok napokon zákaz tortúry vo všetkých európskych právnych systémoch. Najznámejší z týchto útokov na použitie tortúry bol spísaný Friedrichom Spee z Langenfeldu, jezuitským profesorom morálnej teológie na univerzite v Paderborne. Speeovo pojednanie Cautio Criminalis seu de processibus contra sagas liber (Varovanie pri kriminálnej justícii alebo kniha o čarodejníckych procesoch, 1631) odsúdilo čarodejnícke procesy kvôli tom, že spôsobili smrť tisíckam nevinných osôb. Dvaja iní jezuiti, Adam Tanner a Paul Laymann, spísali veľké práce o morálnej teológii, ktoré obsahovali časti o použití tortúry pri čarodejníckych procesoch. Z protestantskej strany prišli práce Johanna Matthäus Meyfarta (Mayfahrt), luteránskeho profesora z Erfurtu, ktorého práca prezradzovala obrovskú závislosť na Speeovi a Johann Greve, holandský arminiánsky teológ, ktorý odsúdil použitie tortúry z akéhokoľvek dôvodu kresťanmi.
Toto množstvo kritických prác o tortúre v neskorom sedemnástom storočí neustále rástlo. V roku 1682 burgundský sudca Augustin Nicolas napísal úzko odôvodnený útok na jej praktické vykonávanie. Christian Thomasius, jurista z Univerzity v Halle v Sasku, ktorý je známy hlavne vďaka svojej  predošlej  práci De crimine magiae (O zločine mágie, 1701), taktiež uverejnil devastačnú kritiku mučenia v roku 1705. Thomasius ťažil vo veľkom z predošlých prác Speea, Tannera a Meyfarta, ale taktiež poskytol svojmu pojednaniu príznačne protestantskú príchuť. Thomasius, ako pietista, známy svojím antiklerikalizmom,  argumentoval podľa príkladu Greveho, že mučenie bolo nekresťanským prostriedkom vynucovania pravdy, ktorý nie je nikde zaznamenaný v Písme a že pápežstvo ho používalo na zdolanie svojich nepriateľov pod zámienkou obvinenia z herézy a čarodejníctva.
Hlavnou kritikou tortúry vo všetkých týchto prácach nebolo až tak to, že procedúra bola nehumánna, ale že dôkazy získané takýmito prostriedkami pri jej vykonávaní boli nespoľahlivé, pretože nevinné osoby by mohli vykonať falošné priznania aby tak zastavili bolesť. Kritika mala viac než iba akademický význam. V tých jurisdikciách, kde bola tortúra vykonávaná v čarodejníckych prípadoch rutinne, tieto pojednania priamo prispeli k zníženiu počtu usvedčení a popráv a napokon rovnako aj k úpadku v počte procesov.
Kritici tortúry, píšúci v kontexte čarodejníckych procesov, vyslovili štyri špecifické body. Prvým bolo to, že tortúra nemala byť dovolená len na základe zlej povesti alebo nedostatočných nepriamych dôkazov. Odôvodnenie pre mučenie čarodejníc na základe takýchto obmedzených či neopodstatnených dôkazov bolo to, že čarodejníctvo bolo tzv. crimen exceptum. Od začiatku 20-tych rokov 17. storočia, ktoré boli obzvlášť intenzívnym obdobím honov na čarodejnice v Nemecku, značný počet juristov, najvýznamnejší bol Ernst Cothmann, argumentovali tým, že čarodejníctvo nebolo výnimočným zločinom - crimen exceptum. Ak to bol tento prípad, procesy pre čarodejníctvo by mali podriadiť oveľa presnejším legálnym požiadavkám vyjadreným v kódexe Carolinae. Čoskoro nato po objavení sa Cothmannovho rozhodnutia, Paul Laymann argumentoval, že v prípadoch čarodejníctva a herézy, nepriame dôkazy na ktorých má spočívať rozhodnutie aplikovať tortúru musia byť silnejšie než pri iných kriminálnych prípadoch. Toto znamenalo, že sudcovia pre všetky zámery a účely by mali byť presvedčení o vine obžalovaného predtým než pristúpia k tortúre a že priznanie bolo potrebné jednoducho k ustanoveniu technických požiadaviek úplného dôkazu.
Druhá kritika, úzko spojená s prvou, bola nasmerovaná proti prehnanému používaniu tortúry, praxi ktorá bola už predtým ospravedlnená výnimočnou povahou zločinu. Mimoriadna krutosť bola ďaleko najrozšírenejším zneužitím systému a kritika týchto excesov, na morálnych ako aj právnych základoch, sa stala najúčinnejším a najpretrvávajúcejším argumentom proti tejto praxi. Tí, ktorí prijímali za určitých okolností túto procedúru , ako napríklad španielski a talianski inkvizítori, ktorí zostavili inštrukcie pre je používanie v roku 1614 resp. v roku 1623, sa často rovnako kriticky vyjadrovali o tortúre. Rímske inštrukcie zakazovali vykonávanie tortúry pomocou šklbania povrazov pri zaobchádzaní so strappadom, pomocou priväzovania závaží k chodidlám a doby jej vykonávania viac než jednu hodinu. Opakovanie bolo zakázané okrem najvýnimočnejších prípadov, v ktorých sa od súdu vyžadovalo prekonzultovať to s ich nadriadenými pred pristúpením k nemu.
Tretia kritika tortúry, ktorá mohla najviac prispieť k redukcii počtu stíhaní než akýkoľvek iný faktor, bola namierená voči praxi mučenia tých, ktorí boli menovaní vo výpovediach čarodejníc ako ich komplici. Použitie tortúry týmto spôsobom sa malo stať rutinou v oblastiach, kde presvedčenie v kolektívne uctievanie diabla bolo silné a v niektorých nemeckých biskupstvách, ako boli Trier, Bamberg a Würzburg, mali spôsobiť stovky popráv. Táto prax vyvolala dve právne otázky.Prvou bolo, či čarodejnice, ktorých mučenie malo viesť k ich usvedčeniu mali byť mučené po druhýkrát aby došlo k zisteniu mien ich komplicov. Druhou bola tá, či takéto osoby, ktorých usvedčená čarodejnica menovala ako komplicov mohli byť samotní mučení bez akéhokoľvek podporného dôkazu. Pri oboch týchto právnych otázkach boli rozličné učené názory, hoci je dôležité poznamenať, že najčastejšie čítaný démonológ sedemnásteho storočia, jezuita Martín Del Rio, mal brániť prax jednoznačnými termínmi a dokonca tvrdil, že sudcove naznačenie mien počas vykonávania tortúry bolo legálne. Mučenie menovaných osôb bolo považované za nutné aby sa potvrdilo svedectvo čarodejníc. Prvým učencom, ktorý sa zapojil do debaty s Del Riom o tomto probléme bol jeho spolubrat  jezuita Adam Tanner, ktorý namietal, že už samotná denunciácia, pochádzajúca aj od viac než jednej priznanej čarodejnice neoprávňuje ani tortúru ani odsúdenie tých, ktorí mali pred touto denunciáciou dobrú reputáciu. Nebezpečenstvo bolo to, že pod mučením sa nevinní ľudia mohli priznať k zločinom ktoré nespáchali, rovnaké nebezpečenstvo, ktoré Spee odhalil vo svojom Cautio Criminalis.
Konečnou kritikou tortúry bolo vyvrátenie tvrdenia, že Boh by mal intervenovať do procesu za účelom ochrániť nevinných. Tento istý argument mal slúžiť ako obhajoba stredovekých ordálov pred ich zrušením v roku 1215. Tanner, Greve, a dokonca francúzski juristi, ktorí zostavili Grande ordonnance criminelle z roku 1670, ktorý odhalil tortúru ako archaickú praktiku podobnú starým ordálom (ale nerušil ju), mal odhaliť slabú stránku tejto obhajoby. Tanner bol obzvlášť dôkladný pri vyvracaní tohto argumentu, tvrdiac že ak Boh mohol dopustiť mučeníctvo, vojny a masakry, neexistuje tu žiadna istota, že by nedovolil popravu nevinných osôb menovaných ako čarodejnice vďaka tomu, že im dovolí aby sa falošne priznali pod mučením.
Hoci reštrikcie použitia súdnej tortúry napomohli zníženiu intenzity trestných stíhaní za čarodejníctvo, k zrušeniu tortúry vo väčšine európskych jurisdikcií došlo iba po naozajstom konci čarodejníckych procesov a  niekedy aj po ich formálnej dekriminalizácii. Iba v dvoch krajinách Škótsku a Uhorsku došlo k zrušeniu až po poslednom čarodejníckom procese. Väčšina zákazov tortúry sa musí vidieť ako súčasť širšej reformy kriminálnej vyšetrovacej procedúry, ku ktorej presadeniu  prišlo vo väčšine kontinentálnych európskych štátov v poslednej štvrtine osemnásteho storočia a prvej štvrtine devätnásteho storočia. Prvou krajinou v kontinentálnej Európe, v ktorej došlo k zrušeniu tortúry bolo Prusko v roku 1754, štyri roky po tom, čo kráľ Fridrich Viliam I. vydal edikt proti čarodejníckym honom. Posledným európskym teritóriom ktoré nasledovalo tento zákaz bol švajčiarsky kanton Glarus, ktorý vykonal tento krok v roku 1851, dlho po poslednej legálnej poprave za čarodejníctvo na tomto teritóriu (a v celej Európe) v roku 1782.
Naviac zrušenie tortúry v Európe bolo z veľkej časti inšpirované humanitárnymi ohľadmi ktoré neboli v popredí v skorších kritikách. Úpadok čarodejníckych procesov preto malo viac súvis s reguláciou a obmedzením tortúry než s jej formálnou elimináciou.

Použitá a odporúčaná literatúra:
Ankarloo, Bengt. 1990. “Sweden: The Mass Burnings (1668–1676).” Pp. 283–317 in Early Modern European Witchcraft: Centres and Peripheries. Edited by Bengt Ankarloo and Gustav Henningsen. Oxford: Clarendon.
Damaska, Mirjan. 1978. “The Death of Legal Torture.” Yale Law Journal 86: 860–884.
Langbein, John. 1976. Torture and the Law of Proof. Chicago: University of Chicago Press.
Lea, Henry Charles. 1973. Torture. Edited by Edward Peters. Philadelphia: University of Pennsylvania Press.
Levack, Brian P. 1995. The Witch-Hunt in Early Modern Europe. 2nd ed. London: Longman.
———. 1999. “The Decline and End of Witchcraft Prosecutions.” Pp. 1–93 in The Eighteenth and Nineteenth Centuries. Vol. 5 of The Athlone History of Witchcraft and Magic in Europe. London and Philadelphia: Athlone and University of Pennsylvania Press.
Melville, R. D. 1905. “The Use and Forms of Judicial Torture in England and Scotland.” Scottish Historical Review 2: 225–249.
Monter, E. William. 1976. Witchcraft in France and Switzerland: The Borderlands During the Reformation. Ithaca, NY, and London: Cornell University Press.
Naess, Hans Eyvind. 1990. “Norway: The Criminological Context.” Pp. 367–382 in Early Modern European Witchcraft: Centres and Peripheries. Edited by Bengt Ankarloo and Gustav Henningsen. Oxford: Clarendon.
Peters, Edward. 1985. Torture. New York: Blackwell.
Silverman, Lisa. 2001. Tortured Subjects: Pain, Truth, and the Body in Early Modern France. Chicago and London: University of Chicago Press.

1 komentár:

  1. Ta tortura byla povolena Innocencem IV. v bule Ex tirpandum v roce 1252,a bylo to za ucelem zistani pravdy, priznani se. Tomu "strappado" se ve Spanelsku rikalo "garrucha",a to prudke spousteni vysetrovaneho se uzivalo asi nejbezneji. Pisete ale moc dobre a moc rada navstevuji Vas blog. Zdravi Inger K

    OdpovedaťOdstrániť