Otroctvo bolo až do modernej doby prítomné takmer v každej známej spoločnosti. Počas biblického obdobia, odborníci ukazujú, bolo otroctvo považované za dané, hoci Izraeliti praktizovali naozaj mierne formy otroctva a nezotročovali natrvalo svojich súkmeňovcov. Ježiš, hoci opakovane odsúdil hriech ako druh morálneho otroctva, nepovedal ani slovo proti otroctvu ako sociálnej inštitúcii. Rovnako je to aj u pisateľov Nového zákona. Peter a Pavol napomínali otrokov, aby boli poslušní voči svojim pánom. Pavol nalieha na Filemóna aby pristupoval k svojmu obrátenému otrokovi Onezimovi ako k bratovi v Kristu. I keď diskrétne naznačuje nech Onezima prepustí, nehovorí tým, že Filemón je morálne povinný oslobodiť Onezima a nejakých ďalších otrokov, ktorých by mohol mať.
Počas mnohých storočí bola Cirkev súčasťou otrokárskej spoločnosti. Pápeži sami vlastnili otrokov, vrátane niekedy stoviek muslimských zajatcov, ktorí slúžili ako posádka ich galejí. Počas kresťanského staroveku a stredoveku teológovia všeobecne nasledovali sv. Augustína v jeho názore, že hoci otroctvo nebolo zapísané do prirodzeného morálneho zákona nebolo absolútne zakázané týmto zákonom. Sv. Tomáš Akvinský, Luther a Kalvín boli v tomto ohľade všetci augustiniáni. Hoci podrobenie sa jednej osoby druhej (servitus) nebolo súčasťou hlavného zámeru prirodzeného zákona sv. Tomáš učil, že bolo vhodným a sociálne prospešným vo svete postihnutom dedičným hriechom.
Vplyv evanjelia postupne zmierňoval zlá otroctva, prinajmenšom v stredovekej Európe. Nevoľníctvo v sebe nezahrňovalo ponižovanie a brutalitu, ktorú si ľudia dnes obyčajne spájajú s otroctvom. Morálni teológovia rozlišovali, že otroci, na rozdiel od iba hnuteľného majetku, mali isté práva dokonca aj voči svojim pánom, ktorí už nad nimi nemali moc života a smrti, ako to bývalo v časoch pohanskej antiky.
Pre sv. Tomáša mali otroci (servi) právo na jedlo, spánok, manželstvo a výchovu svojich detí. Mala by pre nich platiť aj výsada plniť si svoje náboženské povinnosti a malo by sa s nimi zaobchádzať so zhovievavosťou. Po dobytí Nového sveta a zotročení celých populácií indiánov a afričanov, teológovia ako Bartolomé de Las Casas a Tomáš de Vio - Kajetán začali namietať voči nespravodlivostiam podrobovania ľudí a zajímania ich za účelom lukratívneho obchodu s otrokmi. Niektorí významní katolíci na začiatku devätnásteho storočia, vrátane J.M. Sailera, Daniel O'Connella a Grófa de Montalemberta, spolu s mnohými protestantmi, tlačili na úplné zrušenie otroctva.
Počas tohto obdobia pápeži boli ďaleko od toho, aby mlčali. Už vtedy keď sa začalo zotročovanie domorodého obyvateľstva európskymi kolonizátormi, začali vystupovať proti tomu. Pápež Eugen IV. v roku 1435 odsúdil zotročovanie ľudí na novokolonizovaných Kanárskych ostrovoch a pod hrozbou exkomunikácie nariadil aby všetci takíto otroci boli okamžite oslobodení. Pápeži Pius II. a Sixtus IV. dôrazne zopakovali tieto zákazy. V bule adresovanej všetkým pravoverným kresťanom vo svete pápež Pavol III. v roku 1537 odsúdil zotročovanie indiánov v Severnej a Južnej Amerike. Pápež Gregor XIV. v roku 1591 nariadil oslobodiť všetkých filipínskych otrokov zajatých Španielmi. Pápež Urban VIII. v roku 1639 vydal bulu aplikujúcu princípy Pavla III. na portugalské kolónie v Južnej Amerike a vyžadujúcu oslobodenie všetkých indiánskych otrokov.
V roku 1781 pápež Benedikt XIV. obnovil volania predchádzajúcich pápežov oslobodiť indiánskych otrokov južnej Ameriky. Preto to nebol rozkol s predchádzajúcim učením, keď pápež Gregor XVI. v roku 1839 vydal všeobecné odsúdenie zotročovania indiánov a černochov. Obzvlášť odsúdil import čiernych otrokov z Afriky. Pápež Lev XIII. nasledoval cestu nastolenú pápežom Gregorom XVI.
Hoci pápeži odsúdili zotročovanie nevinných domorodých obyvateľov a zločinný obchod s otrokmi, neučili že všetci otroci všade na svete by mali byť ihneď oslobodení. V čase americkej občianskej vojny bolo len veľmi málo katolíkov v USA presvedčených, že pápežove učenie požaduje od nich, aby sa stali abolicionistami.
Biskup John England v súlade s tradíciou sa držal toho, že tu môžu existovať oprávené nároky na otroctvo. Biskup Francis P. Kenrick zastával názor, že otroctvo nie nevyhnutne narušuje prirodzený zákon. Arcibiskup John Hughes namietal, že otroctvo je zlo, ale nie absolútne zlo. Orestes Brownson, zatiaľčo popieral že otroctvo je malum in se (v podstate zlo), pohrával sa s myšlienkou priazne voči emancipácii ako veci politiky.
V roku 1863 John Henry Newman napísal naozaj fascinujúce reflexie o otroctve. Spolubrat katolík William T. Allies, sa ho opýtal, či by mu neposkytol komentár na jeho prednášku, ktorú plánoval predniesť tvrdiac v nej, že otroctvo je vnútorne zlým. Newman odpovedal, že hoci by veľmi rád videl zmiznúť otroctvo, nemôže však ísť až tak ďaleko, aby ho odsúdil ako vnútorne zlé. Pretože ak by tomu tak bolo, sv. Pavol by mal rozkázať Filemónovi “ihneď oslobodiť všetkých tvojich otrokov.” Newman, ako sa zdá, bol v súlade s celou katolíckou tradíciou. V roku 1866 Sväté Ofícium v odpovedi na otázky z Afriky, rozhodlo, že hoci otroctvo (servitus) bolo neželateľné, nebolo per se proti prirodzenému resp. božskému zákonu. Toto rozhodnutie sa týkalo druhu otrockej služby, ktorá bola v tom čase tradične praktizovaná v istých častiach Afriky.
Žiadny Otec alebo doktor Cirkvi teda nebol bezpodmienečný abolicionista. Žiadny pápež alebo koncil nikdy nevyhlásil ďalekosiahle odsúdenie otroctva ako takého. Ale tieto prehlásenia sa neustále snažili zmierniť zlá otroctva a opakovane odsudzovali masové zotročovanie obyvateľstva na dobytých územiach a hanebný obchod s otrokmi a tak odsudzujúc otroctvo v jeho pôvode a príčinách.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára