Inkvizícia - IX. kapitola

IX. KAPITOLA

PÔSOBENIE INKVIZÍCIE

Naším cieľom nie je oboznamovať sa s každým detailom činnosti inkvizície. Stručný náčrt, niečo ako pohľad zhora, bude stačiť. Jej pole pôsobnosti, hoci veľmi rozsiahle, nepokrývalo celú Christianitas, ba dokonca ani všetky latinské krajiny. Škandinávske kráľovstvá jej unikli takmer úplne; Anglicko ju okúsilo iba raz v prípade Templárov; Kastília a Portugalsko o nej pred panovaním Ferdinanda a Isabely nevedelo nič. Vo Francúzsku bola takmer neznáma—prinajlepšom ako zabehnutá inštitúcia—okrem jeho južnej časti, ktorá sa nazývala grófstvo Toulouse a neskôr v Languedocu.

Inkvizícia bol v plnom nasadení v Aragónii. Katari ako sa zdá boli zvyknutí často cestovať z Languedocu do Lombardie, takže aj horné Taliansko malo už od raného obdobia svoj vlastný kontingent inkvizítorov. Fridrich II. ju mal založiť na dvoch Sicíliách a v mnohých mestách v Taliansku a Nemecku. Honorius IV. (1285-1287) ju zaviedol v Sardínii.[1] Jej aktivita vo Flandrách a Českom kráľovstve v pätnástom storočí bola veľmi rozsiahla. Tieto boli hlavnými centrami jej pôsobenia.

[1] Potthast, no. 22307; Registres d'Honorius IV, uverejnené Mauriceom Prou, 1888, no. 163.

Niektorí z inkvizítorov mali o svojom úrade vysokú mienku. Pripomíname ideálny portrét dokonalého inkvizítora načrtnutý Bernardom Guim a Eymericom. Ale ako nevyhnutne plynie zo zákona dejín realita sa k ideálu nikdy nepriblížila.

Vieme o menách mnohých inkvizítorov, mníchov a biskupov.[1] Existovali niektorí, ktorých pamiatka je bez potupy; v skutočnosti si ich Cirkev uctieva ako svätcov, pretože oni zomreli za vieru.[2]

[1] Mgr. Douais, Documents, vol. 1, pp. cxxix-ccix.

[2] Tak napríklad Peter z Verony, zavraždený heretikmi v roku 1252.

Ale iní si plnili povinnosti svojho úradu v duchu nenávisti a netrpezlivosti, čo odporovalo prirodzenej spravodlivosti ako aj kresťanskej zhovievavosti. Toto nám napríklad pomáha odsúdiť hanebné správanie sa Konráda z Marburgu. Vtedajší kronikári nám o tom píšu, že keď sa pred jeho tribunál dostavili heretici, on im neudelil žiadny čas na rozmyslenie, ale ihneď od nich požadoval odpoveď áno alebo nie na obvinenia namierené voči nim. Ak priznali svoju vinu, zachovali si svoje životy a boli vhodení do väzenia; ak sa odmietli priznať, boli hneď odsúdení a poslaní na hranicu. Takáto krátka spravodlivosť skrátka silne pripomínala nespravodlivosť.

Avšak Róbert dominikán, známy ako Róbert la Bougre, pretože bol obrátený patarén, dokonca v krutosti  Konráda ešte predčil. Spomedzi smutných činov tohto inkvizítora sa špeciálne musíme zmieniť o popravách pri Montwimeri v kraji okolo Champagne. Biskup Moranis mal povoliť veľkej komunite heretikov žiť a rozrastať sa okolo neho. Robert sa rozhodol kruto potrestať celé mesto.  Za jeden týždeň  dokázal vyšetriť všetkých svojich väzňov. Dňa 29. mája 1239 bola približne jedna stovka a osemdesiat z nich spolu s ich biskupom poslaná na hranicu. Takéto krátke súdne vyšetrovacie postupy spôsobili to, že boli voči tomuto krutému inkvizítorovi poslané do Ríma viaceré sťažnosti. Bol obvinený zo toho že si vo svojom slepom fanatizme poplietol nevinných s vinnými a z nátlaku na úbohé duše takým spôsobom, aby takto zvýšil počet svojich obetí. Vyšetrovanie preukázalo, že tieto sťažnosti boli dobre podložené. V skutočnosti sa odhalili také hanebnosti, že Robert le Bougre bol najprv zbavený svojho úradu a konečne odsúdený na doživotné uväznenie.[1]

[1] Aubri des Trois Fontaines, ad ann. 1239, Mon. Germ., SS., vol. xxiii, 944, 945.

Ďalšie skutky inkvizície neboli menej odiózne. V roku 1280 si radní mesta Carcassonne sťažovali pápežovi, francúzskemu kráľovi a biskupským vikárom v diecéze na krutosť a nespravodlivosť Jean Galanda pri používaní tortúry. Mal na steny inkvizičného väzenia napísať tieto slová: dominculas ad torquendum et cruciandum homines diversis generibus tormentorum. Niektorí väzni bývali mučení na škripci a s väčšinou z nich bolo zaobchádzané tak kruto že stratili vo svojich ramenách a nohách pohyblivosť stali sa úplne bezmocnými. Niektorí z nich dokonca vďaka mučeniu zomreli vo veľkej agónii. Sťažnosť v tomto tóne pokračuje a zmieňujú sa v nej päť alebo šesťkrát o obrovskej krutosti použitých tortúr.

Filip Krásny, ktorý býval príležitostne šľachetného srdca adresoval list zo dňa 13. mája 1291 senešalovi v Carcassonne v ktorom odsudzuje inkvizítorov za ich kruté mučenie nevinných ľudí, vďaka ktorým boli falošne usvedčení živí i mŕtvi; a medzi ďalšími zneužitiami sa obzvlášť zmieňuje o "novo vymyslených mučeniach". Ďalší jeho list (1301) adresovaný Foulquesovi de Saint-Georges, obsahoval podobnú sťažnosť.

V bule určenej pre kardinálov Taillefera de la Chappelle a Bérengera de Frédol z 13. marca 1306 sa Klement V. zmieňuje o sťažnostiach občanov Carcassonne, Albi a Cordes týkajúcich sa krutosti praktikovanej vo väzniciach inkvizície. Niektorí z týchto nešťastníkov "boli tak zoslabnutí vďaka drsným podmienkam ich uväznenia, nedostatku jedla a krutosti ich mučení (sevitia tormentorum), že zomreli".

Skutočnosti v prípade Savonarolu sa dajú len ťažko zistiť. V oficiálnom popise jeho výsluchu sa vyhlasuje, že bol tri a pol krát podrobený mučeniu na estrapáde, tzv. tratti di fune. Toto bol druh mučenia známy ako strappado. Mestskí radní - Signoria, ako odpoveď na výčitky Alexandra VI. kvôli ich pomalosti, vyhlásili, že tu majú čo do činenia s mužom veľkej húževnatosti a neoblomnosti; a že ho mali niekoľko dní neúnavne mučiť avšak s mizernými výsledkami.[1] Burchard, pápežský pronotár prehlásil, že bol daný na mučenie sedemkrát. Z toho plynul len veľmi malý rozdiel či boli tieto tortúry používané per modum continuationis alebo per modum iterationis, ako to uvádza kazuista inkvizície. V každom prípade to bolo žalostné zneužitie.[2]

[1] Villari, La storia di Girolamo Savonarola, Firenze, 1887, vol. ii, p. 197.

[2] H. Lucas, Fra Girolamo Savonarola, a Biographical Study. London, Sands, 1905.

Taktiež sa môžeme dozvedieť niečo o brutalite inkvizítorov z ľutosti pociťovanej jedným z nich. On mal používať mučenie žeravými uhlíkmi na kúzelníčku. Nešťastná žena čoskoro nato zomrela vo väzení na následky jej mučenia. Inkvizítor, uvedomujúci si že on spôsobil jej smrť napísal žiadosť o dišpenz pápežovi Jánovi XXII.  z dôvodu prechmatu, ktoré týmto jeho pričinením vzniklo.

Avšak k najväčším excesom inkvizície dochádzalo vďaka politickým režimom vládcov. Takéto príklady v žiadnom prípade neboli zriedkavé. Ešte nebola ani len ustanovená inkvizícia, keď sa ju Fridrich II. snažil zneužiť na politické účely. Bol príliš úzkostlivý dať súdne stíhanie pre herézu do rúk jeho kráľovských úradníkov než, aby boli v rukách biskupov a mníchov. Preto keď v roku 1233 sa v liste Gregorovi IX. chválil, že dal odsúdiť na smrť veľký počet heretikov v jeho kráľovstve pápež dal najavo, že nebol tak celkom oklamaný týmto jeho predstieraným zápalom. Vedel veľmi dobre, že cisár si jednoducho prial zbaviť sa svojich osobných nepriateľov a že odsúdil na smrť mnohých, ktorí vôbec heretikmi neboli.

Hlavnou príčinou procesu a odsúdenia Templárov boli osobné záujmy Filipa Pekného. Samotný Klement V. a ako aj cirkevní sudcovia boli rovnako nešťastne vinnými z podľahnutia v celej tejto afére. Ale k ich nespravodlivému odsúdeniu došlo hlavne kvôli túžbe kráľa skonfiškovať ich obrovské majetky.[1]

[1] Tribunály inkvizície pravdepodobne nikdy neboli tak kruté ako v prípade Templárov. V Paríži podľa svedectva Ponsard de Gisiac, počas tortúry zahynulo tridsaťšesť templárov. V Sens ako vraví Jacques de Saciac, malo zomrieť vďaka mučeniu a utrpeniu dvadsaťpäť. (Lea, op. cit., vol. iii, p. 262.) Veľmajster rádu Jacques Molay za záchranu života vďačil sviežosti svojej telesnej konštitúcie. Priznania vynútené takýmito prostriedkami boli úplne bezcenné. Napriek všetkých svojim snahám Filip Pekný pri získavaní formálneho odsúdenia celého templárskeho rádu nikdy neuspel.

Jana z Arku bola taktiež obeťou ktorú si vyžiadali politické záujmy tej doby. Ak by biskup z Beauvais Pierre Cauchon, nebol taký ostro pro-anglický prívrženec, je veľmi pravdepodobné že tribunál ktorému predsedal by nikdy nedospel k verdiktu o vine, ktorý ju poslal na hranicu;[1] nikdy by nebola považovaná za heretika, ešte menej relapsovaného.

[1] Najväčším zločinom v procese bola zámena v dokumentoch odlišnej formy odvolania od toho, ktoré Jana čítala blízko kostola v Saint-Ouen.

Bolo by ľahké citovať mnohé príklady rovnakého druhu, pochádzajúce najmä zo Španielska. Ak bolo na svete nejaké miesto kde sa štát nespravodlivo miešal do inkvizičných procesov, bolo to v kráľovstve Ferdinanda a Izabelly, kráľovstve Filipa II.[1]

[1]  Dokazujú to sťažnosti rozličných pápežov. Porov. Héféle, Le Carinal Ximénes, Paris, 1857, pp. 265-274. Langlois, L'Inquisition d'après les travaux recents, Paris, 1902, pp. 89-141; Bernaldez, Historia de los Reyes: Cronicas de los reyes de Castilla, Fernandez y Isabel, Madrid, 1878; Rodrigo, Historia verdadera de la Inquisicion, 3 vol., Madrid, 1876-1877.

Z toho všetkého čo bolo povedané by sme nemali vyvodzovať, že inkvizičné tribunály sa vždy dopúšťali krutosti a nespravodlivosti; mali by sme však jednoducho prijať záver, že boli až príliš časté. Pretože aj jeden jediný prípad brutality a nespravodlivosti si zasluhuje večné opovrhnutie.

. . . . . . . .

Najprísnejšie tresty, ktoré inkvizícia mohla uložiť (odhliadnuc od menších trestov ako sú púte, nosenie našitých krížov, atď.), bolo uväznenie, odovzdanie svetskému ramenu a konfiškácia majetku.

"Uväznenie, podľa teórie inkvizície nebolo potrestaním, ale spôsob akým penitent mohol získať o chlebe súženia a vode strádania odpustenie od Boha za svoje hriechy, zatiaľčo súčasne bol z blízka sledovaný, aby sa videlo či zotrváva na správnej ceste a bol oddelený od zvyšku stáda, aby sa týmto odstránilo všetko nebezpečenstvo nákazy".[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 484.

Heretici, ktorí sa počas času milosti priznali k svojim omylom, boli uväznení len na krátky čas; tí, ktorí sa priznali vďaka tortúre alebo pod hrozbou smrti boli uväznení na doživotie; toto bolo zvyčajné potrestanie pre relapsovaných počas väčšej časti trinásteho storočia. Bol to jediný trest, ktorý vynášal na nich Bernard de Caux (1244-1248).

"Existovali dva druhy väzenia," píše Lea, "miernejšie alebo murus largus a ostrejšie, známe ako murus strictus alebo durus alebo arctus. Všetky boli o chlebe a vode a uväzenie podľa predpisu bolo na samotke každý penitent bol v oddelenej cele, neboli mu povolené žiadne návštevy aby sa mu zabránilo škodiť iným alebo aby sa neškodilo jemu; ale toto nemohlo byť striktne vynútené a aj preto okolo roku 1306 Geoffroi d'Ablis považoval povolené návštevy väzňov klérom a laikmi obidvoch pohlaví za zneužívanie".[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 486, 487.

Ak sa vrátime ďalej do minulosti do roku 1282 Jean Galand zakázal dozorcovi väznice v Carcassonne jesť alebo tráviť voľný čas spolu s väzňami alebo vydržiavať si sluhov.

Samozrejme manželovi a manželke bolo dovolené mať vzájomné návštevy, ak boli uväznení jeden z nich alebo obaja; a na sklonku štrnásteho storočia Eymeric prehlásil, že navštevovať väzňov mohli mať povolené horliví katolíci, ale nie ženy alebo prostí ľudia, ktorí sa mohli mravne skaziť, pretože obrátení väzni ako dodal boli veľmi náchylní relapsovať a nakaziť tak iných a zvyčajne potom zomierali na hranici.[1]

[1] Eymeric, Directorium, p. 507.

"V miernejšej forme alebo murus largus väzni zjavne bývali, ako sa dobre chovali, vypúšťaní  do koridorov aby sa rozcvičili, kde niekedy mali príležitosť na vzájomné rozhovory a s vonkajším svetom. Toto privilégium bolo nariadené udeľovať starým a nepevným kardinálmi, ktorí vyšetrovali podmienky väznice v Carcassonne a podnikli opatrenia aby zmiernili ich prísnosť. Pri ostrejšom uväznení alebo murus strictus bol väzeň vhodený do jednej z najmenších, najtemnejších a najzapáchajúcejších ciel spútaný reťazami na nohách—v niektorých prípadoch prikovaný k stene. Tento trest bol uvalený na tých, ktorých prečiny boli zjavné alebo ktorí sami sa dopustili krivoprísažníctva vykonaním neúplných priznaní, čo bola záležitosť plne v kompetencii inkvizítora. Sám sa som sa stretol s jedným prípadom z roku 1328 nahnevaného falošného svedka, odsúdeného na tzv. murus strictissimus, spútaného reťazami na rukách aj na nohách. Ak boli vinníci členmi náboženských rádov, aby sa vyhlo škandálu boli súdne stíhania udržiavané v súkromí a trest uväznenia mohol byť nariadený odpykávať si v konvente jeho vlastného rádu. Pretože tieto budovy samozrejme neboli vybavené celami pre potrestanie zločincov, toto pre obeť pravdepodobne neznamenalo žiadnu veľkú výhodu. V prípade Jeanne, vdovy B. de la Tour mníšky z Lespinasse z roku 1216, ktorá sa mala dopustiť prečinov katarskej ako aj valdénskej herézy a vo svojej výpovedi sa mala vykrúcať, rozsudkom bolo uväznenie v oddelenej cele v jej vlastnom konvente, kde nik nemohol vstúpiť ani ju vidieť, jedlo jej bolo dávané cez otvor ponechaný na tento účel —v skutočnosti žijúca hrobka známa ako tzv. in pace."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i. p. 487.

V takýchto mizerných väzniciach bola strava ešte úbohejšia. Ale "kým predpísané pokánie bola strava o chlebe a vode, inkvizícia s nezvyčajnou láskavosťou nebránila svojim väzňom dostávať od svojich priateľov príspevky pozostávajúce z jedla, vína, peňazí a oblečenia a medzi jej dokumentmi sa na toto nachádzajú časté narážky, čo sa môže považovať za zavedený zvyk."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 491.

Počet väzňov odsúdených aj na doživotie bol naozaj značný. Zbierky rozsudkov, ktoré máme nám poskytujú o tomto bode presné informácie.

Máme napríklad register Bernarda de Caux, inkvizítora v Toulouse pre roky 1244-1246. Z celkového počtu päťdesiatdva jeho rozsudkov, bolo dvadsať sedem heretikov odsúdených na doživotné uväznenie. Nesmieme taktiež zabúdať na to, že niekoľko z nich obsahuje odsúdenia mnohých jednotlivcov; po druhé napríklad odsúdil tridsaťtri osôb z ktorých dvanásť bolo uväznených na doživotie; štvrtý odsudzoval na doživotie osemnásť osôb. Na druhú stranu, v registeri nie je zaznamenaný žiadny prípad odovzdania svetskému ramenu a to dokonca ani tých, ktorí znovu upadli do herézy.[1]

[1] Douais, Documents, vol. 1, pp. cclx-cclxi; vol. ii. pp. i-89.

Bernarda musíme považovať za krutého inkvizítora. Register notára v Carcassonne, publikovaný Mgr. Douaisom, obsahuje pre roky 1249-1255 dvestosedemdesiatosem položiek. Ale medzi uloženými trestami fiigurovalo uväznenie len veľmi zriedkavo. Obvyklým trestom bolo vynútená púť po Svätej zemi, passagium, transitus ultramarinus.[1]

[1] Douais, Documents, vol. 1, pp. cclxvii-cclxxxiv; vol. ii. pp. 115, 243.

Bernard Gui, ktorý pôsobil sedemnásť rokov (1308-1325) ako inkvizítor v Toulouse sa spomína, že odsúdil 930 heretikov, z ktorých dvaja boli vinní z falošného svedectva, 89 bolo mŕtvych a štyria boli utečencami. V osemnástich kázaniach - Sermones alebo Autos-da-fé v ktorých vyniesol rozsudky, ktoré máme dnes k dispozícii, odsúdil 307 do väzenia, t.j. približne jednu tretinu zo všetkých heretikov predvedených pred jeho tribunál.[1]

[1] Douais, Documents, vol. 1, pp. ccv, porov. Appendix B. Poznamenajme, že tento register zaznamenáva 930 odsúdení. Porov. Lea, op. cit., vol. i, p. 550.

Inkvizičný tribunál v Pamiers v kázaniach Sermones z rokov 1318-1324 viedol 98 procesov voči heretikom. V záznamoch sa uvádza, že dvaja boli zbavení viny; a nie je uvedené o uložených trestoch pre dvadsaťjeden ďalších, ktorí boli vyšetrovaní. Najbežnejším trestom bolo doživotné väzenie. V Sermo z 8. marca bolo do väzenia odsúdených trinásť heretikov, z ktorých osem boli prepustení na slobodu 4. júla 1322; títo druhí boli odsúdení na nosenie jednoduchého alebo dvojitého kríža našitého na odeve. Šiesti z desiatich vyšetrovaných dňa 2. augusta 1321 boli odsúdení na doživotie do nemeckej väznice. Dňa 19. júna 1323 boli šiesti z desiatich vyšetrovaných odsúdení do väzenia (murus strictus); 12. augusta 1324 bolo desiati z jedenástich vyšetrovaných odsúdení na doživotie do zostreného väzenia: ad strictum muri Carcassonne inquisitionis carcerem in vinculis ferreis ac in pane et aqua. Z tejto štatistiky sme zistili, že inkvizícia v Pamiers ukladala tresty doživotia tak často, ak nie viac, ako inkvizícia v Toulouse.

Vyššie sme videli, že trest uväznenia bol častokrát zmiernený a ba dokonca úplne zmenený. Doživotné uväznenie bolo niekedy zmenené na dočasné väzenie a oba tresty na púte alebo nosenie kríža. Dvadsiati, uväznení inkvizíciou v Pamiers, boli oslobodení za podmienky že budú nosiť kríž. Takáto zhovievavosť nebola zvláštnosťou len inkvizície v Pamiers. V roku 1328 v rámci jediného rozsudku bolo 23 väzňov z Carcassonne prepustených na slobodu a ďalším boli uložené ako náhrada mierne tresty.

V registri rozsudkov Bernarda Guiho čítame o 190 prípadoch prepustenia z väzenia s povinnosťou nosiť kríž a z tohto počtu bolo 51 následne oslobodených len s menšími trestami. Väzni boli niekedy prepustení na slobodu z dôvodu nemoci, napríklad ženy s deťmi alebo kvôli zabezpečeniu svojich rodín.

"V roku 1246 nachádzame Bernard de Caux pri vyhlásení rozsudku nad Bernardom Sabbatierom relapsovaným heretikom na doživotné väzenie dodávať to, že keďže previnilcov otec je dobrým katolíkom a je starý a chorý, syn by mal zostať s ním a podporovať ho tak dlho ako bude žiť, zatiaľčo bude nosiť kríže."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, 486.

Isto bol tento trest uväznenia hrozivým, ale zatiaľčo by sme mali viniť niektorých inkvizítorov že v rámci neho urobili tieto trápenia ešte intenzívnejšími svojou zlomyseľnosťou alebo ľahostajnosťou, musíme taktiež pripustiť, že iní niekedy jeho krutosť zmiernili.

. . . . . . . .

Odsúdenie zatvrdlivých heretikov a neskôr relapsovaných nedovoľovalo žiadny prejav zhovievavosti. Koľko heretikov bolo odovzdaných svetskému ramenu a takto poslaných na hranicu je nemožné určiť. Samozrejme máme v tomto ohľade niektoré zaujímavé štatistiky o oveľa dôležitejších tribunáloch. Časť registra Bernarda de Caux, ktorý sa týka nekajúcich heretikov bol stratený, ale vlastníme rozsudky inkvizície v Pamiers (1318-1324) a z Toulouse (1308-1323). V deviatich Sermones alebo Autos-da-fé[1] tribunálu v Pamiers odsudzujúcich 64 osôb, boli odovzdaní svetskému ramenu len piati heretici.

[1] Tzv. Sermo generalis počas ktorého boli inkvizítormi jednotlivo vyhlasované rozsudky sa v Španielsku nazývalo auto-da-fé.

Bernard Gui predsedal pri osemnástich autos-da-fé a odsúdil v nich 930 heretikov; a predsa odsúdil svetskému ramenu len štyridsiatich dvoch.[1] Títo inkvizítori boli ďaleko miernejší než Robert le Bougre. Ak sa na to pozrieme z celkového hľadiska pôsobenie inkvizície znamenalo skutočný pokrok  pri zaobchádzaní so zločincami; pretože nielen že priniesla koniec náhlej pomste rozvášneného davu, ale značne znížila počet odsúdených na smrť.[2]

[1] Porov. rozsudky Bernarda Gui v Douais, Documents, vol. i, p. ccv, and Appendix B.

[2] Aj keď bola inkvizícia v plnom nasadení heretici, ktorí dokázali uniknúť cirkevným tribunálom nemali žiadny dôvod si gratulovať. Pretože sa dozvedáme ako Rajmond VII., gróf z Toulouse v roku 1248 sa pričinil o upálenie 80 heretikov pri Berlaiges, blízko Agenu, po tom čo sa v jeho prítomnosti priznali, nez toho aby im dal príležitosť odvolať.

Všimli sme si u Pamiers, že odsúdených na smrť bol jeden z trinástich kým v Toulouse len jeden z dvadsiatich dvoch. Hoci sú dostatočne hrozivé tieto čísla sú značne odlišné od prehnaných štatistických počtov vymyslených plodnými mozgami nevzdelaných polemikov.[1]

[1] Samozrejme tu nemáme na mysli čestných historikov ako Langlois, ktorý odhadoval, že jeden heretik z celkovo desiatich bol odovzdaný svetskému ramenu (op. cit., p. 106). Dom Brial vo svojom predhovore chybne tvrdí k zv. xix diela Recueil des Historiens des Gautes (p. xxiii), že Bernard Gui upálil 637 heretikov. Toto číslo predstavuje počet vtedy známych odsúdených heretikov, ale len 40 z nich boli odovzdaní svetskému ramenu. Presné číslo je 42 z celkového počtu 930. Porov. Douais, Documents, vol. i, p. ccv, a Appendix B.

Je pravdou, že mnohí spisovatelia sú znepokojení z krutosti španielskych a nemeckých tribunálov, ktoré poslali na hranicu obrovský počet obetí, t.j. conversos a čarodejníc.

Španielska inkvizícia od samého začiatku pôsobila s maximálnou krutosťou. "Tisícdvesto conversos, penitentov, zatvrdlivých a relapsovaných heretikov bolo prítomných na auto-da-fé v Toledu v marci 1487; a aj podľa toho najtriezvejšieho odhadu poslal Torquemada na hranicu približne dve tisícky heretikov"[1] za 12 rokov.

[1] Langlois, L'Inquisition d'après des tableaux récents, 1902, pp. 105, 106. Toto číslo, bez toho aby  sa dalo považovať za isté, je potvrdené výrokmi súčasníkov Pulgom a Marincom Siculom. Porov. Héféle, Le Cardinal Ximénes, Paris, 1856, pp. 290, 291. Ďalší súčasník Bernaldes, hovorí o viac než 700 upálených počas obdobia 1481-1488; porov. Gams, Kirchengeschichte von Spanien, vol. iii, 2, p. 69.

"Počas tohto istého obdobia", hovorí súčasný historik, "konalo pokánie 15000 heretikov a boli zmierení s Cirkvou".[1] Čo tvorí celkovo sedemnásť tisíc procesov. Musíme teda pochopiť ako mohol byť  Torquemada, hoci hrubo osočený stotožnený s týmto obdobím, počas ktorého sa tak veľa tisícok  conversos objavilo pred španielskymi tribunálmi.

[1] Pulgar, v Héféle, op. cit., p. 291.

Horlivosť inkvizítorov ako sa zdá po čase utíchla.[1] Pravdepodobne si mysleli, že bude lepšie udržať Židov a Moslimov v Cirkvi pomocou vľúdnosti. Ale vľudnosť zlyhala rovnako ako sila. Po sto rokoch bol počet zatvrdlivých conversos rovnako veľký ako predtým. Niekoľko horlivých advokátov sily odporúčalo autoritám všetkých ich poslať na hranicu. Ale štát sa rozhodol vyhnať moriskov zo Španielska rovnako ako vyhnal Židov v roku 1492. Podobným spôsobom v septembri 1609 prešiel zákon nariaďujúci vyhnanstvo pod trestom smrti všetkým Moriskom, mužom, ženám a deťom. Päťstotisíc osôb približne jedna šestnástina  populácie bola takto vykázaná zo Španielska a prinútená hľadať útočisko na brehoch Berberského pobrežia. "Hľaďte," writes Brother Bléda, "na najslávnejšiu udalosť v Španielsku od dôb apoštolov; náboženská jednota je teraz zaistená; iste je na úsvite éra prosperity."[2] Táto éra prosperity tak pyšne ohlasovaná dominikánskym zelótom nikdy neprišla. Toto extrémne opatrenie, ktoré ho tak obrovsky potešilo, v skutočnosti Španielsko oslabilo vďaka tomu, že sa zbavilo stovky tisícov svojich poddaných.

[1] "Inkvizícia vo Valencii odsúdila stodvanásť conversos v roku 1538 (z ktorých štrnásť bolo poslaných na hranicu); pri auto-da-fé v Seville dňa 24. septembra 1559 boli traja upálení a ôsmi boli uzmierení a odsúdení do väzenia na doživotie; dňa 6. júna 1585 inkvizítori v Saragosse vo svojom opise určenom Filipovi II. hovorili o tom, že uzmierili šestdesiatichtroch a poslali piatich na hranicu". Langlois, op. cit., p. 106.

[2] Porov. Bléda, Defensio fidei in causa neophytorum sive Moriscorum regni Valentini totiusque Hispaniæ,, Valencia, 1610.

Čarodejnícka hystéria, ktorá sa rozšírila po celej Európe v pätnástom a šestnástom storočí mimoriadnym spôsobom vznietila horlivosť inkvizítorov. Bula pápeža Inocenta VIII. Summis Desiderantes, zo dňa 5. decembra 1484 tieto záležitosti ešte zhoršila. Pápež pripustil, že muži a ženy môžu mať nemorálne styky s démonom a že čarodejnice pomocou magických zaklínadiel dokážu škodiť úrode, viniciam, sadom a obilným poliam.[1]

[1] Bullarium, vol. v, p. 296 a seq., a Pegna's Bullarium v Eymeric, Directorium Inquisit., p. 83.

Taktiež si sťažoval na bláznovstvo tých cirkevných osôb a laikov, ktorí sa voči inkvizícii pri prenasledovaní heretických čarodejníc stavali na odpor a uzatváral to tým, že udeľoval dodatočné právomoci pre dominikánskych inkvizítorov, Institorisa a Sprengera, autorov známeho Malleus Maleficarum.

Innocent VIII. iste nemal na mysli zaviazať Cirkev  k viere v javy, ktoré zmienil vo svojej bule, ale jeho osobný názor zanechal vplyv na kanonistov a inkvizítorov jeho doby; toto jasne vyplýva z čarodejníckych procesov ku ktorým počas tohto obdobia dochádzalo.[1] Je nemožné odhadnúť počet odsúdených čarodejníc. Louis de Paramo víťazoslávne prehlásil, že za storočie a pol ich Sväté Ofícium poslalo na hranicu viac než tridsať tisíc.[2] Samozrejme musíme brať takéto okrúhle čísla opatrne pretože bývajú vždy obrovsky nadsadené. Ale skutočnosťou zostáva, že odsúdenia za čarodejníctvo boli tak početné, že je to až neuveriteľné. Pápežstvo samotné si uvedomovalo nespravodlivosti páchané svojimi zástupcami. Preto boli v roku 1637 vydané inštrukcie stigmatizujúce počínanie inkvizítorov na základe opisu ich svojvoľných a nespravodlivých súdnych stíhaní čarodejníc; oni boli obvinení z vynucovania priznaní, ktoré boli nepodložené pomocou krutého mučenia a z ich odovzdávania svetskému ramenu bez dostatočnej príčiny.[1]

[1] Pignatelli, Consultationes novissimæ canonicæ, Venetiis, 2 v fol., vol. i, p. 505, Consultatio 123.

. . . . . . . .

Konfiškácia, hoci nebola tak krutým trestom ako hranica, veľmi ťažko dopadala na obete inkvizície. The Rímske zákony klasifikovali zločin herézy na roveň so zradou a trestali ju primárne trestom smrti a sekundárne konfiškáciou. Nariaďovali aby všetci heretici bez výnimky stratili svoje vlastníctvo v ten samý deň kedy zakolísali vo viere. K vlastnej konfiškácii majetku nedošlo v prípade tých penitentov, ktorí si nezasluhovali krutejšie potrestanie než bolo dočasné uväznenie. Bernard Gui odpovedal tým, ktorí proti tomuto nariadeniu namietali  poukazom na to, že tu k žiadnej skutočnej strate peňažného obnosu nedochádza. Pretože, ako tvrdil: "Sekundárne tresty sú vynášané len na tých heretikov, ktorí denuncujú svojich komplicov. Ale vďaka tejto denunciácii zabezpečujú toto odhalenie a zatknutie vinníkov, ktorí by bez ich pomoci mohli uniknúť potrestaniu; majetok týchto heretikov je ihneď skonfiškovaný čo je určite pozitívny zisk."[1] Skutočná konfiškácia prebiehala v prípade všetkých zatvrdlivých a relapsovaných heretikov odovzdaných svetskému ramenu spolu so všetkými penitentmi, odsúdenými na doživotné väzenie a spolu so všetkými podozrivými, ktorí dokázali inkvizícii uniknúť, buď útekom alebo smrťou. Heretik, ktorý predtým než ho mohla inkvizícia zatknúť zomrel v pokoji v posteli bol považovaný za neprítomného a podľa toho bolo sa s ním aj zaobchádzalo; jeho pozostatky boli exhumované a jeho vlastníctvo skonfiškované. Tomuto poslednému faktu zodpovedá neobvyklá početnosť súdnych stíhaní proti mŕtvym. Zo 636 prípadov vyšetrovaných Bernardom Gui bolo 88 po smrti. Ako všeobecné pravidlo platilo, že konfiškácia majetku heretika, ktorá tak často bývala výsledkom inkvizičných procesov, mala veľa čo dočinenia so záujmom, ktorý nastolili. Nemôžeme povedať, že Sväté Ofícium systematicky zvyšovalo počet svojich odsúdení iba preto aby si zvýšili svoje peňažné zisky. Ale zneužitia tohto druhu boli nevyhnutné. Vieme, že existovali pretože ich pápeži silne odsudzovali, hoci boli príliš zriedkavé aby si zaslúžili viac než stručnú zmienku. Ale neboli by to cirkevné a svetské kniežatá aby sa rozličnými spôsobmi nepodieľali spolu so Svätým Ofíciom na týchto konfiškáciách a ktorým v niektorých krajinách pripadlo všetko, aby sa nezhodovali s inkvizíciou na pokračujúcej dobrej vôli a pomoci, ktorá bola podmienkou jej prosperity, bez ktorej by došlo k tomu, čo Lea nazýva "dráždidlom drancovania?" Môžeme o tom celkom úspešne pochybovať…. Toto bolo zjavne príčinou, prečo ich horlivosť za vieru zakaždým vždy ochladla keď nebolo jasné, že z toho bude plynúť peňažný zisk. "V našich dobách," píše inkvizítor Eymeric naozaj smutne, "už nie sú žiadni bohatí heretici, takže kniežatá, nevidiaci mnoho peňazí vo výhľade, sa sami na vlastné náklady nebudú snažiť; je úbohé, že taká prospešná inštitúcia ako naša by mala mať svoju budúcnosť tak neistú."[2]

[1] Practica,m 3 pars, p. 185.

[2] Langlois, op. cit., pp. 75-78.

Väčšina historikov písala málo alebo vôbec o peňažnej stránke inkvizície. Lea bol prvým, ktorý jej venoval takú pozornosť, akú si zaslúžila. Píše "Nadôvažok k biede a utrpeniu uvalenými vďaka takýmto  konfiškáciám vo veľkom na tisícky nevinných a bezmocných žien a detí takto zbavených všetkého, malo by byť takmer nemožné preháňať zlo ktoré to spôsobovalo všetkým vrstvám  v dennom živote".[1] Existovala tu naozaj veľmi malá zábezpeka v obchodovaní, pretože kontrakty skrytého heretika boli v podstate prázdnymi zdrapmi papiera a mohli byť anulované tak rýchlo ako bola odhalená vina, a to buď počas jeho života ako aj po jeho smrti. V pohľade na takýto trestný kódex dokážeme pochopiť, prečo Lea musel napísať: "I keď  hrôzy preplnených väzenských kobiek sa dajú len zriedka preháňať, ešte viac účinným kvôli zlu a ešte väčšmi poburujúcim bola neustála bdelosť, ktorá bola vždy na stráži aby vyplienila bohatých a odtŕhala od úst chudobných ťažko získané výnosy, na ktorých záviselo prežitie rodiny."[2]

[1] Lea, op. cit., p. 522.

[2] Lea, op. cit., p. 480.

. . . . . . . .

Toto zhrnutie činov inkvizície je prinajlepšom len stručným a veľmi nedokonalým náčrtom. Ale ani tá najúplnejšia štúdia by nám nedovolila získať hlbší vhľad do spôsobu jej fungovania.

Ľudské vášne boli zodpovedné za mnoho zneužití inkvizície. Svetská moc v procesoch s heretikmi bola ďaleko od nestrannosti voči obžalovanému. Naproti tomu sa zdá, že čim väčší tlak štát vyvinul na cirkevné tribunály, tým viac sa stávala ich procedúra svojvoľnou.

Nemôžeme poprieť, že horlivosť inkvizítorov bola niekedy prehnaná, najmä pri použití tortúry. Ale niektoré prípady ich krutosti sa dajú vysvetliť ich úprimnou túžbou po spáse heretika. Považovali priznanie podozrivých za začiatok ich obrátenia. Preto verili, že na tento účel je oprávnené použiť všetky prostriedky. Mysleli si, že inkvizítor konal niečo chvályhodné, keď aj za cenu krutého mučenia, zbavil heretika jeho herézy. On naozaj ľutoval, že musel použiť silu; ale to nebola vôbec jeho chyba, ale chyba zákonov, ktoré mal vynútiť.

Väčšina ľudí považuje tzv. auto-da-fé  za najhoršiu hrôzu inkvizície. Len ťažko sa dá zbaviť jeho obraz bez blčiacich plameňov a zúrivo vyzerajúcich katov. Ale auto-da-fé nutne nevyžadovalo ani hranicu ani kata. Bolo to jednoducho slávnostné "Kázanie", na ktoré sa mali dostaviť heretici, aby boli odsúdení.[1] Trest smrti na týchto slávnostiach nebol vždy uložený, pretože ich zámerom bolo vyvolať predstavivosť ľudu. Pri siedmich z osemnástich autos-da-fé, ktorým predsedal známy inkvizítor Bernard Gui nebolo vyhlásený žiadny tvrdší trest než uväznenie.

[1] O týchto "Kázaniach", porov. Tanon, op. cit., pp. 425-431.

Napokon sme videli, že na mnohých miestach dokonca aj v Španielsku v určitom období bol počet heretikov odsúdených na smrť naozaj malý. Dokonca aj Lea, ktorého nikto nemôže obviniť z akejkoľvek prílišnej straníckosti vo vzťahu k Cirkvi, je prinútený prehlásiť: "Hranica strávila relatívne málo obetí".[1]

[1] Op. cit., vol. i, p. 480.

Naozaj uväznenie a konfiškácia boli zpravidla najkrutejšími udeľovanými trestami.