Rozličné tresty za čarodejníctvo a stredoveká cirkev - 3. časť

Ako sme videli v predchádzajúcej časti nášho miniseriálu podľa citovaného názoru spisu Canon Episcopi popieralo sa v ňom reálne konanie extatických letov vzduchom, čo bol značný rozdiel od predstáv prevládajúcich v neskorších storočiach renesancie a humanizmu. Samozrejme aj v tom čase minimálne niekoľko žien muselo naozaj veriť, že skutočne mali takéto schopnosti. Cirkev na toto vo svojom stanovisku ponúkla dve vysvetlenia: jedno, racionálne vysvetlenie, že tieto boli iba púhymi snovými ilúziami; druhé, čo bolo v podstate teologické vyhlásenie o tom, že sa jednalo o ilúzie, vyvolané diablom. V ani jednom prípade neboli takéto ženy úplne nevinné, pretože zjavne verili v realitu toho, čo bolo v skutočnosti len iluzórne a otvorene hovorili o ich výletoch a týmto spôsobom sa prepožičiavali pohanskej bohyne Diane a diablovi, ktorý stál za ňou. Do tejto miery bolo potrebné potrestať ich hriech.
Ak sa chceme bližšie pozrieť na to, aký bol skutočný postoj stredovekej cirkvi k škodlivej mágii, treba si všimnúť ešte jeden aspekt. Ak sa jednalo iba o ňu, tak aj podľa Canona Episcopi je táto možnosť reálna. Pre vyjasnenie si tu môžeme odcitovať príslušnú pasáž:

"Vykonávatelia škodlivej mágie alebo kúzelníci alebo tí, ktorí vyvolávajú búrky, alebo ktokoľvek, kto prostredníctvom vyvolávania démonov ľudským zmyslom škodí, mali by byť potrestaní všetkými dostupnými prostriedkami."

Tento ambivalentný prístup Canon Episcopi k dvom odráža nejednotný postoj cirkevných autorít na rôznych úrovniach v ranom stredoveku. Mnohé autority sa mohli celkom ľahko zhodovať na tom, že nočné lety boli iba klamom, ale čo sa týka škodlivej mágie, mali zastávať protikladné interpretácie. V každom prípade však bolo jasné, že tí, ktorí tvrdili, že oplývajú magickými schopnosťami mali byť potrestaní, pretože  uvádzali duše svojich blížnych do zmätku a takto ich odovzdávali do rúk diabla, bez ohľadu na to, či skutočne dokázali používať mágiu na dosahovanie skutočných výsledkov:

"Biskupi a ich služobníci a klérus musia s veľkým odhodlaním pracovať tak, aby zhubné umenie sortilegia [veštenia] a maleficia [škodlivej mágie], ktoré bolo vynájdené diablom, bolo vymetené z ich území a ak  nájdu stúpencov tejto šialenej sekty - muža alebo ženu, vyhnať ich so všetkou skazenosťou a v hanbe zo svojich farností."

Odporúčanie vyhnanstva v texte Canon Episcopi znamená exkomunikáciu resp. vylúčenie zo spoločenstva Cirkvi, ktoré bolo v tej dobe najtvrdšou formou cirkevného trestu. Pri menej závažných prípadoch tu existovalo široké spektrum rozličných foriem pokánia - napríklad dočasný zákaz navštevovania trhu alebo cirkevnej slávnosti; užívania si svetských radovánok; alebo lovu, čo bolo obmedzením zacieleným špecificky na príslušníkov šľachty. Ako trest za oveľa vážnejšie prečiny mohlo byť vinníkovi nariadené odísť na drahú a pravdepodobne nebezpečnú púť alebo nosiť zvláštne kajúce oblečenie (vyrobené z jednoduchého materiálu, vrecoviny) alebo chodiť bosý, ako to bolo v prípade cisára Henricha IV., ktorý sa mal takto oblečený objaviť v Canosse, aby tým presvedčil pápeža a zbavil sa tak exkomunikácie.
Kanonické právo v ranom a vrcholnom stredoveku sa vyhýbalo všetkým telesným trestom, ktoré boli vynášané iba svetskou spravodlivosťou. Ale rovnako ako v pohanskej rímskej Republike a starovekej Rímskej ríši svetské autority trestali škodlivú mágiu smrťou. Záverom môžeme povedať, že vo všetkých predkresťanských náboženstvách hrala mágia veľmi dôležitú úlohu, buď vo forme tzv. bielej mágie (napríklad ako liečivá mágia alebo veštenie) alebo ako tzv. čierna mágia, ktorá sa trestala. Ranostredoveká Cirkev odsudzovala takéto myšlienky ako poverčivé a trestala ich pomocou pokánia. To bola úloha biskupov a kňazov. Pápeži v tejto dobe ešte neboli priamo zainteresovaní do týchto otázok cirkevnej disciplíny.