z knihy Viem komu som uveril, s.270:
„Princíp „mimo církvi niet spásy“ mal pôvodne povahu výstrahy kresťanov, ktorí sice patrili Cirkvi, poznali ju, a predsa zamýšľali opustiť ju. V tejto súvislosti znamená, že opúšťajúci Cirkev strácajú spásu. Až neskôr sa rozšíril na všetkých, ktorí de facto nepatria do rímsko-katolíckej cirkvi. S rigoróznymi formuláciami sa stretávame predovšetkým v bule pápeža Bonifáca VIII. „Unam sanctam“ (1302) (porov. DS 875, NR 430) a v dekréte Florentského koncilu pre jakobitov (1442) (porov. DS 1351; NR 381). Treba ich chápať na pozadí vtedajšej mentality. Vychádzalo sa z predpokladu, že evanjelium sa ohlasuje už po celom svete. Ak niekto teda nepatrí do katolíckej cirkvi, tak iba vlastnou vinou. Po objave nových svetadielov a kultúr Cirkev roku 1713 konštatovala, že i mimo nej je možná spása (porov. DS 2429). Pius IX. vyhlásil, že Boh neodopiera svoju milosť tým, ktorí žijú podľa svedomia, ale bez vlastnej viny nepoznajú Kristovu cirkev, plnia však Božiu vôľu, tak ako ju spoznávajú (porov. DS 2866). Pius XII. to potvrdil (porov. DS 3869). Druhý vatikánsky koncil toto učenie rozvinul a podstatne prehĺbil. Pripomenul slová Svätého písma, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. 1 Tim 2,4) – ale aj to, že ľudia musia spolupracovať s Božou spásonosnou vôľou (porov. LG 16).
„Mimo Cirkev nieto spásy“ znamená teda, že Cirkev je jedinou univerzálnou sviatosťou spásy. Kto ju z vlastnej viny odmieta, nemôže mať účasť na spáse, ani ten, kto patrí k církvi iba telom, nie však srdcom. Ináč je to s ľuďmi, ktorí ju bez vlastnej viny nepoznajú, plnia však Božiu vôľu podľa svedomia tak, jako ju konkrétne spoznávajú.“
Adolf Kajpr, Svědectví doby, Praha:ČKA, 1993, čl. Mahatma Gandhi, s.63:
Tedy dne 9. prosince 1854, ve své promluvě ke kardinálům, promlouval Pius IX.:
„Víra nás zavazuje, abychom věřili, že nikdo nemůže být spasen mimo apoštolskou Církev římskou, která je jedinou spásnou archou, mimo níž musí zahynou každý, kdo se v ní nenalézá.“
Pius IX. nikdy neplatil za tzv. pokrokového papeže. A tato první věta jeho výkladu ukazuje, že je si vědom svého postavení strážce přijatého pokladu víry, že nemá v úmyslu škrtnout z něho ani čárku. Je třeba však jej poslouchat až do konce. Pokračuje:
„Nicméně však třeba se stejnou jistotou vyznávat, že ti, kteří bez vlastní viny neznají pravé náboženství, nejsou nikterak před Pánem za to zodpovědni. Kdo však se může odvážiti vymezovati hranice této nevědomosti, zváží-li, jak rozličná je povaha národů a krajů, duševních uspůsobení a tolika jiných tak četných okolností? Až budeme osvobozeni z pout tohoto těla a uvidíme Boha tváří v tvář, pochopíme, v jak těsnou a velkolepou jednotu splývá Boží spravedlnost a Boží milosrdenství. Nikdy však se nebude nedostávat milosti Boží těm, kteří s úpřimným srdcem touží po světle obrození a prosí za ně.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára