Carpzov sa stal členom známeho Schöppenstuhl (v horno nemeckom dialekte, Schöffenstuhl) v Lipsku, ktorý bol svojou povahou apelačným súdom na ktorý sa súd v prvej inštancii obracal zasielaním spisových akt z prípadu a následne prijímal jeho rozhodnutie. V tej istej dobe bol súčasne profesorom práva na Univerzite v Lipsku a sudcom na apelačnom súde v Drážďanoch. Až do svojej smrti zostával takmer bez prerušenia tzv. Schöppe (v hornonemeckom dialekte, Schöffe—sudca) v Lipsku. Jeho hlavný počin spočíva v trestnom práve, o ktorom napísal svoje známe pojednanie Practica nova imperialis Saxonica verum criminaliam (Nové pravidlá v kriminálnych prípadoch ríšskeho Saska) uverejnené v r. 1635, ktoré sa stalo vplyvným ešte aj za hranicami svätej rímskej ríše. Hoci v súčasnosti sa uvádzajú ako jeho predchodci, ako napr. Matthias Berlich, Carpzov býva považovaný za zakladateľa nemeckej kriminálnej jurisprudencie a bol určite prvým nemeckým kriminálnym juristom s celoeurópskou reputáciou.
Carpzov býva často obviňovaný z toho, že odsúdil na smrť takmer 20,000 osôb za zločin čarodejníctva. Táto pretrvávajúca legenda sa dá vystopovať až k závistlivej poznámke istého Filipa A. Oldenburgera z roku 1675 a stále sa niekedy opakuje.Hoci väčšina historických prameňov sa stratila, zachovalé dokumenty neposkytujú žiadne vodítko k tomu, žeby Carpzov niekedy odsúdil niekoho na smrť v čarodejníckom procese. I keď bolo možné, že Carpzov spolupracoval pri vynášaní 20,000 kriminálnych rozsudkov počas svojej mimoriadne dlhej kariéry sudcu, musíme najprv zvážiť, že tieto rozsudky boli vynášané kolektívne všetkými saskými sudcami. Naviac tento počet nezahrňuje len rozsudky smrti—alebo ďalšie konečné rozsudky vynášajúce miernejšie tresty ako bolo vykázanie z miesta—ale taktiež početné oslobodzovacie rozsudky, menšie telesné tresty a pokuty ako aj veľký počet tzv. “predbežné” rozsudky týkajúce sa prípustnosti dôkazu k povoleniu tortúry alebo iniciovať formálny súdny proces.
Carpzov vo svojej knihe Practica sa stavia za použitie krutých súdnych postupov a trestov proti čarodejniciam v súlade s elektorálnym saským zákonníkom z roku 1572. Jeho príklady zahrňujú také katolícke autority ako Heinrich Kramer, Jean Bodin, Peter Binsfeld, Nicolas Rémy, a Martín Del Rio. S ohľadom na prípustný dôkaz, Carpzov obhajuje použitie takého nepriameho dôkazu ako je nechopnosť vyludzovať slzy, ktorý sa mal stať už vtedy zastaraným v mnohých iných častiach svätej rímskej ríše a to najmä na juhu. I keď existujú niektoré dôkazy, že Carpzov interpretoval svoje vlastné vysvetlenia týkajúce sa výpovedí a zákona o tortúre v reštriktívnom zmysle. Hoci pravdepodobne on sám vyniesol málo, či žiadny, rozsudkov smrti za čarodejníctvo, v Sasku došlo v rokoch 1655 až 1665, počas Carpzovovho pôsobenia na súdnej stolici k obávanému honu na čarodejnice (Wilde 2003).
Použitá a odporúčaná literatúra:
Carpzov, Benedict. 1635. Practica nova imperialis Saxonica verum criminaliam. Wittenberg.
Jerouschek, Günter. 1994. “Die Fürstlich-Magdeburgischen Schöppen zu Halle und der Hexenprozess.” Pp. 273–283 in Vom mittelalterlichen Recht zur neuzeitlichen Rechtswissenschaft. Festschrift für Winfried Trusen. Edited by Norbert Brieskorn et al. Paderborn: Schöningh.
Jerouschek, Günter, Wolfgang Schild, and Walter Gropp, eds. 2000. Benedict Carpzov. Neue Perspektiven zu einem umstrittenen sächsischen Juristen. Tübingen: Kimmerle.
Wilde, Manfred. 2003. Die Zauberei- und Hexenprozesse in Kursachsen. Cologne, Weimar, and Vienna: Böhlau.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára