štvrtok, 21. júna 2012

Eduard B. Fleissner von Wostrowitz (1825-1888)

Eduard B. Fleissner, celým menom Eduard Freiherr (slovutný pán, slobodný pán, barón) von Fleissner von Wostrowitz, syn rakúskeho kapitána kavalérie sa narodil 25. januára 1825 v Ľvove (nem. Lemberg), v súčasnosti najväčšom meste západnej Ukrajiny, toho času súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie. Po dôstojníckom štúdiu na známej Tereziánskej vojenskej akadémii vo viedenskom Novom meste (nem. Wiener Neustadt, nachádzajúceho sa 50 km južne od Viedne), založenej v roku 1752 cisárovnou Máriou Teréziou a aj v súčasnosti stále aktívnou akadémiou pre rakúskych dôstojníkov, v roku 1847 sa stal podporučíkom c. a k. rakúsko-uhorskej armády. Neustále bol povyšovaný a nakoniec v roku 1870 dosiahol post veliteľa školy pre brigádnych veliteľov a neskôr v roku 1872 sa stal veliteľom divízie. V roku 1874 odišiel do výslužby a presťahoval sa do Viedne, kde neskôr aj dňa 29. apríla 1888 zomrel. Počas svojho pôsobenia ako veliteľ rozličných vojenských jednotiek a najmä ako učiteľ na škole pre veliteľov brigády sa dostal do kontaktu s kryptografickými prostriedkami a opatreniami. Po svojom odchode do výslužby dokončil svoju knihu o kryptografii, ktorej napísanie považoval za naliehavú nutnosť a ktorá bola uverejnená vo Viedni v roku 1881 pod názvom "Handbuch der Kryptographie" (Príručka kryptografie).
Predná strana Fleissnerovej knihy Handbuch der Kryptographie,
 s podtitulom Anleitung zum Chiffriren und Dechiffriren von Geheimschriften.

Hlavným prínosom jeho knihy bolo, že predstavovala všetky skúsenosti, ktoré plukovník Fleissner nazbieral počas svojho dlhotrvajúceho pôsobenia na poli vojenskej kryptografie. Na prelome 19. a 20. storočia nenájdeme tak rozsiahlu a informačne bohatú kryptografickú príručku, ako je tá Fleissnerova. Je potrebné tiež vyzdvihnúť jasný a systematický spôsob s akým sa jej autor v nej zmieňuje o celej veci a konkrétnych šifrovacích systémoch rovnako ako podrobne popísal rozdiel medzi šifrovaním, dešifrovaním a lúštením (neautorizovaným dešifrovaním) v súčasnosti známymi ako kryptografia resp. kryptoanalýza. Naviac treba spomenúť, že autor prehlásil neskôr by mal výjsť aj jej druhý diel, avšak k tomuto nikdy nedošlo. Keďže obsah tohto druhého zväzku by sa mal podrobne rozpisovať o téme kryptoanalýzy, možno sa len domievať, že Fleissner tu pravdepodobne narazil na hranice, tieto však nespočívali v poznaní, ale v politickom a vojenskom prostredí. Doba, v ktorej žil zrejme nebola ešte pripravená na verejnú vedecky orientovanú kryptoanalýzu. Možno v tom však bol prozaickejší dôvod a to príliš krátky úsek v jeho živote, pretože zomrel o sedem rokov po tom, čo bol uverejnený prvý diel alebo tu nebol čitateľský záujem po druhom pokračovaní pod dlhým názvom "Patronen-Geheimschrift (otočná mriežka/transpozičná šifra) ako slovná šifra a kryptoanalýza v cudzích jazykoch".

V úvode svojej knihy, ktorej dobová aktuálnosť síce už dávno uplynula, keďže od jej vydania to je už takmer 150 rokov, sa Fleissner zmieňuje o zavedení korešpondenčných lístkov v poštovnom styku a "módnom" používaní šifrovaných telegramov, ako o hlavnom impulze širšieho používania kryptografických metód v radoch laickej verejnosti. Ak by sme dnes zamenili tieto prostriedky za povedzme platobné karty či šifrové zabezpečenie sietí, tak nám môže výjsť zrejmá paralela s našou súčasnosťou. Fleissner taktiež správne postrehol, že znalosť kryptografie je vo všeobecnosti nedostatočná a sťažuje sa na to, že verejné autority a ľudia pracujúci v špecifických profesiách sa často uchyľujú k šifrovacím metódam, ktoré sú z hľadiska bezpečnosti veľmi slabé.

Fleissner rozdelil svoju knihu do troch častí:

I. Všeobecne o kryptografii a preferovaných metódach
II. Nová mriežková/transpozičná šifra (Patronen-Geheimschrift)
III. Umenie neautorizovaného dešifrovania (kryptoanalýzy)


V prvej a tretej časti sa uvádza detailne rozpracovaný prehľad prostriedkov a metód v týchto oblastiach založený na znalostiach tej doby. Z pohľadu súčasnej kryptografie je veľmi zaujímavá časť druhá, v ktorej je navrhovaná vtedy nová transpozičná šifra, v nemčine nazvaná "Patronen-Geheimschrift" (Šablónová šifra).
Otočná mriežka, nem. Patrone

Ako "Patrone" (šablóna, mriežka) sa tu chápe štvorec vyhotovený z kartónu s otvormi v takom poradí, že jej otočením o 90 stupňov okolo stredu do štyroch možných polôh sa otvory nikdy nedostanú na rovnaké miesto. Štyri strany - so zvolenou veľkosťou pätnásť políčok - sú označené číslami od 1 po 4 a písmenami od A po D a na obrátenej strane číslami 5 až 8 resp. písmenami E až H. Znak kryptogramu v stredovom otvore udáva prednú a zadnú stranu pre začiatok šifrovania a dešifrovania. Taktiež sú popísané niektoré bezpečnostné dôvody. V úvode II. časti Fleissner načrtáva deväť výhod svojej novej šifry a v bode 5 uvádza najmä to, že jeho šifra
"dosahuje mimoriadnu bezpečnosť podobne ako len tie najlepšie šifrovacie metódy. Veda a umenie lúštiť šifry nedokážu odhaliť kľúč použitej mriežky, okrem mimoriadne priaznivých okolností, ku ktorým môže dôjsť pri ľubovoľnej šifre."


Taktiež zdôraznil existenciu obrovského počtu možných kľúčov: V súčasnosti je známe, že Fleissner sa pri hodnotení tejto novej šifry mýlil dvakrát. V prvom rade počet rôznych kľúčov veľmi závisí od dĺžky strán štvorca a je dodatočne limitovaná silnou pravidelnosťou nutnou k tomu, aby mohlo dôjsť k otáčaniu štvorca okolo stredu. Druhý kľúč a šifrovacie zariadenie v knihe je rovnaké a preto táto "patrona" sa mala udržiavať v utajení, čo je podmienka ktorá veľmi narušuje jeden z najdôležitejších tzv. Kerckhoffsových princípov, že šifrovacia pomôcka by nemala byť utajená. Je treba náležite oceniť tú skutočnosť, že Fleissner vo všetkej skromnosti v predslove vyhlásil, že svoju knihu napísal ako laik pre laikov a bežných používateľov a nie pre špecialistov.
(pokračovanie)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára