utorok, 3. júla 2012

Ako reagovať na súčasný konflikt v cirkvi a v spoločnosti

Hovorí sa, že inkvizítor, keď už zapálili oheň pod Savonarolom, povedal zvyčajnú formulu: "Abscindo te ab ecclesia militante, abscindo te ab ecclesia triumphante - Vylučujem ťa z Cirkvi bojujúcej, vylučujem ťa z Cirkvi triumfujúcej."
Cirkev, ako ju stelesňovala inkvizícia, bola jedným i druhým: Militantná i triumfálna. Inkvizítor si však predstavoval nebeskú Cirkev svätých ako priame pokračovanie vtedy zdeformovanej pozemskej Cirkvi. Prorok Savonarola vraj odpovedal: "Z tejto príliš bojovnej Cirkvi ma môžete vylúčiť. Našťastie nemáte nijakú moc nad nebeskou Cirkvou."
Z evanjelií vieme jasne, že Ježišova láska k apoštolom a učeníkom bola aj láskou kritickou. Musíme skúmať vlastné svedomie s pohľadom na Ježišovu kritickú lásku k nám. Cirkev je právom kritická, keď ide o blahorečenie alebo svätorečenie niekoho. Všetci sa musíme od Ježiša učiť milovať Cirkev - vrátane seba samých - kriticky. Slovo kritika pochádza z gréckeho krinein - rozoznávať.
Konkrétne: Pozeráme sa na svätých a nie na zvrátených ľudí, keď nazývame Cirkev svätou. Neberieme si napríklad pápeža Alexandra VI. ako vzor čistoty.
V našej pluralistickej dobe tí katolíci, ktorí vo všetkom rozmýšľajú konformne a pritakajú všetkému, čo pochádza z Ríma, určite nie sú príkladom toho, že kresťania majú byť "soľou zeme".
Keď hovorím, že naša láska k Cirkvi musí byť kritická, neznamená to, že schvaľujem alebo odporúčam neláskavú či stále negatívnu kritiku. Iba ten, kto jasným okom vidí dobro v Cirkvi a chváli ho, môže ostrým zrakom kritizovať to, čo nie je v súlade s evanjeliom a správne chápanými znameniami času.
Bola to pre mňa a pre väčšinu veriacich dlhá cesta z nekritického postoja vychádzajúceho z uzavretej dedinskej farnosti a ňou formovanej spoločnosti až k plne rozvinutej "čnosti láskyplnej kritiky" a "rozlišovaniu duchov". Naším vzorom nech sú v tomto veľkí proroci Izraela a veľké prorocké osobnosti v kresťanstve až dodnes.
Iba kritická láska, ktorá sa celý život usiluje o dar rozlišovania duchov, môže účinne odhaliť satanské pokušenia, ktorým sme vystavení my aj Cirkev vo svojich predstaviteľoch.
V mojich očiach je Druhý vatikánsky Koncil jednou z najväčších skúseností čnosti kritiky: nepoľaviť v solidárnom úsilí, uskutočňovať dar rozlišovania, vidieť a podporovať v živote Cirkvi plodnú budúcnosť a zbaviť sa nepotrebnej rutiny.
Takto chápem aj niektoré "inkvizičné" procesy s teológmi ako bol Curran, Kung, Schillebeeckx a ini. Kongregácia pre ochranu viery, tento úrad je právnym nástupcom rímskej inkvizície, ktorá sa ešte pred II. vaticana volala Suprema sacra congregatio sancti officii - Najvyššia posvätná kongregácia svätého ofícia. O jednom takom procese sa traduje historka, že keď pri jednom trápnom výsluchu na chudáka teológa jeden po druhom veľmi kričali, odvážil sa tento povedať: "Páni, nezabudnite na predchádzajúce dejiny tohto úradu." A tu mu na to, k úžasu jeho samotného a dokonca i ostatných "prísediacich inkvizítorov", dal istý dobre známy arcibiskup, ktorý bol vtedy sekretárom tohto úradu, neuveriteľnú ba priam neslýchanú odpoveď: "Sme hrdí na túto našu minulosť!"(!!!)
Bol to znak inštitucionálnej nekajúcnosti alebo jednoducho historickej neznalosti tohto pána, ktorého vtedajšie ovenčenie kardinálskym purpurom bolo už takmer isté? Alebo to bol vedomý súhlas s metódami a štruktúrou inkvizície? V každom prípade to bolo šokujúce vyjadrenie, z ktorého až mrazí.
Pri týchto utajených procesoch po nich žiadali, aby sa ústne a písomne zaviazali vyvarovať sa nielen každého disentu proti učiteľskému úradu, ale aj všetkého, čo by sa mohlo čo i len v náznakoch chápať ako disent. Z toho istého dôvodu sa mala žiadať prísaha vernosti od teológov, biskupov a všetkých, čo sú v službách Cirkvi. Popri vyznaní viery by sa mala prísaha nekriticky prijať a zastávať každé učenie pápeža.
Predstavme si raz, čo by sa stalo s celou teológiou, keby sme to všetci prijali. Tým by sa neposlúžilo ani jednote vo viere. Lebo viera prichádza zo srdca, z presvedčeného svedomia. Človek by staval a vytváral iba nepohyblivý, často nečestný konformizmus.
Predstavme si aj toto: Čo by sa stalo, keby sa Friedrich Spee, odvážny bojovník 17. storočia proti čarodejníckym procesom v Nemecku, zaviazal prísahou, že nič nepovie proti cirkevnému učeniu svojej doby o mučení a jeho praxi. Ľudia neodvolateľne sterilizovaní a kastrovaní nemôžu viac odovzdávať život. Podobne by to bolo aj s konformistickými teológmi. Povedať im "buďte tvoriví" by bol jasný výsmech. Očakávať od nich, že budú slúžiť ekumenickému dialógu a vierohodnosti ohlasovania v kritickom období a že jadro viery s pohľadom na znamenia času oslobodia od dejinného navrstvenia, by bola obyčajná ilúzia! Bez absolútnej čestnosti a poctivosti v teologickom myslení niet ani vierohodnosti. A bez zdravého pluralizmu v teológii v svetovej Cirkvi niet ani inkulturácie a evanjelizácie všetkých národov a kultúr!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára