Johannes Trithemius (1463–1516)

Trittheim bol jedným z najlepších mágov v renesančnom Nemecku. Trittheim, narodený vo vinárskej rodine Heidenbergerov z Tritenheimu (odkiaľ pochádza jeho latinizované priezvisko), študoval v Trieri a Heidelbergu, stal sa benediktínskym mníchom v Sponheime, nachádzajúcom sa blízko Bad Kreuznachu a o osemnásť mesiacov neskôr bol tu zvolený za opáta. Trittheim sa sám oddal reformovaniu svojho kláštora, ktorého knižnica sa čoskoro nato stala centrom raného nemeckého humanizmu a ktorého dejiny on písal. Samozrejme jeho častá neprítomnosť spolu s jeho vášňou pre knihy, veľkorysé pohostinstvo a povesti o jeho sklonoch k okultizmu, napokon Trittheima viedli k tomu, že vymenil Sponheim za skôr nedôležité opátstvo sv. Jakuba.

Jeho najobjavnejšie a najvplyvnejšie štúdie Polygraphia (Mnoho druhov písma [kryptografia], 1518) a Steganographia (Tajné písmo, napísaná okolo r. 1499, vyšla tlačou v r. 1606), sú utajené pojednania o šifrách. Približne 250 z jeho listov adresovaných mnohým súčasným humanistom sú známe, často vďaka uverejneniu spisu De scriptoribus ecclesiasticis (O cirkevných spisovateľoch) v r. 1494 a tzv. Catalogus illustrium virorum Germaniae (Zoznamu známych nemeckých spisovateľov) v r. 1495. Okrem toho, že vynikajúco ovládal latinčinu, učil sa grécky a hebrejsky s pomocou známych učiteľov Konráda Celtisa a Johanna Reuchlina. Celoživotný záujem o históriu mu dopomohol vytvoriť jeho Chronicon Sponheimense (Sponheimskú kroniku, 1508). Ale Trittheim bol evidentne schopný falzifikácie, čo dokazujú jeho "objavy" dvoch kronikárov Hunibalda a Wastalda v práci venovanej cisárovi svätej Rímskej ríše Maximiliánovi I.

Trittheim považoval sám seba za tzv. philomagus, priateľa mágie. Stotožňoval mágiu s filozofiou, s múdrosťou zaoberajúcou sa duchovnom, humanitou a prírodou. Považoval legitímnu prírodnú mágiu za úplne odlišnú od povier démonického kúzelníctva a čarodejníctva. Jeho autobiografické dielo Nepiachus (1507), obsahuje zoznam jeho učiteľov umenia prírodnej mágie, vrátane Alberta Magna (Albert Veľkého) a Gianfrancesca Pica della Mirandolu. Trittheim samozrejme taktiež dokázal že má tajné vedomosti vďaka zjaveniu: Kým on odpočíval, tak ho do nich zaúčal neznámy návštevník.

V roku 1502 cisár Maximilián požiadal od jeho blízkeho priateľa Konráda Celtisa o zoznam Trittheimových magických schopností, zoznam, ktorý sa nanešťastie nezachoval. O tri roky neskôr Trittheim poprvýkrát stretol cisára Maximiliána na sneme v Kolíne. Čoskoro nato bolo opátovi dovolené volať sa kaplánom cisárskeho dvora. Na ich stretnutí sa cisár Trittheima opýtal osem otázok, na ktoré on najprv ospovedal ústne a potom písomne v diele Liber octo quaestionum (Kniha o ôsmich otázkach, 1515); táto verzia sa objavila v roku 1515. Jedna položená otázka sa týkala toho, prečo nečistí ľudia ako čarodejnice dokážu rozkazovať démonom, zatiaľčo dobrí ľudia toto nevedia. Ďalšia bola o tom, prečo boli možné zázraky mimo Cirkvi. Trittheim v odpovedi zdôraznil moci Diabla a démonov, ktorí pomáhajú kúzelníkom a čarodejniciam. Kým kúzelníci majú neformálne, ale implicitné pakty s Diablom, čarodejnice popisujú formálny pakt a preto sú mu úplne podriadené.

V druhej knihe svojho pojednania Antipalus maleficorum (Svedectvo čarodejníc, 1508) Trittheim odsúdil čarodejníctvo a poskytol prehľad metód dovolených Cirkvou na odstránenie očarovania a to najmä ozdravujúceho účinku exorcizmu. Na šesťdesiatjeden stránkach popísal postup, trvajúci deväť dní, nazvaný protičarodejnícky kúpeľ. Najprv, počarovaná osoba sa mala vyspovedať zo svojich hriechov a následne sa zúčastniť omše Svätej Trojice. Kúpeľ sa mal vykonať na tajnom mieste a kaďa mala byť zaplnená čistou pramenistou vodou, do ktorej sa mali pridať posvätená zemina, popol, soľ a deväť odlišných požehnaných byliniek. Kúsok cesta, umieseného z posvätenej soli a vody, bol zavinutý do látky, ktorá pokrývala zasiahnutú časť osoby. Kým sa očarovaný modlil, konal sa rituál exorcizmu. Kňaz, zatiaľčo zaprisahával démonov, dvakrát okolo kade opísal kruh, najprv voči nej otočený zadom a potom predkom. Pomocou čerstvo odtrhnutého listu kňaz pokropil chorú osobu s posvätenou vodou a potom požehnal nejaké víno, ktoré mal pacient piť počas deviatich dní. Zmes sväteného vosku, tridsiatich ôsmich práškov, červeného koralu a svätenej vody bol upravený do tvaru kríža, vložený do škrupinky od vlašského orecha, zapečatenej a zašitej do odevu, ktorý pacient nosil okolo svojho krku. Ďalej boli vytvorené dodatočné kríže a položené na jeho dvere, posteľ a stôl. Pacient mal navštevovať každý deň omšu. Trittheim tvrdil, že tento postup úspešne použil pri niekoľkých pacientoch.

Trittheim mal v pláne napísať systematické pojednanie o démonoch, ale náčrt De demonibus (O Démonoch) napísaný medzi rokmi 1507 a 1514, ziskal len svoj obsah.

Christa Tuczay

Použitá a odporúčaná literatúra:

Arnold, Klaus. 1988. “Humanismus und Hexenglaube bei Johannes Trithemius.” Pp. 217–240 in Der “Hexenhammer”: Entstehung und Umfeld des “Malleus Maleficarum” von 1487. Edited by Peter Segl. Cologne: Böhlau.

———. 1991. Johannes Trithemius. 2nd ed. Würzburg: Schöningh.

Brann, Noel L. 1981. The Abbot Trithemius (1462–1516): The Renaissance of Monastic Humanism. Leiden: Brill.

———. 1999. Trithemius and Magical Theology: A Chapter in the Controversy over Occult Studies in Early Modern Europe. Albany: State University of New York Press.