Rečníckemu umeniu sa v tejto dobe a v takmer dokonalej forme venoval Cicero (106-43 pr. n.l.). V jeho dobe roztrpčený zápas strán priamo nútil zapisovať štátnické prejavy doslovne na ochranu proti nepriateľom, aby im nemohol byť dávaný iný zmysel a neboli využívané na útoky proti rečníkovi. A nie je určite náhoda, že práve v jeho okolí sa objavuje prvý skutočný systém rímskeho tesnopisu. Jeho autorom je Marcus Tullius Tiro (103-4 pr. n. l.). Najprv bol Cicerovým otrokom, ale pre svoje mimoriadne nadanie a schopnosti sa stal popri štúdiu a hrách aj jeho spoločníkom. Z otroctva bol prepustený a Cicero ho menoval svojím osobným tajomníkom. Po Cicerovej smrti vydával jeho spisy. Bol mužom vysoko vzdelaným. Zostavil encyklopédiu a bol autorom početných iných prác.
Pri tvorení novej sústavy vyšiel Tiro zo staršej sústavy značiek (siglae), ktorými sa skracovali slová v obyčajnom písme. Tento spôsob sa uplatnil a trvá u niektorých rímskych číslic (C=centum - 100, M = mille - 1000). Uvádza sa, že taká sústava značiek údajne pochádza od básnika Quinta Ennia (239-169 pr. n.l.). Slová sa tu naznačovali v podstate svojím počiatočným písmenom. Taktiež Tiro bral za základný znak pre slovo zásadne začiatočné písmeno. Aby dostal dostatočné množstvo skratiek, použil pre každú hlásku väčší počet znakov. Tie pozostávali z vtedajších veľkých a malých písmen latinskej abecedy, z abecedy gréckej alebo z ich rôznych skrátenín. Modifikáciou tvaru, sklonu apod. bolo možné symbolicky naznačovať následujúce hlásky. Tak napr. šikmým napísaním napravo sa symbolizovalo následné a alebo o, šikmým napísaním naľavo e, kolmou polohou i. Aby sa rozoznávali slová začínajúce rovnakou hláskou, pripojovala sa k znakom na určitom mieste bodka. Často sa k počiatočnému písmenu pripojovalo ďalšie, pričom sa obidva znaky krátili alebo graficky splývali - vznikali monogramy. Spravidla teda bola pre jednotlivé slovo zvláštna nota.
Tirónske noty boli teda slovnou stenografiou. Postupom doby sa pre niektoré koncovky a prípony tvorili zvláštne znaky, ktoré sa pripojovali k hlavným notám ako malé noty oddelené napravo miesto bodky. Tiro a jeho súčasníci spracovali stenografické slovníky. Vipsanius Agrippa, vojvodca rímskej armády, rozširoval Tirónovu sústavu a neskôr Philargyrus vydal učebnicu s rozdelením na kmene slov, predpony a koncovky. Ďalšie zlepšenie previedli Aquila a Seneca. Senecovo dielo obsahovalo okolo 5000 rokov. Neskôr lexikálne zoznamy nôt (komentáre) ich obsahovali takmer 12 tisíc a okrem toho asi 300 znakov pre predložky a predpony a 600 pre zakončenia.
Prvé historicky doložené použitie tesnopisu v Ríme slúžilo 5. decembra r. 63 pr. n. l. k zapísaniu Catonovej obžalovacej reči proti Catilinovi. Tesnopis sa používal aj v rímskom vojsku ako tajné písmo.
(...)
Vývoj novodobého tesnopisu ovplyvnilo značnou mierou tajné písmo (kryptografia, niekedy v minulosti sa ako synonymum používalo aj steganografia, dnes sa však používa v inom kontexte), ktoré upozornilo na možnosti využitia kratších znakov, než aké sa používalo pri bežnom písme. Rôzne sústavy tajného písma vznikli najmä v 16. storočí v Anglicku, kde prevratné politické udalosti prepožičiavali jeho používaniu zvláštny význam v diplomacii ale i v armáde. Autorom takéhoto najprepracovanejšieho systému bol londýnsky lekár a neskôr vidiecky farár, Timothy Bright (1551 - 1615). R. 1588 vydal publikáciu pod názvom Characterie (= Umenie krátko, rýchlo a tajne písať pomocou charaktérií, angl. An arte of shorte swifte and secret writing by character. Inuented by Timothie Bright, doctor of phisike). Bola to prvá kniha anglického rýchlopisu.
Študijným materiálom a podnetom k práci boli pre autora tirónske noty a pokusy jeho predchodcov o zostavenie tajného písma. Sústava bola založená na novej abecede, podstatne kratšej než obyčajnej. Základným prvkom bola kolmica, ku ktorej sa u vrcholu pridávali rôzne prívesky. Tak vzniklo 18 siglov, k ktorých každý mohol byť uvedený do 4 polôh. Dalej bolo 12 siglov obrátených. Jednotlivé slová sa označovali počiatočnými písmenami, ku ktorým boli u päty pridávané rozlišovacie znaky. Tak boli získané pevné znaky pre 538 slov. Ostatné slová sa od týchto základných slov odvodzovali, a to buď ich synonymami, alebo podobnými slovami, a to tak, že sa napísal znak pre základné slovo, od ktorého naľavo (ak šlo o zmyslovo príbuzné slovo), alebo napravo (ak šlo o zmyslovo rozdielne slovo) sa pripojovalo malé počiatočné písmeno nového slova. Tak napr. ak bol v zozname základných slov znak pre winter (zima) a bolo potrebné napísať summer (leto) alebo autumn (jeseň), použil sa znak pre winter a napravo od neho sa pripísalo malé s (summer), poprípade a (autumn).
I keď sa Brightova sústava zdá modernému stenografovi príliš zložitá, a teda obtiažna, v praxi sa s úspechom používala. Niektorí historici sa domnievajú, že pomocou nej boli zapisované niektoré dramatické diela W. Shakespeara priamo pri predstavení. Autor ich totiž vtedy nevydával. Bolo preukázané, že sa pomocou nej spisovali tiež kázania niektorých puritánskych pastorov.
Podobnú slovnú sústavu ako Bright vydal o dva roky neskôr Peter Bales (1547-1610?), pod názvom The Art of Brachygraphy. Obidvoch autorov však čoskoro nato zatienil svojou prácou John Willis (1575 - 1625). Tento londýnsky farár vydal v roku 1602 knižku o 100 stranách malého formátu Art of Stenographie (len do roku 1647 bola vydaná celkom 14krát). Autor v nej taktiež poprvýkrát použil označenie "tesnopis". Zaviedol pevnú abecedu, ktorej znaky boli vytvorené z priamky a oblúkov v rôznej polohe, bodky, kruhu a slučky (prvá geometrická tesnopisná sústava). Pri volbe znakov prihliadal údajne o k frekvencii.
Po svojej návšteve Anglicka sa s Willisovou tesnopisnou sústavou zoznámil aj Ján Ámos Komenský. V jeho latinsky písanom liste Ad amicos Lesznae in Polonia agentes z Londýna 8. októbra 1641 potom nachádzame najstaršiu zmienku o tesnopise u českého autora:
"Prevažná časť mladších i starších mužov si zaznamenáva kázania perom, a to doslova. Bolo tu totiž pred 30 rokmi (za Jakuba) objavené a už aj na vidiek preniklo rýchlopisné umenie, ktoré oni nazývajú steganografia, ktorým (nie pomocou písmen, ale značiek značiacich celé slová) rýchlosť jazyka rukou napodobujú. Neskôr sa učia onému umeniu v mestách skoro všetci, akonáhle sa naučili obyčajnému písmu v škole, pridávajúc asi rok k naučeniu steganografie."Komenský sa tu patrne zoznámil s Brightovou, poprípade Balesovou sústavou tajného písma, pretože v texte používa pojem steganografia (tajnopis), čo by zdôvodňovalo aj existenciu zvláštnych značiek pre celé slová. Vo svojom spise De rerum humanarum emendatione consultatio catholica Komenský potom uvádza nielen návrh na jednotný medzinárodný dorozumievací jazyk (tzv. univerzálny jazyk), ale je tiež autorom náčrtu tesnopisnej sústavy pre tento jazyk.
Na našom území sa touto problematikou vedľa J. A. Komenského zaoberal v 17. storočí logik, matematik a lingvista Jan Caramuel z Lobkovic, ktorý sa v niekoľkých spisoch (Steganographia, Apparatus philosophicus, Theologia rationalis, Leptotatus) venoval otázkam konštrukcie umelého jazyka a jeho špekulatívnej gramatiky, ktoré by prekonali nedostatky prirodzených jazykov.
(Pokračovanie...)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára