Benátska inkvizícia

Hoci sa vyvíjala s niekoľkými málo jednotlivými charakteristikami, inkvizícia v Benátkach zostávala súčasťou rímskej inkvizície. V rokoch 1500 až 1519 patriarcha Benátok a inkvizítor, konventuálny františkánsky mních, vyšetrovali iba sedem prípadov, v ktorých figurovali muži (jeden kvôli mágii) a dvadsať, ktorých aktérmi boli ženy (devätnásť bolo spojených s mágiou). Počas hlavného honu na čarodejnice vo Valcamonica, nachádzajúceho sa severne od mesta Brescia, odohrávajúceho sa medzi rokmi 1518 a 1521, hlavný výkonný orgán Benátskej vlády, Rada Desiatich, požadovala, aby pápežský nuncius dohliadal na prácu dominikánskeho inkvizítora a šiestich sudcov schválených biskupom z Brescie. Po viac než 165 procesoch a 62 až 80 popravách upálením, Rada Desiatich ďalšie súdne stíhania zastavila (Del Col 1988). Nuncius zostával aj potom najdôležitejším inkvizičným sudcom v Republike.

Medzi rokmi 1541 až 1560 bola Benátska inkvizícia vedená audítorom nuncia a inkvizítorom, pričom obidvaja mali kompetencie na celom území Republiky. Po roku 1560 služili nuncius, patriarcha a inkvizítor (tentoraz dominikánsky mních) ako sudcovia; od konca šestnásteho storočia podobne ako u iných talianskych tribunálov Svätého Ofícia aj tu mal hrať vedúcu úlohu inkvizítor. Dňa 22. apríla 1547 boli zvolení  Nižšou Radou tzv. Tre savi sopra l’eresia členovia prestížneho Senátu a po roku 1595 spolu so svojimi kolegami senátormi sa podieľali na zasadnutiach tribunálu—ale takmer vždy iba ako púhi “pomocníci”. Napriek tomu keďže však benátska svetská vláda často bagatelizovala ustanovenia kanonického práva, mala význačný dopad na výkon inkvizície pretože Rada Desiatich dohliadala na fungovanie pätnástich inkvizičných tribunálov na všetkých územiach patriacich pod správu Republiky: Belluno, Bergamo, Brescia, Capodistria (pokrývajúci Istrijský polostrov), Ceneda, Crema (ustanovená v roku 1614), Feltre (len v šestnástom storočí), Padova, Rovigo, Treviso, Udine, Benátky, Verona, Vicenza a Zara (pokrývajúci  Dalmáciu). Taktiež riešila problémy so územnou kompetenciou, bránila zhabaniu majetku usvedčených heretikov, odmietala vydávať benátskych poddaných do Ríma, dovoľovala aby zahraniční podozriví unikali z väzenia, navrhovala rozsudky ľahšie než tie, ktoré malo byť formálne povinnosťou ich vyniesť a inými spôsobmi obmedzovala cirkevným sudcom slobodu konať (Del Col 1991).

Približné výpočty založené na nepresnom inventári série Sant’Ufficio (Benátky, Archivio di Stato) naznačujú, že medzi rokmi 1547 až 1794 počet 1041 z 3592 prípadov prejednávaných Inkvizíciou v Benátkach—v žiadnom prípade však to všetky neboli úplné procesy—týkajúcich sa viery v a praktiky nezákonnej mágie. Ponajprv prípady obsahujúce mágiu tvorili z celkového množstva prípadov, ktoré zamestnávali inkvíziciu, len malú časť; ale od konca šestnásteho storočia sa ich počet zvýšil na niečo medzi jednou tretinou a polovicou. Štúdie o približne 500 prípadoch prejednávaných medzi rokmi 1550 až 1650 (Martin 1989) odhalili širokú paletu magických praktík: nekromantiu (učenú rituálnu mágiu, kontaktovanie sa s duchmi zomrelých); veštenie (učené ako aj ľudové) a vyvolávanie duchov a svätcov pomocou kúziel a zaklínadiel, hľadanie stratených alebo ukradnutých predmetov, získavanie alebo vznášanie lásky, získavanie peňazí, predpovedanie budúcnosti; a rozsiahle množstvo ľudových liečivých praktík. Niekoľko súdnych pojednaní vyvrcholilo do formálnych odsúdení a vinníci dostali mierne tresty. Diabolské čarodejníctvo podozrivo absentovalo (iba šesť prípadov obsahuje odkazy na Sabat) a kvôli tomuto obvineniu nebol nikto odsúdený na smrť.

Samozrejme po roku 1700 boli traja muži inkvizíciou odsúdení a popravení benátskymi sekulárnymi autoritami za zneužitie posvätených hostií na magické účely: dvaja boli obesení vo väzení v r. 1705 ďalší bol upálený na hranici na Piazza San Marco v roku 1724. Toto bola prvá a posledná takáto udalosť v Benátkach pretože heretici odsúdení na smrť boli zvyčajne utopení v noci mimo Lagúnu (Del Col a Milani 1998).

Hoci “osvietení” vládcovia v iných talianskych štátoch zrušili inkvizičné tribunály v 70-tych a 80-tych rokoch 18. storočia, tieto však v Benátskej republike trvali až do príchodu napoleónskych armád. Iba dva z jej tribunálov v Benátkach a v Udine, si zachovali rozsiahle spisové fondy; dva ďalšie, Rovigo a Feltre (napokon zlúčené s Bellunom) sú čo sa týka šestnásteho storočia úplné. Nie je teda prekvapením, že len málo historikov zaoberajúcich sa mágiou a čarodejníctvom malo využívať zachované záznamy z inkvizičných procesov.

Andrea Del Col; Do angličtiny preložila Anne Jacobson Schutte

Použitá a odporúčaná literatúra:

Barbierato, Federico. 2002. Nella stanza dei circoli: Clavicula Salomonis e libri di magia a Venezia nei secoli XVII e XVIII. Milan: Bonnard.

Davidson, Nicholas S. 1988. “Rome and the Venetian Inquisition in the Sixteenth Century.” Journal of Ecclesiastical History 39: 16–36.

Del Col, Andrea. 1988. “Organizzazione, composizione e giurisdizione dei tribunali dell’Inquisizione romana nella repubblica di Venezia (1500–1550).” Critica storica 25: 244–294.

———. 1991. “L’Inquisizione romana e il potere politico nella repubblica di Venezia (1540–1560).” Critica storica 28: 189–250.

———, and Marisa Milani. 1998. “‘Senza effusione di sangue e senza pericolo di morte’: Intorno ad alcune condanne capitali delle Inquisizioni di Venezia e di Verona nel Settecento e a quelle veneziane del Cinquecento.” Pp. 141–196 in Eretici, esuli e indemoniati nell’età moderna. Edited by Mario Rosa. Florence: Olschki.

Martin, Ruth. 1989. Witchcraft and the Inquisition in Venice, 1550–1650. Oxford: Blackwell.

Milani, Marisa, ed. 1994. Streghe e diavoli nei processi del S. Uffizio: Venezia 1554–1587. Bassano del Grappa: Ghedina e Tassotti.

Tedeschi, John. 1991. The Prosecution of Heresy: Collected Studies on the Inquisition in Early Modern Italy. Binghamton, NY: Medieval and Renaissance Texts and Studies: 89–126.