katkryptolog

Odpoveď na otázku z nadpisu je stručná: Áno. Množstvo pápežov, ktorí odstúpili zo svojho pápežského úradu sa odhaduje až na 10, ale historických dôkazov je málo. Naposledy sa to stalo počas konania známeho " reformného " koncilu v Kostnici v 15. storočí, keď rezignoval pápež Gregor XII. aby tým dopomohol koncu tzv. západnej schizmy a nový pápež bol zvolaný v r. 1417. Rezignácia pápeža Celestína V. , ku ktorej došlo v roku 1294 je však známejšia a to asi preto, že ho za to vo svojej Božskej komédii Dante umiestnil do pekla. Väčšina pápežov pôsobiacich v modernom období však odstúpenie z úradu odmietala. Ako pápež Pavol VI. raz povedal, duchovné otcovstvo sa nedá zanechať. K tomu sa ešte Pavol VI. obával, že takýmto činom nastolí nebezpečný precedens, ktorý by mohol vzbudiť názorové frakcie v cirkvi, ktoré by tak vyvíjali prílišný nátlak na budúcich pápežov, aby odstúpili z dôvodov úplne iných ako zdravotných. Ale aj napriek uvedenému už aj tradičný kódex kánonického práva...

Podle náboženských statistik je západní Evropa ještě stále téměř kompletně křesťanský světadíl. Vyskytuje se však sotva ještě nějaký jiný případ, o němž by bylo jako zde všeobecně známo, že statistika klame: Tato – podle svého názvu – křesťanská Evropa se zhruba před čtyřmi staletími stala kolébkou nového pohanství, které nezadržitelně roste v samém srdci církve a hrozí, že ji zvnitřku podlomí. Vzhled církve v novověku je podstatně určován tím, že se zcela novým způsobem stala církví pohanů a ještě mnohem více jí i nadále bude – nikoliv jako kdysi církví pohanů, z kterých se stali křesťané, nýbrž církví pohanů, kteří se ještě nazývají křesťany, avšak ve skutečnosti se stali pohany. Pohanství dnes vězí v církvi samé a právě to je rozlišujícím znakem jak církve našich dní, tak nového pohanství. Jedná se o pohanství v církvi a o církev, v jejímž srdci žije pohanství. Dnešní člověk tedy může předpokládat bezbožnost svého souseda jako něco zcela normálního. Když církev vznikla, spočívala ...

(...) Od začiatku svojho pontifikátu sa Benedikt XVI. zaoberá tým, aby vyčistil Augiášov chliev sexuálneho zneužívania, ktoré spáchali klerici na svojich zverencoch. Žiaden pápež ani biskup na svete nespravil v tomto ohľade toľko, čo Benedikt XVI., ktorý rozhodujúco poznačil Cirkev, keď vyhlásil nulovú toleranciu takýchto prípadov. Cirkevné trestné právo, ktoré bolo príliš dlho zanedbávané, treba podľa neho zreformovať. A dôležitá je predovšetkým starostlivosť o obete tohto násilia. Benedikt XVI. tiež vie, že problém možno vyriešiť len vnútornou obnovou Cirkvi a návratom ku koreňom viery. Nasledujúca „kronika“ boja Benedikta XVI. proti zneužívaniu v Cirkvi dáva možnosť sledovať počínanie pápeža krok za krokom. Viac na:  Chronológia krokov Benedikta XVI. proti zneužívaní maloletých

“ …v súčasnosti sme svedkami nového integralizmu [čítaj: extrémneho tradicionalizmu] ktorý ako sa zdá podporuje to čo je striktne katolícke ale v skutočnosti toto katolícke od základu poškodzuje. Vytvára vášne plnej podozrení, animozity, ktorá je ďaleko od duchu evanjelia. Existuje tu posadnutie listom, ktorý považuje liturgiu Cirkvi za neplatnú [čítaj: nelegitímnu resp. teologicky podozrivú] a teda kladúcu samú seba mimo Cirkev. Zabúda sa tu na to, že platnosť liturgie primárne závisí, nie na špecifických slovách, ale na spoločenstve Cirkvi; pod pláštikom katolicizmu, je tu popretý samotný princíp katolicizmu a do značnej miery sa zvyk zamieňa za pravdu. ”  Joseph kardinál Ratzinger, Princípy katolíckej teológie (1982), s. 377 Malo by sa pripomenúť, že vyššie uvedený citát muža, ktorý sa neskôr stal pápežom, bol napísaný v roku 1982 a kontext, v ktorom bol vyslovený bola pretrvávajúca rebélia proti II. vatikánskemu koncilu, ktorú zväčša inicioval neskorší arcibiskup Marcel Lef...