katkryptolog

Domnievam sa, že konečne má čs. historiografia tú česť, aby sa pochválila prekladom svetovo uznávaného diela mimoriadne plodnej katolíckej apologetiky z pera otca Elphiége Vacandarda o inkvizícii, jej začiatkoch za kresťanských rímskych cisárov až po jej pôsobenie v stredoveku a koniec v novoveku. Preklad do slovenčiny som zabezpečil z jej anglického vydania, dostupného na stránke projektu Gutenberg, kde sa nachádza bez rozsiahlejších poznámok pod čiarou: http://www.gutenberg.org/cache/epub/26329/pg26329.html A tu je jej spomínaný slovenský preklad: http://uloz.to/xtfnXSJ/inkvizicia-vacandard-pdf Dúfam, že sa Vám všetkým, či už horlivým tradicionalistom alebo “Novus Ordo heretikom” bude páčiť, keďže pochádza ešte z obdobia pred Koncilom, kedy dostala aj Imprimatur a Nihil Obstat od THOMASA J. SHAHANA, S.T.D. a JOHNA M. FARLEYHO, D.D, Arcibiskupa v New Yorku, prípadné pravopisné, syntaxe a sémantické chyby sú moje vlastné.

X. KAPITOLA KRITIKA TEÓRIE A PRAXE INKVIZÍCIE TAK takýto bol vývoj počas viac než tisíc rokov (200-1300) teórie katolíckych spisovateľov o donucovacej sile Cirkvi pri liečbe herézy.Začínala s princípom absolútnej tolerancie; skončila upálením na hranici. Počas éry prenasledovaní Cirkev, ktorá sama trpela pohanskou intoleranciou, heretikov iba exkomunikovávala a pokúšala sa ich priviesť späť k ortodoxnej viere pomocou vľúdnosti a silou argumentov. Ale keď sa cisári stali kresťanmi oni majúc na pamäti keď boli " Pontifices maximi ," hneď a zaraz sa snažili regulovať uctievanie a náuku prinajmenšom zvonka. Nanešťastie isté sekty nenávidené ako napríklad manichejci alebo svojou povahou revolučné ako napr. donatisti si vyžiadali uzákonenie krutých zákonov na ich potlačenie. Sv. Optatus tieto opatrenia schválil a pápež sv. Lev nemal kuráž ich neuznať. Avšak väčšina z raných Cirkevných Otcov, sv. Ján Chryzostom, sv. Martin, sv. Ambróz, sv. Augustín a mnohí ď...

IX. KAPITOLA PÔSOBENIE INKVIZÍCIE Naším cieľom nie je oboznamovať sa s každým detailom činnosti inkvizície. Stručný náčrt, niečo ako pohľad zhora, bude stačiť. Jej pole pôsobnosti, hoci veľmi rozsiahle, nepokrývalo celú Christianitas, ba dokonca ani všetky latinské krajiny. Škandinávske kráľovstvá jej unikli takmer úplne; Anglicko ju okúsilo iba raz v prípade Templárov; Kastília a Portugalsko o nej pred panovaním Ferdinanda a Isabely nevedelo nič. Vo Francúzsku bola takmer neznáma—prinajlepšom ako zabehnutá inštitúcia—okrem jeho južnej časti, ktorá sa nazývala grófstvo Toulouse a neskôr v Languedocu. Inkvizícia bol v plnom nasadení v Aragónii. Katari ako sa zdá boli zvyknutí často cestovať z Languedocu do Lombardie, takže aj horné Taliansko malo už od raného obdobia svoj vlastný kontingent inkvizítorov. Fridrich II. ju mal založiť na dvoch Sicíliách a v mnohých mestách v Taliansku a Nemecku. Honorius IV. (1285-1287) ju zaviedol v Sardínii.[1] Jej aktivita...