Ludvík Palounek: vyzvedač, dobrodruh, podvodník a tieň aféry tlačiarne Lev

Ludvík Palounek bol bývalý vyzvedač, politický väzeň, údajný dôstojník, vynálezca aj opakovane diskreditovaný podvodník. Jeho životný príbeh vrcholí v afére okolo pokusu o podpálenie ružomberskej tlačiarne Lev, kde vystupoval ako kľúčový, no zároveň mimoriadne problematický svedok.

Ludvík Palounek patrí k tým postavám prvej Československej republiky, pri ktorých sa životopis rýchlo mení na spleť vlastných spomienok, policajných správ, súdnych spisov, novinových škandálov a politických interpretácií. Vystupoval ako bývalý ruský agent, politický väzeň, dôstojník, technik, vynálezca, obeť štátu, ale aj ako človek opakovane spájaný s podvodmi a nevierohodným vystupovaním. Práve preto je zaujímavý nielen ako aktér aféry okolo pokusu o podpálenie ružomberskej tlačiarne Lev, ale aj ako symptóm nepokojného povojnového priestoru, v ktorom sa prelínali spravodajské služby, politika, osobné ambície a kriminálne epizódy.

Palounek nastúpil v roku 1901 na české reálne gymnázium na Novodvorskej ulici v Prahe III., dnešné Gymnázium Jana Nerudy na Hellichovej ulici v Prahe. Gymnázium absolvoval v roku 1909. Neskôr sa pri jeho osobe objavovalo tvrdenie, že študoval na C. a k. českej vysokej škole technickej v Prahe alebo že získal titul inžiniera vodných stavieb a chémie vo Varšave. Práve tu sa však začína typický Palounkov problém: podľa dokumentov z Národného archívu v Prahe sa tieto údaje nepotvrdili. Na meno Ludvík Palounek nebol vo Varšave vystavený takýto titul a nie je potvrdené ani to, že by tam skutočne žil.

Ešte zložitejšia je jeho vojnová minulosť. Podľa jednej z verzií sa mal po vypuknutí prvej svetovej vojny dostať cez Nemecko do Francúzska a po nelegálnom úteku do Ruska pracovať najprv v továrni na krém. Podľa vlastných slov, ktoré predniesol pred sedriou v Ružomberku 4. augusta 1926, sa však do Ruska dostal už v rokoch 1909 alebo 1910. Keďže ovládal viacero cudzích jazykov, mal vraj pracovať na ruskom generálnom štábe ako vyzvedač. V jeho rozprávaní sa objavuje aj služba od júna 1914 do augusta 1915 pri 2. pevnostnom delostreleckom pluku č. 2 v Krakove, následne sibírska légia, zatknutie nemeckou políciou vo Varšave a odsúdenie za špionáž na devätnásť rokov.

S touto časťou Palounkovho príbehu zrejme súvisí aj meno Paul Kandl, pod ktorým sa objavuje vo vyzvedačskom spise a v dobovej tlači, napríklad v článku „Ze soudní síně – Vyzvědačský proces“ v Lidových novinách z 9. júna 1914. Palounek mal podľa týchto verzií pracovať pod vedením generála Nikolaja S. Batjušina, jedného z významných predstaviteľov ruskej vojenskej rozviedky. Aj tu však platí, že Palounkove vlastné tvrdenia treba čítať mimoriadne opatrne: časť jeho vojnového životopisu je doložená súdnymi a novinovými stopami, časť má charakter dodatočnej sebainscenácie.

Po zatknutí mal byť Palounek v Schneidemühle odovzdaný rakúskym orgánom a vojenským súdom v Krakove odsúdený za vyzvedačstvo na devätnásť rokov žalára. Väznený bol najprv v Möllersdorfe, kde sa mal stretnúť aj s neskoršími československými politikmi Emilom Špatným a Rudolfom Bechyně, neskôr vo vojenskej väznici na Borech v Plzni. Po prevrate v roku 1918 sa dostal na slobodu, ale podľa dobových správ bol vážne chorý — trpel následkami španielskej chrípky a zlyhávaním obličiek. Až do mája 1919 sa mal liečiť v rôznych sanatóriách. Túto epizódu zachytáva aj článok „Činnost českého srdce – starostlivost o politické vězně“ v Českom deníku z 19. októbra 1919.

Od júna do septembra 1919 mal Palounek pracovať v spravodajskom II. oddelení Ministerstva národnej obrany, údajne ako agent pod vedením plukovníka Haužvica. Nasledovať malo špionážne poslanie v Poľsku a Maďarsku. Zaujímavé je, že hodnotenia jeho činnosti sa rozchádzali: v II. oddelení sa podľa neskorších zmienok hovorilo skôr o neúspechoch, kým v prostredí služby sa objavovali aj priaznivejšie hodnotenia. Od októbra 1919 mal pôsobiť v tajnej službe Výzvědné organizace majora Vladimíra Vaňka.

V septembri 1920 bol z tejto organizácie odstránený, údajne pre zneužívanie dôstojníckych titulov. Tento dôvod však nemožno vnímať izolovane. V tom čase sa reorganizovali celé spravodajské štruktúry a podobné problémy s titulmi a hodnosťami sa netýkali len Palounka. Aj jeho neformálny nadriadený na Slovensku, Ján Kyjovský, veliteľ bratislavskej pobočky VOA, mal okolo hodností a postavenia vlastné kontroverzie. Rozdiel bol v tom, že Kyjovský mal silnejšie politické krytie: patril k starým maffiánskym kruhom, mal väzby na prezidenta Masaryka a pohyboval sa v prostredí blízkom Edvardovi Benešovi.

Po odchode z Výzvědnej organizácie sa Palounek takmer okamžite ocitol v Kontrolnom zbore pohraničnej stráže, ktorý vznikol 1. septembra 1920 pri Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Slúžil tam ako proviantný „dôstojník“. Ani táto inštitúcia však nemala dlhé trvanie: po viacerých prehmatoch a korupčných aférkach bola od 1. januára 1921 zrušená a jej štruktúry aj personál postupne prevzala pohraničná finančná stráž. Palounek neskôr tvrdil, že zo zboru odišiel dobrovoľne.

V roku 1922 sa Palounek zaplietol do kauzy zmenkového podvodu, v ktorej vystupovala belgická spoločnosť obchodujúca s banským drevom a jej zástupca Eugen Machtelinckx. Palounek sa sťažoval až prezidentovi T. G. Masarykovi a jeho kancelárii. Tvrdil, že o reputáciu a peniaze ho pripravil nielen obchodný partner, ale nepriamo aj Ministerstvo zahraničných vecí a Edvard Beneš. Podľa Palounka mal Beneš kvôli dobrým vzťahom s Belgickom vyslať svojho zástupcu, bývalého belgického šľachtica von Helvershen-Helversheima, aby zabránil Machtelinckxovmu odsúdeniu. V tejto veci Palounek zároveň poukazoval na údajné rodinkárske prepojenia sudcov.

V tomto období sa opakovane ponúkal do služieb rôznym štátnym spravodajským a propagačným zložkám. Obracal sa na Propagačné oddelenie vedené Jozefom Hajšmanom, na Ministerstvo zahraničných vecí a priamo na Beneša. Zároveň sa chválil kontaktmi na významných politikov, najmä na Václava Klofáča, Jiřího Stříbrného či Franka. Dobová tlač ho však už začínala predstavovať ako problematickú osobu. Výrečný je článok „Pozor! … na Palounka“ vo Večernom Českom slove z 2. marca 1923.

Palounkov konflikt so štátom postupne naberal osobný a teatrálny charakter. V roku 1926 bol odsúdený aj za to, že verejne vykrikoval protištátne heslá a tvrdil, že ho republika okradla. Správu priniesol napríklad článok „Urážel republiku“ v Denníku Plzeňska z 27. januára 1926. Takéto epizódy posilňovali obraz človeka, ktorý sa cítil byť zradený štátom, ktorému údajne slúžil, ale zároveň sa čoraz viac dostával do pozície nedôveryhodného dobrodruha.

Noviny ho neskôr často vykresľovali ako nešikovného podvodníka. A nešikovného práve preto, že takmer všade, kam prišiel, sa objavovali varovania pred jeho konaním. Článok „Pozor na podvodníka!“ v Československom denníku z roku 1929 je typickým príkladom tejto mediálnej reputácie. V tlači sa opakovane spomínali nezaplatené účty, pokusy získať peniaze pod zámienkou vysokých kontaktov, falošné dôstojnícke tituly, obchodné ponuky a neskôr aj svadobnopodvodnícke či provízne machinácie.

Do Palounkovho obrazu patrí aj jeho zdravotný stav. Lekárske posudky z Národného archívu v Prahe uvádzajú vážne ochorenia: nefrózu, ťažkú srdcovú chorobu, dezolátny stav obličiek a alkoholistickú psychózu so sluchovými halucináciami. Tieto posudky z apríla 1933 sú dôležité, pretože pomáhajú vysvetliť, prečo sa Palounkove výpovede, sťažnosti a sebaprezentácia v neskorších rokoch javili ako čoraz chaotickejšie a menej spoľahlivé. Neznamená to, že všetko, čo tvrdil, bolo automaticky nepravdivé. Znamená to však, že historik musí s jeho výpoveďami zaobchádzať s veľkou rezervou.

Zároveň vystupoval aj ako údajný vynálezca. Dobová tlač prinášala správy o jeho bezhlučnom dele alebo puške, neskôr aj o motore. Článok „Významný český vynález“ v Olomouckom obzore z roku 1927 patrí do tejto línie. Aj tu sa Palounek ukazuje ako človek, ktorý neustále produkoval veľké tvrdenia: o svojej spravodajskej minulosti, technickom vzdelaní, kontaktoch na politikov, štátnych krivdách aj technických objavoch.

V tridsiatych rokoch sa objavuje ďalšia groteskná epizóda. V roku 1933 mal ako údajný „plukovník“ vystupovať v prípade, kde sa od pražského mäsiara žiadalo 15 000 Kč na uplatenie generálov kvôli zadávke mäsa. O prípade písal Polední list 10. februára 1934 v článku „Žádali na pražském řezníkovi 15.000 Kč na uplacení generálů pro zadávku masa“. V rovnakom období sa objavujú aj zmienky o firme Seznam a o Palounkovej úlohe v podvodných alebo polopodvodných schémach.

Napriek tomu Palounek nikdy celkom nezmizol z politického priestoru. V roku 1935 sa objavuje ako predvolebný agitátor strany Jiřího Stříbrného. Článok „Jak vypadají jejich předáci!“ v Jesenickej stráži zo 17. mája 1935 ho využíva ako príklad diskreditačného materiálu proti Stříbrného politickému prostrediu. Palounek tak zostal až do konca života postavou, ktorú bolo možné použiť ako politickú zbraň — buď ako svedka temných štátnych praktík, alebo ako kompromitujúceho dobrodruha v blízkosti určitej strany.

Zomrel 1. septembra 1935. Polední list o niekoľko dní neskôr priniesol článok „Zemřel účastník temné historie“, už samotným titulkom naznačujúci, že Palounek bol vnímaný najmä cez kauzy, škandály a nejasnú minulosť.

A práve tým sa dostávame k afére, pre ktorú je Palounek najdôležitejší: k pokusu o podpálenie tlačiarne Lev v Ružomberku v roku 1920. Palounek tvrdil, že išlo o politicky motivovanú akciu, za ktorou mali stáť osoby z vojenského a štátneho prostredia. Tvrdil, že dostal šifrovaný telegram, že existoval vyšší rozkaz a že cieľom bolo zasiahnuť proti tlačovému a agitačnému centru Hlinkovej slovenskej ľudovej strany pred voľbami. Lenže problémom celej kauzy je práve Palounek: bol zároveň možným svedkom, možným účastníkom, možným manipulátorom aj možným človekom, ktorý sa na škandále pokúšal postaviť vlastnú existenčnú obranu.

Preto nemožno Palounka jednoducho označiť ani za hrdinu, ani za obyčajného podvodníka. Bol človekom, ktorého život sa odohrával v šedej zóne medzi spravodajstvom, väzením, politickou agitáciou, chorobou, osobnou krivdou a drobnou kriminalitou. Jeho príbeh ukazuje, ako rýchlo sa po roku 1918 mohli premiešať služby štátu, súkromné záujmy, politické konflikty a osobná legenda.

Podrobnejšie o Palounkovej úlohe v akcii proti tlačiarni Lev v Ružomberku, o jeho výpovediach z rokov 1924–1926, o snahe zabezpečiť si živobytie alebo dokázať „pravdu“, ako aj o jeho konfliktoch so štátom, úradmi, novinármi a politikmi, bude reč nabudúce.