katkryptolog

Príbeh Agnes Bernauerin (1410 – 1435) patrí k najsilnejším a najpretrvávajúcejším mýtom "temného" stredoveku. Obraz krásnej, nevinnej, neurodzenej dievčiny, ktorú z čistej lásky k princovi Albertovi Wittelsbachovi upálili zlí a fanatickí cirkevní alebo štátni predstavitelia za čarodejníctvo, si podmanil umelcov, spisovateľov a verejnosť. Romantické a osvietenské podanie však v skutočnosti zakrýva komplexnejšiu historickú realitu. Tú nám pomáha odhaľovať moderná historická veda, konkrétne na poli právnej histórie. Jedným z kľúčových revizionistických pohľadov je štúdia emeritného profesora občianskeho práva a dejín práva z Univerzity v Augsburgu, prof. em. Dr. Hansa Schlosslera , s názvom: „Agnes Bernauerin (1410-1435): Der Mythos von Liebe, Mord und Staatsräson“ (Mýtus o láske, vražde a záujme štátu) . Schlosserova práca, rovnako ako aj zistenia iných historikov a právnych expertov, odhaľuje, že príbeh Agnes Bernauerin bol zrejme viac o štátnom záujme, ohrození stability a p...

  Turínske plátno, jedna z najkontroverznejších relikvií kresťanstva, fascinuje ľudí už stáročia. Mnohí veria, že ide o plátno, do ktorého bolo zabalené telo Ježiša Krista po ukrižovaní, s odtlačkami jeho tváre a tela. Iní ho považujú za stredoveký podvod. Nový objav v dokumentoch zo 14. storočia, konkrétne v diele normanského učenca Nicole Oresme, prináša čerstvý pohľad na túto záhadu. Poďme sa pozrieť, ako tento nález mení naše chápanie histórie plátna a čo nám hovorí o viere, skepticizme a hľadaní pravdy v stredoveku. Čo je Turínske plátno? Pre tých, ktorí o plátne ešte nepočuli, ide o kúsok ľanovej tkaniny s rozmermi približne 4,4 x 1,1 metra, na ktorom sú viditeľné odtlačky mužského tela, vrátane tváre, rúk a nôh, spolu s krvavými škvrnami. Mnohí veriaci ho považujú za posvätnú relikviu, ktorá zachytáva obraz Krista. Plátno je dnes uchovávané v Turíne v Taliansku, no jeho história je plná záhad a sporov. Prvýkrát sa plátno objavilo v polovici 14. storočia v malej dedinke Li...

Ako sme videli v predchádzajúcej časti nášho miniseriálu podľa citovaného názoru spisu Canon Episcopi  popieralo sa v ňom reálne konanie extatických letov vzduchom, čo bol značný rozdiel od predstáv prevládajúcich v neskorších storočiach renesancie a humanizmu. Samozrejme aj v tom čase minimálne niekoľko žien muselo naozaj veriť, že skutočne mali takéto schopnosti. Cirkev na toto vo svojom stanovisku ponúkla dve vysvetlenia: jedno, racionálne vysvetlenie, že tieto boli iba púhymi snovými ilúziami; druhé, čo bolo v podstate teologické vyhlásenie o tom, že sa jednalo o ilúzie, vyvolané diablom. V ani jednom prípade neboli takéto ženy úplne nevinné, pretože zjavne verili v realitu toho, čo bolo v skutočnosti len iluzórne a otvorene hovorili o ich výletoch a týmto spôsobom sa prepožičiavali pohanskej bohyne Diane a diablovi, ktorý stál za ňou. Do tejto miery bolo potrebné potrestať ich hriech. Ak sa chceme bližšie pozrieť na to, aký bol skutočný postoj stredovekej cirkvi k škodlivej m...

V predchádzajúcej časti sme skončili pri Canon Episcopi , poďme si teda odcitovať príslušnú pasáž, ktorá odráža explicitne postoj cirkvi k čarodejniciam, platný až do 12. storočia: "Existujú zločinné ženy - zvedené predstieraním a našeptávaním satana -, ktoré veria a doznávajú, že v noci spolu s pohanskou bohyňou Dianou alebo Herodias a spolu s nespočítateľným množstvom iných žien tajne a vo všetkej tichosti jazdia na istých zvieratách cez zeme mnohých pánov, poslúchajú Dianu ako svoju vládkyňu a sú jej počas určitých nocí k službám. Tieto ženy si však svoju nešťastie prinášajúcu zvrátenosť nenechali pre seba. Tak sa stalo, že sa mnohí ľudia, oklamaní falošnou domnienkou, že tieto veci sú pravdou, odvrátili od pravej viery a oddali sa pohanskému bludu, keď usúdili, že okrem boha existuje ešte iná nadpozemská moc. Preto sú kňazi povinní obciam, ktoré sú im zverené, z kazateľníc dôrazne vštepovať, že to všetko je klam a mámenie, ktorý nepramení z ducha božieho, ale od zlého. Satan...

Viera v mágiu nebola zvláštnosťou neskorostredovekého alebo ranomoderného európskeho kresťanstva. Môžeme ju nájsť vo všetkých predindustriálnych spoločnostiach. Napríklad v Nemecku, napr. v bavorskom ľudovom práve, ktoré pochádza zrejme z 8. storočia, sa ustanovuje, že ten, kto kúzlami poškodí susedovi úrodu, musí zaplatiť dvanásť šilingov. A na inom mieste sa hovorí, že dokonca štyridsať šilingov musí zaplatiť ten, kto čarovaním (nech už akýmkoľvek spôsobom) "odprevadí zo sveta" koňa alebo dobytok. Uhranutie alebo začarovanie vtedy teda nebolo zrejme ničím zvláštnym. Avšak všetkým veriacim bolo od počiatku jasné, že existujú zvláštni bohovia a tí - nech už to boli bohovia alebo duchovia - boli buď výkvetom dobra alebo zla. Že je to historicky doložiteľné, ukazuje aj jeden príbeh. Jedna z franských kráľovien dynastie Merovejcov (vládli od 5. až do 8. storočia), Fredegunda, obvinila okolo roku 582 prefekta Mummolusa, že čarovaním usmrtil jedného z jej synov. A keď potom pri ...

Na začiatku 14. storočia sú Templári, obvinení zo sodomie a herézy, zaživa upaľovaní na hranici pred zrakom francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, na iluminácii z 15. storočia pochádzajúcej z Grandes Chroniques de France. (Newscom/British Library/akg-images) VOJNA PROTI HERÉZE autor R.I. Moore Vydaná vo vydavateľstve Harvard University Press, cena $35 Dávno pradávno a čo najďalej, v krajinách dnes známych ako južné Francúzsko a severné Taliansko, mnoho ľudí považovaných cirkvou za “zlých” žilo v malých dedinkách roztrúsených po celej krajine. Boli známi pod rozličnými názvami -- katari, valdénski, manichejci, albigénski a donatisti. To čo všetci mali spoločné bolo, že ich myšlienky boli považované za nesprávne, za hrozbu pre jednotu kresťanskej Európy. Preto mali byť vysliedení. Takto tomu bolo v 11., 12. a 13. storočí. Ich zločinom bola heréza -- veriť alebo vyjadrovať myšlienku protirečiacu tomu, čo učila Rímskokatolícka  cirkev a odmietať “poo...