katkryptolog

V roku 1540 Arnold Albertini  (lat. Arnaldus Albertini), inkvizítor vo Valencii a na Sicílii a neskôr biskup v Patti, napísal knihu pod názvom De Agnoscendis assertionibus catholicis et haereticis , z ktorej dve kapitoly venuje otázke reality letov čarodejníc a potrestaniu kajúcich čarodejníc inkvizičným tribunálom. Predkladá mnoho vyhlásení na dôkaz čarodejníckych zletov, viď: moc diabla na ľudskými bytosťami, túžba istých žien oddávať sa démonom, známe prípady takýchto letov, atď. a končí svoju pasáž tvrdením, že nie je heretické zastávať názor, že ženy môžu byť prenášané vzduchom, kvôli paktu uzatvorenému medzi nimi a diablom. Frontispis traktátu De Agnoscendis assertionibus catholicis et haereticis Arnalda Albertiniho, vydaného v Ríme v roku 1572 Lat. znenie: "Quod non est haereticum asserere, mulieres de quibus agimus, portari per diversa terrarum spacia de die vel de nocte ex pacto inter eas et daemonum inito, et intrare domos de nocte et ibi sutfocare infant...

Tanner, ako jeden z najváženejších katolíckych teológov v Nemecku, bol taktiež dôležitým kritikom honov na čarodejnice. Narodil sa v Innsbrucku (Tyrolsko) a jezuitom sa stal v roku 1590. Po štúdiách rétoriky a teológie v Dillingene a Ingolstadte (Bavorsko) sa Tanner v roku  1603  stal profesorom scholastickej teológie v Ingolstadte. Odhliadnuc od krátkeho pobytu na univerzitách vo Viedni a Prahe a v jezuitskom konvente v Halle v Tyrolsku, zvyšok svojho života vyučoval a prednášal v Ingolstadte. Keď Tridsať ročná vojna v roku   1632  zasiahla aj  Bavorsko   Tanner sa pokúsil utiecť do Tyrolska ale po ceste náhle zomrel. Tanner publikoval dvadsať kníh, z ktorých väčšina bola známa ostrými výpadmi voči protestantizmu a bola namierená proti všetkým nepriateľom jezuitského rádu. Jedným z jeho najväčších úspechov bolo prijatie španielskej molinistickej teológie na sever od Álp. V jednom z dvoch svojich pojednaní o astronómii Tanner blahoželal Galileimu ako...

"Inkvizítori sa nesmú zaoberať vraždami a inými vo svojej podstate nie heretickými zločinmi, ku ktorým sa čarodejnice priznávajú, ale sú povinní preukázať nekonečné milosrdenstvo tým čarodejniciam, ktoré sa kajajú a neupadli znovu do herézy" Španielsky inkvizítor Diego de Simancas takto vysvetľuje v príručke, ktorú spísal v Ríme v roku 1575. "Princíp, vytýčený autormi Malleus Maleficarum  a [Silvestrom] Prieriasom a na základe ktorého niekedy postupujú isté jednotlivé inkvizičné súdy v Piedmonte, podľa ktorého čarodejnice usvedčené z zabitia detí majú byť odvedené z Inkvizície svetskému ramenu na upálenie dokonca aj vtedy, ak je to ich prvý prečin, nebýva nikdy prijímaný Rímskou Inkvizíciou. Namiesto toho rímsky tribunál zaobchádza s čarodejnicami rovnako ako s inými heretikmi." Pietro Dusina, asesor inkvizičného tribunálu v Ríme, ktorý v roku 1580 kritizoval procesné postupy a poverčivý a krutý spis Malleus Maleficarum.

Už dávno neviem, nakoľko môžem autorom, ktorých som skôr plný vedychtivosti znovu a znovu čítal a vysoko si ich cenil, vôbec ešte veriť. Celé ich učenie sa opiera len o všelijaké rozprávky pre deti a o mučením vynútené doznania. Friedrich Spee S.J.,  v spise  Cautio criminalis  

Mohlo by sa zdať, že Spee bol jediný, kto akoby bez rozumu protestoval proti strašlivým mučiacim metódam vtedajších súdov s údajnými čarodejnicami. Takých ľudí však bolo niekoľko. Jeden z nich bol  Johann Matthäus Meyfart  (* 09.11.1590 Jena, +26.1.1642), syn luteránskeho farára v Coburgu, ktorý sa opakovane dištancoval od Lutherových a Kalvínových výziev k upaľovaniu čarodejníc. Meyfart takmer súčasne so Speeovým Cautio Criminalis  uverejnil - dokonca pod plným menom - spis, v ktorom poukazoval na nemožnosť dopátrať sa pravdy pomocou mučenia. Podáva v ňom veľmi živý a bolestný opis toho, ako bol už od mladi u protestantských súdov svedkom, ako sa zatknutým odopieral spánok, a  keď zavreli oči, budili sa špicatými bodcami, ako sa im podávalo len jedlo solené nálevom zo slanečkov, ale nedopriala sa im ani kvapka vody. Bol svedkom, ako " úbohý ľud bol bitý, bičovaný, zdrtený, mučený, týraný, trhaný, okrádaný, ničený a hanobený. A volá na sudcov: Či nepovedal Pán:...

Skepticizmus v otázke čarodejníctva sa dá definovať ako postoje spochybňujúce realitu niektorých alebo dokonca všetkých zločinov, ktoré sa pripisovali čarodejniciam: pakt s Diablom, účasť na sabate a schopnosť lietať a magicky zraniť iných. Postoj skepticizmu sa menil od umierneného (spochybňovanie reality niektorých prvkov čarodejníctva resp. jednoducho schopnosti súdneho systému odhaliť “skutočné” čarodejnice) až po radikálny (popieranie pravdivosti výpovedí údajných čarodejníc alebo dokonca čo i len možnosti  interakcie medzi ľuďmi a démonmi, hoci zriedkavo ale aj popieranie existencie démonov). Historicky rozmanitosť odlišných prístupov —filozofického, teologického, medicínskeho alebo súdneho—boli obsiahnuté, často v kombinácií, v skeptických názoroch popredných kritikov reality čarodejníctva. Skeptické pohľady na skutky, pripisované čarodejniciam boli vyjadrované počas celého obdobia v Európe, začínajúc v ranom desiatom storočí (okolo r. 906) v rámci karolínskeho práva, v...

Hoci talianský jurista  Alciati, jeden z najvýznamnejších právnych autorít v šestnástom storočí, sa venoval čarodejníctvu len okrajovo, jeho nepopierateľná prestíž robí z jeho skeptického postoja významný prvok v debate o realite tohto zločinu. Aj keď bol presvedčený o existencii zlého kúzelníctva, argumentoval že Sabat bol delúziou, vytvorenou trikmi Diabla a pomocou predstáv tých, ktorí verili že sa na ňom zúčastňovali. Alciati patril medzi prvých, ktorí volali po medicínskom vyšetrení údajných čarodejníc, čím   svojimi názormi  predišiel o niekoľko desaťročí iného bojovníka proti čarodejníckej povere Johanna Weyera. Giovanni Andrea Alciati (or Alciato), narodený v  Miláne (alebo možno v Alzate, blízko jazera Como) v roku 1492 vyštudoval právo v rokoch 1507 až 1514 na univerzitách v Pávii a Bologni a v roku  1516  získal aj doktorát v občianskom a kanonickom práve  na universite vo Ferrare. Oddal sa skvelej kariére profesora na univerzitách v ...