Náboženská sloboda a jej chápanie v rámci vývoja náuky Cirkvi
Až do modernej doby bol primárnym subjektom náboženstva skôr sociálna skupina na rozdiel od dneška v ktorom je to osamelý jednotlivec. Náboženstvo poskytovalo morálnu a kultúrnu kostru v rámci ktorej pôsobila celá spoločnosť. Štát vyznával konkrétne náboženstvo a od občanov očakával, že k nemu prilipnú, zatiaľčo vytváral výnimky pre určité minority, s ktorými zaobchádzal s rozličným stupňami tolerancie. Útok na zavedené náboženstvo bol považovaný za občiansky prečin. A takto aj kresťanstvo, počas veľkej časti svojej histórie, fungovalo v rámci sociálneho systému, v ktorom občianske autority zastávali náboženstvo ľudu. Očakávalo sa, že štát by mal podporovať pravé náboženstvo. Druhý Vatikánsky koncil stále učí, vo svojej “ Deklarácii o náboženskej slobode”, že pre konštitutívny poriadok spoločnosti je legitímne poskytnúť zvláštne uznanie jednému náboženskému telesu akým je Katolícka Cirkev. V devätnástom storočí liberálni sekularisti apelovali na princíp slobody svedomia aby tak ospr...