faktov a mýtov o tomto fascinujúcom dobrodružstve ľudského poznávania.
****
Očakávam, že mnoho mladých ľudí dostane na Vianoce pod stromček novú knihu Richarda Dawkinsa The Magic of Reality (Mágia reality). Dokonca som videl niekoho čítať si ju tento týždeň v metre. Bolo to paperbackové vydanie, ktoré bohužiaľ neobsahuje ilustrácie Davida McKeana. Je to hanba, keďže obrázky boli jednou z tých lepších stránok pôvodného vydania knihy v tvrdej väzbe.
Cieľom Mágie reality je poskytnúť všeobecný úvod do vedy pre mládež. Môžu sa z nej dozvedieť veľa o stave poznania v rámci modernej vedy vďaka zľahka čitateľnému precíznemu rozprávačskému štýlu. Nanešťastie kniha taktiež predstavuje veľmi zavádzajúci dojem o tom, ako veda funguje a prečo je tak úspešná. Dawkins sa nepresne vyjadruje najmä o vzťahu medzi vedou a náboženstvom.
Každá kapitola začína s príbehom niektorého z mýtov, s pomocou ktorého si ľudia niekedy vysvetľovali rozličné aspekty prírody. Tieto mýty sú značne rozsiahle. Dozvedáme sa o tasmánskej legende, v ktorej boh Moinee stvoril prvých ľudí s kengurími chvostami. Africký boh oblohy Bumba sa privoláva preto, aby "vyvrátil" zo seba Slnko. Dawkins štedro ponúka starostlivú pozornosť krvavým aztéckym praktikám ľudských obetí. Do tejto pitoresknej galérie pohanskej mytológie zahrnul príbehy z Biblie, ako napr. príbeh o Adamovi a Eve alebo Noeho potope, aby tak podporil svoj povrchný argument, že tieto príbehy sú svojou podstatou všetky rovnaké.
Dawkins následne tvrdí, že vedecký pohľad na vesmír mal nahradiť všetky tieto mytológie. Ľudstvo ako dôvodí už malo vyrásť z rozprávok, ktorým dopriavalo sluchu vo svojom detstve a dospievaní. Keďže ako dospelé druhy sme sa už dnes dozvedeli ako odhaliť pravdu - pravdu prinajmenšom rovnako vzrušujúcu ako legendárne príbehy, ktoré nahradila. Samozrejme už viac nemôžeme viniť rozhnevané božstvá za zemetrasenia a epidémie. Ale samotný Dawkins rozširuje naivný mýtus, aby ním vysvetlil vzostup vedy. Predstavuje nám taký obrázok, že jedinou požiadavkou vedeckého svetonázoru, v ktorom by mal človek zakotviť, je pozerať sa na svet s očami nezastretými náboženstvom. To nie je len podporovanie takmer každej kultúry, ktorá existovala na Zemi. Rozširovanie jeho vlastného mýtu znamená to, že Dawkins prekrúca príbeh vedy i keď pritom presne popisuje vedecké teórie. A čo je oveľa nebezpečnejšie explicitne vyjadruje to, že veda je jedinou cestou k pravde a že alternatívne spôsoby myslenia nemajú žiadnu hodnotu.
Príbeh o tom, ako moderná veda skutočne vznikla ukazuje nebezpečenstvo nekompromisnej racionality a dôležitosť iných spôsobov nazerania na svet. Konkrétne náboženstvo malo ústrednú úlohu vo vedeckom pokroku. Dokonca podľa štandardov tej doby boli mnohí veľkí vedci mimoriadne zbožní, ak nie vždy pravoverní kresťania. Johannes Kepler, Blaise Pascal, Robert Boyle, Isaac Newton, Michael Faraday a James Clerk Maxwell boli všetko nezvyčajne náboženski založení muži. A to ešte ignorujeme značný počet jezuitských vedcov, ako bol napr. Roger Boškovič, ktorý bol doslova vymazaný z kníh v anglickom jazyku o dejinách vedy.
Toto by nás malo vystríhať pred rizikom, že Dawkinsova vízia vedy je prehnane zjednodušená. Dnes sa všeobecne "vie", že veda bola objavená pohanskými Grékmi a jej vývoj bol zabrzdený kresťanstvom. Ale Dawkins dokonca ide ešte ďalej a znehodnocuje vedecké úspechy starovekého Grécka. Napríklad zaraďuje teórie lekára Hippokrata, ktoré boli základom medicíny až do devätnásteho storočia pod mytológiu. Je pravdou, že grécka veda vrátane hipokratovskej medicíny, bola veľmi často mylná. Ale to nemá takmer nič čo dočinenia s legendami, s ktorými sme všetci takí oboznámení. Určite nenájdete veľa zmienok o Diovi alebo Apolónovi v prácach Aristotela. Napríklad Hippokrates špecificky odmieta to, žeby mala "posvätná choroba" epilepsie vonkoncom božskú príčinu.
Aristotelove starostlivé demonštrácie, odvodené metódou pozorovania a logickej analýzy znamenajú to, že jeho veda stála na základe čistého rozumu. Dawkins by mal byť pyšný. Problémom je, čoho si je Dawkins dobre vedomý, že Aristotelova veda sa takmer vo všetkom mýlila: mýlila sa v tvrdení, že slnko a iné planéty obiehajú Zem; je omyl tvrdiť, že pohybujúcimi objektami musí hýbať niečo iné; je omyl tvrdiť, že ťažšie objekty musia padať rýchlejšie, než ľahšie; je omyl tvrdiť, že vákuum je nemožné dosiahnuť; je omyl tvrdiť, že vesmír je večný; a je omyl tvrdiť, že zvieracie druhy sú pevné a nemenné.
Všetky tieto omyly sú odpustiteľné. Aristoteles nezlyhal v objavovaní skutočných princípov fungovania prírody preto, že by bol bezstarostný alebo bláznivý. Jeho problémom, rovnako ako aj ďalších gréckych filozofov, bolo príliš veľa rozumu a nie príliš málo. Nemal k dispozícii vedeckú metódu experimentu a radikálne iracionálnej myšlienky, že musíme otestovať teórie aj vtedy keď si už o nich myslíme, že sú správne. Preto nie je dobré za vedecké omyly starovekých Grékov dávať vinu náboženstvu alebo poverám. A hlavné posolstvo Dawkinsovej knihy, že moderná veda vznikla vtedy, keď bola kvôli rozumu odmietnutá viera, je taktiež jasným omylom.
Naproti tomu, čo si myslí Richard Dawkins tak pri vzostupe vedy zohralo centrálnu úlohu kresťanstvo. A mýli sa tiež v tom, keď dôvodí, že moderná veda bola niečím takým, ku zrodu ktorého došlo, keď múdri muži a ženy začali skúmať prírodu bez klapiek na očiach. To nebolo víťazstvo rozumu nad vierou. Vedecký pokrok od nás vyžaduje pozerať na svet veľmi špecifickým spôsobom a kresťanstvo poskytlo dôvod, prečo s tým začať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára