pondelok, 26. marca 2012

K prípadu Pietra Carnesecchiho

K článku Inkvizice na tapetě, p. Radomíra Malého, by som ešte poznamenal, že by som veľmi rád videl dôkaz tvrdenia, že "mučedník protestantizmu" Pietro Carnesecchi bol odsúdený hlavne cit. "za znásilňování nezletilých dívek, což mu tribunál v plném rozsahu prokázal." Najmä by ma zaujímal "písemný dokument z archivu", nielen nejaký "odkaz prečítať si", na knihu katolíckeho novinára Rina Cammilleriho. Pretože podľa najnovšej monografie o rímskej inkvizícii, profesionálneho historika Christophera F. Blacka The Italian Inquisition, Yale University Press, 2009, kap. 5: The Carnesecchi Moment, na str.123-130, bol Pietro Carnesecchi, florentský šľachtic, nar. 1508, začal svoju kuriálnu kariéru vďaka svojmu patrónovi, Giuliovi de'Medicimu, pápežovi Klementovi VII. v r. 1523-1534, bol ovplyvnený náboženským okruhom zoskupeným pod duchovným vedením Juana de Valdes a neskôr aj skupinou pod vedením kardinála Reginalda Polea vo Viterbe, poprvýkrát bol súdený rímskou inkvizíciou v r. 1546, ale jeho mocní a vplyvní priatelia dosiahli zastavenie vyšetrovania a pápež Pavol III. ho oslobodil. Krátko pobýval na francúzskom dvore, neskôr sa presunul do Benátok a keď tam prebýval, bol v neprítomnosti proti nemu proces obnovený vďaka novému fanatickému podporovateľovi inkvizície Pavlovi IV. (vlastným menom Gian Pietrovi Caraffovi), v ktorom bol v r. 1557 odsúdený ako heretik. Avšak miestny tribunál v Benátkach nebol zo strany Ríma tlačený do toho, aby ho začal vyšetrovať a jeho záznamy z procesu boli zničené rozzúreným davom, ktorý zaútočil na archívy Svätého Offícia počas rímskych nepokojov, ktoré vypukli po smrti pápeža Pavla IV. Za vlády Pia IV. bol voči nemu znova obnovený inkvizičný proces, a to v rokoch 1560-1, ale Carnesecchi bol znovu zbavený "starých" obvinení. Až po nástupe bývalého kardinála - inkvizítora  Michele Ghislieriho na pápežský stolec, ako Pia V., ktorý sa ukázal ako najnebezpečnejší oponent preživších "spirituálov", z ktorých bol Carnesecchi ten naprominentnejší. Osudným sa mu stal jeho priateľský vzťah s Giuliou Gonzagovou, poprednou patrónkou a nadšenou rozširovateľkou Valdesa a jeho spisov. Keď v r. 1566 zomrela, boli z jej pozostalosti ukoristené listy, pomocou ktorých udržiavala kontakt s Carnesecchim. Tieto boli doručené rímskemu Svätému Ofíciu a stali sa tak základom pre odsúdenie v jeho štvrtom a poslednom inkvizičnom procese. Tento proces začal dňa 6. júla 1566 a skončil upálením jeho tela na hranici dňa 1. októbra 1567. Keďže počas výsluchov sa snažil chrániť Giuliu Gonzaga a ďalších priateľov, vyhýbajúc sa menovaniu osôb alebo akejkoľvek možnosti poskytnutia informácií, o ktorých predpokladal, že ich súd nepozná a potvrdzoval len tie údaje a mená, o ktorých sa domnieval, že ich inkvizítori poznajú. Pretože nedosiahli svoje, inkvizítori pristúpili k použitiu strappada a Carnesecchi bol na ňom poprvýkrát mučený dňa 21. apríla 1567 potom, čo lekári rozhodli, naproti tomu čo tvrdil on, že je na tom dobre zdravotne aby podstúpil túto procedúru bez rizika smrti. Pri nej sa modlil Žalm 50: "Misere Mei Deus" a vzlykal a prosil o ocot (ako bol poskytnutý Kristovi). Hovoril, že ho tým mučením zabíjajú a žiadal o milosrdenstvo Po tom, čo sa ho pýtali na obvinenia a mená, odvetil, že všetko čo povedal o druhých je pravda a že nemôže už nič iné povedať. Potom bol predvedený pred tribunál a bez mučenia zopakoval, že im nemá čo ďalej povedať a že si nespomína na nič, čo už by nebolo povedané. Už nemal žiadne mená.   Podruhýkrát bol mučený 23. apríla a pri ňom pripustil, že si zaslúži trest za jeho hriechy, vrátane "neúctivosti a neskromnosti, ktorú vyjadroval pri spomienke na Pavla IV. blahej pämati, čo priznávam je hodné trestu, ale nie až tak tvrdého a ostrého ako je toto" Po tom, čo bol znovu vyviazaný hore za ruky, skrútené do zadu, rovnako začal vzlykať a prosiť ako pri prvom mučení, dodávajúc že si nepraje zomrieť bez spovede alebo prijatia oltárnej sviatosti. Keď ochaboval a strácal vedomie, bolo mu dávaný ocot na tvár. A tak znovu nepovedal žiadne nové informácie či mená. Jeho ďalšie postavenie pred inkvizíciou 24. apríla bolo kvôli doplnkovému stíhaniu za prečin porušenia pravidiel utajenosti inkvizičného procesu a to z dôvodu prepašovania z väzenia niekoľkých listov adresovaných popredným postavám, ktoré by mu mohli pomôcť, ako napr. jeho synovec Marcantonia Divizi da Bibbiena a Cosimo I de Medici (ktorých pokusy o zmiernenie jeho pozície zlyhali). Toto mu tiež vonkoncom nepomohlo u kardinálov, ktorí dominovali v rímskej inkvizícii. Záverečné pojednania v hlavnom procese, ktoré zahrňovali výsluchy bez vyhovujúcich odpovedí, niekoľko spovedí a žiadostí o zmiernenie, prípravu viet do rozsudku o tomto "nekajúcom heretikovi, falošne obrátenom" trvali až do 16. augusta.
Po tom, ako inkvizítori nedosiahli toho, aby z Carnesecchiho vylúdili ďalšie informácie ako očakávali, začali sa viac starať o jeho konečné odsúdenie a smrť. Stal sa v nedeľu 21. septembra 1567 v kostole Santa Maria sopra Minerva hlavným "ťahákom" auto da fé pri ktorom mu boli predsedali skutočne všetci normálne prebývajúci kardináli (hoci Morone tesne predtým Rím opustil), a za účasti mnohých ďalších kardinálov a staršieho kléru. Čítanie rozsudku voči nemu trvalo dve hodiny. Bol pochválený za svoje zdvorilé spôsoby predsedajúcim ceremoniárom. Hoci pri tomto vyhlásení rozsudku bolo prítomných 20 obvinených, 18 z nich bolo odsúdených na ľahšie tresty, len dvaja dostali hrdelné tresty - Carnesecchi a konventuálny brat, Giulio Maresio z Belluna. Carnesecchi bol popravený 1. októbra pred značným davom na moste priamo pred Castel Sant Angelo; pred tým, než bolo jeho telo spálené na hranici, bol sťatý, keďže bol šľachtického pôvodu.
Nebol teda odsúdený kvôli žiadným sexuálnym deliktom, ale ako promótor myšlienok a kníh Valdesa (ktorý sa dostal na index librorum prohibitorum vydanom v r. 1559), čítal diela Luthera a Bucera z r. 1540, potom že prijal jeho učenie o ospravodlivení. V r. 1546 bol údajne "jedným z hlavných predstaviteľov tej (Luteránskej) sekty v Taliansku." Taktiež že čítal Kalvínovo Institutio Christianae Religionis. Inkvizítori len veľmi ťažko dokázali zistiť Carnesecchiho názory o spovedi a transubstanciácií (o ktorých pripustil pochybnosti v Neapoli v r. 1540). Potom sa mu vytýkalo, že veril vo všetky chyby a herézy, obsiahnuté v knihe Beneficio di Cristo, Juana Valdesa, jeho majstra. Potom sa spomínal aj rozsiahly zoznam vysokopostavených ľudí, odsúdených ako heretici, alebo považovaných za veľmi podozrivých z herézy, s ktorými Carnesecchi stýkal, hovoril s nimi alebo si s nimi písal. Obsahoval mimo iných Giuliu Gonzaga, Ochina, Falminia, Vermigliho, Galeazza Carraciola, kardinálov Moroneho a Pola, Apollonia Merendu, Alviseho Priuliho a Vittoreho Sorranza. Ďalej sa mu vyčítalo, že ubytovával, hostil a finančne podporoval mnohých náboženských utečencov a pomohol im uniknúť za hranice, najmä do Ženevy. Záver z tohto všetkého sa dá vyvodiť taký, že Kardinál Michele Ghislieri (ktorý bol v r. 1561 v strane, ktorá oslobodila Carnesecchiho), keď sa stal pápežom Piom V., nemohol nechať dodatočné odhalenia z ukoristených listov len tak, akoby k pousmiatiu a hodné milosrdného zachádzania. To, že Kongregácia nenačúvala žiadostiam od takých mocných osôb ako bol Cosimo I de Medici, ktorému Carnesecchi písal z väzenia, naznačovalo, že už nebudú ochotní akceptovať politickú ochranu heretických šľachticov zvonka, prinajmenšom nie v tak hlbokých a delikátnych teologických záležitostiach.
V dlhom verejnom odsúdení Carnesecchiho rímska inkvizícia v podstate definovala parametre ortodoxie a herézy, a prešetrila celú históriu heretickej reformy. Toto bola možno oveľa mocnejšia zbraň ako snahy Tridentského koncilu o konsolidáciu doktríny, čo malo viesť k tzv. inkvizičnému prelomu. Po smrti Carnesecchiho táto zmiernila svoje aktivity. Iní reformní vodcovia ako napr. Galeota na juhu, Calandra a Dionisio Gallo na severe, boli umlčaní menej krutým spôsobom. Akoby sa inkvizítori v Taliansku pravdepodobne menej báli rozširovania herézy.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára