streda, 3. októbra 2012

Inkvizícia - VI. kapitola


VI. KAPITOLA

PIATE OBDOBIE

PÁPEŽ GREGOR IX. A CISÁR FRIDRICH II. - USTANOVENIE MNÍŠSKEJ INKVIZÍCIE




TRESTNÝ systém kodifikovaný Inocentom III. bol naozaj liberálne interpretovaný vo Francúzsku a Taliansku. Za účelom dosiahnutia toho aby s ním bol v súlade francúzsky zákon, od dôb Ľudovíta IX. bola do korunovačnej slávnosti pridaná prísaha, kde Kráľ prisahal vyhladiť, t.j. vykázať všetkých heretikov zo svojho kráľovstva. Sme nútení interpretovať v tomto zmysle zákony Ľudovíta VIII. (1226) a Ľudovíta IX. (Apríl, 1228) pre juh Francúzska. Slová odkazujúce na potrestanie heretikov sú trošku vágne: "Nech sú potrestaní", hovorí Ľudovít VIII., "trestom, ktorý si zasluhujú." "Animadversione debita puniantur. Ďalšie vymenované tresty sú  hanba a konfiškácia; jedným slovom všetky dôsledky vykázania z miesta pobytu."[1]

[1] Ordonnances des roys de France, vol. xii, pp. 319, 320.

Ľudovít IX. znovuvydal tento zákon nasledovnými formuláciami: "Vyhlasujeme, že naši baróni a magistráty … si konajú svoju povinnosť súdnym stíhaním heretikov." "De ipsis festinanter faciant quod debebunt."[1] Tieto slová samotné nie sú veľmi jasné a ak ich budeme interpretovať zvykmi platnými o niekoľko rokov neskôr, musíme si myslieť, že odkazujú na trest smrti, dokonca na hranici; ale ich porovnávaním s podobnými vyjadreniami použitými pápežmi Luciom III. a Inocentom III., vidíme že z nich vyplýva iba trest vykázania z miesta pobytu.

[2] Ibid., vol. i, p. 51; Labbe, Concilia, vol. vii, col. 171.

Samozrejme kánon Koncilu v Toulouse z roku 1229 ako sa zdá jasne tvorí význam týchto slov, prinajmenšom pre budúcnosť. Deklaruje, že všetci heretici a ich ochrancovia by mali byť predvedení pred šľachticov a magistráty, aby dostali náležité potrestanie, ut animadversione debita puniantur. Ale k tomu dodáva, že "tí heretici, ktorí z obavy zo smrti alebo nejakej inej príčiny, okrem svojej vlastnej slobodnej vôle sa navrátia k viere, nech sú uväznení biskupom mesta, aby tým konali pokánie, a tak nemohli škodiť iným;" biskup by mal vyhovieť ich potrebám z ich konfiškovaného majetku.[1] Strach zo smrti tu zdá sa vyvolávala dojem, že animadversione debita znamenalo trest smrti. Toto by mohlo dokázať elasticitu takejto formulácie. Najprv to bol legálny trest, ktorý zvyk interpretoval tak, že znamenal vyhnanstvo a konfiškáciu majetku; neskôr to znamenalo hlavne trest smrti; a nakoniec to znamenalo výlučne trest upálenia na hranici. V každom prípade tento kánon koncilu v Toulouse musíme mať na pamäti; pretoýe budeme čoskoro vidieť to, ako ho cituje pápež Gregor IX..

[1] D'Achery, Spicilegium, in-fol., vol. i, p. 711.

V Taliansku cisár Fridrich II. promulgoval 22. novembra 1220 cisársky zákon ktorý v súlade s pontifikálnym dekrétom z  25. marca 1199 a  Lateránskym koncilom z roku 1215 odsúdil heretikov na každú formu vyhnanstva, večnú hanbu, spolu s konfiškáciou ich majetku a anuláciou všetkých ich občianskych úkonov a mocí. Je evidentné, že cisár bol ovplyvnený Inocentom III. pretože vyhlásením že deti heretikov nebudú môcť zdediť majetok svojho otca, doplnil frázu vypožičanú z pápežského dekrétu z roku 1199, viď. "že previnenie sa voči Božiemu majestátu bol ďaleko väčší zločin než previnenie sa voči majestátu cisára."[1]

[1] Monum. Germaniæ, Leges, sect. iv, vol. ii, pp. 107-109.

Toto náhle položilo herézu na rovnakú úroveň so zradou a následne volalo po krutejšom treste než v skutočnosti teraz nariadený zákon. Čoskoro uvidíme iných ako dospeli k logickému záveru z porovnania cisára a uzákonia za herézu trest smrti.
Legáti pápeža Honoria boli zmocnení uviesť kanonickú a cisársku legislatívu do štatútov talianskych miest, ktorá doposiaľ nebola taká úplne znepokojujúca, aby sa prikročilo k akýmkoľvek opatreniam voči heretikom. Oni uspeli v Bergame, Piacenze a Mantove v roku 1221; a v Brescii v roku 1225. V roku 1226 sám cisár rozkázal podestà v Pávii vykázať za hranice mesta všetkých heretikov. Preto okolo roku 1230 to bol všeobecne prijatý zákon po celom Taliansku (pripomeňme čo sme vyššie povedali o Faenze, Florencii, atď.) vyhnať všetkých heretikov, skonfiškovať ich majetok a zbúrať ich domy.
Neprešli ani dva roky keď vďaka spoločným snahám Fridricha II. a Gregora IX. bolo vyhnanstvo nahradené trestom upálenia na hranici; Guala, dominikán, ako sa zdá bol hlavným činiteľom v uplatňovaní tejto zmeny.
Fridrich II. ovplyvnený juristami, ktorí sa snažili znovuoživiť staré rímske právo, vyhlásil zákon pre Lombardiu v roku 1224, ktorý odsudzoval heretikov na hranicu alebo prinajmenšom ich trestal vytrhnutím jazyka.[1] Tento trest upálenia na hranici bol častým—ak nie legálnym—v Nemecku. Napríklad čítame o tom, že ľud v Štrasburgu okolo roku 1212 upálil približne osemdesiat heretikov [2] a môžeme ľahko citovať ďalšie podobné popravy.[3] Cisár preto iba preniesol použitie hranice z Nemecka do Talianska. Naozaj je veľmi pochybné či tento zákon bol účinný pred rokom 1230.

[1] Konštitúcia poslaná arcibiskupovi v Magdeburgu, v Mon. Germ., Leges, sect. iv, vol. ii, p. 126.
[2] Annales Marbacenses, ad ann. 1215, v Mon. Germ. SS., vol. xvii, p. 174. .
[3] Cf. Julien Havet, op. cit., pp. 143, 144.

Ale v tom roku Guala, dominikán, ktorý sa mal stať biskupom v Brescii, využil svoju autoritu na vyhlásenie pre svoje biskupské mesto najkrutejšie zákony proti heréze. Podestà mesta mal prisahať, že bude súdne stíhať heretikov ako manichejcov a zradcov, podľa kanonického a svetského práva, najmä z pohľadu zákona Fridricha II. z roku 1224. Prirovnanie heretikov k zradcom Inocenta III. a katarov s manichejcami teraz prinieslo svoje ovocie. Zradcovia si zaslúžili trest smrti, zatiaľčo staré rímske právo posielalo manichejcov na hranicu; v súlade s tým Guala tvrdil, že všetci heretici si zaslúžia hranicu.
Pápež Gregor IX. prijal tento tvrdý postoj, pravdepodobne pod vplyvom biskupa z Brescie, s ktorým bol v častom styku vďaka listom.[1] Ríšsky cisársky zákon z roku 1224 bol vpísaný v roku 1230 alebo v 1231 do pápežského registra, kde figuruje pod poradovým číslom 103 v štvrtom roku Gregorovho pontifikátu. Pápež sa potom pokúšal ho vynútiť, začínajúc v meste Rím. Vyhlásil zákon vo februári roku 1231, nariaďujúc, ako to urobil koncil v Toulouse v roku 1229, že heretici odsúdení Cirkvou na odovzdanie svetskému ramenu, by mali prijať potrestanie ktoré si zaslúžia, animadversio debita. Všetci ktorí odvolali a prijali vhodné pokánie boli doživotne uväznení bez námietok voči inými trestom za herézu, ako bola konfiškácia.[2]

[1] Gregory IX bol predtým už štyri roky pápežom, keď vyhlásil tieto nové zákony.
[2] Cap. ii, Mon. Germ., Leges, sect. iv, vol. ii, p. 196.

Približne v rovnakom čase Annibale senátor Ríma ustanovil novú jurisprudenciu Cirkvi vo Večnom meste. Každý rok pri prevzatí úradu senátor mal vykázať z mesta (diffidare) všetkých heretikov. Všetci tí, čo odmietali odísť z mesta mali osem dní po ich odsúdení byť potrestaní tak, ako si zaslúžili. Trest, animadversio debita, nie je konkrétne uvedený pretože každý vedel čo to znamenalo.
Ak ako nepoddajní heretici boli doživotne uväznení zdá sa isté, že krutejším trestom ktorý bol rezervovaný pre neústupčivých kacírov musel byť trest smrti upálením na hranici, keďže to bol spôsob potrestania nariadený ríšskym zákonom z roku 1224, ktorý bol práve zavedený do registrov pápežskej kancelárie. Ale sme ponechaní len na púhy odhad. Vo februári roku 1231, bolo Ríme zatknutých mnoho patarénov; tí ktorí odmietli odvolať boli poslaní na hranicu, zatiaľčo tí, ktorí odvolali boli poslaní do Monte Cassina a Cava vykonávať pokánie. Tento prípad nám práve hovorí ako máme interpretovať  výraz animadversio debita v dobových dokumentoch.
Cisár Fridrich II. uplatňoval nepopierateľný vplyv na Gregora IX. a  pápež na oplátku ovplyvňoval cisára. Gregor  písal denuncovanie mnohých heretikov, ktorí putovali po celom kráľovstve na Sicílii (dve Sicílie), obzvlášť v Neapoli a Averse, naliehajúc na neho aby ich odhodlane stíhnal. Frederic sa podriadil. Následne pripravil svoj sicílský kódex, ktorý sa objavil v Amalfi v auguste roku 1231. Prvý zákon Inconsutilem tunicam bol namierený voči heretikom. Cisár nemal s kým poradiť o treste vyhlásenom voči heréze; mal teda iba skopírovať svoj vlastný zákon, prijatý v Lombardii v roku 1224. Tento nový zákon vyhlásil herézu za zločin proti spoločnosti rovnocennú so zradou a hodnú rovnakého trestu. A pretože tento zákon nemôže byť mŕtvou literou pre nedostatok žalobcov, štátni úradníci boli poverení jej vyšetrovaním rovnako ako akéhokoľvek iného zločinu. Toto bol v skutočnosti začiatok inkvizície. Všetci podozriví mali byť predvedení pred cirkevný tribunál a tam súdení a ak by boli prehlásení za vinných a odmietli by odvolať, mali by byť upálení na hranici v prítomnosti ľudu.[1]

[1] Constitut. Sicil., i, 3, v Eymeric, Directorium inquisitorum, Appendix, p. 14.

Keď už Fridrich II. raz vyšiel na cestu ku krutosti  nezastavil sa. Aby pomohol Gregorovi IX. pri potlačení herézy prijal v Ravenne v roku 1237 ríšsky zákon odsudzujúci všetkých heretikov na smrť.[1] Druh smrti v ňom nebol zaznačený. Ale všetci vedeli, že bežný nemecký zvyk upaľovania heretikov na hranici sa teraz stal zákonom. Preto cez tri predchádzajúce zákony z 14. mája 1238, 26. júna 1238 a 22. februára 1239 cisár mal vyhlásiť že Sicílsky kódex a zákon z Ravenny boli záväzné pre každého jeho poddaného; zákon z 26. júna 1238 iba promulgoval tieto ďalšie zákony v rámci kráľovstiev v Arles a Vienne. Preto všetka neistota sa skončila. Legálne potrestanie pre heretikov v rámci celej ríše bola smrť na hranici.

[1] Mon. Germ., Leges, sect. iv, vol. ii, pp. 196.

Gregor IX. nečakal na to, než budú prijaté tieto zákony aby vykonal svoje zámery.
Už v roku 1231 sa pokúsil primäť mestá v Taliansku a Nemecku prijať svetské a kanonické zákony v Ríme proti heréze a bol prvým ktorý inauguroval túto konkrétnu metódu súdneho stíhania, permanentný tribunál inkvizície.
Máme k dispozícii niekoľko listov, ktoré napísal v júni roku 1231 naliehajúc v nich na biskupov a arcibiskupov, aby rozvíjali jeho plány. Samozrejme nestretol sa s veľkým úspechom  hoci dominikáni a menší bratia robili to najlepšie čo vedeli, aby mu pomohli. Aj tak niektoré mestá ako Miláno, Verona, Piacenza a Vercelli prijali opatrenia na prenasledovanie, ktoré navrhol. V Miláne, Peter z Verony dominikán dňa 15. septembra 1233, vpísal zákony pápeža a senátora Ríma  do mestských štatútov. Tzv. animadversio debita bolo preto interpretované ako znamenajúce trest hranice. "V tomto roku", píše dobový kronikár "ľud Milána začal upaľovať heretikov." V mesiaci júl bolo šestdesiat heretikov poslaných na hranicu vo Verone. Podestà v Piacenze poslal pápežovi heretikov, ktorých zatkol. Vercelli, na popud františkána Henricha z Milána zahrnulo v roku 1233 do svojich štatútov zákon senátora z Ríma a ríšsky zákon z roku 1224; tento zrejme vynechal v posledne menovanom zákone klauzulu, ktorá nariaďovala trest vytrhnutia jazyka. V Nemecku dominikán Konrád z Marburgu bol obzvlášť aktívny vďaka sile jeho poverenia od pápeža Gregora IX. V súlade s ríšskym zákonom ho nájdeme odsudzovať na hranicu veľký počet heretikov.
Mali by sme samozrejme pripustiť že v jeho prehnanom zápale dokonca prekročil za hranice toho, čo si želal   najvyšší pontifik. Gregor IX. nenašiel všade tak významnú ochotu vykonávať jeho priania. Mnohé mestá v Taliansku po dlhý čas pokračovali v trestaní zatvrdlivých heretikov podľa trestného kódexu Inocenta III., t.j. vyhnanstvom a konfiškáciou.
Že sa tento trest hranice používal v tom čase vo Francúzsku sa dá dokázať upálením 183 Bulharov resp. Burgov pri Mont Vimeri v roku 1239 a dvomi dôležitými dokumentami Établissements de Saint Louis a the Coutumes de Beauvaisis.
"Po tom čo cirkevný sudca odhalil po dôkladnom skúmaní, že podozrivý je heretik, musí ho odovzdať svetskému ramenu; a svetský sudca ho musí poslať na hranicu."[1] Beaumanoir hovorí tú samú vec: "V takom prípade svetský súd musí napomáhať Cirkvi; preto keď Cirkev odsudzuje kohokoľvek ako heretika, je povinná odovzdať ho svetskému ramenu, aby bol poslaný na hranicu; pretože ona sama nemôže nikoho odsúdiť na smrť."[2]

[1] Établissements de Saint Louis, ch. cxxiii.
[2] Coutumes de Beauvaisis, xi, 2; cf. xxx, 11, ed. Beugnot, vol. i, pp. 157, 413.

IJe otázkou, či táto legislatíva je iba kodifikáciou zvyku zavedeného vďaka ľudovým povstaniam proti heréze a vďaka určitým kráľovským dekrétom alebo či vďačí za svoj pôvod zákonu Fridricha II., ktorý sa Gregor IX. pokúšal vynútiť vo Francúzsku, rovnako ako to vykonal v Nemecku a Taliansku. Táto druhá hypotéza je len ťažko pravdepodobná. Tribunály inkvizície nedokázali importovať do Francúzska trest upálenia na hranici; našli ho už ustanovený v strednom ako aj severnom Francúzsku.
V skutočnosti Gregor IX. všade naliehal na uplatňovanie existujúcich zákonov proti heréze a kde žiadny  neexistoval uviedol tam veľmi krutý systém súdneho stíhania. Bol naviac prvým kto ustanovil mimoriadny a permanentný tribunál pre heretické procesy —inštitúciu, ktorá sa napokon stala známou pod názvom mníšska inkvizícia.

. . . . . . . .

Súdne stíhanie a trestanie heretikov v každej diecéze bolo jedným z hlavných povinností biskupov, prirodzených obrancov pravovernosti. Kým sa heréza objavovala len príležitostne, mali len malé alebo žiadne ťažkosti pri plnení si ich povinností. Ale keď sa Katari a Pataríni  rozšírili všade, najmä v južnom Taliansku a Francúzsku a severnom Španielsku, utajenosť ich pohybov robilo úlohu biskupa extrémne náročnou a komplikovanou. Rím čoskoro nato videl, že oni nie sú veľmi horliví v súdnom stíhaní herézy. Aby sa skončilo s takouto nedbanlivosťou Lucius III. spolu s cisárom Fridrichom Barbarossom a biskupmi na jeho dvore, uzákonili dekrét vo Verone v roku 1184, upravujúci tzv. episkopálnu inkvizíciu.
Všetkým biskupom a arcibiskupom bolo nariadené osobne navštevovať raz alebo dvakrát ročne resp zmocniť svojich arcidekanov alebo iných klerikov  navštevovať každú farnosť, o ktorej si mysleli že tam existuje heréza. Mali si priviesť dvoch alebo troch dôveryhodných mužov alebo ak bolo potrebné zhromaždiť všetkých obyvateľov mesta, aby prisahali, že sú ochotní denuncovať každého podozrivého, ktorý sa zúčastňuje na tajných zhromaždeniach alebo tých ktorých spôsob života sa odlišuje od života obyčajného katolíka. Po tom čo biskup vypočul všetkých ktorí predstúpili pred jeho tribunál, bol zmnocnený potrestať ich ako uznal za vhodné, pokiaľ by obvinený neuspel v obhajobe svojej neviny. Všetci tí, ktorí poverčivo odmietli vykonať potrebnú prísahu (už sme videli, ako katari považovali vykonanie prísahy za zločin) boli odsúdení a potrestaní ako heretici a ak odmietli odvolať boli odovzdaní svetskému ramenu.[1] Toto bol pokus povolať biskupov k zmyslu ich zodpovednosti. Lateránsky koncil v r. 1215 znovu nariadil do platnosti zákony Lucia III.; a aby zaistil ich vynútenie rozhodol, že každý biskup, ktorý si neplnil svoje povinnosti by mal byť zbavený úradu a ďalší vysvätený na jeho miesto.[2] Koncil v Narbonne v roku 1227 podobne rozkázal biskupom aby v každej farnosti vymenovali synodálnych svedkov (testes synodales)  určených na súdne stíhanie heretikov.[3] Ale všetky tieto dekréty, hoci boli náležite podpísané a umiestnené do archívov, zostali prakticky mŕtvou literou. Na prvom mieste bolo veľmi ťažké získať synodálnych svedkov. A znovu ako vtedajší biskup Lunas de Tuy nás uisťuje biskupi z veľkej časti neboli vonkoncom nadšení súdne stíhať herézu. Keď im bola vytýkaná ich nečinnosť odpovedali: "Ako máme odsúdiť tých, ktorí neboli ani usvedčení ani sa nepriznali?"[4]

[1] Lucius III, Ep. clxxl, Migne, P.L., vol. cci, col. 1297 and seq.
[2] The Bull Excommunicamus, Decretals, cap. xiii, in fine, De hæreticis, lib. v, tit. vii.
[3] Can. 14, Labbe, Concilia, vol. xi, pars i, col. 307, 308.
[4] Lucas Tudensis, De altera vita fideique controversiis adversus Albigensium errores, cap. xix, in the Bibliotheca Patrum, 4 ed. vol. iv, col. 575-714. Lucas bo biskupom v Tuy v Galicia od roku 1239 až 1249.

Pápeži, ako vládcovia v Christianitas sa pokúšali o nápravu indiferentnosti biskupov pomocou vysielania svojich legátov aby prenasledovali katarov v ich najtajnejších skrýšach. Ale čoskoro si všimli, že ich právna inkvizícia bola neúčinná.[1]

[1] Cf. Lea, op. cit., vol. i, p. 315 a seq.

"Biskup a legát," píše Lea, "boli rovnako nevhodní na úlohu odhaľovania tých, ktorí sa starostlivo skrývali pod pláštikom najpravovernejšieho dodržiavania pravidiel; a keď hniezdo heretikov bolo náhodou odhalené, učenie a skúsenosti priemerného ordinára zlyhalo pri vynútení priznania od tých, ktorí predstierali čo najväčšiu vernosť učeniu Ríma. Pri neprítomnosti otvorených aktov bolo ťažké dosiahnuť k tajným zámerom sektára. Na to boli potrební skúsení experti, ktorých jedinou úlohou by malo byť odhaliť zločincov a vynútiť si od nich priznanie viny."
V tomto príležitostnom momente preto boli založené dva žobravé rády dominikáni a františkáni aby naplnili potreby Cirkvi. Obidva rády sa oddávali kazateľskej činnosti; dominikáni boli obzvlášť učení cirkevných vedách, t.j. kanonickom práve a teológii.
"Ustanovenie týchto rádov", pokračuje Lea "sa zdalo spostredkovaním prozreteľnosti napomôcť Cirkvi Kristovej s tým, čo tak zúfalo potrebovala. Ako zjavne narástla potreba špeciálnych a permanentných tribunálov venovaných výlučne všade rozšírenému hriechu herézy, existoval tu každý dôvod prečo by mali byť úplne odprostené od miestnych žiarlivostí a nepriateľstiev, ktoré mohli mať tendenciu vopred odsúdiť nevinného alebo miestne favorizovanie, ktoré by mohlo nadŕžať úniku vinného. Ak na dôvažok k tejto slobode od miestnych straníckostí, vyšetrovatelia a sudcovia boli muži špeciálne trénovaní na odhaľovanie a obrátenie heretikov; a taktiež boli pripravení neodvolateľnými sľubmi zriecť sa sveta; ak nemali získavať žiadny majetok a boli odolní voči lákavému potešeniu, každá garancia sa zdá sa bola dopriata, tak ich ich momentálne povinnosti by boli plnené s najstriktnejšou spravodlivosťou—že kým čistota viery by bola zachovaná, neboli by tu žiadne zbytočný útlak alebo krutosť alebo prenasledovanie diktované súkromnými záujmami a osobnou pomstou. Ich neobmedzená popularita bola taktiež oprávnením, s ktorým by mohli získať ďaleko účinnejšiu pomoc pri svojej namáhavej činnosti než aká by sa očakávala od biskupov, ktorých pozícia bola všeobecne taká slabá najmä kvôli antagonizmu svojich stádočiek a vo vzťahu k drobným pánom a mocným barónom, ktorých pomoc bola neoceniteľná."[1]

[1] Lea, op. cit., pp. 318, 319.

Gregor IX. plne chápal pomoc, ktorú dominikáni a františkáni mu mohli poskytnúť ako agenti inkvizície po celej Christianitas.
Je pravdepodobné, že senátor Ríma sa na nich odvoláva vo svojej prísahe v roku 1231, keď hovorí o Inquisitores datos ab Ecclesia.[1] Fridrich II., vo svojom zákone z roku 1232, sa taktiež zmieňuje o _Inquisitores ab apostolica sede datos.[2] Dominikán Albéric cestoval cez Lombardiu v novembri roku 1232 s titulom _Inquisitor hereticæ pravitatis - Inkvizítor heretickej neprávosti.[3] V roku 1231 bolo zverené podobné poverenie dominikánom vo Freisachu a známemu Konrádovi z Marburgu. Konečne citujúc len jeden príklad za všetky Gregor IX. v roku 1233 napísal výstižný list biskupom v južnom Francúzsku v ktorom píše: "My, vidiac vás ponorených do víru starostí a len len že schopní dýchať pri tlaku ohromných úzkostí, považujem za dobré rozdeliť Vaše bremená, ktoré pre Vás budú môcť ľahšie niesť. Preto sme sa rozhodli poslať bratov kazateľov proti heretikom vo Francúzsku a susedných provincií a we prosíme, vystríhame a výzývame Vás, nariaďujeme Vám ako oddaným Svätej Stolici prijať ich láskavo a zachádzať s nimi dobre, poskytnúť im v tomto ako aj vo všetkom inom priazeň, radu a pomoc, s ktorou budú môcť vykonávať svoj úrad."

[1] Raynaldi, Annales, ad ann. 1231, sect. 16, 17.
[2] Cap. iii, in the Mon. Germ., Leges, sect. iv, vol. ii, p. 196.
[3] Potthast, Regesta Roman. Pontif., no. 904, 1.

Ich povinnosti sú načrtnuté v liste Gregora IX. Konrádovi z Marburgu z 11. októbra 1231: "Keď prídeš do mesta, zvolaj biskupov, klerikov a všetok ľud a káž jediné kázanie o viere; potom si vyber istých mužov dobrej povesti aby ti pomáhali pri súdení heretikov a podozrivých denuncovaných pred tvojím tribunálom. Všetci tí, ktorí na súdnom pojednávaní sú uznaní vinnými alebo podozriví z herézy musia prisľúbiť že budú absolútne dodržiavať prikázania Cirkvi; ak to odmietnu, musíte ich súdne stíhať podľa štatútov, ktoré sme prednedávnom promulgovali." V týchto inštrukciách máme celý postup inkvizície: obdobie milosti; predvolávanie svedkov a ich svedectvo; Vyšetrovanie obvinených; uzmierenie kajúcich sa heretikov; odsúdenie zatvrdlivých heretikov.
Každý detail tejto procedúry si na vysvetlenie vyžaduje niekoľko slov.
Inkvizítor najprv povolal každého možného heretika v meste aby predstúpil pred ním v určitej pevnej lehote, ktorá spravidla nepresiahla tridsať dní. Toto obdobie bolo nazvané "čas milosti" (tempus gratiæ). Tí heretici, ktorí počas tejto lehoty odvolali jednalo sa s nimi mierne. Ak to boli tajní heretici, boli prepustení iba s mierným tajným pokáním; Ak to boli heretici verejní, boli vyňatí od trestov smrti a doživotného uväznenia a odsúdení buď na vykonanie krátkej púte alebo podstúpiť jeden zo zvyčajných kanonických trestov kajúcnosti.
Ak heretici nedokázali prísť zo svojej vlastnej vôle, boli denuncovaní katolíckym ľudom. Najprv nebol vymedzený počet potrebných svedkov, aby bolo obvinenie platné; neskôr bolo deklarovaní ako nutní dvaja. Na začiatku inkvizícia mohla prijímať svedectvo mužov a žien dobrej povesti; a Cirkev po dlhý čas tvrdila, že nikto kto bol heretikom by nemal byť pripustený ako žalobca, či bol exkomunikovaný, vrah, lupič, kúzelník, veštec alebo nositeľ falošného svedectva. Ale jej nenávisť k heréze ju neskôr zaviedla  k tomu aby tento zákon dala stranou, keď bola v stávke viera. Už od dvanásteho storočia Gracián mal prehlásiť že svedectvo svedkov zlej povesti a heretikov môže byť akceptované v procesoch kvôli heréze.[1]

[1] Pars ii, Causa ii, quaest. vii, cap. xxii; Causa vi, quaest. i, cap. xix.

Edikty Fridricha II. deklarovali, že heretici by nemali svedčiť na súdoch, ale tento zákaz bol odstránený vtedy, keď boli predvolaní aby svedčili proti iným podozrivým.[1] Na začiatku boli inkvizítori neochotní prijímať takéto svedectvá. Ale v roku 1261 ich pápež Alexander IV. uistil že bolo oprávnené tak robiť.[2] Preto svedectvo heretika bolo považované za platné, hoci bolo vždy ponechané na zváženie inkvizície možnosť ho odmietnuť. Tento princíp bol konečne zakomponovaný do kanonického práva a bol vynucovaný sústavnou praxou. Všetky legálne výnimky boli tým pádom vyhlásené za neúčinné okrem morálneho prípadu nepriateľov na život a na smrť.[3]

[1] Historia diplomatica Frederici II, vol. iv, pp. 299, 300.
[2] Bula Consuluit, z 23. januára 1261, v Eymeric, Directorium inquisitorum, Appendix, p. 40.
[3] Eymeric, ibid., 3a pars, quæst. lxvii, pp. 606, 607. Pegna, ibid., pp. 607, 609, vyhlasuje, že veľká krutosť alebo dokonca urážlivé slová—napr. nazvať muža cornutus alebo ženu meretrix—môže spadať pod hlavičku nepriateľstva a zneplatniť tak mužove svedectvo.

Svedkovia obhajoby sa zriedkavo sami dostavili. Veľmi ojedinele sa stretávame s akoukoľvek zmienkou o nich. Toto je ľahké pochopiť pretože by mohli byť ľahko považovaní za podozrivých ako komplici a napomáhači herézy. Z rovnakého dôvodu bolo obvineným prakticky odmietnutá pomoc advokáta. Inocent III. mal zakázať advokátov a pisárov aby tak poskytovali pomoc či obhajobu heretikom  a ich pomocníkom.[1] Tento zákaz, ktorý mal na mysli pápež ako určený výlučne len pre vzdorovitých a verejne známych heretikov bol neustále čoraz viac rozširovaný na každého podozrivého, ktorý sa usiloval dokázať svoju nevinu.[2]

[1] Dekréty, cap. xi, De hæreticis, lib.. v, tit. vii.
[2] Eymeric, Directorium inquisitorum, 3a pars, quaest. xxxix, p. 565; porov. 446. Samozrejme niekedy obvineným bolo umožnené mať advokáta, ale juxta juris formam ac stylum et usum officii Inquisitionis; porov. Vidal, Le tribunal d'Inquisition, v Annales de Saint Louis des Français, vol. ix (1905), p. 299, pozn. Eymeric sám umožňoval mať advokáta (Directorium, pp. 451-453). Ale tento právnik bol tu na to aby iba presvedčil svojho klienta priznať sa k heréze; bol teda skôr právnikom prideleným súdom než obhajcom obžalovaného. Vidal, op. cit., pp. 302, 303. Pegna samozrejme píše (v Eymeric Directorium, 2a pars, ch. xi, Comm. 10) že v jeho dobe bolo obžalovanému dovolené mať advokáta, ak bol len podozrivý z herézy. Porov. Tanon, op. cit., pp. 400, 401.
Preto zrejme heretici alebo podozriví  denuncovaní inkvizícii sa vo všeobecne nachádzali bez obhajcu pred svojimi sudcami.
Oni sa osobne mali zodpovedať z rozličných bodov obžaloby (capitula) vypracovaných voči nim. Bola by to iste pre nich veľká pomoc ak by poznali mená svojich žalobcov. Ale obava—dobre podložená bola pravdou[1]—že obvinení alebo ich priatelia by sa mohli sami pomstiť svojim žalobcom, nútila inkvizítorov utajovať mená svedkov.[2] Jediným spôsobom ako mohol väzeň zneplatniť svedectvo namierené voči nemu bolo menovať všetkých svojich smrteľných nepriateľov. Ak sa jeho žalobci nachádzali medzi nimi, ich svedectvo bolo zmietnuté zo súdneho stola.[3] Ale ináč bol povinný dokázať falošnosť obvinení namierených voči nemu—čo bolo prakticky nemožné dosiahnuť. Pretože ak sa dvaja svedkovia považovaní inkvizítorom za ľudí s dobrou povesťou dohodli na obvinení väzňa, jeho osud bol hneď spečatený; či sa priznal alebo nie bol považovaný za heretika.

[1] Guillem Pelhisse nám hovorí, že katari niekedy zabili tých, ktorí mali denuncovať ich bratov. Chronique, ed. Douai, p. 90. Istý Arnold Dominici, ktorý mal denuncovať sedem heretikov, bol zabitý v noci vo svoje posteli "credentes - veriacimi." Ibid., pp. 98, 99.
[2] Eymeric, Directorium, 3a pars, q. 72. Zákon o tomto bode sa čas od času menil. Keď Bonifác VIII. zakomponoval do kanonického práva klauzulu o utajovaní mien svedkov sa jasne vyjadril, že mohli by sa odhaliť ak nebude s tým spojené žiadne nebezpečenstvo. Cap. 20, Sexto v, 2.
[3] Eymeric, Directorium, 3a pars, De defensionibus reorum, p. 446 a seq.

Po tom čo bol väzeň uznaný vinným, mohol si zvoliť jednu z vecí; mohol svoju herézu odvolať a prejaviť svoju ľútosť prijatím pokánia vyneseného jeho sudcom alebo mohol zatvrdlivo zostávať buď vo svojom odmietaní alebo vyznávaní herézy, prijímajúc rezolútne všetky dôsledky takéhoto postoja.
Ak heretik odvolal pokľakol si pred inkvizítora ako penitent pred svojím spovedníkom. Nemal sa prečo obávať svojho sudcu. Pretože, v pravom slova zmysle, nedostal žiadne potrestanie.
"Poslaním inkvizície", píše Lea, "bolo zachraňovať duše hriešnikov; privádzať ich na cestu spasenia a udeľovať blahodarné pokánie tým ktorí ho hľadali, podobne ako otec-spovedník so svojím penitentom. Jej rozsudky preto neboli podobné rozsudkom svetského sudcu odplatou spoločnosti voči previnilcovi alebo ako odstrašujúce príklady aby sa nimi zabránilo rozširovaniu zločinnosti; boli jednoducho vynášané na prospech omylnej duše, očistiť sa od svojho hriechu. Samotní inkvizítori zvyčajne hovorili o svojej službe v tomto zmysle."[1]

[1] Lea, op. cit., p. 459.

Ale "hriech herézy bol príliš hrozný na to aby bol jednoducho odčinený kajúcnosťou a nápravou."[1] Inkvizítor preto poukazoval na iné prostriedky odčinenie: "Skutky pokánia zvyčajne vynášané inkvizíciou boli počtom relatívne malé. Pozostávali najprv zo zbožných slávení — recitácie modlitieb, navštevovanie kostolov, dodržovanie disciplíny, pôst, púte a pokuty menovite pre zbožné účely—ako napr. spovedník mohol vynútiť na svojich obvyklých penitentoch." Tieto boli kvôli prečinom bezvýznamného dosahu. "Na ďalšom stupni boli tzv. poenae confusibiles,—ponižujúce a degradujúce skutky kajúcnosti z ktorých najdôležitejšími bolo nosenie žltých krížov našitých na oblečení; a konečne najkrutejším potrestaním spomedzi tých striktne v kompetencii Svätého Ofícia tzv. murus alebo väzenie."[2]

[1] Lea, ibid., p. 463.
[2] Lea, ibid., p. 462.

Ak heretik odmietol odvolať jeho zatvrdlivosť ukončila miernosť sudcu a on ho ihneď pozbavil svojej jurisdikcie.
"Inkvizítor nikdy na smrť neodsudzoval, ale iba stiahol ochranu Cirkvi zo zatvrdeného a nekajúceho hriešnika u ktorého nebola nijaká nádej na obrátenie alebo od takého, ktorý ukázal svojím znovu upadnutím do bludu keďže už neexistovala žiadna dôvera, ktorú by bolo možné klásť na jeho predstierané pokánie."[1]

[1] Lea, ibid., p. 460.

Bolo to v tomto rozhodujúcom bode, kedy intervenoval štát. Cirkevný sudca odovzdal heretika svetskému ramenu, ktoré jednoducho si vynútilo vykonanie legálneho trestu upálenia na hranici. Samozrejme zákon dovoľoval heretikovi odvolať dokonca aj na úpätí hranice; v tomto prípade jeho rozsudok bol zmenený na doživotné väzenie.
Je ťažké predstaviť si väčšiu zodpovednosť než bola tá, ktorú mal stredoveký inkvizítor. Život alebo smrť heretika bol prakticky v jeho rukách. Cirkev preto vyžadovala od neho aby mal vynikajúce vlastnosti nestranného sudcu. Bernard Gui, najskúsenejší inkvizítor vo svojej dobe (1308-1323), takto načrtáva pre nás portrét ideálneho inkvizítora: "Mal by byť usilovný a horlivý vo svojom zápale za náboženskú pravdu, pre spásu duší a za zničenie herézy. Mal by byť vždy pokojný dobe konania procesu a ťažkostí a nikdy nedávať voľný priechod výbuchom hnevu alebo podráždenosti. Mal by to byť odvážny muž, ochotný čeliť ak bude nutné aj smrti, ale zatiaľčo nikdy zbabelo neutekať z nebezpečnej situácie, nemal by sa ani bláznivo do nej vrhať. Nemal by byť hnaný prosbami alebo úplatkami tých, ktorí predstúpia pre jeho tribunál; jednako by si nemal zatvrďovať svoje srdce odmietaním oddialiť alebo zmierniť trest, ak z času na čas budú okolnosti vyžadovať.
"V pochybných prípadoch by mal byť veľmi opatrný  neveriť príliš ľahko tomu čo sa môže zdať ako pravdepodobné a zatiaľčo v skutočnosti je to falošné; ani na druhú stranu by nemal tvrdohlavo odmietať veriť tomu čo sa zdá nepravdepodobné a následne sa to často ukáže ako pravdivým. Mal by horlivo diskutovať a prešetriť každý prípad tak aby bolo istým vykonať spravodlivé rozhodnutie…. Nech láska k pravde a milosrdenstvo, špeciálne kvality každého dobrého sudcu, vyžarujú z jeho rozvahy a nech nie sú jeho rozsudky nikdy podnietené lakomstvom či krutosťou."[1]

[1] Practica Inquisitionis, pars 6a, ed. Douais, 1886, pp. 231-233.

Tento portrét zodpovedá myšlienke, ktorú mal Gregor IX. o povahe pravého inkvizítora. V inštrukciách, ktoré poskytol krutému Konrádovi z Marburgu dňa 21. októbra 1223 si ustarostene predsavzal varovať ho aby bol rozvážny rovnako ako horlivý: "Trestaj ak budeš môcť," povedal, "skazených a zvrátených, ale hľaď aby žiadna nevinná osoba pod tvojimi rukami netrpela:" ut puniatur sic temeritas perversorum, quod innocentiæ puritas non lædatur. Gregor IX. nemôže byť obviňovaný z nespravodlivosti, ale bude sa vždy naň pamätať ako na pápeža, ktorý ustanovil inkvizíciu ako permanentný tribunál a konal všetko pre to aby všade vynútil trest smrti za herézu.
Tento pápež bol v istom ohľade veľmi podriadený litere zákona. Protesty sv. Augustína a mnohých iných ranných Cirkevných Otcov ho napokon neovplyvnili. Na začiatku, kým bol legátom, trval iba na vynútení trestného kódexu Inocenta III., ktorý nevyhlasoval žiadne potrestanie krutejšie než vyhnanstvo, ale čoskoro nato začal považovať herézu za zločin podobný velezrade a preto podriadený rovnakému trestu, smrti. Určití cirkevní predstavitelia v jeho kúrii s mimoriadne logickým uvažovaním a vládcovia ako Pedro II. z Aragónie a Fridrich II. mali dospieť k rovnakému záveru, dokonca pred tým než on. Nakoniec v štvrtom roku jeho pontifikátu a bezpochyby po  zrelom zvažovaní, sa rozhodol prinútiť kniežatá a podestà vynucovať zákon odsudzujúci heretikov na hranicu.
Urobil všetko čo bolo v jeho moci aby toto uskutočnil. Nezabúdal samozrejme že samotná Cirkev by sa nemala miešať do rozsudkov smrti. V skutočnosti jeho zákon z roku 1231 udáva toto: "Heretici odsúdení Cirkvou majú byť odovzdaní svetským súdom aby prijali náležité potrestanie (animadversio debita)."[1] Cisár Fridrich II. mal rovnaký pojem rozdelenia medzi dvomi mocami. Jeho zákon z roku 1224 starostlivo poukazuje na to, že heretici usvedčení cirkevným procesom majú byť upálení v mene svetskej autority: auctoritate nostra ignis judicio concremandus.[2] Ríšsky zákon z roku 1232 podobne deklaruje, že heretici odsúdení Cirkvou by mali byť predvedení pred svetský tribunál aby prijali trest, ktorý si zaslúžia.[3] Toto vysvetľuje, prečo Gregor IX. neveril, že pri zaobchádzaní s heretikmi odovzdávanými svetskému ramenu sa podieľa priamo či nepriamo na rozsudku smrti.[4] Tribunály inkvizície, ktoré ustanovil žiadnym spôsobom nezmenili tento koncept cirkevnej spravodlivosti. Pápežstvo, strážca ortodoxie v rámci univerzálnej Cirkvi jednoducho zistilo, že dominikáni a františkáni boli pri potláčaní herézy poslušnejšími vykonávateľmi než episkopát. Ale či bola inkvizícia pod vedením biskupov alebo mníchov, mohla byť vedená v rovnakých intenciách.

[1] Decretales, cap. xv, De Hæreticis, lib. v, tit. vii.
[2] Mon. Germ., Leges, sect. iv, vol. ii, p. 126.
[3] Ibid., p. 196.
[4] Lea píše (op. cit., vol. i, p. 536, note): "Gregor IX. nemal žiadne škrupule v potvrdení povinnosti Cirkvi prelievať krv heretikov." V nariadení z roku 1234 určenom arcibiskupovi v Sens, povedal: Nec enim decuit Apostolicam Sedem, in oculis suis cum Madianita coeunte Judæo, manum suam a sanguine prohibere, ne si secus ageret non custodire populum Israel … videretur. Ripoll, i, 66. Toto je určite závažné obvinenie, ale z citácie, ktorú dodáva vyplýva niečo úplne odlišné. Lea bol teda sám oklamaný a vzápätí zavádzal aj svojich čitateľov porovnaním, ktoré chybne prevzal z doktrinálneho dokumentu. Kontext, ako si myslíme, jasne ukazuje, že pápež robil porovnanie medzi Svätou Stolicou a židovským vodcom Finésom, ktorý prebodol izraelitu a prostitútku z Madiánu, pri samotnom páchaní ich zločinu (Nm xxv, 6-7). Z tohto však nevyplýva, že Cirkev používa rovnaké zbrane. Aj keď porovnanie nebolo veľmi šťastné, stále nemusíme preceňovať jeho rozsah. List pápeža sa dokonca ani nezmieňuje o poprave heretikov. Ripoll, Bullarium ord. FF. Prædicatorum, vol. 1, p. 66.

Ale je naozaj pravda že sa to nanešťastie úplne zmenilo pod vedením mníchov. Nimi vykonaná zmena  v cirkevnom postupe mala celkový dopad len na ujmu obžalovaného. Ochranné bariéry pre ich obranu boli s ňou z časti odstránené. Došlo k vykonaniu zámienky,  aby sa ňou vyhovelo požiadavkám spravodlivosti požadovaním od inkvizítorov nech sú rozvážnymi a nestrannými sudcami. Ale toto urobilo všetko závislé na jednotlivcoch, zatiaľčo samotný zákon by mal byť spravodlivý a nestranný. V tomto ohľade bola kriminálna procedúra inkvizície značným spôsobom horšia než kriminálny vyšetrovací postup stredoveku.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára