Inkvizícia - VIII. kapitola

VIII. KAPITOLA

TEOLÓGOVIA, KANONISTI A KAZUISTI INKVIZÍCIE

ZÁVAŽNOSŤ zločinu herézy bola v Cirkvi odhalená dosť skoro. Gracián diskutoval o tejto otázke v zvláštnej kapitole svojho Decretum.[1] Inocent III., Guala, dominikán a cisár Fridrich II., ako sme už videli, sa pozerali na herézu ako na velezradu voči všemohúcemu Bohu, t.j. ako na najhrozivejší zo všetkých zločinov.

[1] Causa xxii, q. vii, cap. 16.

Teológovia ba dokonca svetské autority sa nezaoberali až tak zlými dopadmi herézy na sociálny poriadok, ale nahliadali na ňu skor ako na prečin proti Bohu. Teda nerobili rozdiely medzi tými učeniami, ktoré znamenali škodlivý účinok pre rodinu a na spoločnosť a tie, ktoré iba popierali určité zjavené pravdy. Inocent III. vo svojej konštitúcii zo 23. septembra 1207 uzákonenej obzvlášť proti patarénom, ale taktiež si dal námohu aby poukázal na to, že žiadnemu heretikovi, a nezáležalo na tom, akej povahy mal byť jeho omyl by nemalo byť dovolené uniknúť plnej váhe trestu zo zákona.[1] Fridrich II. sa vyslovil podobne vo svojich konštitúciách z rokov 1220, 1224 a 1232. Toto bolo vtedajšie učenie počas celého obdobia stredoveku.

[1] Ep. x, 130.

Ale je dôležité vedieť, čo vtedajší ľudia vtedy rozumeli pod slovom heréza. Môžeme to zistiť od teológov a kanonistov, najmä od sv. Rajmunda z Penafortu a sv. Tomáša Akvinského. Sv. Rajmund nám podáva štyri významy slova heretik, ale z pohľadu kanonického práva hovorí: "Heretikom je ten, ktorý popiera vieru."[1] Sv. Tomáš Akvinský je oveľa presnejší. Vyhlasuje, že nik nieje skutočným heretikom, pokým zatvrdlivo zotrváva vo svojom omyle ešte aj po tom, ako mu bolo naň poukázané cirkevnou autoritou. Toto je učenie sv. Augustína.[2]

[1] S. Raymundi, Summa, lib. i, cap. De Hæreticis, sect. i, Roman Edition, 1603, p. 39.

[2] Summa, IIa, IIae, quæst. xi, Conclusio; porov. ibid., ad 3um, quotations from St. Augustine.

Ale podľa odstupňovania slova, braného najprv v striktom zmysle, si získalo širší význam. Sv. Rajmund zahrňuje pod pojem herézy aj schizmu. "Jediný rozdiel medzi týmito dvoma zločinmi," píše, "je rozdiel ako je medzi rodom a druhmi;" každá schizma končí v heréze. A spoliehajúc sa na autoritu sv. Hieronyma rigorózny kanonista zachádza až tak ďaleko vyhlasujúc, že schizma je ešte väčším zločinom ako heréza. Dokazuje to na fakte, keď Kore, Dátan a Abiron [1], ktorí odpadli od vyvoleného ľudu, boli potrestaní  najhrozivejším zo všetkých trestov. "Z nesmiernosti potrestania nemali by sme prihliadať aj na ohavnosť zločinu?" Sv. Rajmund preto vyhlasuje, že na heretika a schizmatika musí dopadnúť rovnaký trest.[2]

[1] Nm xvi, 31-33.

[2] Loc. cit., lib. i, cap. De Schismaticis, pp. 45-47

"Autori pojednaní o inkvizícii", píše Tanon, "zatrieďujú ako heretikov všetkých tých, ktorí sú priaznivo naklonení heréze a exkomunikujú všetkých tých, ktorí sa do určitej doby nepodriadia Cirkvi. Prehlasujú, že človek exkomunikovaný pre akúkoľvek príčinu, ktorý do roka nevyhľadá absolúciu, zakladá týmto skutkom rebélie mierne podozrenie z herézy; preto môže byť následne predvolaný pred inkvizítora aby sa zodpovedal nielen zo zločinu, ktorý bol príčinou jeho exkomunikácie, ale taktiež kvôli svojej pravovernosti. Ak neučinil zadosť tomuto druhému predvolaniu, bol ihneď považovaný za exkomunikovaného kvôli heréze a ak zostával pod touto druhou exkomunikáciou počas jedného roku, podliehal odsúdeniu ako skutočný heretik. Ľahké podozrenie spôsobené jeho prvou exkomunikáciou sa stalo vzápätí silným a následne ťažkým podozrením ktoré spolu s jeho pokračujúcou vzpurnosťou, tvorilo usvedčujúci dôkaz z herézy."[1]

[1] Tanon, op. cit., pp. 235, 236.

Teológovia neoblomne trvali na rešpektovaní cirkevnej a obzvlášť pápežskej autority. Všetko čo malo tendenciu umenšovať túto autoritu znamenalo pre nich praktické popretie viery. Kanonista Henrich zo Susy (Hostiensis + 1271) išiel až tak ďaleko, že povedal že "ktokoľvek kto protirečí alebo odmieta akceptovať dekréty pápežov bol heretikom".[1] Na takúto neposlušnosť sa nahliadalo ako na trestuhodnú neúctu voči právnym nárokom pápežstva a teda formu herézy.

[1] V Baluze-Mansi, Miscellanea, vol. ii. p. 275.

Povera bola taktiež klasifikovaná pod hlavičkou herézy. Kanonista Zanchino Ugolini nás oboznamuje o tom, ako bol prítomný pri odsúdení nemorálneho kňaza, ktorý bol potrestaný inkvizítormi nie za jeho sexuálnu neviazanosť, ale pretože každý deň slúžil omšu v stave hriechu a trval na ospravedlnení, že on sám sa považoval za v stave milosti iba z toho faktu, že si na seba obliekol posvätné rúcho.[1]

[1] Tractat. de Hæret., cap. ii.

Židia ako takí neboli nikdy považovaní za heretikov. Ale úžera, ktorú vo veľkom rozsahu praktikovali svedčila o neortodoxnom učení o zlodejstve, čo ich robilo podliehajúcich podozreniu z herézy. Naozaj nachádzame niekoľko pápežov vytýkať im to, že "zastávajú mienku, že úžera nie je hriech". Niektorí kresťania taktiež upadli do rovnakého omylu a preto sa stali predmetom vyšetrovania inkvizície. Pápež Martin V. vo svojej bule z 6. novembra 1419 poveril inkvizítorov aby súdne stíhali takýchto úžerníkov.[1]

[1] Bula Inter cætera zaslaná inkvizítorovi Ponsovi Feugeyronovi.

Kúzelníctvo a mágia boli taktiež dávané na roveň s herézou. Pápež Alexander IV. rozhodol, že veštenie a kúzelníctvo by nemalo spadať pod jurisdikciu inkvizície, pokým sa v ňom nenachádzal jasný prejav herézy.[1] Ale kazuisti neboli ochotní dokázať, že v takýchto prípadoch bola prítomná heréza. Viera v nočné lety čarodejníc vedenách Dianou alebo Herodiadou z Palestíny, bola v stredoveku veľmi rozšírená a niektorými bola zastávaná až do 15. storočia. Otázka, či diabol mohol unášať mužov a ženy bola teológmi tej doby vrelo diskutovaná. "Prípad podaný Albertom Veľkým pri dišpute o tomto predmete pred biskupom z Paríža a zaznamenaný Tomášom z Cantimpré v ktorom dcéra grófa zo Schwalenbergu bola pravidelne každú noc unášaná preč na niekoľko hodín, poskytol mimoriadne zadosťučinenie zástancom novej doktríny a nakoniec bol zozbierané dostatočné množstvo oveľa čerstvejších prípadov ktoré utvrdzovali v tom, že Satan má rozsiahlejšiu moc."[2] Satan ako sa zdá vtlačil svojim prívržencom nezmazateľný znak - stigma diabolicum.

[1] Bula z 9. decembra 1257.

[2] Lea, op. cit., vol. iii, p. 497.

"V roku 1458 inkvizítor Nicholas Jaquerius dostatočne rozumne poznamenal, že aj keď táto aféra bola len ilúziou nebola preto menej heretickou pretože nasledovníci Diany a Herodiady boli už počas bdelých hodín nutne heretikmi."[1]

[1] Lea, op. cit., pp. 497, 498.

Okolo roku 1450 (pozn. rok 1250 bol uvedený nesprávne) inkvizítor Bernard z Como kategoricky učil, že fenomén čarodejníctva, najmä účasť na čarodejníckom sabate, nebol vymyslený, ale reálny: "Je to dokázané," hovorí "vďaka skutočnosti, že pápeži dovoľovali aby boli čarodejnice upálené na hranici; oni by to podporovali, ak by tieto osoby neboli skutočnými heretikmi a ich zločiny iba imaginárne pretože Cirkev trestá len dokázané zločiny".[1] Čarodejníctvo bolo preto prístupné inkvizičným tribunálom.[2]

[1] Lucerna Inquisitorium, Romæ, 1584, p. 144.

[2] V liste jednému z kardinálov Svätého Ofícia datovanom roku 1643 bolo čarodejníctvo zatriedené do kategórie spolu s herézou. Douais, Documents, vol. i, p. ccliv. V praxi bolo heretickú tendenciu čarodejníctva ťažké určiť. Preto každý sudca spravidla vyhlasoval rozsudok podľa svojho vlastného úsudku.

Kým kazuisti takto zvýšili počet zločinov ktoré mala inkvizícia súdne stíhať na druhú stranu týmto skrátili vtedy platnú súdnu procedúru.

Inkvizícia nasledujúca v tomto rímske právo najprv rozoznávala v konaní v rámci kriminálnych prípadov tri formy—accusatio - akuzačný postup, denuntiatio - denunciačný postup a inquisitio - inkvizičný postup.  accusatio, žalobca sa sám podpísal ako schopný dokázať svoje obvinenie; ak v tomto zlyhal, mal podstúpiť trest, na ktorý by bol odsúdený obžalovaný (poena talionis).[1] "Od samého začiatku bol v rovnakom postavení ako ten ktorého obvinil, aj do tej miery že zdieľal s ním jeho väzbu".[2] Denuntiatio žalobcu nijako neviazala; on len doručil svoje svedectvo a potom zmizol z vyšetrovania prípadu; sudca ihneď pristúpil k vykonaniu potrebných činností proti obvinenému. Pri postupe inquisitio neexistoval nik ktorý by buď obvinil alebo denuncoval zločinca; sudca si podozrivého zločinca predvolal a podrobil ho výsluchu. Toto bola najčastejšia metóda, podľa ktorej sa postupovalo; od nej má aj inkvizícia svoje meno.[3]

[1] Tanon, op. cit., p. 260, n. 4.

[2] Tancrède, Ordo judiciorum, lib. ii.

[3] O týchto troch formách súdneho konania, porov. Eymeric, Directorium, 3a pars, p. 413 et seq.

Inkvizičná procedúra bola teda inšpirovaná rímskym právom. Ale v praxi bol postup accusatio, ktorý poskytoval obvinenému šancu oboznámiť sa s obvineniami vznesenými proti nemu, čoskoro opustený. V skutočnosti sa inkvizítori vždy snažili o to aby bol tento postup odstránený. Pápež Urban IV. vydal dekrét dňa  28. júla 1262, v ktorom im bolo dovolené postupovať simpliciter et de plano, absque advocatorum strepitu et figura - jednoducho a otvorene, bez vravy advokátov a iných osôb.[1] Bernard Gui na tom trval vo svojom pojednaní Practica.[2] Eymeric odporúčal svojim spoločníkom, ak sa pred nimi objaví žalobca, ktorý si v prípade zlyhania otvorene želá prijať poena talionis naliehať na nerozvážneho muža, aby svoju žiadosť stiahol. Pretože argumentoval tým, že postup accusatio sa môže ukázať ako škodlivý jemu samému a okrem toho dával prílš veľa priestoru pre podvody a ľsti.[3] Inými slovami si inkvizítori priali byť vo svojej činnosti dokonale neobmedzení.

[1] Bula Præ cunctis z 28. júla 1262.

[2] Practica, 4a pars. ed. Douais, p. 192.

[3] Directorium, p. 414. col. 1.

Utajenosť postupu inkvizície bola jednou hlavných príčin sťažností.

Ale samotná inkvizícia, tak ako bola obávaná nemala núdzu na svojich obhajcov. Niektoré z ich argumentov boli z tých naj prehnanejších a neprirodzených. "Paramo, vďaka svojráznej pedantnosti s ktorou dôvtipne dokazuje že Boh bol prvým inkvizítorom a odsúdenie Adama a Evy prvým modelovým prípadom inkvizičného procesu, triumfálne poukázal na to, že on ich súdil v tajnosti, teda tým nastolil príklad, ktorý je inkvizícia povinná nasledovať a vyhýbať sa tak jemnostiam, ktoré by zločinci mohli vzniesť na svoju obhajobu, najmä na popud ľstivého hada. To že nepovolal žiadnych svedkov je vysvetlené priznaním obvinených a prizvanou dostatočnou právnou autoritou, aby sa ukázalo, že tieto priznania boli dostatočné na ospravedlnenie usvedčenia a potrestania".[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 406.

. . . . . . . .

Nuasy a jemnôstky kazuistov hrali hlavnú úlohu, keď prišlo k diskusii o mučení obvineného, ktorý sa absolútne odmietal priznať. Podľa zákona sa mohla tortúra vykonávať len raz, ale tento právny predpis sa veľmi ľahko obchádzal. Pretože bolo oprávnené postupne za sebou podrobiť väzňa všetkým rozmanitým spôsobom mučenia; a ak sa dodatočne objavili ďalšie dôkazy, mučenie sa mohlo zopakovať. Preto ak si želali zopakovať mučenie dokonca aj po uplynutí doby niekoľkých dní, obišli tento zákon tak, že to technicky nenazvali "opakovaním" ale "pokračovanie prvého mučenia:" Ad continuandum tormenta, non ad iterandum - K pokračovaniu mučenia, nie k opakovaniu, ako to zoštylizoval Eymeric.[1] Toto slovíčkarenie samozrejme poskytovalo plný priestor krutosti a  nerozumnej horlivosti inkvizítorov.

[1] Eymeric, Directorium, 3a pars, p. 481, col. 2.

Ale čoskoro došlo k novej ťažkosti. Výpovede vynútené pomocou tortúry nemali ako sme videli  žiadnu právnu silu. Eymeric sám pripustil, že výsledky získané týmto spôsobom boli veľmi nespoľahlivé a že inkvizítori by si mali  tento fakt uvedomiť.

Ak po opustení mučiarne väzeň svoje priznanie znovu zopakoval prípad bol hneď rozhodnutý. Ale predpokladajme naopak, že výpoveď vynútená pomocou mučenia bola následne odvolaná, ako potom postupovať? Inkvizítori sa v tomto bode rozchádzali. Niektorí z nich ako napr. Eymeric zastávali názor, že v tomto prípade by mal byť väzeň prepustený na slobodu. Iní, ako napr. autor pojednania Sacro Arsenale, zastávali mienku, že "tortúra by sa mala zopakovať, aby mohol byť väzeň prinútený znovu zopakovať svoju prvú výpoveď, ktorá ho evidentne skompromitovala." Toto zdá sa bola tradičná prax talianskych tribunálov.

Ale kazuisti sa tu nezastavili. Objavili to, "že Klement V. nielenže nehovoril o mučení vo všeobecnosti, ale hlavne špecificky narážal na svedkov, odkiaľ dospeli k záveru, že jedno z najšokujúcejších zneužití systému, mučenie svedkov, bola výlučne ponechaná iba na ľubovôli inkvizítora a toto sa stalo ustáleným pravidlom. To už vyžadovalo iba ďalší krok aby sa ukázalo, že po tom čo obvinený mal byť usvedčený dôkazmi alebo sa sám priznal stal sa následne svedkom aby mohol obviniť svojich priateľov a takto mohol byť ľubovoľne (?) mučený, aby ich prezradil."[1]

[1] Lea, op. cit., vol. i, p. 425.

Bola to len záležistosť času, keď kanonisti a teológovia schválili najkrutejšie tresty vynesené inkvizíciou. Samozrejme sv. Rajmund z Peňafortu, ktorý bol jedným z najobľubenejších právnych poradcov Gregora IX. stále zastával kriminálny zákonník Inocenta III. Najtvrdším z trestom ktoré obhajoval bola exkomunikácia heretikov a schizmatikov, ich vyhnanstvo a skonfiškovanie ich majetku.[1] Jeho Summa bola bezpochyby dokončená vtedy, keď  sa objavil dekretál  Gregora IX. schvaľujúci inkvizítorom vynucovanie krutých zákonov Fridricha II.

[1] Lea píše (op. cit., vol. i, p. 229, pozn.) "Svätý Rajmund z Peňafortu, zostavovateľ dekretálií Gregora I., ktorý bol pre jeho generáciu najvyššou autoritou, stanovil ako princíp cirkevného práva, nech je heretik prinútený exkomunikáciou a skonfiškovaním majetku a ak toto všetko zlyhá pomocou mimoriadneho výkonu svetskej moci. Človek, ktorý pochyboval vo viere mal byť považovaný za heretika a teda bol tiež schizmatikom ten, ktorý i keď veril všetkým článkom náboženskej viery, odmietal náležitú poslušnosť rímskej Cirkvi. Všetci rovnako mali byť prinútení navrátiť sa do rímskeho stáda a osud Koreho, Dátana a Abirona bol zvolaný  na zničenie zatvrdilých." (Summa, lib. i. tit. v, 2, 4, 8; tit. vi, i.) Toto je prekrútenie zmyslu a slov svätého Rajmunda. On iba obrátil pozornosť na údel Koreho, Dátana a Abirona aby ukázal akým obrovským zločinom schizma bola. On nikdy netvrdil, že heretici alebo schizmatici, aj keď boli zatvrdliví by mali byť "zničení". Summa, lib. i, cap. De Hæreticis a De Schismaticis.

Ale sv. Tomáš, ktorý písal v čase keď už inkvizícia v plnej miere pôsobila, sa cítil povolaný brániť vynášanie trestu smrti pre heretikov a tých, ktorí do herézy znovu upadli. Jeho slová si zaslúžia starostlivú úvahu. Začína odpoveďami na námietky, ktoré sa mohli preberať z Písma a Cirkevných Otcov proti jeho téze. Prvou z nich je dobre známa pasáž zo sv. Matúša, v ktorej náš Spasiteľ zakazuje sluhom hospodára vyzbierať kúkoľ pred časom žatvy, pretože by spolu s ním vykorenili aj pšenicu.[1] Sv. Ján Chryzostom, on hovorí, "argumentuje podľa tohto textu, že je nesprávne odsudzovať heretikov na smrť."[2] Ale podľa sv. Augustína Spasiteľove slová: "Nech kúkoľ rastie až do žatvy," sa ľahko vysvetľujú tým čo nasleduje: "lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu". Ak tu nie je nebezpečenstvo vytrhnutia pšenice a žiadne nebezpečenstvo schizmy, môžu sa použiť násilné opatrenia:" Cum metus iste non subest … non dormiat severitas disciplinæ."[3] Veľmi pochybujeme či by takéto uvažovanie dokázalo uspokojiť sv. Jána Chryzostoma, sv. Teodora Studitu alebo biskupa Vaza, ktorý chápali Spasiteľov zákaz v doslovnom a teda v absolútnom zmysle.

[1] Mt xiii, 28-30.

[2] In Matthæum, Homil. xlvi.

[3] Augustine, Contra epistol. Parmeniani, lib. iii. cap. ii.

Ale tento úryvok neodkrýva celé zmýšľanie Anjelského doktora. Je zjavnejšie v jeho výklade Ezechiela xviii, 32, Nolo mortem peccatoris. "Iste", píše "si nik z nás neželá smrť ani jedného jediného heretika. Ale vzpomeňme si, že dom Dávidov nemohol získať pokoj dovtedy, dokiaľ Absolón nebol zabitý vo vojne, ktorú viedol proti svojmu otcovi. Podobným spôsobom Katolícka Cirkev chráni niektoré zo svojich detí vďaka smrti iných a utešuje svoje ľútostivé srdce odpovedajúc tým, že tak koná pre všeobecné dobro".[1]

[1] Sv. Tomáš Akvinský, Summa, loc. cit., ad. 4m.

Aby sme sa nemýlili sv. Tomáš sa tu pokúša dokázať na základe autority sv. Augustína že je niekedy oprávnené odsúdiť heretikov na smrť.

Ale je to len a len vďaka skresleniu a prekrúteniu kontextu, ktorým sv. Tomáš robí z biskupa z Hippa obhajcu samotného trestu smrti, ktorý čo je jasný fakt, vždy čo najprísnejšie odsudzoval. V citovanom úryvku sv. Augustín hovoril o prospechu, ktorý plynie Cirkvi zo samovraždy heretikov, ale tým v žiadnom prípade nemyslel zastávanie mienky, že Cirkev mala právo odsudzovať k smrti svoje rebelujúce deti.[1] Sv. Tomáš sa úplne netrafil do pointy a poskytuje svojim čitateľom falošný dojem o učení sv. Augustína.

[1] Ep. clxxxv, ad Bonifacium, no. 32.

Samozrejme presvedčenie, ktoré mal, že tým uspokojivo vysvetlil všetky námietky svoje tézy, vyhlásil nasledovne: "Heretici, ktorí zotrvávajú vo svojich omyloch po druhom napomenutí by nemali byť len exkomunikovaní, ale taktiež odovzdaní svetskému ramenu na vykonanie trestu smrti. Pretože, ako argumentuje, je oveľa horšie škodiť viere na ktorej závisí život duše, než sfalšovať mince, ktoré škodí iba pozemskému životu; pretože, ak sa falšovatelia mincí a iní zločinci oprávnené odsudzovaní na smrť, o čo viac by mali byť po správnosti zabití heretici, ihneď po tom čo sú usvedčení. Ak teda zotrvávajú vo svojich omyloch po dvoch napomenutiach, Cirkev ich konverziu oželie a exkomunikuje ich aby tak zaistila spásu iných, ktorým by mohli títo škodiť; následne ich predá svetskému ramenu, ktoré by ich malo popraviť."[1]

[1] Summa, IIa IIae, quæst. xi, art. 3.

Sv. Tomáš v tejto pasáži predvádza iba porovnanie slúžiace ako argument. Nezdá sa však žeby si uvedomil či v prípade že jeho uvažovanie bolo pravdivé, by Cirkev mohla v tomto pokročiť o hodný kus ďalej a mala vynášať trest smrtí v mnohých ďalších prípadoch.

Osud relapsovaného heretika sa od doby Lucia III. až po Alexandra IV. menil. Bula Ad Abolendam uzákonila, že obrátení heretici, ktorí znovu upadnú do herézy by mali byť bez procesu odovzdaní svetskému ramenu.[1] Ale v dobe keď bol tento dekretál publikovaný tzv. Animadversio debita štátom neznamenalo žiadny tvrdší trest než vyhnanstvo a konfiškáciu majetku. Keď tento termín, už dostatočne obávaný, začal znamenať trest smrti inkvizítori nevedeli či nasledovať starobylý zvyk alebo či prijať novú interpretáciu. Po dlhý čas nasledovali tradičný zvyk. Bernard de Caux, ktorý bol bezpochyby horlivý inkvizítor, je prípadom na zváženie. V jeho registri rozsudkov z rokov 1244 až 1248, sa stretávame so šesťdesiatimi prípadmi relapsovania, z ktorých žiadny nebol potrestaný trestom krutejším než je uväznenie. Ale trošku neskôr začala prevažovať striktná interpretácia Animadversio debita. V časoch sv. Tomáša  to znamenalo trest smrti; našli sme ho ako cituje bulu Ad Abolendam[2] ako jeho autoritu pre vynášanie trestu smrti na relapsovaných, kajúcich alebo nekajúcich, pri ignorovaní faktu, že tento dokument mal pôvodne úplne odlišnú interpretáciu.

[1] Dekretály, v cap. ix, De hæreticis, lib. v, tit. vii.

[2] Summa, IIa IIae, quæst. ix, art. 4: Sed contra.

Jeho uvažovanie spočíva preto na falošnom predpoklade. Obhajuje trest smrti pre relapsovaných heretikov v mene kresťanskej lásky. Pretože, argumentuje, láska má za cieľ duchovné a časné dobro pre blížneho svojho. Jeho duchovným dobrom je spása jeho duše; jeho časným dobrom je život a svetské výhody, ako sú  bohatstvá, hodnosti a tak podobne. Tieto svetské výhody sú podriadené duchovným a láska musí zabrániť tomu aby ohrozovali večnú spásu ich vlastníka. Preto láska  k nemu samotnému a k iným nás pobáda aby sme ho zbavili týchto svetských dobier ak ich využíva zle. Preto ak dovolíme aby relapsovaný heretik ostal nažive môžeme tým nepochybne ohroziť spásu iných a to buď preto že by mohol škodiť pravoverným s ktorými sa stretol alebo preto že jeho vyhnutie sa potrestaniu  by mohlo viesť iných k presvedčeniu, že môžu beztrestne popierať vieru. Nestálosť relapsovaného heretika je preto dostatočným dôvodom prečo Cirkev, hoci ho ona vyzýva konať pokánie za spásu svoje duše, ho odmieta oslobodiť od trestu smrti.

Takéto uvažovanie nie je veľmi presvedčivé. Prečo by trest doživotného väzenia pre heretika neochránil  pravoverného rovnako ako jeho smrť? Čo ak by ste odpovedali, že tento trest je príliš triviálny na to, aby zabránil pravovernému upadnúť do herézy? Ak je to tak, prečo hneď a zaraz neodsúdiť všetkých heretikov na smrť, dokonca aj tých ktorí konajú pokánie? Toto by mohlo odstrašiť nestálych heretikov ešte viac. Ale sv. Tomáš sa evidentne nezamýšľal nad logickými dôsledkami jeho uvažovania. Jeho jediným cieľom bolo brániť v tej dobe platný kriminálny zákonník. A toto je to jediné čo ho ako tak ospravedlňuje. Pretože musíme pripustiť, že len zriedkavo bolo jeho uvažovanie tak chybné a tak slabé ako je v jeho téze ohľadne donucovacej moci Cirkvi a potrestania herézy.

. . . . . . . .

Sv. Tomáš obhajoval trest smrti bez toho, aby naznačil ako bol vykonávaný. Komentátori, ktorí ho nasledovali boli oveľa presnejší. Animadversio debita, hovorí Henrich zo Susy (Hostiensis + 1271), vo svojom komentári o bule Ad Abolendam, je trest upálenia na hranici (ignis crematio). Bráni túto interpretáciu citovaním slov Krista: "Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ho pozbierajú, hodia ho do ohňa a on zhorí".[1] Jean d'Andre (+ 1348), ktorého komentár mal počas stredoveku rovnakú váhu spolu s komentárom Henricha zo Susy, citoval rovnaký text ako schválenie posielania heretikov na hranicu.[2] Podľa tohoto čudného výkladu zákon a obyčaje tej doby iba napĺňali Kristov zákon. Považovať však nášho Spasiteľa za predchodcu alebo skôr autora trestného zákonníka inkvizície si vyžaduje, čo musíme pripustiť veľmi zvláštne zatemnenie mysle.

[1] Jn xv, 6; Hostiensis, o dekréte Ad Abolendum, cap. xi, v Eymeric, Directorium inquisitorum, 2a pars, pp. 149, 150.

[2] O dekréte Ad Abolendum, cap. xiv, v Eymeric, ibid., pp. 170, 171.

. . . . . . . .

Ďalším krokom bolo oslobodiť Cirkev od všetkej zodpovednosti za vynášanie trestu smrti—skutočne mimoriadne ťažké podujatie.

Sv. Tomáš spolu s mnohými inými teológmi zastával názor, že heretici odsúdení inkvizíciou by mali byť odovzdaní svetskému ramenu, judicio sæculari. Ale on išiel ešte ďalej a vyhlásil za povinnosť štátu odsudzovať takýchto zločincov na smrť.[1] Štát preto mal vykonať tento rozsudok prinajmenšom v mene Cirkvi.

[1] Summa, IIa, IIae, quæst. xi, art. 3.

Súčasník sv. Tomáša takto čelil tejto ťažkosti: "Pápež nikoho nepopravuje", hovorí "resp. ani nenariaďuje aby bol odsúdený na smrť; heretici sú popravovaní podľa zákona, ktorý pápež len toleruje; oni si prakticky spôsobujú svoju vlastnú smrť tým že páchajú zločiny za ktoré si zasluhujú smrť."[1] Heretik, ktorý dostal takúto odpoveď na svoje námietky ich s istotou mohol považovať za veľmi neprirodzené. Mohol s kľudom odpovedať, že pápež "nielenže dovoľuje aby heretici boli odsudzovaní na smrť, ale nariaďuje aby sa to vykonávalo pod trestom exkomunikácie." A z tohto samotného faktu naň dopadala všetka tá potupa vyplývajúca z trestu smrti.

[1] Disputatio inter catholicum et Paterinum hæreticum, cap. xii, v Martène, Thesaurus Anecdotorum, vol. v. col. 1741.

Samozrejme kazuisti inkvizície sa poponáhľali na pomoc a pokúsili sa obhájiť Cirkev pomocou ďalšieho úskoku. I keď denuncovali tými najvyberanejšími slovami odsúdenia trest smrti a ďalšie podobné potrestania, avšak rovnako trvali na tom aby ich výkon štát vynucoval. Formulácia pomocou ktorej prepúšťali nekajúceho alebo relapsovaného heretika bola teda vyjadrená týmito slovami: "Prepúšťame ťa z nášho cirkevného fóra a odovzdávame ťa svetskému ramenu. Ale veľmi naliehavo prosíme svetský súd aby zmiernil svoj rozsudok takým spôsobom aby sa vyhlo prelievaniu krvi alebo nebezpečenstvu smrti."[1] Samozrejme s ľutosťou konštatujeme, že svetskí sudcovia nesmeli brať tieto slová doslovne. Ak by boli mali vôbec tendenciu tak urobiť, boli by rýchlo povolaní k plneniu si povinnosti tým, že by boli exkomunikovaní. Klauzula vložená kanonistami bola púha legálna fikcia, ktorá by nezmenila veci ani len čiastkovo.

[1] Eymeric, Directorium Inquisitorum, 3a pars, p. 515, col. 2.

Je ťažké pochopiť prečo takáto formulácia sa vôbec používala. Pravdepodobne bola poprvýkrát použitá v iných kriminálnych prípadoch v ktorých odovzdanie svetskému ramenu neznamenalo trest smrti a inkvizícia ju neustále používala iba z rešpektu k tradícii. Zdá sa že umenšovala príliš flagrantný protiklad ktorý existoval medzi cirkevnou justíciou a učením Krista a poskytovala prinajmenšom vonkajšiu poctu učeniu sv. Augustína a prvým Otcom Cirkvi. Naviac ako taká dodávala zdanlivo prijateľné prostriedky vyhýbania sa zodpovednosti pomocou najjemnejšej formy zákazu namiereného proti klerikom zúčastňujúcim sa na rozsudkoch zahrňujúcich prelievanie krvi a smrť a nezrovnalostí ktoré z toho vyplývali, inkvizítori ju používali na znovu utvrdenie svojho svedomia.

A napokon niektorí inkvizítori všímajúci si prázdnu váhu tejto formulácie, sa jej zbavili úplne a smelo pripustili plnú zodpovednosť za svoje rozsudky. Považovali úlohu štátu pri prekliatí heretikov za tak podružnú, že sa o nej ani len nezmienili. Inkvizícia je skutočným sudcom; ona zapaľuje ohne. "Všetko čo odsúdime bude horieť," hovorí známy dominikán Sprenger vo svojom pojednaní Malleus Maleficarum.[1] Hoci to nebolo myslené ako presné vyhlásenie o faktoch,[2] naznačuje to celkom dobre vtedajšie myšlienkové pochody týkajúce sa podielu cirkevných tribunálov na potrestaní heretikov.

[1] Malleus maleficarum maleficas et earum hæresim framea conterens, auct. Jacobo Sprengero, Lugduni, 1660, pars ii, quæst. i, cap. ii, p. 108, col. 2. (pozn. prekladateľa: autorom tohto smutne známeho spisu, podľa niektorých historikov jediným, je dominikánsky mních Heinrich Kramer lat. Institoris a nie Jakub Sprenger)

[2] Musíme v rovnakom zmysle interpretovať dekrét koncilu v Kostnici vyhlasujúci trest upálenia na hranici pre stúpencov Jána Husa, Johna Wyclifa a Jeronýma Pražského. Sesia xxiv, no. 23, Harduin, Concilia, vol. viii, col. 896 et seq. Koncil tu naznačuje iba zvyčajný trest pre relapsovaných, bez toho aby ho skutočne nariadil.

. . . . . . . .

Je jasné, že teológovia a kanonisti boli jednoducho obhajcovia inkvizície a vykladači jej zákonov. Spravidla sa pokúšali podobne ako sv. Rajmund Peňafort a sv. Tomáš brániť dekréty pápežov. Nemôžeme však povedať že vo svojej úlohe uspeli. Niektorí vo svojej neúnavnej horlivosti skôr kauzu, ktorú sa snažili obhájiť, ešte viac skompromitovali. Iní, idúc proti kanonickému právu, prišli k záverom o ktorých sa pápežom ani len nesnívalo a týmto spôsobom vytvorili z inkvizičného postupu  už aj tak dostatočne prísneho, ešte viac krutejší, najmä čo sa týkalo použitia tortúry.